Kapitola:
Pridaná: 1.1.2017, 15:00:22
Čítaná: 691×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Patricia, Alejandro
Stručný dej: Keď sa lady zamiluje do obyčajného koniara, môže vzniknúť láska na večné veky. No oveľa pravdepodobnejšie je, že im lásku niekto prekazí a je len na nich, ako si s tým poradia a či zostanú verní svojmu sľubu, že sa budú milovať navždy.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1.kapitola 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » 4.kapitola 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » Koniec

Navôkol bola tma a ticho. Hrozivé ticho. Všetku ju bolelo. Ostrá bolesť jej prenikala rukou, no predovšetkým bruchom. Cítila teplú tekutinu, stekajúcu po jej stehnách, no nedokázala sa pohnúť. Ležala skrútená v rovnakej polohe niekoľko hodín a v duchu prosila, aby ju niekto zachránil.

„Alejandro,“ vytisla s námahou zo seba. „Alejandro...“

Nikto ju nepočul. Netušila, kde sa nachádza. Len pomaly si spomínala na to, čo videla pri riečke, na to, čo jej Beth povedala a ako ju sotila dolu. Oči jej zaliali horké slzy. Zradil ju. Opustil. Mala radšej zomrieť.

Štípali ju mravce, cítila, ako po nej behá kadejaká háveď, no nemala síl pohnúť sa. Až keď vyšlo slnko, začula neďaleko zvuk kolies.

„Prosím!“ šepla vyčerpane. „Prosím, pomôžte mi!“

Neverila, že by ju počuli, kliatby Beth sa mali naplniť. A tu zrazu...

„Čo je to tu? Brad, nie je to nejaký človek?“ zahuhlal prekvapene hlas starej ženy.

„Nestaraj sa do toho, do čoho ťa nič, ženská,“ zafrflal Brad.

„Nie, celkom isto to je žena. Nože sa na ňu pozri, či ešte žije. Musíme jej pomôcť!“

„Tvoje dobré srdce nás raz dostane do problémov,“ zašomral muž, no predsa len zliezol z voza a vykročil k ležiacej postave.

„Pre živého Boha!“ skríkol a rýchlo vzal Patriciu na ruky. Nevládala sa ani vďačne usmiať. Bolesť každou minútou narastala. Vyslala k Bohu krátku modlitbu, nech sú to dobrí ľudia a zamdlela.

„Chudinka,“ poľutovala ju žena, keď ju Brad naložil do zadnej časti voza. „Otoč to, musíme ísť domov.“

„Ani sa nebudem radšej pýtať, čo obchody...“

„To počká. A opatrne!“ upozornila ho, keď poháňal kone po nerovnej ceste a voz nadhadzovalo z jednej strany na druhú. „Krváca, nechceme jej predsa ublížiť ešte viac!“

Keď konečne dorazili k ich drevenej chalúpke, Brad nehybnú ženu opatrne vzal do náručia a uložil do postele, ako mu kázala jeho žena Annie.

„Daj variť vodu, musím ju prezrieť. Zdá sa mi, že bola v druhom stave.“

„Ešteže si babica,“ pokrčil nosom Brad a ponáhľal sa urobiť, čo mu žena nakázala.

Annie, hoci mala silnú reumu, bola stále najznámejšia pôrodná babica v okolí. A hoci jej ruky krivila choroba, dokázala skontrolovať, v akom stave je žena. Keď skončila, smutne pokrútila hlavou a pozotierala všetku krv z Patriciiných stehien.

Keď ranená prišla k sebe, prvá otázka znela: „Dieťa?“

Annie k nej šuchtavo podišla. S účasťou na ňu pozrela a zaškriekala. „Je mi to ľúto, dievča, o dieťa si prišlo.“

V tej chvíli sa Patriciin svet zrútil znovu, už po druhýkrát.

„Ale... moje dieťa...“

„Je zázrak, že si prežila. Spadla si, nie? Máš početné zlomeniny, musel to byť škaredý pád. Musíš ďakovať Bohu, že aspoň tvoj život ušetril, hoci tvoje dieťatko si povolal. Tam mu bude dobre, ver mi.“

Mohla povedať čokoľvek. V tej chvíli časť Patricie zomrela. Bolesť zo straty dieťatka sa nedala porovnať s bolesťou zo zrady milenca. Dieťa bolo jej súčasťou, milovala ho, bolo jej jedinou nádejou.

Už nie je.

Nebude matkou.

„Nie!“ skríkla vysilene. „Chcem svoje dieťa! Moju dcérku!“

„Je mi to ľúto,“ šepla Annie. „A neviem ti ani zaručiť, či ešte budeš mať deti. Ale to nie je teraz podstatné, musíš sa dať do poriadku, život ti visí na vlásku.“

„Nebudem mať už nikdy deti?“ šepla neveriaco Patricia. Nikdy sa nedotkne maličkých prstíkov, nikdy si nepritisne maličkú hlávku k prsiam? Nebude ju v noci budiť hlasný plač? Nebude počuť slovko mama?

