Kapitola:
Pridaná: 20.1.2017, 16:08:59
Čítaná: 1055×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Diana, Adam, Ema, Natália
Stručný dej: Občas sa minulosť vráti. História sa zopakuje. Otvoria sa staré rany. Vyliečia sa drobné začervenania. A človek má nádej prežiť niečo dávne znovu, v inom odtieni, a zistiť, ako sa odvtedy všetci zmenili.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » Znovu po prvýkrát 2 » Znovu po prvýkrát 3 » Znovu po prvýkrát 4 » Znovu po prvýkrát

Zhlboka sa nadýchnem, naposledy pohľadom obsiahnem mohutnú budovu a vstúpim dnu. Začína sa môj prvý deň v novej práci. Nastupujem ako učiteľka slovenčiny na škole, ktorú dôverne poznám. Až príliš dôverne. A ani po toľkom čase niektoré pocity nevybledli. Po prekročení prahu na mňa útočia spomienky spred niekoľkých rokov.

***

Pred 12 rokmi

„Máme nového učiteľa!“ vzrušene šepkala moja spolužiačka v prvý deň školy a ukazovala kdesi do množstva tiel. „Ten je strašne pekný!“

„Nikoho nevidím,“ odvetila som, hoci som presne vedela, o kom vraví. Napriek tomu, že bol obklopený vysokými žiakmi, nestratil sa. Niečím priťahoval môj pohľad ako vínne mušky moje nosné dierky. Vypestovala som si ich v izbe svojou nedôslednosťou pri upratovaní ovocia. Nevedela som zhodnotiť, či je pekný. Vysoký, štíhly, s hustými vlasmi, hoci výrazné kúty nezakryl. Na niečom sa smial a ja som zatúžila vedieť, na čom. Bol niečím zaujímavý. Ale či pekný...

„Bože, čo si slepá? Tam!“ div mi nezlomila väzy, keď sa mi snažila nakloniť hlavu správnym smerom. „No, a už sa stratil. Kiežby nás učil. Najlepšie telesnú,“ zacerila sa Ema. Rada vystavovala na obdiv svoje ploché brucho, čo mohla byť zlá kombinácia s jej záujmom o nového učiteľa. Čo na tom, že sme boli stále deti? Práve sa vyvíjajúce? V puberte?! Kdeže by sme my zaujali dospelého muža?

No vtedy sme tak nezmýšľali. Nedočkavo sme vyčkávali na prvú hodinu slovenčiny, ktorú sme mali mať s ním. Dovtedy boli naše známky katastrofické. Učiteľka pred ním nedokázala nastoliť poriadok, takže sme zvyčajne polovicu jej výkladu nepočuli. Známky mala väčšina zlé, písomky ani diktáty nikomu nešli. Len ja som vynikala, ešte s jednou spolužiačkou, skrytou nepriateľkou. Hoci, často som musela s úškrnom priznať, že diktáty píšem predsa len lepšie. Aj slohové práce. Milovala som knihy, nebolo dňa či večera, kedy by som sa nestrácala v inom svete a nesnívala o prvých bozkoch či dotykoch.

„Už ide!“ skríkol Šani, bucľatý blondiak, ktorý si nikdy nenechal ujsť príležitosť sledovať chodbu a prichádzajúcich učiteľov.

Všetci si rýchlo sadli na miesta, dievčatá si naposledy naniesli malinové lesky a tvárili sa dôležito. Každá chcela zapôsobiť. No ja som z trucu neurobila nič. Nechcela som zapadnúť do šedého priemeru len pre to, aby som sa niekomu pchala do zadku. Pokojne som si sedela v zadnej lavici s obočím ako Brežnev, pupákom rovno medzi tmavými očami. Nech by som sa akokoľvek snažila, nedosiahla by som na úroveň krásy väčšiny dievčat v našej triede. Mama mi nechcela dovoliť maľovať sa, vraj som ešte mladá, obočie by som vraj mala ešte hustejšie, keby som si ho nechala upraviť. Jej rada znela, že mám jesť menej, aby som sa zbavila sadla a budem krajšia aj bez chemických úprav. No to mi teda naozaj pomohla.

„Dobrý deň,“ vošiel dnu vysoký muž s havraními vlasmi a v tmavom pulóvri i nohaviciach. Zložil si veci na katedru a sledoval nás, ako sa so škripotom zviechame zo stoličiek. Kde-tu unikol dievčenský povzdych. Snažila som sa zistiť, čo sa im na ňom páči. Vôbec nevyzeral ako hrdina z románov. Ja som mala presne vysneného princa. Napriek tomu som musela na neho hľadieť. Až do chvíle, keď nezastal len kúsok odo mňa, premeriavajúc si ma. Potom tleskol, obrátil sa k väčšine triedy a predstavil sa.

