Kapitola:
Pridaná: 30.12.2016, 15:58:20
Čítaná: 553×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Patricia, Alejandro
Stručný dej: Keď sa lady zamiluje do obyčajného koniara, môže vzniknúť láska na večné veky. No oveľa pravdepodobnejšie je, že im lásku niekto prekazí a je len na nich, ako si s tým poradia a či zostanú verní svojmu sľubu, že sa budú milovať navždy.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1.kapitola 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » 4.kapitola 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » Koniec

Špeciálne pre Mariku, pretože ma dokáže potešiť každým komentárom a má veľa voľna. :) :D

Keď sa navečer vrátili, Patricia sa nevedela dočkať, kedy Alejandro ochutná plody jej práce. Dala do toho všetku lásku a verila, že si pochutí. K chlebu mali aj čerstvo nadojené mlieko. Postavila pred neho pohár so smotanou i mliekom a nedočkavo sa posadila vedľa neho. Deti sa neustále dožadovali jeho pozornosti, až jej to začínalo prekážať. Najviac ju popudilo, keď ho Avan nazval ockom. Bola pevne rozhodnutá pohovoriť si s Elizabeth.

„Čo dobré mi pripravila moja milovaná žienka?“ obdaril milujúcim pohľadom svoju snúbenicu. Spokojne si odpil z mlieka, odkrojil si z chleba a ochutnal zo smotany.

„Fuj!“ vyletelo z neho. „Teda, prepáč, ale... nie je to skysnuté?“ zamračene pozrel na bielu masu. Patriciino srdce vynechalo niekoľko úderov.

„Skysnuté? To nemôže, veď som robila všetko presne podľa pokynov,“ privoňala si k hrnčeku. Skrivila malý noštek. Naozaj to akosi čudesne páchlo.

„Možno sa jej nepodarila, to sa stáva, keď nemá skúsenosti,“ ozvala sa Beth a vzala pokazenú smotanu.

„Urobila som ju tak, ako si mi kázala,“ trvala na svojom Patricia.

„Možno si niečo vynechala, alebo ti tam spadla smietka, to sa stáva, netráp sa. Máme predsa aj moju,“ položila pred Alejandra smotanu vyrobenú ňou a tvárou jej preletel úsmev. Nebolo pochýb, že jej bude dokonalá. A aj tak bolo. Alejandro sa zalizoval, pochvaľoval jej talent. „Neboj sa, naučíš sa to. Nič predsa nejde hneď na prvýkrát,“ upokojoval Patriciu, v ktorej sa búrila žlč. Prepaľovala Beth pohľadom, no tá si z toho nič nerobila. Pokojne nakŕmila obe deti a kde-tu sa oslnivo usmiala na Alejandra. Jeho snúbenica bojovala s túžbou vyškriabať jej na mieste oči. Zlá nálada ju neopustila ani po tom, čo Beth okúpala svoje deti, ktoré sa pýtali na Alejandra a uložila ich i seba k spánku. Patricia ležala na kúsku postele, obrátená tvárou k stene, s rukami prekríženými na prsiach a mračila sa. Do srdca sa jej vplížil strach. Strach, že ho stratí. Že pre neho nebude dostatočne dobrá. Začínala si uvedomovať, aké boli jej predstavy o láske naivné. Myslela si, že vášeň, túžba, hmlistá predstava o láske je všetko, no postupne si uvedomovala, že potrebné sú i rovnaké hodnoty a zážitky. Hoci ho dokázala kedykoľvek vzrušiť a nosila pod srdcom jeho dieťa, v budúcnosti to stačiť nebude. Útekom sa predsa zriekla prepychu, služobníctva. Bude žiť jednoducho a zrejme v chudobe. Ako uživí svoju rodinu? Ako im dokáže navariť, ušiť, oprať, keď jej hebké ruky nepoznajú drsnú prácu? Milovanie nie je všetko... Bude pri nej nešťastný.

Po líci jej stiekla slza. Tlak v hrudi nepoľavoval. Obávala sa, že sa rúti do záhuby. Opustí ju. Ju i dieťa. Nikdy sa už nevydá. Kto by ju chcel s dieťaťom?

Nie, zotrela si slzy z líc, nevzdá sa. Nesmie o Alejandrovi pochybovať. Nedal jej doteraz jediný dôvod. Musí mu veriť. Neustále jej dokazuje, ako ju miluje.

Začula poodchýlenie dverí. Krátko na to vkĺzol pod prikrývku, ešte s mokrými vlasmi a pritúlil sa k nej. Pocítila jeho narastajúce vzrušenie.

