Kapitola:
Pridaná: 17.1.2017, 10:10:21
Čítaná: 496×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Raven Girardová, Severus Snape
Stručný dej: Raven Girardová, popredná liečiteľka a odborníčka na choroby a zranenia spôsobené temnou mágiou, žije už celé roky odrezaná od diania vo Veľkej Británii. Od skončenia Prvej čarodejníckej vojny nie je v kontakte s nikým okrem Dumbledora, až kým sa v roku 1995 Voldemort nevráti. Vďaka svojím vedomostiam sa Raven musí teraz postarať o človeka, ktorého nenávidí z celého srdca, pretože ju pripravil o jej niekdajšiu najlepšiu priateľku a sestrenicu - Lily Potterovú.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola 23 » 23. kapitola 24 » 24. kapitola 25 » 25. kapitola 26 » 26. kapitola 27 » 27. kapitola 28 » 28. kapitola 29 » 29. kapitola 30 » 30. kapitola 31 » 31. kapitola 32 » 32. kapitola 33 » 33. kapitola 34 » 34. kapitola 35 » 35. kapitola 36 » 36. kapitola 37 » 37. kapitola 38 » 38. kapitola 39 » 39. kapitola 40 » Epilóg

Počula som čísi plač a krik. Potom akési náhlivé hlasy. A potom cez moje zavreté viečka preniklo ostré svetlo, ktoré ma donútilo otvoriť oči. Neležala som. Nič ma nebolelo. Nebola som v Škriekajúcej búde. No toto miesto som nepoznala. Bola to azda nemocnica? Alebo to, čo sa nazývalo nebom? Nie. Ak by to bolo nebo, bola by tu moja mamka, a Lily a James, a Sirius. Ale ja som stála iba na bielej dlažbe, pod klenutým skleneným stropom, cez ktoré na mňa svietilo slnko. Z nejakého dôvodu bolo toto miesto pre mňa známe, ale nevedela som si spomenúť, odkiaľ.

“Raven?” Otázka prišla spoza mňa, ale jej pôvodcu som poznala. Áno. Rozhodne som bola medzi mŕtvymi. Za mnou stál Albus, zdravý a veselý, s úsmevom na tvári a otázkou v očiach.

Pozrela som sa na svoje ruky, ktoré boli bledé, také, ako som si pamätala spred čias, než som pracovala v krytí.

“Albus,” hlesla som neisto, vyberúc sa mu v ústrety.

“Nečakal som tu teba,” povedal smutne.

“A koho ste čakali?”

“Poviem ti. Ale najskôr mi porozprávaj, ako to, že si tu.” Obzrela som sa ešte raz v nádeji, že prídem na to, čo je toto za miesto, ale vedela som, že keď na to príde čas, dozviem sa to. A tak som sa zhlboka nadýchla a rozhovorila som sa o tom, čo sa udialo po Albusovej smrti. Trpezlivo ma počúval, občas sa usmial, inokedy mu uniklo tiché “och” alebo “joj”, a keď som mu opisovala narodenie Dahlie, dokonca sa mu oči naplnili slzami.

“Je mi ľúto, že si si tým všetkým musela prejsť, Raven. S týmto som nepočítal.”

“Takže vy ste vedeli, že Severus bude musieť zomrieť?”

“Nie. Počítal som s tým, že sa nechá poraziť Harrym. Takýto zvrat… som neočakával. Naozaj ma veľmi, veľmi mrzí, že o teba prišli.” Oči mu zvlhli.

Natiahla som ruku k tej jeho a stisla mu ju. Nemal si čo vyčítať. Bol génius, ale ľudské omyly z lásky bolo ťažké predpokladať. “To je v poriadku. Myslím.” Zavrela som oči, mysliac na to, čo som včera ráno povedala Sevovi. “Áno, je. On… má Dahliu. Má niekoho, koho môže ľúbiť. Bude to preňho ťažké, ale nakoniec to zvládne,” jachtala som pomaličky. “Len ma mrzí, že som ich tam nechala. Hoci,” zasmiala som sa, “Boli pri mne. Obaja. Aj Harry, asi… Možno sa mi to len zdalo,“ zapochybovala som.

“To si nemyslím, Raven,” usmial sa a obaja sme si sadli na drevenú lavičku.

Opäť vedel viac, než ja a mňa opäť znova naplnila bázeň, ktorú som toľkokrát pociťovala ešte za našich životov. “Ako vedel, že tam budem?”

