Kapitola:
Pridaná: 29.12.2016, 13:20:28
Čítaná: 363×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Patricia, Alejandro
Stručný dej: Keď sa lady zamiluje do obyčajného koniara, môže vzniknúť láska na večné veky. No oveľa pravdepodobnejšie je, že im lásku niekto prekazí a je len na nich, ako si s tým poradia a či zostanú verní svojmu sľubu, že sa budú milovať navždy.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1.kapitola 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » 4.kapitola 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » Koniec

„Čože?“

„Vidíš iné východisko?“

Patricia si mimovoľne položila dlaň na bruško. Automaticky si predstavovala, že jej dieťatko bude vyrastať v prepychu, obklopené množstvom sluhov a tým najlepším jedlom. Zároveň si však uvedomovala, že jej rodina s týmto vzťahom nikdy súhlasiť nebudú. Dokonca keď zistia, že poškvrnila svoju povesť a zostala v druhom stave, mohli by ju vyhnať a Alejandra zabiť.

„Nie,“ povedala po chvíli a stúlila sa mu na hrudi. „Ujdeme a tajne sa vezmeme. Budeme žiť v malebnej chalúpke a okolo nôh sa nám bude tmoliť mnoho, mnoho detí,“ usmiala sa.

„Tiež si to tak predstavujem,“ pobozkal ju na čelo a odhrnul kučierku. „Ale už by si mala ísť. Musíš sa zbaliť, pripraviť všetko potrebné. Odídeme zajtra v noci, súhlasíš? Čím skôr, tým lepšie. Nechcem už byť od teba oddelený ani o deň dlhšie.“

„Och, no, pokúsim sa...“

„Veľa toho neber, kone toho toľko neunesú.“

„Ale čo maličké?“

„Kým sa narodí, budeme mať veľa oblečenia.“

„Ale, keď ja neviem šiť ani nič podobné,“ zaúpela Patricia.

„Naučíš sa.“

„Budem musieť,“ uznala váhavo. „Pre svoje dieťatko urobím čokoľvek.“

Ešte raz ho pobozkala a vykĺzla z postele. Pri kozube na seba navliekla priesvitnú košieľku, pričom naskytla svojmu snúbencovi pohľad hodný bohov.

„Si nádherná,“ povedal a podišiel k nej. „Nechoď. Zostaň so mnou. Do rána. Možno keby náš tu našli, prinútili by ma vziať si ťa. A ja by som to s radosťou spravil,“ znovu jej vyhŕňal košieľku.

„Alejandro, ty nenásytník, musím už ísť,“ odtláčala ho, no onedlho už na ňom sedela obkročmo v starom ošúchanom kresle a znovu a znovu mu dokazovala svoju lásku. Tentoraz sa milenci nechali trochu strhnúť a keď Patricia konečne vyšla z jeho domca, zore sa zapaľovali.

„Lady Patricia!“ vystrašene zašeptala komorná, ktorú stretla na polceste. V očiach des, ruky i brada sa jej triasli. „Pani moja, našli nás, odhalili!“

„Kto?“ zhrozene ňou zatriasla Patricia. „Kto?!“

„Váš otec! Už o vás vie! Bjork, strážnik, mi povedal, že dnes mal za úlohu pánov sluha sledovať vás, pretože už dlhšie mali podozrenie. Ach, pani moja, v tomto čase už je asi v jeho komnate a podáva mu získané informácie! Teraz som to zistila, nemala som vás ako varovať!“ nariekala mladá komorná.

Vystrašená Patrícia sa spýtala: „Čo budeme robiť? Čo teraz? Myslíš, že pôjde za ním?“

„Určite. Ach, pani moja, ja som vám vravela, aby ste tam nešli! Aby ste dnes zostali v komnate, nepočúvli ste ma! Čo budeme robiť? Čo len budeme robiť...“

„Elsa, mlč! To ty máš pomáhať mne! Počuješ? Upokoj sa!“ zatriasla ňou znovu Patricia a horúčkovito uvažovala. Ak sa vráti do svojej komnaty, ráno už nemusí byť Alejandro medzi živými. Ak sa to teraz jej otec dozvedel, nebude otáľať.