„Prečo si neprišla za mnou k rieke?“ zašepkal jej do ucha, blúdiac chladnými dlaňami po jej tele. „Čakal som ťa.“

„Bola som unavená,“ odvetila, nereagujúc. Dnes nechcela, aby sa spolu milovali. Túžila po tom, aby jej povedal, že ju bude ľúbiť vždy, aj napriek jej chybám, napriek všetkým nedostatkom, ktoré medzi nimi vytvárali hlbokú priepasť. Aby ju pevne objal a šepkal upokojujúce slovíčka.

„Drahá, čo sa s tebou deje?“ obrátil ju k sebe. V očiach mal toľko nehy, až sa Patricia rozplakala. „No tak, prosím, neplač, urobil som niečo ja?“ spýtal sa vystrašene, utierajúc jej slzy z líc.

„Nie... to... to ja,“ smrkla.

„Čo ty? Kvôli tej smotane? Prosím ťa, nič sa nedeje, tak sa ti nevydarila a čo? Svet sa preto nezrúti. Nikde nie je napísané, že sa to nikdy nenaučíš. Niekoľkokrát ešte budeš pri Beth, keď ju bude pripravovať a naučíš sa.“

„Nechcem byť pri nej, nepáči sa mi.“

Alejandro si vzdychol. „Pat, zachránila nám predsa život. Je milá, obetavá, o všetko sa stará sama.“

Koľko pozitív dokázal o nej vymenovať, smutne si pomyslela Patricia.

„A čo sa ti páči na mne?“

Alejandrovi poskočilo obočie.

„Ty na ňu stále žiarliš?“

„Odpovedz mi.“

„Milujem tvoje oči, pretože sú plné nehy, keď sa na mňa pozrieš. Milujem tvoj hlas, pretože mi pripomína spev slávika. Milujem tvoje srdce, pretože je horúce a dobré. A milujem tvoje telo, teba celú, pretože si nádherná,“ prehupol sa nad ňu. „Neviem, ako ti mám ešte dokázať, že ťa milujem celým srdcom. Povedz, čo len chceš a ja to urobím,“ šepkal pomedzi bozky.

Nedokázala mu dlho odolávať. Vnímala len jeho dlane na svojom tele, horúce bozky a dych na svojich prsiach, horúčavu, ktorá ju spaľovala v lone. Túžila veriť, že všetko dopadne tak, ako má. Šťastne. Opätovala mu bozky, vychádzala mu v ústrety a šepkala, ako veľmi ho miluje.

Ďalšie dni plynuli rovnako, kotúľali sa perly na Patriciiných niekdajších drahých náhrdelníkoch. Zo všetkých síl snažila vyrovnať Beth. Učila sa variť, no zvyčajne sa jej to nepodarilo a jedlo sa pripálilo. Alejandro ju síce upokojoval, že to nič, no na Bethinom jedle si vždy pochutnal, i dupľu si doložil. Darilo sa jej aspoň upratať izby, no išlo to ťažšie. Čoraz častejšie ju bolieval chrbát, občas ju pichlo v podbrušku. Bruško už bolo viditeľne vypuklé a Patricia si ho často podvedome hladkala. Aj Alejandro sa ho rád dotýkal a večer v posteli sa mu často prihováral. Bol presvedčený, že to bude syn. Hoci by nič nenamietal ani proti dcérke.

V jeden deň nadhodil, že by potreboval zašiť košeľu.

„Ja to spravím,“ vyhŕkla Patricia. Za nič na svete by nedovolila, aby sa jeho košele dotkla ona. Čoraz väčšmi sa jej bridila a Elizabeth si to dobre uvedomovala. Prestala sa tváriť milo a jasne jej dávala najavo, že Alejandro jej skôr či neskôr podľahne, hoci pred ním sa i ďalej hrala na dobrosrdečnú mladú ženu.

„Ďakujem,“ pobozkal ju Alejandro na konček nosa, položil jej košeľu do lona a vyšiel von do pol pása nahý.

„Som zvedavá,“ pokrčila Beth nosom, hodila na stôl ihly a nite a vyšla von tiež. Patricia ju ostražito sledovala. Nepáčilo sa jej, že išla za jej mužom, pretože nemala kam inam ísť. No zároveň musela zašiť košeľu. Rýchlo sa pustila do práce, aby mohla ísť Alejandra čo najskôr skontrolovať. Keď skončila, spokojne si prezrela svoje dielo. Nebolo to najhoršie. Šitie jej celkom išlo, už si do prsta pichala iba málokedy. Odniesla košeľu do izby, aby mohla vyjsť pred dom.