Pery sa mu znova vykrivili do úsmevu. “Spomínaš si, ako som ti raz vravel o spojení, ktoré má Harry s Nagini?”

“Áno.” Premeral si ma s otázkou v očiach. Keď som zvraštila čelo, pokračoval: “Bolo od Severusa šľachetné, že ti nepovedal o celom obsahu svojich spomienok. Mimochodom, zveriť ti ich v prívesku na krk bol veľmi chytrý ťah. Opäť sa raz vyznamenal ako vynaliezavý čarodejník.” Na hodnú chvíľu sa stratil v myšlienkach. Keď na mňa opäť pozrel, položil mi ruku na rameno a povzbudivo kývol hlavou. “Voldemort vytvoril kedysi ešte jeden horcrux. Omylom. Myslím si, že o ňom nevedel a nikdy ani nebude. No v tú noc, keď prišiel k Lily a Jamesovi do domu, vykonal dve vraždy. Chladnokrvné. Strašné. Jeho duša bola natoľko natrhnutá, že sa jedna jej časť prirodzene oddelila a poputovala do jedinej živej bytosti v tej miestnosti.”

“Do Harryho,” vydýchla som preľaknuto.

Prikývol.

“Lenže potom to znamená, že musí zomrieť,” premýšľala som rýchlo a zdvihla oči k Albusovi, ktorý len prikývol.

“A Sev to vedel.”

Ďalšie prikývnutie.

Dojato som sa pousmiala. Ak by bol Severus stál pri mne, bola by som mu jednu strelila a vzápätí ho vyobjímala. Rozčúlilo ma, že mi nepovedal celú pravdu. No ak by som ju bola vedela, nedokázala by som ju akceptovať. Vedomie, že Harry musí zomrieť, by vo mne vyvolalo rovnako iracionálnu reakciu, akú vyvolalo v Sevovi ohrozenie Dahliinho a môjho života v Škriekajúcej búde.

Bezmocne som vstala a zadívala sa na tehlovú stenu oproti. Dokázala som myslieť iba na to, ako zabrániť Harryho smrti. Bolo to absurdné, ja sama som bola už po nej a na dianie na Rokforte som nemala dosah. Ale on nemohol zomrieť… Bol to predsa len chlapec. Bol to Lilin a Jamesov syn, priskoro uvrhnutý do boja, nesúci na ramenách bremeno celého čarodejníceho sveta.

“Znamená to, že príde sem?”

“Áno. Čoskoro, predpokladám.”

“Nie je vám to ľúto?” spýtala som sa, obrátiac sa k nemu. “Že ste ho chránili a vychovávali celé tie roky, len aby ste ho poslali na smrť?”

“Samozrejme, že je. Nebolo to ľahké. Harry je viac než len kúsok Voldemortovej duše. Je to skvelý, šikovný chlapec. Nesmierne láskavý po mame a vynaliezavý po otcovi. Veľmi som si ho obľúbil. Odkedy som prišiel na to, že musí zomrieť, mnohokrát som si kládol otázku, či to tak musí byť. Či nejestvuje nejaký iný spôsob. A vieš, na čo som prišiel?”

“Na čo?” opýtala som sa neochotne, vedomá si toho, že presne túto otázku chce do mňa počuť.

“Že nie. A že tento je ten najlepší.” Pri každom slove nepatrne kývol hlavou, hľadiac na mňa ponad polmesiačikové okuliare. Srdce sa mi rozbúšilo. “On prežije.”

Dumbledore zdvihol pohľad kdesi k stropu. “Myslím si, že to bude na ňom, ale ak bude chcieť, tak áno. Prežije.”

“Vy ste génius,” zašepkala som vďačne a podišla k nemu, sadnúc si.

“Och,” začervenal sa. “Takéto poklony takto dlho po smrti. Červenám sa.” Pobavene som pokrútila hlavou. “Vôbec ste sa nezmenili.”

“Ale ty áno,” zložil mi kompliment vľúdne. “Vďaka láske si rozkvitla. Dala ti krídla a pomohla ti vykonať veci, ktoré by si pred dvoma rokmi nebola urobila,” Potľapkal ma po ruke.

“Nikdy by som tomu nebola verila,” priznala som.

“Och, ale veď si vedela, že láska je tou najsilnejšou mágiou na svete,” zažmurkal zarazene.

“Áno, vedela. No nemyslela som si, že by mohla zmeniť život práve mne,” mykla som plecom.

“A v tom spočíva podstata tvojej premeny,” pochválil ma. Chvíľu sme obaja mlčali.