„Elsa, Alejandro ma požiadal o ruku,“ ukázala jej prsteň a komornej takmer oči vyskočili z jamôk. „Chce si ma vziať, miluje ma a chce, aby sme spolu odišli. Tajne. Vieš, že čakám jeho dieťa. Povedala som mu to. Nemôžem dovoliť, aby ho otec zavrel, alebo, nedajbože, nechal zabiť. Odídem s ním hneď. Poviem ti, čo urobíš a čo povieš a ja sa ihneď vrátim.“

„Och, pani moja, nedopadne to dobre, verte mi, nedopadne...“ plakala komorná.

„Nenariekaj už!“ zahriakla ju Patricia. „Daj mi svoj plášť, aj čepiec, aby mi nebolo zima. Nesmiem ochorieť, aby som neohrozila maličké.“

Komorná urobila, čo jej pani kázala.

„A teraz bež hore a riaď sa mojimi inštrukciami. Ja idem za ním. Ďakujem ti za všetko a ak to vyjde, raz sa vrátim, sľubujem, a všetko ti odplatím,“ pobozkala ju rozrušená Patricia na obe líca, utiahla si slúžkin plášť a rozbehla sa naspäť do tmy. Polohlasno zabúchala na dvere a vletela dnu skôr, než Alejandro otvoril naplno.

„Čo sa deje?“ zovrelo mu srdce pri pohľade na jej červené líca a divý pohľad.

„Musíme odísť. Okamžite.“

„Prečo?“

„Otec už o všetkom vie. Je na ceste sem.“

Alejandro prekvapene pootvoril ústa, zrejme chcel ešte niečo povedať, no rozmyslel si to. Priskočil k truhlici za posteľou, vytiahol pušku, náboje, dvoje košele a nohavice, jedny hodil aj Patricii.

„Obleč sa, nech ti nie je zima. Nemám tu nič ženské, ale aspoň nám to dobre poslúži. Nebudeš taká nápadná.“ Znovu pozrel na dvere a započúval sa do ticha noci. Potom zhrabol bochník chleba, čutoru, pomohol Patricii s obliekaním, zahasil oheň v krbe, schytil pušku, podal Patricii ruku a spoločne vyšli do tmy. Nič v okolí nenasvedčovalo tomu, že boli odhalení, že je len otázkou času, kedy pribehne otec so strážami a nechá Alejandra uvrhnúť do temnice.

„Si si istá, že chceš odísť spolu so mnou?“ naposledy sa uistil Alejandro, keď stáli pod hradbami a pred maličkou bráničkou.

„Som si istá,“ vyslovila Patricia vážne, stisla župan v batôžku, jedinú vec, ktorá jej zostala a ktorá mala pripomínať, odkiaľ pochádza. Po prekročení hradieb sa navždy stane chudobnou dievčinou.

Alejandro sa usmial a spoločne sa rozbehli v ústrety temnému lesu. Mali šťastie, že na oblohe plával jasný mesiac, pretože Alejandro odmietol vziať horiacu fakľu v obavách, že by ich hneď odhalili. Preto našľapovali opatrne, jeden vedľa druhého, strhávali sa pri každom zapukaní halúzky, či zahúkaní sovy. Patricii sa kráčalo ťažko. Obuté mala snúbencove ťažké topánky, ktoré jej boli priveľké a pri každom kroku sa jej vyzúvali, čo ju zdržiavalo. Nechcela sa však sťažovať. Bude si musieť zvyknúť na všeličo, nemôže dať najavo, aká je neskúsená a rozmaznaná. Pozrela na mužné telo pred sebou a usmiala sa. Nech sa deje čokoľvek, má pri sebe svoju lásku, to je viac, ako kedy čakala. A čaká predsa jeho dieťa. Nech budú kdekoľvek, čaká ich šťastná budúcnosť.

Kráčali už dlho, boleli ju nohy, no ani nemukla. Zrazu Alejandro zastal.

„Čo sa deje?“

„Pst,“ zahriakol ju drsne a žmúril do tmy.

Patricia sa k nemu pritisla, ostražito hľadiac do čiernej diery pred nimi. Nič nepočula, netušila, čo ho znervóznilo.

