Kapitola:
Pridaná: 31.12.2016, 00:06:29
Čítaná: 569×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Patricia, Alejandro
Stručný dej: Keď sa lady zamiluje do obyčajného koniara, môže vzniknúť láska na večné veky. No oveľa pravdepodobnejšie je, že im lásku niekto prekazí a je len na nich, ako si s tým poradia a či zostanú verní svojmu sľubu, že sa budú milovať navždy.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1.kapitola 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » 4.kapitola 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » Koniec

Keďže dnešný deň bude dlhýýýý, tak je tu ďalšia kapitola pre vyplnenie času do polnoci roku 2017. :) Užite si ho a dávajte si pozor! Želám vám veľa splnených snov, zdravie a šťastie pri realizovaní vašich túžob a čo najviac príjemných stretnutí s priateľmi a rodinou. :-*

***

V očiach ju zaštípali slzy a vnútro spaľovala obrovská bolesť. Obrátila sa a tak rýchlo, ako jej to veľké brucho a neisté pohyby dovoľovali, sa vrátila do domčeka. Roztrasenými rukami šmátrala po tmavej izbietke s jedinou túžbou. Vziať si svoj skromný majetok - oblečenie, čo mala na sebe v deň príchodu - a odísť. Ujsť. Zbaviť sa tej divokej a zničujúcej bolesti, ktorá ju driapala na kúsky. Znovu jej telom preletela ostrá bolesť, no nedbala. Zavrhol ju. Pristúpil na hru Elizabeth, hoci ho mnohokrát prosila, aby konečne odišli. Napriek všetkému ho milovala. A to ju ničilo. Túžila ho nenávidieť, prekliať, no dokázala len tíško roniť slzu za slzou a bojovať s kúskami lásky, ktoré jej zostali.

Keby tam bola zostala čo i len chvíľku dlhšie, zistila by, že napriek tomu, že Alejandra telo zrádzalo, dokonca na okamih Beth pritiahol k sebe a drsne ju pobozkal, jazykom preniknúc do jej úst, uvedomil si, že to nie je Patricia.

„Nie!“ odstrčil Elizabeth, až sa zatackala. „Povedal som ti, že sa viac nemáš ku mne približovať! Že sa ma nemáš dotknúť!“

Plytko dýchal, divo na ňu hľadel. Žena pred ním sa strašidelne zasmiala.

„Sám seba týraš, hoci vieš, že by bolo jednoduché podľahnúť. Ty však budeš trpieť! Ty si odmietol ženu, ktorá bola pre teba stvorená! Preklínam ťa za to. Nech viac nenájdeš šťastie. Nech tvoje srdce len blúdi po svete, nech tvoja láska k tej suke nie je nikdy opätovaná! Iba ak láska ku mne!“

„Mlč!“

„Toto poníženie ti nezabudnem!“ zasyčala, rýchlo si navliekajúc košieľku. S vysoko zdvihnutou bradou sa obrátila a kráčala k chalupe. Vo vnútri jej kypela žlč a zmáhal ju neskutočný hnev. Bola tak blízko! Stačilo málo a bol by jej! A on... myslí stále len na jednu, obyčajnú nafúkanú paničku, ktorá je absolútne nevhodná do života.

Kŕč zloby jej znetvoril tvár. Patricia vychádzala z domu. Chcela na ňu zakričať, no nevidelo sa jej Patriciino správanie. Opatrne sa obzerala, dlane pritískajúc na bruško, a náhlila sa s lampášikom do lesa.

Elizabeth zamierila za ňou, poháňaná zlobou i frustráciou. Tíško našľapovala na zem, vyhýbajúc sa suchým halúzkam, sledovala, kam sa zberá jej sokyňa, ktorá sa podchvíľou zastavovala a obzerala.

Keď sa dostali k rokline, Patricia s výkrikom zastala. Bola taká zahľadená pred seba, že sa takmer zrútila dolu.

„Tíško,“ šepla dieťatku v bruchu, ktoré zareagovalo na jej úzkosť kopnutím. „Bude dobre, uvidíš.“

„To veru bude,“ ozvala sa Elizabeth a vyšla z tieňa.

„Čo tu chceš?“ hrdo dvihla hlavu Patricia. „Načo si prišla? Už máš predsa môjho snúbenca, čo ešte chceš?“

Elizabeth sa na okamih zarazila. Vari ich videla? Videla ich v nesprávnej chvíli? Tvár jej skrášlil nepríjemný úsmev.

„Ó, áno, získala som ho. Milovanie s ním bolo nádherné.“

„Mlč! Nechcem to počúvať!“ prikryla si Patricia uši.

