Kapitola:
Pridaná: 29.12.2016, 22:36:13
Čítaná: 403×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Patricia, Alejandro
Stručný dej: Keď sa lady zamiluje do obyčajného koniara, môže vzniknúť láska na večné veky. No oveľa pravdepodobnejšie je, že im lásku niekto prekazí a je len na nich, ako si s tým poradia a či zostanú verní svojmu sľubu, že sa budú milovať navždy.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1.kapitola 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » 4.kapitola 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » Koniec

Od zúfalstva a vyčerpávajúceho plaču napokon zaspala. Prebudila sa až na šteklenie slnečných lúčov na tvári. Roztvorila pripuchnuté viečka a pozrela na Alejandra. V tvári bol bledší, čelo nemal také rozpálené a dokonca i pokojnejšie dýchal.

„Vďaka ti, Bože!“ zaševelila a tesnejšie sa k nemu pritúlila. „Ďakujem, že si zachránil otca môjho dieťaťa.“

Znovu zadriemala, tentoraz oveľa pokojnejšie. Prebudila sa na jemný dotyk na líci. Otvorila oči a jej pohľad sa stretol s Alejandrovým jasným.

„Ďakujem,“ zašepkal, „ďakujem, že si ma tam nenechala a preukázala neskutočnú odvahu. Neskutočne si to vážim. Viac si mi svoju lásku nemohla dokázať.“

„Sľúbila som predsa, že budem pri tebe stáť vždy. Ako sa cítiš?“ ustarostene sa nad neho nahla, aby skontrolovala obväz. V noci mu ho ešte raz previazali a mokvajúci odložila.

„Cítim sa vynikajúco. Tak, že by som sa s tebou najradšej hneď miloval,“ zasvietili mu oči, no keď sa pohol, bolestivo sykol.

„Myslím, že s podobnými chúťkami budeš musieť na istý čas počkať. Najprv sa musíš vyliečiť,“ pohrozila mu, no predsa len sa k nemu zohla, venujúc mu horúci bozk.

„Musím ísť za Elizabeth,“ odtiahla sa napokon. „Poďakovať jej a vypýtať ďalšie maste, nech si čo najskôr v poriadku.“

„Kto je Elizabeth?“

„Netuším. Ale keď som ťa k nej dotiahla, pomohla mi pozmývať ti rany a požičala mi oblečenie. Má dve deti.“

„Poďakuj jej aj za mňa. Ja... musím si zdriemnuť,“ zívol vyčerpaný Alejandro.

„Samozrejme. Poriadne oddychuj, aby si čo najskôr načerpal sily a mohli sme nájsť kaplnku, kde nás oddajú. A miestečko, kde si vybudujeme vlastnú rodinu,“ pousmiala sa na neho a vyšla von.

Dlážka bola čistá, vyzametaná, vzduchom sa niesla vôňa polievky a posúchov. Spred domu sa ozýval džavot detí - chlapčeka a dievčatka.

„Dobré ráno,“ pozdravila Patricia Beth, ktorá práve umývala riad v nanosenej vode.

„Dobré ráno. Aká bola noc?“ pozrela na ňu.

„Ťažká, ale z najhoršieho je vonku,“ usmiala sa Patricia. „Predovšetkým som vám neskutočne vďačná. Môžem vás poprosiť ešte o suché obväzy a maste? Previazala by som mu to a premastila.“

Beth položila tanier a podišla k drevenej skrinke, odkiaľ vytiahla obväzy i ampulky s tekutinou. „Nech sa páči. Keby ste niečo potrebovali, budem vonku v záhradke. Na stole je čerstvý chlieb, pokojne si odkrojte a vezmite aj jemu. Musí získať silu, o ktorú ho obrala horúčka,“ poučila ju Beth a vyšla von.

Patricia urobila, ako jej Beth kázala a vrátila sa za Alejandrom. Nakŕmila ho, previazala a spokojne sa usadila vedľa neho. Vtom na ňu vrhol opatrný pohľad.

„Patricia?“

„Áno?“

„Tie rany na tvári a krku... to máš... od neho?“

Mimovoľne siahla na modriny, ktorými mala posiaty krk i zvyšok tela. Nehovoriac o doráňaných chodidlách, keďže Alejandrove topánky zhodila počas cesty z nôh, aby ju nebrzdili.

„Áno,“ sklopila pohľad. Chytil ju za ruku.

„Ja len... ten Carlos... dotkol sa ťa?“ vytisol zo seba váhavo.

Pozrela na neho. „Nie, hoci veľa nechýbalo. Ktosi prechádzal okolo a radšej ušli. Ach, prosím, nerozprávajme sa o tom, bolo to hrozné!“ zakryla si tvár rukami, bojujúc so slzami pri spomienke na minulú noc.