Zatiaľ čo Patricia bojovala so stehmi, Beth sledovala Alejandra. Ako sa mu pri každom pohybe napli svaly. Chrbát sa mu leskol od potu. Už nemohla čakať. Musí mu dať najavo, že po ňom túži. Podišla k nemu.

„Som ti veľmi vďačná za pomoc,“ usmiala sa na neho.

Vrhol na ňu nesústredený pohľad a aj naďalej rúbal. Zvraštila obočie. Nad čím rozmýšľa?

„Počkaj,“ zastavila ho. „Priniesla som ti pohár vody, je neskutočné teplo.“

„Ďakujem, ty naozaj myslíš na všetko,“ ocenil ju Alejandro a vďačne prijal pohár. Spokojne sa napil a práve, keď chcel odložiť pohár, pocítil na svojej hrudi jemné dlane.

„Alejandro, prečo stále zostávaš s ňou?“ zahrkútala. „Nehodíte sa k sebe.“

Alejandro sa zvrtol k nej a pohľad mu skĺzol do pootvoreného živôtika. Preglgol. Jej dlane ho rozptyľovali. No spamätal sa a odstrčil ju.

„Elizabeth, neviem, o čo ti ide, ale ja Patriciu milujem. A vždy budem. Je to žena môjho života a nič na tom nezmení ani fakt, že neovláda väčšinu domácich prác.“

„Nebuď ku mne zlý,“ prosila Beth, spustiac ruky pozdĺž tela.

„Nie som, ale neželám si, aby si sa ma ešte niekedy dotýkala,“ upozornil ju už pevným hlasom a odstúpil. „Idem za ňou. Na dnes dreva stačilo.“

Elizabeth za ním hľadela so zovretými perami. Bráni sa, no cítila, videla na ňom, že mu nie je ľahostajná. Minimálne jej telo ju priťahuje. Je predsa žena a on muž. Neodolá jej. No už nemá veľa času. Teraz si to asi trochu pokazila, musí konať rýchlo. Už dnes večer sa všetko skončí. Bude jej.

Alejandro sa zrazil s Patriciou vo dverách.

„Čo sa ti stalo?“ bližšie sa mu prizrela. Zdal sa jej rozrušený. Dýchal prirýchlo, v tvári bol červený a z očí mu metali blesky.

„Mala si pravdu, odídeme odtiaľto. Hneď. Už dnes.“

„Čože?“ kráčala za ním do komôrky.

„Je načase, aby sme si vytvorili vlastný domov.“

„To myslíš vážne?“ rozžiarene na neho pozrela, objímuc ho okolo krku.

„Úplne.“

„Ďakujem,“ pobozkala ho na pery a rozhliadla sa po izbe, aby vedela, čo má zbaliť. Vtom jej telom preletela ostrá bolesť. S výkrikom sa schúlila, držiac si bruško.

„Pat, čo je? Čo sa ti stalo? To nemôže byť pôrod, však?“ priskočil k nej, zatiaľ čo ona i naďalej lapala po dychu.

„Nev-neviem... bolí to, je to vlna,“ zvraštila znovu tvár, „vlna bolesti...“

„Sadni si,“ pomohol jej na posteľ. „Idem za Beth, či niečo nemá.“

„Nie!“ natiahla za ním ruku. „Nie za ňou,“ šepla.

„Nemám za kým iným a trpieť ťa nenechám. Hneď som tu,“ pobozkal ju na čelo a vybehol z dverí.

„Vrátil si sa?“

„Nie preto, prečo si myslíš,“ prerušil Alejandro Beth. „Ale potrebujem tvoju pomoc. Patricii je zle, má hrozné bolesti, bojím sa, aby nepotratila.“

Beth na neho prekvapene pozrela. „Bolesti? V šiestom mesiaci? Na to nemám nič, no môžem jej dať upokojujúce sérum, aby bolesť prešla a ona si trochu pospí.“

„Prosím ťa, daj jej to. Budem ju musieť vziať niekam, kde sa o ňu postarajú, ale teraz...“

„Dobre,“ prehodila si ťažký vrkoč cez plece, vytiahla z kredenca maličkú ampulku a s ťažkým povzdychom sa náhlila do ich izbietky.

Patricia sa i naďalej chúlila na posteli.

„Tu máš, lyžica vody a toto sérum. Uľaví ti od bolesť,“ pridržala jej pri ústach veľkú lyžicu. Patricia jej neverila, no napokon ponúkanú tekutinu užila.

„Fuj,“ znechutene zvraštila tvár a striasla sa.