“Boli ste tu celý čas?” prelomila som ticho.

“Och, potuloval som sa sem a tam. Život po smrti je zvláštny,” zamyslel sa. “Nesie so sebou mnohé privilégiá. Ako napríklad ocitnúť sa na obľúbených miestach z detstva tak, ako si ich pamätáme, nie takých, aké v skutočnosti boli.” S láskou sa poobzeral okolo seba.

“King’s Cross bolo vaše obľúbené miesto?”

“Jedno z mnohých. Pre mladého čarodejníka, najmä takého, ktorý považoval Rokfort za skutočný domov, znamená toto nástupište začiatok niečoho nového a zároveň návrat k bezpečiu. Ja som sa, samozrejme, cítil dobre aj doma. Ale myslím si, že pre účely dnešného stretnutia s Harrym a kusom Voldemortovej duše je toto miesto príhodné.” Hovoril skôr pre seba, než pre mňa, ale ja som s ním mohla len súhlasiť. “Vybrali ste dobre,” pochválila som ho.

Pozrel sa na mňa, akoby ho prekvapila už len moja prítomnosť a veselo mi poďakoval.

Náhle nás oslepila zelená žiara. “Och, myslím si, že Harry je už na ceste. Neboj sa. Porozprávate sa. Ale najprv mu musím vysvetliť to, čo aj tebe. A…”

“Bude jednoduchšie, ak sa do toho nebudem pliesť,” dokončila som zaňho.

“Áno.”

Vybrala som sa k jednému z pilierov, oprúc sa oň celým telom tak, aby ma Harry nevidel. Chvíľku som počula jeho hlas, potom sa však s Albusom rozhodli porozprávať a ich slová postupne zanikli. Keď som Albusa opäť začula, hovoril: “Teraz by som chcel, aby si sa s niekým stretol. Mám pocit, že naposledy si ju nespoznal.”

Vedela som, že je to pokyn pre mňa, aby som sa ukázala. Vystúpila som pred Albusa a Harryho, ktorý bol rovnako vysoký ako ja, chudý ako James, so strapatými vlasmi a prekvapeným výrazom, odrážajúcom sa v jeho očiach. Liliných očiach.

Albus sa trochu vzdialil. Harry si ma obzeral, pátrajúc v mojej tvári po niekom známom. “Vy ste… moja krstná mama,” prehovoril napokon.

Prikývla som.

“Podobáte sa na mamku,” vypadlo z neho. Začudovane som sa nadýchla. “Máme rovnaké iba nosy.”

“A úsmevy,” dodal a dlho si ma premeriaval, akoby chcel vo mne objaviť ešte niečo viac, čosi neuchopiteľné, nevysvetliteľné, nejaké spojenie, ktoré nás k sebe viazalo.

“Je to možné,” uznala som chabo, prestúpiac na mieste. “Albus spomínal, že sa vrátiš medzi živých.”

“Áno. Asi áno.”

Objala som si ramená. “Máš ešte chvíľku čas? Ja len… niečo by som ti chcela povedať, než sa rozídeme.”

Harry pozrel na Albusa a ten kývol hlavou.

“Je mi nesmierne ľúto, že som o teba nebojovala viac,” začala som trasúcim sa hlasom. “Viem, prečo si musel byť s Petuniou, ale až neskoro som si uvedomila, že puto sesterskej lásky môže byť silnejšie, než to pokrvné. A… už bolo neskoro.”

Harry sa zamyslel. Jeho oči boli jasne čitateľné, prezrádzali každú jeho myšlienku i emóciu. Predovšetkým však boli láskavé. Tak veľmi, až ma to zarážalo a pritom to bolo úplne samozrejmé. “Je. Obaja sme sa tu predsa stretli.”

Jeho slová vo mne vyvolali dojatie. Utrúc si slzy, som ho chvíľku pozorovala. “Som rada, že to prežiješ,” hlesla som napokon. “Niekto z našej rodiny musí.”

Harry na chvíľočku otvoril ústa, ale nechal ma dopovedať. “Môžem ťa o niečo poprosiť?”

Horlivo prikývol. “O čokoľvek.”

“Rozlúč sa za mňa s mojím ockom. Nevie ani, kam som sa podela ani čo sa stalo. Viem, že Severus ho vyhľadá, ale len by som chcela, aby vedel, ako strašne som ho ľúbila a vážila si ho.”

Harry kývol hlavou. “Sľubujem.”