„Zdalo sa mi... Ale asi len...“ nedokončil, pretože pred nimi zrazu zafŕkali kone a ozvali sa hlasy. Skôr než stihol čokoľvek povedať, vynorili sa z tmy čierni jazdci. Ožiaril ich jas mesiaca. Na tvárach mali masky, oblečení boli v jednoduchom odeve s plášťom, na krkoch sa im trblietali ťažké reťaze. V rukách sa skvela ostrá čepeľ či ostrie meča.

Patricia sa pritisla k Alejandrovi. Srdce sa jej prudko roztĺklo a telo zachvátil strach.

„Čo to tu máme? Dvoch holobriadkov?“ zasmial sa vodca, mohutný chlap na najväčšom koni. Ako pierko zoskočil dolu a pristúpil bližšie. Patricia ďakovala nebesiam, že ju Alejandro navliekol do svojich šiat.

„Čo máte? Peniaze? Zlato? Všetko okamžite navaľte. Vyvráťte vrecká!“ zavelil chlapisko a Alejandro sa pokúsil stisnúť Patricii dlaň. Ak budú spolupracovať, nič sa im nestane.

„Mrzí náš to, ale nič nemáme,“ strelil pohľadom po približujúcich sa postavách. „Sme na úteku, máme len bochník chleba,“ uchýlil sa k pravde v nádeji, že ich to upokojí a odídu.

„Nevravte. A pred kým že utekáte?“ zasmial sa chlap.

„Carlos, len aby nás nenamočili do problémov,“ ozval sa nižší a zavalitejší zbojník.

„Pochybujem, že by ich naháňal niekto kvôli bochníku chleba,“ podišiel bližšie a namieril čepeľ na drobnejšieho z tých dvoch. Patricia slabo vykríkla.

„No ale na to, že ste ukradli len niečo také bezcenné, sa príliš bojíte.“

Skôr než sa milenci spamätali, Carlos schytil Patriciu za ruku a pritiahol k sebe, neustále mieriac na jej krk ostrou čepeľou. „No čo, ty chocholúšik? Povieš mi niečo viac? No dofrasa, čo je to?“ povedal, keď zacítil vôňu jazmínu a lepšie sa prizrel zajatcovi. Mesiac mu nedodával dostatok svetla, ale predsa len mal dojem, že drží ženu a nie chlapca. „No na toto sa pozriem,“ ozval sa Carlos a jediným šikovným pohybom prerezal šnúrky na prednej časti košeli.

„Hej! Zmizni od nej!“ nezdržal sa Alejandro, keď Patricia vykríkla a zúfalo si prikrývala odhalené prsia.

„Ale, ale, takže milenci na úteku,“ uškrnul sa Carlos a oblapil zajatkyňu okolo pása. „Držte ho alebo... spravte si s ním, čo len chcete. Ja sa idem povenovať tejto krásavici,“ okázalo si privoňal k Patriciinemu krku.

„Nedovolím ti sa jej dotknúť! Ani jediný prst na ňu nepoložíš, inak ťa zabijem!“ zreval Alejandro, úporne sa mykajúci v oceľovom zovretí troch silákov.

„Nechajte nás odísť, prosím, nič sme vám nespravili, nemáte dôvod,“ zaprosil Patricia no prerušil ju hlučný výbuch smiechu.

„Neviniatko. Ako dlho sme len nemali ženu?“ zamyslel sa, šúchajúc si bradu jednou rukou, zatiaľ čo druhou stále zvieral brániacu sa v jeho náručí. „Aha, naposledy včera. Už mi to chýbalo,“ zasmial sa a sotil Patriciu ku kmeňu. Odrela si dlane a narazil hlavou o kmeň. Na chvíľu sa jej zahmlilo pred očami a keď znovu prišla k sebe, pocítila na sebe mocné telo muža. Cudzieho muža. Nie jej milovaného Alejandra. Patrí predsa jemu! Iba jemu! Má v lone jeho dieťa! Nemôže dovoliť, aby ju poškvrnil niekto iný!