„Budeš po tom ospalá a bolesť ustane.“

„Ďakujem ti. Zostanem tu pri nej,“ pozrel na Beth, ktorá len mykla plecom. „Keby ste ešte niečo potrebovali, povedzte. Ak budem vedieť, pomôžem.“

Alejandro prikývol a chytil svoju snúbenicu za ruku.

„Nechcem prísť o naše dieťatko,“ šepkala mu Patricia s doširoka otvorenými očami. Silným stiskom mu drvila kosti ruky, tak veľmi sa bála o nenarodený život. „Vezmi ma preč... vezmi... k felčiarovi... prosím... Nechcem oň prísť.“

„Neprídeš oň, to ti sľubujem. Skús si pospať, aby to lepšie zabralo,“ ustarostene na ňu hľadel. Netrvalo dlho a Patricia skutočne zaspala. Bolestivé krivenie pier vymizlo a dýchala pokojnejšie. Presedel pri nej celý zvyšok dňa. Neustále ju držal za ruku, hladkal po dlani a modlil sa, aby to nebolo nič vážne. Chcel odísť, no osud mu to prekazil. Musí počkať. Život Patricie a jeho dieťaťa je prvoradý. Hneď, ako si bude istý, že dokáže bez ťažkostí chodiť a neohrozí tým život nemluvňaťa, odídu.

Až neskoro v noci, keď zíval častejšie, ako dýchal, popreťahoval si kosti a vyšiel von. Všade už bolo ticho, deti spali a zrejme i Beth. Po horúcom dni sa mu žiadalo kúpeľ, no nechcelo sa mu nosiť vodu do kade a zohrievať. V riečke to bude rýchlejšie.

Vybehol do tmy postriebrenej lúčmi mesiaca, zhodil oblečenie a ponoril sa do vody. Rýchlo zo seba zmyl prach i pot a vyšiel na breh, s očami plnými vody. Keď sa mu ich podarilo roztvoriť, stála pred ním žena, zahalená v košieľke. Dlhé plavé vlasy sa okolo nej krútili ako svätožiara, mámivý úsmev jej krášlil tvár.

„Čo tu robíš?“ zachripel Alejandro, obzerajúc sa po svojom oblečení.

„Čakám na teba,“ usmiala sa Beth a zhodila zo seba košieľku. Potešene zistila, že mu nie je pohľad na ňu ľahostajný. Pristúpila bližšie. „Spí, nebude nás rušiť. Nemusíš sa báť, že by nás tu objavila,“ pohladila ho po hrudi. „Sme tu len my. Ty a ja. Túžim po tebe,“ zapriadla ako mačka a pritisla sa k nemu.

„Elizabeth,“ začal Alejandro varovne.

„Pssst,“ priložila mu prst na pery. „Tíško. Ja viem, že sa ti páčim. Že po mne túžiš,“ obtrela sa o jeho hruď prsníkom. Alejandro vydýchol.

„Vidíš, nie som ti ľahostajná. No tak, nebráň sa. Ona sa to nedozvie. Nepatrí k tebe. Ale ja... Ja áno,“ pobozkala ho na konček brady.

„Nie, Beth, počúvaj ma, toto nie je správne a ty to vieš,“ chytil ju za plecia a odtisol od seba.

„A prečo nie? Ty si muž a ja žena. Ty si krásny a dokonalý muž a ja som žena, ktorá dokáže naplniť všetky tvoje potreby. Pozri, cítiš? Cítiš, ako mi prudko bije srdce?“ priložila si jeho dlane na svoje prsia. „Bije len pre teba. Len a len pre teba. Tak poď, prosím. Nenechávaj ma tu prosiť. Milujem ťa. Milujem ťa od prvého dňa, čo si sem prišiel. Zranený, bezmocný...“

Znovu pristúpila k nemu a dovolila si pobozkať ho. Pritískala sa k nemu, obtierala sa o neho prsiami v nádeji, že tak zlomí jeho odpor, cítila, že ho vzrušuje, hoci sa stále bráni.

V tej chvíli sa na kopci nad nimi zjavila Patricia, hľadajúca svojho snúbenca. A hoci ešte stále videla rozmazane a cítila sa po sére proti bolesti omámená, zbadala objímajúcu sa dvojicu pri riečke. Bol to on, jej Alejandro, nahý, a ona, tá beštia Elizabeth, rovnako nahá a krásna. Ovíjala sa okolo neho ako liana a trhala Patriciino srdce na márne kúsky. Už nemalo zmysel presviedčať sa o opaku.

Elizabeth vyhrala.

Získala Alejandra.

***

Ak by som tu zajtra náhodou nebola, prajem vám skvelý Silvester a úspešný vstup do nového roka! :-*

[ » na začiatok « ]