„Volám sa Adam Bezecný a tento rok, a predpokladám, že aj nasledujúce dva, vás budem učiť slovenčinu. Možno aj biológiu, raz,“ usmial sa a znovu kútikom oka pozrel mojím smerom. „A teraz by ste sa mi mohli predstaviť vy. Meno, priezvisko, a ktorý predmet máte najradšej. A aby som nebol taký tuctový, začneme odzadu,“ ukázal mojím smerom, spravil ešte krok ku mne a vtedy mi konečne naštartovali životné funkcie a krv sa mi nahrnula do tváre. Čo je ešte horšie, počas stresových situácií mi píska hlas a jachtám, hoci inak sa dokážem fundovane vyjadrovať.

„Volám sa Diana Šulová a najradšej mám... asi všetky predmety. Nemám nejaký vyvolený,“ hanblivo som pokrčila plecami.

Usmial sa. „To je super. Taký mozog triedy. No poďme, ďalší.“

„Volám sa Natália a idú mi všetky predmety, takže tiež nemám vybratý len jeden,“ hrdo zdvihla hlavu Natália, ktorá teraz so mnou sedela. Moja najväčšia, vyššie spomínaná, rivalka. Viete, ako sa vraví, priateľov si drž blízko, ale nepriateľov ešte bližšie. Tak prečo s ňou radšej nesedieť, aby som ju mala pod dohľadom?

Bezecný prikývol a pokynul ďalšiemu.

„Milujem slovenčinu!“

„Nič mi nejde lepšie, ako slovenčina!“

„Milujem knihy, takže snáď si budeme rozumieť.“

Z tých vtierkových viet mi bolo fakt nanič. Tie baby by sa mu strčili, aj neviem kam, keby mohli.

Keď sa predstavila celá trieda, postavil sa pred tabuľu a zhodnotil: „No teda, vy sa mi riadne vtierate. Som zvedavý, či vám tá slovenčina naozaj tak pôjde.“

Musela som dusiť smiech. Jeden bod pre neho, myslí si to isté, čo aj ja.

„Našťastie tu máme aj normálnu vzorku,“ mrkol na mňa a usmial sa. „Takže, teraz si prejdeme, čo nás tento rok čaká, ako si predstavujem spoločné hodiny, ako si podelíme slovenský jazyk a literatúru. Som prísny, takže nikto sa nebude flákať.“

Baby mali jazyky až na zemi, žrali ho od hlavy po päty. A keď odchádzal z triedy, veselo pozdravil.

„On je božský! Myslím, že kvôli nemu začnem aj knihy čítať,“ rozvalila sa mi na lavici Ema. Onedlho dobehli aj Alena s Terezou a Kvetkou. Tých vzdychov bolo neúrekom. To len ja z neho nie som na mäkko?

Po skončení vyučovania som ho vypustila z hlavy. Neprišiel mi na um, ani keď som na druhý deň vošla do školy. Zamyslene som kráčal chodbičkou, keď tu vybehol zo zborovne, náhliac sa okolo mňa. Nezareagoval na môj pozdrav. Nepamätal si ma. Trochu ma zaštípalo sklamanie. No len na chvíľu. Zrazu sa obzrel, a keď sa nám stretli pohľady, letmo sa usmial.

A ja som zrazu mala deň oveľa krajší, hoci mi stále nebolo jasné, prečo.

***

Kráčam s riaditeľkou po chodbe k zborovni, predýchavajúc triašku. Prečo som taká nervózna? Veď väčšinu pedagogického zboru poznám, všetci poznajú mňa. Slovenčina ma baví, už dvanásť rokov túžim po tom, že raz budem učiť. Že raz budem učiť tu. Myšlienky dobiedzajú závratnou rýchlosťou, flashbacky ma plieskajú do líc. Minulosť sa vracia. Znovu sa mi vybavuje dlhých dvanásť rokov. Deň po dni. Týždeň po týždni. Mesiac po mesiaci. Rok po roku. Každá minúta smiechu i bolesti. Preplakané dni. Pretancované hodiny. Už som vyliečená. Dávno som si na neho nespomenula. A teraz sa cítim ako tá malá školáčka s predkusom, ktorej zmenil život.

Riaditeľka otvára dvere do zborovne, aby ma predstavila kolegom a ja sa pripravujem na pohľad na Adama Bezecného.

***

Ach, čo vám poviem. Strašne smiešny zážitok sa mi dnes prihodil v práci, a keď som si to skombinovala s tým zo včera, vzniklo mi čosi takéto. :D Darmo budem vravieť, že to mala byť jednorázovka, tie už asi neviem písať. Netuším, dokedy toto budem písať, ani ako často, ani kam to vlastne dôjde, a koľko častí to bude mať, ale snáď to aspoň niekoho zaujme. :P

[ » na začiatok « ]