„Nie...“

„Tu máš, vypi toto, na chvíľu zabudneš, zaspíš,“ podala jej k perám hrnček a prinútila ju vypiť horkú tekutinu. Krátko na to zranená žena zaspala. Prespala väčšinu dňa a keď sa zobudila mechanicky prijala teplú polievku, ktorou ju nakŕmila Annie a znovu zaspala. Vždy, keď precitla, želala si zomrieť. Zbaviť sa tej bolesti, rozliezajúcej sa do každej časti jej tela. Prečo nemohla radšej zomrieť? Načo má žiť bez dieťaťa, bez Alejandra? Jej život už nemá zmysel. Nemá rodinu, nemá lásku, nemá dieťa. Nemá nič.

„Nechce sa prebudiť,“ prenikol k nej hlas starej ženy. „Bráni sa tomu. Musela zažiť niečo strašné.“

Znovu upadla do spánku. Netušila, koľko dní a či hodín takto ležala, koľko trvalo, kým sa dokázala pozrieť na ženu pred sebou. Cítila prázdnotu. Bolesť. Zúfalstvo. A zároveň necítila nič.

„Odkiaľ si, dievča? Čo si robilo tu, v lese, pri rokline?“

Len neprítomne hľadela pred seba.

„Skús si spomenúť. Máš rodinu? Niekoho, kto by sa o teba postaral lepšie ako my tu?“

Nemôže sa vrátiť domov. Nie po tomto všetkom.

„Dievča,“ pocítila jemný dotyk na chrbte ruky. Po líci jej stiekla slza. Meravo hľadela pred seba, mučili ju spomienky, ktorých sa nedokázala zbaviť.

„Ubrovci,“ šepla napokon. Annie pozrela na Brada rozšírenými očami.

„Je to dcéra pána, Brad! Musíme ju tam čo najskôr zaviezť. Jej stav sa zhoršuje. Zapriahni kone.“

„Teraz? Proti noci?“

„Je to to posledné, čo môžeme pre ňu urobiť!“

„Chceš ju zabiť?“

„Smrť jej hrozí tak či tak. No doma má väčšiu nádej na prežitie. Musí byť medzi svojimi. Ktovie, čo sa jej prihodilo, chudinka malá.“

A tak Brad poslúchol svoju manželku a opatrne naložili Patriciu do voza. Plesol bičom a vyrazili k zámku, ktorý nebol ďalej ako polhodiny cesty.

Keď prišli k hradbám, cestu im zatarasili mohutní strážnici.

„Kto ste a čo tu chcete teraz v noci?“

„Máme niečo cenné pre pána,“ vysvetlil Brad.

„Taký trhan?“ zasmial sa chlap, premerajúc si chatrnú košeľu s vestou a roztrapkanými plátennými nohavicami.. „Zmiznite skôr než moja kopija prejde tvojím telom.“

Brad pozrel na Annie. Tá však odhodlane vystúpila a odšuchtala sa k časti, kde mala plachta na voze vyrezaný otvor.

„Ak neveríte, pozrite sa sami. A potom konečne bežte pre pána, lebo jeho dcéra zomiera.“

„Naozaj je to lady,“ pripustili chlapi a jeden okamžite bežal do zámku.

Onedlho pribehla pánova žena, Jolana, v drahých šatách.

„Kde je?“ pritískala si zopnuté dlane k telu, roztrasená a rozochvená. „Dcérka!“ zhíkla, keď ju uvidela. „Rýchlo, preneste ju do zámku. Prineste nosidlá! Rýchlo! Ako sa vám odvďačím?“ obrátila sa k dvojici. „Povedzte si, koľko zlata chcete, toľko vám prinesiem. Ako vďaku...“

„Nie, pani, nerobili sme to peniaze,“ ozvala sa Annie, hoci Brad do nej štuchal.

„Nie, zaslúžite si. Počkajte tu.“

Vyčkala, kým jej naložili dcéru na nosidlá a odniesli do zámku. Náhlila sa s nimi a nazad poslala komornú, aby mešec odovzdala dobrodincom. Potom už len sedela na posteli, zvierajúc ruku svojej dcéry a čakala na felčiara.

„Dcérka, dcérka, prečo si len odišla,“ plakala lady Jolana. „Prečo? Všetko mohlo byť inak!“

Vtom sa Patricia zamrvila. Pootvorila viečka, z ktorých jej okamžite vytiekla slza.

„Mama,“ šepla. „Mama...“

„Patricia, dieťa moje,“ zhíkla Jolana a pobozkala ju na čelo. „Vydrž, vydrž, o chvíľu je tu felčiar.“

„Prepáč mi,“ vytisla zo seba Patricia s námahou. „Odpusť mi, že som zradila a odišla. Že som vás opustila.“

[ » na začiatok « ]