Kapitola:
Pridaná: 29.1.2017, 21:45:15
Čítaná: 626×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Rasťo, Tereza
Stručný dej: Občas sa s nami život zahrá krutú hru, občas si ho skomplikujeme sami. Občas prežijeme niečo krásne, občas sami zničíme to, čo mohlo byť naším šťastím.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Mrazivý bozk 2 » Mrazivý bozk 3 » Mrazivý bozk 4 » Mrazivý bozk 5 » Mrazivý bozk 6 » Mrazivý bozk 7 » Mrazivý bozk

MRAZIVÝ BOZK

„Prosím?“ začula som za sebou mužský hlas. Stačilo mi to jediné slovo. Tep zvýšil svoju frekvenciu a žalúdok mi zovrelo. Na ten hlas nikdy nezabudnem. Nikdy. Ale čo by robil tu? V tomto vlaku? Musela som sa pomýliť.

„Nie, nie som doma, akurát som na ceste do Zvolena. Hej, idem za mamou, dávno som u nej nebol.“

Je to on! zachvátila ma panika a množstvo emócií, krútiacich sa vo mne ako v mixéri. Bolestivo mi pripomínali všetko, čo som stratila. Vlastnou hlúposťou a jeho bezcitnosťou.

„Môžem sa potom zastaviť aj u teba. Maj sa.“

Bože, ako sa vymotám zo stanice tak, aby som sa mu vyhla? Nemôžem sa s ním stretnúť! Nesmiem!

***

„Takúto poctivú študentku som ešte tuším nemal,“ usmial sa na mňa môj školiteľ, keď som u neho v jedno poobedie znovu konzultovala svoju bakalársku prácu. „Ani by ste nemuseli chodiť a vedel by som, že to zvládnete ľavou zadnou.“

„A potom by sme na obhajobách zistili, že to je jedna katastrofa,“ zasmiala som sa, baliac papiere. Snažila som sa predýchať saltá v žalúdku, ktoré mi spôsobovali jeho úsmevy a kávové oči. Vďakabohu, že nás delil konferenčný stolík. Niekedy som uvažovala, či bol dobrý nápad vybrať si tému, ktorej velil on. Učaril mi už v prvom ročníku svojím rozhľadom a inteligenciou, charizmou, ktorá z neho sršala a zohrievala všetkých navôkol. No a to nehovorím o atraktívnom vzhľade. Tmavým očiam som nikdy nedokázala odolať a tieto na nás hľadeli s úprimným záujmom. Tmavé vlasy sa mu jemne vlnili na šiji a ja som vždy bojovala s túžbou zaboriť do nich prsty a jemne sa s nimi pohrávať. Bohužiaľ... Človek je na výške preto, aby študoval, nie aby balil vyučujúcich, tak som svoju náklonnosť skrývala.

„Ja by som si vás nedal,“ podal mi papier, ktorý mi spadol na zem. Vzhliadla som k nemu a celkom som sa roztopila v kávovom moku. Zahľadená do jeho očí som nešikovne chytila papier a prsty sa nám dotkli. Všimla som si, ako mu nadskočilo obočie a oči sa rozšírili.

„Ďakujem,“ šepla som, vyvedená z miery, rýchlo sklopiac zrak.

Odkašľal si.

„Pôjdem. Ďakujem za rady, prepracujem tie kapitoly podľa vašich návrhov,“ zadýchane som ustúpila k dverám, hnevajúc sa na seba, že z každého môjho póru isto cíti, aká som z neho nervózna. „Dovidenia.“

Ušla som. Ako taký zbabelec.

Ďalší deň sme s ním mali hodinu. Do rána som sa pozviechala a na tvári som znovu mala nič neprezrádzajúci výraz. Znervózňovali ma len jeho letmé pohľady, ktoré na mňa vrhal akosi častejšie ako zvyčajne. Len na okamih, ale predsa. Snažila som sa hľadieť do zošita, no moje oči sa nechceli odtrhnúť od dokonalého tela v tmavej košeli a od očných stretnutí.

Po hodine som sa snažila rýchlo prešmyknúť, no stihol ma zastaviť.

„Terezka, môžete na chvíľku?“

Zadržala som dych, obrátiac sa k nemu so strnulým úsmevom na perách. Len aby si nič nevšimol!

„Poďme do kabinetu,“ pustil ma vo dverách a ja som horúčkovito uvažovala, čo môže odo mňa chcieť. „Sadnite si,“ ukázal na čierne kreslo a ja som sa doň zviezla.

„Čo sa deje?“

„Nebojte sa, nie je to nič vážne. No prišla nám ponuka... Nechcete ísť odprezentovať svoju prácu na súťaž?“

Vypleštila som na neho oči. „Na súťaž? Ja? Nemyslím, že by bola moja práca taká úžasná, má veľa nedostatkov a nie je ani dokončená...“

„Máte na to ešte tri týždne. A ja som presvedčený, že to zvládnete, máte ju skoro hotovú, vylepšíte chybičky krásy a domov donesiete prvú cenu.“

Musela som sa zasmiať. Zbláznil sa.

„Myslím to vážne,“ oprel sa v kresle, pozorne si ma premeriavajúc. „A ak sa chcete vzpierať, prikážem vám to pod hrozbou FX.“

„To by ste neurobili,“ zotrela som si slzy od srdečného smiechu.

Veľavýznamne nadvihol obočie.

„Pán doktor, veľmi si to vážim, ale... nechcem sa ísť strápniť...“

„Nestrápnite sa. A pôjdem tam s vami, takže budete mať aj morálnu podporu.“

Týmto mi zaklapol ústa. Fantázia sa mi rozbehla na plné obrátky. My dvaja ďaleko od školy, od všetkých známych...