„Budeš to počúvať, pretože ti to chcem povedať! Chcem, aby si vedela, že si neželám, aby si sa medzi nás miešala! Aby si ho zvádzala!“

Patricia si pohrdlivo odfrkla. „Muža, ktorý nedokáže odolať inej žene, nechcem.“

„Som rada, že si taká rozumná. Odteraz budú mať moje deti otca!“ pozrela na Patriciino brucho. „Zmizni! Strať sa z povrchu zemského!“ skríkla, zrazu premohnutá bolesťou z nedávneho odmietnutia, i z vedomia, že jej lono už po dvoch deťoch nedokáže počať ďalšie dieťa.

„Bodaj by si skapala. Ty i tvoje decko!“ vykríkla, priskočiac k Patricii a sotila ju dolu. Padajúcej žene vyletel z pier srdcervúci výkrik a potom nastalo ohlušujúce ticho. Elizabeth ťažko dýchala, hľadela do tmy pod sebou, snažila sa premôcť triašku. Urobila to. Naozaj to urobila. Zbavila sa sokyne, má voľnú cestu. Budú si môcť s Alejandrom založiť vlastnú rodinu. Jej deti konečne dostanú ocka, ktorého si zaslúžia. A ona bude mať konečne niekoho, kto ju v posteli zahreje.

S divokým pohľadom sa vrátila späť. Ďakovala Bohu, ako jej pomohol. Toľké šťastie.

Po východe z lesa svoj domček obsiahla jediným pohľadom. Od riečky sa práve vracal so sklonenou hlavou Alejandro. Okolo bedier mal opásaný malý uterák. Zúžila oči a vykročila vpred. Keď nie dnes, tak zajtra.

Skôr, než prišla k domčeku, vybehol Alejandro s planúcim pohľadom.

„Kde je?“ zreval. „Kam zmizla? Prečo nie je v posteli!“

„Kto?“ spýtala sa Beth, horko-ťažko sa usilujúc skryť nepríjemný tón.

„Predsa Patricia! Neleží v posteli, hoci si povedala, že bude spať! Kam zmizla?! Vzala si aj veci, v ktorých prišla!“ zúfalo si prehrabol vlasy a pobehol vpred. „Patricia! Patricia, láska moja, kde si? Kde si?!“

„Asi pochopila aj ona, že nemáte spoločnú budúcnosť. Možno sa vrátila späť na zámok.“

„To nie je pravda,“ vletel späť do domca a o chvíľu sa vrátil oblečený v nohaviciach, cez ramená prehodenou košeľou, a s lampášom v rukách. „Idem ju hľadať. Niečo sa isto muselo stať. Neodišla by a už vôbec nie bez rozlúčky.“

Beth len pokrčila plecami a vošla do domu.

„Nepomôžeš mi?“

„Nie,“ znela jej odpoveď. „Po tvojom odmietnutí nemám chuť byť v tvojej blízkosti. Vaše milenecké pletky si riešte sami.“

Zúfalý Alejandro sa vrátil k riečke, prešiel niekoľko stoviek metrov nahor i nadol, obišiel dom a rovnako prehľadal i les. Nikde ju nenašiel. Nerozumel tomu. Bolesť mu zvierala srdce, myseľ zlyhávala. Netušil, kde by ju mal hľadať a čo sa stalo. Vrátil sa až na svitaní, keď vychádzalo slnko.

Zronený, unavený a zaprášený sa posadil na posteľ, ktorá patrila im dvom. Hlavu vložil do dlaní a úporne premýšľal. Vtom zavŕzgali dvere. Ani sa nenamáhal zdvihnúť zrak.

„Odíď,“ zamrmlal.

„Len som sa chcela uistiť, že si v poriadku,“ ozvala sa Beth a položila mu ruku na rameno. Mykol sa.

„Nenašiel som ju,“ pozrel na ňu prázdnym pohľadom. „Nechápem... neviem... ja netuším...“

„Pssst,“ tíšila ho, pritisnúc si jeho hlavu na prsia a jemne ho hladkala po vlasoch. „Musíš si odpočinúť. Potom ju budeš môcť hľadať.“

A ja prídem znovu. A znovu. Až kým nebudeš môj.