Trhane som sa nadýchla. “A ešte… Viem, že Sev bol k tebe vždy krutý a bezcitný…”

“Už nie,” skočil mi do reči. “Teda, bol. Ale… myslím, že to chápem. Aspoň sčasti. Všetci máme vlastný spôsob, ako sa vyrovnávame s krivdou,” mykol plecom a jeho oči zablúdili kdesi do diaľky. “A on robil správnu vec.”

Odmlčal sa a dal mi priestor, aby som dokončila svoju myšlienku. “Keď Voldemort padne, určite ho budú súdiť. Albus ho síce požiadal, aby ho zabil, ale neviem, či bude Wizengamot ochotný vnímať jeho vraždu tak ušľachtilo ako my. Mohol by si…”

“Svedčiť v jeho prospech?” hádal.

“Áno.”

“Môžete sa spoľahnúť…" zaváhal, "teta Raven,” dodal. Emócie, ktoré som zatiaľ udržiavala pod kontrolou, najmä kvôli Harrymu, sa teraz zhmotnili v smiechu, ktorý sa mi vydral von hrdlom. Bolo to len jedno slovo - "teta" - ale šestnásť rokov som snívala o tom, že ho z jeho úst začujem.

“Môžem ťa objať?”

“Áno. Prosím vás,” hlesol a hoci nesmelo, ale predsa rozhodne, pristúpil bližšie a ja som ho privinula k sebe. Opatrne, ustráchane, ale keď som pocítila, ako dôverne ma stisol, dovolila som si aj ja cez naše prvé a posledné objatie prejaviť, ako strašne ho ľúbim. Ostali sme takto iba chvíľku, vnímajúc blízkosť toho druhého, spoznávajúc ten čudný pocit, keď sa dávno stratení príbuzní nájdu a ani roky odlúčenia, ani nedostatok spoločných spomienok, ani smrť nezabránia tomu, aby k sebe cítili náklonnosť.

Ja som sa odtiahla ako prvá. Už som ho nechcela zdržiavať. Mal toho ešte pred sebou veľmi veľa a mňa čakala už len večnosť. Keď sa však jeho zelené oči upreli do mojich čiernych, boli vlhké. “Je mi ľúto, že som vás spoznal až teraz.”

“Och, chlapče,” hlesla som a pohladila ho dlaňou po líci. “Vieš, ja som rada, že som ťa aspoň stihla spoznať.”

Potiahol nosom. “Aj ja, teta.”

Albus, ktorý počas nášho rozhovoru kdesi zmizol, stál zrazu znova pri nás.

“Myslím, že je čas,” povedal mi.

“Než… teta Raven odíde, môžem sa niečo opýtať, pán profesor?”

“Samozrejme, Harry.”

“Je toto skutočné, alebo sa to deje len v mojej hlave?”

Albus sa úprimne zasmial. “Samozrejme, že sa to deje v tvojej hlave Harry, ale prečo by to, preboha, nemohlo byť skutočné?” Počkal, nech jeho slová v Harrym doznejú a potom sa obrátil ku mne. “Čo si myslíš ty, Raven?”

“Súhlasím s vami, Albus.”

“To som rád.” Naklonil hlavu, šibalsky sa usmejúc. “No ak sa to všetko deje v Harryho hlave, ako to, že si tu?”

Telom mi preleteli zimomriavky. “Počkajte…” Skúmala som jeho tvár, ale bola rovnako nečitateľná ako prázdny pergamen.

“Pán profesor? Znamená to, že teta Raven sa môže vrátiť so mnou?” opýtal sa Harry potichu, akoby sa bál jeho odpovede.

Albus pokrčil ramenami. “Áno, Harry. Verím tomu, že je to tak.”

Nahlas som sa nadýchla. “Vy… ste to vedeli?”

“Mal som také tušenie, áno.”

“A nechali ste nás tu lúčiť sa!” zvolala som, sama si neistá tým, či som nahnevaná alebo šťastná.

“Inak by ste si tie veci nepovedali.”

“Ale ako to, že ste potom tu aj vy?” spýtal sa Harry.

Albus naňho vľúdne pozrel. “Nevybavené záležitosti, Harry. To je všetko. Myslím si však, že po rozhovoroch s vami sa konečne poberiem ďalej. Už by som rád videl rodinu a priateľov. Pozdravím ich od vás,” žmurkol na nás oboch a odvrátil sa.

S Harrym sme na seba pozreli, naraz sa usmejúc. Náhle sme sa opäť prepadli a ja som pod hlavou pocítila čosi mäkké.

[ » na začiatok « ]