„A kde sa to koná?“

„V Prahe. Tri dni.“

„Tri dni?“ snažila som sa potlačiť úsmev, rozhodnutá ísť. Asi som ten výraz neutajila, pretože sa aj jeho tvár uvoľnila a skrášlil ju úsmev.

„Takže?“

„Beriem. Že ste to vy...“

„To som rád,“ naklonil sa ku mne bližšie. „Hlavne tu prácu spracujte najlepšie, ako viete, ja vám pošlem zvyšné informácie.“

„Ďakujem!“ vyskočila som nabitá adrenalínom a chuťou sa hneď teraz pustiť do posledných úprav.

„Keby niečo, pokojne mi napíšte, príďte. Teším sa.“

Aj ja! A ako! Počas nasleujúcich dní som takmer nespala. Dlho do noci som sa slepila nad wordom, prepisovala, študovala. Keďže mal ísť so mnou, cítila som o to väčšiu zodpovednosť. Nesmiem ho sklamať!

V deň odchodu som stála na stanici a vyzerala ho. Naša dohoda znela, že pocestujeme spolu. Od rána som do úst nedostala ani omrvinku. Žalúdok mi zvieralo a ruky sa mi triasli.

„Dobré ránko,“ ozval sa z druhej strany, ako som ho čakala. Div že som nevyskočila tak vysoko, že by som mu vybila tie krásne zuby.

„Dobré ráno,“ chabo som sa usmiala. Vyzeral, akoby spal desať hodín! Ja som mala oči ešte stále zlepené, ani namalovať sa mi nedalo, aby som nevyzerala ako pri sennej nádche.

„Ste tu presne. Vravím, že sa na vás dá spoľahnúť. Lístok máte? Ja som naň skoro zabudol, tak som sa sem ponáhľal,“ žmurkol, čím mi spôsobil ďalší závrat.

Tereza, upokoj sa! Nesprávaj sa ako bláznivá pubertiačka!

O chvíľu sme už sedeli jeden vedľa druhého v kupé. Pomohol mi vyložil kufor a mohla som si vybrať, či chcem sedieť pri okne.

„Raňajkovali ste?“

„Nie, som strašne nervózna.“

„A z čoho?“ pozrel na mňa. Dych sa mi zasekol. Teplo jeho tela ma riadne rozptyľovalo.

„Dobre viete,“ trochu som sa odsunula. „A som aj strašne unavená, nemohla som v noci spať.“

„Terezka, zas tak vážne to neberte. Ak náhodou nevyhráte, nič sa nedeje, neodtrhnem vám hlavu. Hlavne, že ste išli. Naše hranice musíme posúvať. Vo všetkom. Zdokonaľovať sa. Ale pokojne si teda pospite, zobudím vás, keď budeme v Bratislave.“

„Myslím, že nezaspím,“ hlesla som, no ako cesta pokračovala, hlava mi začala padať, viečka klesať.

Prebudila som sa na to, ako sa opieram o niečo tvrdé. Rozospato som roztvorila oči a uvedomila som si, že sa opieram o Michalčinovo plece. Ústa som mala pootvorené, takmer som ho oslintala. Rýchlo som sa narovnala.

„Vyspatá?“ milo sa na mňa usmial.

„Uhm.“

„Aj tak už vystupujeme, pozrite, pred nami je Hlavná stanica,“ ukázal na okolie za oknom. Pozbierali sme si teda veci a vyšli na preplnenú stanicu. Navštívili sme toalety, on zjedol trojuholník pizze, nedbajúc na moje šomranie, že to nie je určené na raňajky, a nastúpili sme na vlak do Prahy. Cestou sme sa len nezáväzne rozprávali o škole, o okolí, o súťaži z minulých rokov...

Keď sme vystúpili v Prahe na stanici, zmocnilo sa ma vzrušenie. Až teraz mi naplno dochádzalo, kde sa nachádzam, čo ma čaká a s kým... Odviezli sme sa až k hotelu, kde sme mali zarezervované izby. Jeden z najlacnejších, no na internátoch vraj nemali práve miesto. Aj tak dobre.

„Tak, poďme sa vybaliť,“ nadýchol sa Michalčin, keď sme nastúpili do výťahu aj s taškami. „Vy ste na druhom poschodí, ja na treťom, číslo izby 315, keby sa dialo niečo vážne,“ oznámil mi a ja som prikývla.

Zastavili sme na druhom poschodí, kde som, zamávajúc mu, vystúpila.

„Vidíme sa... na večeri.“

S úsmevom prikývol a dvere sa zatvorili. Opatrne som našľapovala po bledom koberci a hľadala som číslo svojej izby. Tá bola malá, ale čistá. Vybalila som si kozmetiku, šaty na spoločenský večer, aby sa nepokrčili a zapla som si televíziu.

Vtom sa ozvalo klopanie na dvere.

„Kto je?“

„Rasťo Michalčin.“

Rýchlo som si upravila vlasy, uhladila košeľu a prekvapená otvorila.

„Deje sa niečo?“

Pokrčil plecami. „Už som sa vybavil a do večere je ďaleko. Nešli by ste... na prechádzku?“

„Teraz?“

„Prečo nie? V Prahe človek nie je každý deň,“ zjavili sa mu pri očiach vejáriky maličkých vrások.

„Teda... máte pravdu, prečo nie,“ súhlasila som radostne, usilujúc sa zakryť extázu z toho, že pôjdeme spolu na prechádzku. „Len si vezmem kabátik a môžeme ísť.“

Ehm, "jednorázovka". :D

[ » na začiatok « ]