„Poď sem,“ natiahol k nej ruku a ona sa k nemu pritisla. „Vždy ťa budem chrániť. Už sa nič podobné nestane, sľubujem. Nikto ti neublíži. Nikto VÁM neublíži,“ dodal, pohladiac Patriciino bruško.

„Ľúbim ťa a som nesmierne rada, že žiješ,“ vyznala sa. „A teraz si pospi, ja idem zistiť, ako by som mohla pomôcť Beth.“

„Ty si neošetríš rany?“

Patricia pozrela na svoje nohy.

„To sa zahojí.“

„Pat...“

„Oddychuj!“ prerušila ho, poslala mu vzdušný bozk a odišla.

Beth v dome nebola, tak vyšla na priedomie. Ich záchrankyňa stála v burine a usilovne plela. Mala na sebe kratšiu sukňu, vykasanú až po stehná, živôtik a na hlave klobúčik. Bolo teplo, povieval horúci vzduch, deti sa prekrikovali.

„Môžem vám nejako pomôcť?“ podišla Patricia k Elizabeth. Tá na ňu pozrela spopod klobúčika.

„Čo viete robiť?“

„Och,“ začervenala sa Patricia, „viete... žila som v zámku a veľa toho neviem, ale keď mi ukážete, dokážem čokoľvek. Chcem vám pomôcť. Zachránili ste Alejandrovi život...“

Beth pri zmienke o zámku nadvihla obočie, no nepovedala nič.

„Dobre, vidíte tamtú jabloň? Pod ňou je napadaných mnoho zhnitých jabĺk. Vezmite si z domu vedro a nazbierajte ich doň. Keď ho budete mať plný, vysypte to k tamtomu stromu,“ ukázala na vzdialený strom na začiatku lesa.

„Dobre,“ usmiala sa Patricia a pobehla dnu. Nakukla k Alejandrovi, no ten odpočíval a tak vzala vedro a vyšla na dvor.

„Máte zlaté deti. Koľko majú rokov?“

„Avan štyri a Janela tri.“

„Manžela máte v práci?“ pokúšala sa rozprúdiť debatu Patricia. Bolo jej nesmierne teplo v ťažkých šatách, no nechcela sa sťažovať.

„Je mŕtvy,“ povedala Beth a obrátila sa jej chrbtom.

„Och, to ma mrzí,“ zašepkala Patricia a radšej odišla k svojej práci. Vedela si predstaviť, čo to je, stratiť svoju lásku. Včera večer s tým pocitom bojovala dlho, no našťastie zvíťazila. Beth musela byť smutná. Možno je aj šťastná, že je u nich niekto, kto im pomôže.

Znechutene pozrela na hnilé jablká. Beth jej nedala rukavice a každé druhé jablko bolo tak veľmi mäkké, až sa jej prsty zabárali dnu. V horúčave k nej stúpal zápach a Patriciu čoraz väčšmi napínalo. Napokon to nevydržala a vyvrátila skromné raňajky.

„Je vám nevoľno?“ podišla k nej Beth, utierajúc si pot z čela.

„Mrzí ma to, teraz sa mi to stáva často. Viete, čakám dieťa,“ prikrývala si Patricia ústa. Len vďaka sústredeniu sa na ovládnutie ďalšieho prívalu žlče, si nevšimla Bethin prekvapený pohľad, ktorý sa následne skrútil do grimasy a vytratil sa.

„V koľkom ste mesiaci?“

„Začínam štvrtý.“

„Onedlho to bude vidno,“ skĺzla pohľadom na jej brucho.

„Áno,“ usmiala sa Patricia zasnene.

„Mali by ste si dávať pozor. Stačí malá nehoda a môžete oň prísť. Aj včerajšie naťahovanie nebolo veľmi rozumné,“ povedala pomaly Elizabeth.

„Viem, ale vy by ste azda pre svoju lásku neurobili to isté?“ pozrela jej Patricia do očí.

„Urobila,“ prikývla plavovlasá žena. „A nie len to.“

Potom ju poslala do tieňa, aby nedostala úpal. A tak sa po zvyšok dňa hrala s Avanom a Janelou. Deti boli zlaté a prítulné. Neustále sa prekrikovali a Patricia sa pristihla pri tom, ako si predstavuje vlastnú rodinku, chlapci červenovlasí po nej, dievčatká s havraními vlasmi po ockovi. Strávila príjemný deň a keď prišla večer k Alejandrovi, bolo na ňom vidno, že už má viac síl. Počas dňa mu priniesla polievku a na večeru mal chlieb s mliekom. Rana už toľko nekrvácala.