Po chvíli sa natiahol na posteli a zaspal. Elizabeth na neho hľadela. Nie, necítila výčitky svedomia zo smrti nevinnej ženy a jej dieťaťa. Už dávno netušila, čo je svedomie. Život ju naučil, že ak chce prežiť a mať aspoň kúsok šťastia, musí sa oň vedieť biť. Niekedy musí niečo obetovať, aby zabezpečila svoju rodinu. Nie raz sa stalo, najmä v zimných mesiacoch, keď bolo okolie nepriechodné a ona nevládala odhrabávať sneh, že sa k nim zatúlal koč s pánmi, či len predavačmi. Nie raz skončila s oným mužom v posteli, len aby od neho získala niekoľko zlatiek pre deti. Aby jej dali z mäsa, ktoré vliekli z poľovačky. No cítila, že už chce zmenu. Že tohto muža, mocného a krásneho, chce natrvalo. Túžila sa vedľa neho zobúdzať, tešiť ho, milovať...

Stiahla mu topánky a podišla k jeho hlave. Spal tvrdo, očividne mal za sebou náročnú noc. Prisadla si k nemu, zľahka ho pohladila po vlasoch a zablúdila i na hruď. Nezobudil sa.

To ju povzbudilo, aby sa k nemu sklonila a pobozkala ho na pery. Chutil slano. Voňal ako muž. Zaplavila ju ďalšia vlna túžby. Ešte raz dlaňou prešla od hrude až k chĺpkom na bruchu a vstala. Počká, kým sa vyspí a vyskúša poslednú vec.

Po chvíli sa prebrali deti.

„Pst, ocko ešte spí,“ upozornila ich, dala im raňajky a poslala ich hrať sa von. „Ale tak aby ste otecka nezobudili.“

Zrazu tomu verila. Presvedčila samu seba, že on je otcom jej detí. Že je to jej manžel a ona jeho manželka. Vzala fľaštičku so sérom, kvapla trochu do vína, ktoré si nechávala na výnimočnú príležitosť a kvapla i do hrnčeka vody. Zamierila k Alejandrovi.

Ešte stále spal. Hoci už nie tak pokojne ako na začiatku. Niečo sa mu snívalo, nepokojne pohyboval perami, vyslovoval niečie meno. Beth sa zamračila. Mala predsa plán. Plán, ktorý skrsol v hlave šialenej. Prisadla si k posteli a blúdiac mu rukou po hrudi, ho jemne budila.

„Miláčik, prebuď sa, je ráno, naše deti sú už hore, čakajú ťa.“

Alejandro sa zamrvil a keď mu do uší doľahol jej hlas, rozospato na ňu pozrel.

„Naše deti?“

„Áno, tu máš, napi sa, isto si smädný,“ podávala mu hrnček s vodou. Alejandro sa zamračil, usporadúval si spomienky a medzitým si odpil z vody.

„Do dna, drahý, do dna. Mám tu i víno. Aby si spláchol smútok.“

„Nie, choď preč,“ odtisol víno a podal jej prázdny hrnček. „Nechcem mať s tebou nič spoločné.“

To si len myslíš, zlomyseľne si pomyslela Beth, čakajúc, kedy drogy zaberú. Netrvalo dlho a Alejandro začal rýchlejšie žmurkať.

„Je mi nejako... zvláštne... rozmazáva sa mi izba pred očami,“ pretieral si oči, zatiaľ čo Elizabeth sa spokojne usmievala. Zabralo to. Rovnako ako u lorda Demsyho, keď sa vracal z poľovačky. Nadrogovala ho sérom a potom mu vzala prsteň i brošňu. Nevšimol si to, bol taký omámený jej telom, že keď odchádzal, dušoval sa, že sa vráti.

„Oddýchni si, isto si unavený,“ pomáhala mu z košele, ktorú si medzitým znovu obliekol, usadiac sa mu v lone. „Tak, teraz je to lepšie, drahý,“ šepla mu do ucha, provokatívne sa o neho obtrúc.

„Pat... Patricia?“ hlesol Alejandro. Krútila sa mu hlava, v žalúdku ho zvláštne šteklilo. Marilo sa mu, že jeho Patricia v noci ušla, nechala ho tu, ale veď... teraz tu sedí s ním, bozkáva ho na hruď...

„Patricia...“ šepol, zovrúc zadok žene v jeho náručí. „Bál som sa o teba...“

Elizabeth chcela zaprotestovať, že ona nie je tá všivavá ženská, no rozmyslela si to. Ak si bude myslieť, že je ona, nenapadne mu odísť. Aspoň teraz. A potom... niečo vymyslí.

„Áno, som to ja,“ zašepkala. „Som to ja, tvoja Patricia. Miluj ma. Miluj ma, ľúb ma, umuč ma, som len tvoja, Alejandro. Už navždy.“

***

Odpusťte mi tú teatrálnosť. Aspoň tu si to trošku môžem dovoliť, keď v príbehoch zo súčasnosti musia všetci pôsobiť živšie a reálnejšie. A dúfam, že nie ste koncom tejto kapitoly sklamané.

[ » na začiatok « ]