„Ukáž, pomôžem ti umyť sa,“ postavila vedľa neho lavórik, požičaný od Beth. Namočila do neho handričku a jemne prechádzala po chĺpkoch na hrudi, po ramenách, i po okolí rany, aby z neho zmyla pot. Po celý čas ju pozorne sledoval.

„Kiež by som už sám vládal,“ povzdychol si, hladkajúc ju po zadku.

„Ani sa nenazdáš a budeš. Idem sa ešte umyť i ja.“

„Nemôžeš sa tu?“ zasvietili mu oči.

„Nie, lebo táto miestnosť je na to príliš malá. Nevymýšľaj,“ pokrútila hlavou a ubzikla jeho načahujúcim sa rukám. Rýchlo zo seba zmyla prach i pot a voňavá sa vrátila k nemu. Uložila sa k nemu na posteľ, hlavu si mu položila na rameno a o chvíľu už zaspala. Alejandro na ňu ešte hodnú chvíľu láskyplne hľadel a potom zaspal i on.

Nasledujúce dni plynuli rovnako. Trikrát denne mu Patricia priniesla jedlo, inak pomáhala Beth v záhradke. Jej bledá pokožka získavala tmavší odtieň a ona sa cítila nádherne slobodná. V jeden večer, keď prišla do izby s úsmevom na perách, hneď vo dverách si uvedomila, že je niečo iné. Alejandro síce sedel v posteli, no na tvári mal zvodný pohľad, s úsmevom hľadel na Patriciu.

„Dnes som už silný dosť,“ zašepkal a oči mu svietili. Izbu osvetľovala len mäkká žiara z lampáša na stolíku.

„Och.“

„Poď ku mne...“

„Najskôr sa musím umyť, bola som celý deň vonku a...“ nedovolil jej dohovoriť, vykĺzol z postele a utíšil ju bozkom.

„Nie som proti. Umyjeme sa. Spolu. V riečke neďaleko.“

„Ako vieš, že je tu nejaká riečka?“ spýtala sa Patricia.

„Beth mi povedala, keď bola za mnou.“

„Bola za tebou?“ nechápavo zopakovala, no vzápätí zvýskla, pretože ju zdvihol do náručia a vybehol s ňou z domu do tmy.

Naozaj, niekoľko metrov od chalúpky bola riečka. Na jej brehu ju opatrne položil na zem a skôr, než sa nazdala, stiahol ju do ľadovej vody.

„Ty... ty...“ drkotala zubami, nedokážuc nič viac povedať.

„Chcem, aby si sa schladila pretože mám v úmysle ťa celkom rozpáliť,“ šepol jej do ucha horúcim dychom a pritisol sa k nej. Nasledujúce minúty sa venoval len znovu objavovaniu jej tela, šepkal je do ucha sladké slovíčka, privádzal ju do vytrženia, tešil sa jej výkrikom i hlbokým vzdychom, splýval s jej telom v jedno, aby si znovu potvrdil, že patrí len jemu. Túžil po jej láske, po jej duši, po jej tele. Chcel ju celú.

„Milujem ťa,“ šepla Patricia a znovu vykríkla, keď vo svojom lone pocítila horúcu lávu.

„Alejandro!“

Rytmicky sa v nej pohyboval, až kým ho neprosila, kým nešepkala jeho meno, rýchlejšie a rýchlejšie, až napokon spoločne vyvrcholili. Následne si ju pritisol k hrudi a snažil sa stlmiť ich divo bijúce srdcia. Ani jeden z nich si nevšimol postavu, ktorá ich sledovala spoza stromov.

„Poď,“ chytil ju do náručia a tak, ako boli, nahí, vybehli z riečky a s chichotom sa vrútili do svojej komôrky, tlačiac sa na malom kúsku postele. Patricia sa ešte stále celá chvela, slastne sa túlila k Alejandrovi a sledovala ich tiene na stenách.

„Si tá najúžasnejšia žena na svete,“ zašepkal, bozkajúc ju na ucho.

„Vážne?“

„Smrteľne vážne.“

„Dokáž,“ požiadala ho roztopašne.

„Nenechám sa dvakrát núkať,“ stiahol ju k sebe. „Som pripravený a vždy budem. Aby som nám zabezpečil mnoho synov,“ pohladil ju po nahom chrbte a vysadil ju na seba. Znovu sa oddali vášni, ktorej svedkom boli tentoraz len plamene sviečky a ich tiene na strope izbietky.

***

Dnes ešte jedna, sladšia, na dobrú noc a ďalšia neviem, kedy dorazí, ak nebudem mať veľa "práce", možno už zajtra, lebo sa mi stenčili po tej dlhočiznej zásoby. :D Sladké sny! :)

[ » na začiatok « ]