„Alejandro!“ vykríkla, keď pocítila, ako jej Carlos prisadol nohy a pritisol zápästia k zemi.

„Ten ťa veru nepočuje, možno už ani nie je medzi živými,“ zasmial sa vodca zbojníkov a lačne sa jej prisal na pery.

Mŕtvy? Alejandro je mŕtvy? Čo mu urobil? Kde je? Nemôže! Nesmie! Celé vnútro jej plakalo, búrilo sa, zdvíhal sa jej žalúdok, z celej sily sa násilníkovi snažila vytrhnúť, no proti jeho sile bola ako malá muška. Stokrát už prekliala nápad odísť. Mali sme tam zostať! Mala som sa postaviť odvážne otcovi a oznámiť mu, že si Alejandra vezmem. Možno by všetko skončilo celkom inak...

„Nie!“ vykríkla zúfalo, keď pocítila, ako jej rukou sťahuje snúbencove nohavice. „Nie!“

„Mlč už! Čím menej sa budeš brániť, tým ti spôsobím viac rozkoše,“ zašomral prilepený k jej krku. „Čakajú na teba ďalší.“

„Nie! Alejandro! Alejandro!“ kričala, no odpoveď neprichádzala. Jej snúbenec ležal neďaleko v tráve s hlbokou ranou v bruchu. Po tom, ako jeho lásku Carlos sotil k stromu, sa zúrivo vytrhol trom statným chlapom a na okamih sa mu podarilo skočiť na Carlosa a vraziť mu do zubov. Nemal však žiadny iný nástroj, ktorým by sa mohol brániť, preto ho znovu ľahko premohla celá banda.

„Na nášho vodcu siahať nebudeš!“ zasyčal jeden z tých vyšších a po krátkom boji vrazil dýku hlboko do Alejandrovho tela. Ten sa ešte naposledy mykol a klesol na kolená. Jeho posledný pohľad patril snúbenici. Len a len jeho chybou sa stala Patricia obeťou chlípnika. Keby jej nebol skazil život, nepriviedol do druhého stavu, nepoškvrnil jej panenstvo, mohla žiť šťastne na zámku, v bezpečí. A teraz? Čo ju čaká teraz?

Milujem ťa, Patricia a navždy aj budem, bola jeho posledná myšlienka tesne predtým, ako stratil vedomie. Bolesť mu už nedovolila dýchať.

„Alejandro,“ zaprosila Patricia znovu, celá vyčerpaná, keď si Carlos zobliekal nohavice i čierny plášť. Už nemala silu brániť sa. Zápästia si už necítila, zvieral jej ich nesmierne pevne. Hoci stále hrýzla a kopala nohami, Carlos sa len smial. Roztrhal jej jemnú košieľku, poslednú vec, ktorá jej zostala a zaútočil na jej pery. Mozoľnatými rukami šmátral po jej tele, stískal prsníky, spokojne mľaskal, posieval krk, ramená i prsia drsnými bozkami, pripomínajúcimi skôr uhryznutia, silou jej rozťahoval pevnej stisnuté kolená, konečne bol len kúsok od naplnenia svojho cieľa, konečne sa dotkol toho, po čom tak túžil, keď tu sa neďaleko ozvalo erdžanie a hluk.

Carlos zdvihol hlavu. Zvuky sa blížili.

„Pomoc! Pomôžte mi, prosím!“ využila chvíľku nepozornosti Patricia.

„Čuš, ty suka!“ spakruky jej plesol po líci a rýchlo vstal. Nemôže svoju prácu dokončiť. Nesmú ich chytiť, majú pri sebe priveľa ulúpeného zlata. Rýchlo sa obliekol, pohľadom skĺznuc na nahé ženské telo, chúliace sa v tráve. Tak rád by si doprial to potešenie! Je nádherná! No život mu je teraz cennejší!

„Carlos, vraveli sme, že nás privedú do problémov!“ zašomrali dvaja z mužov.

„Poďme!“ zavelil vodca, vyšvihol sa na koňa a o chvíľu po nich nebolo ani stopy. Zostalo tu len zlomené srdce, rany na tele i na duši a jeden vyhasnutý život.

„Alejandro,“ zaševelila Patricia tíško. „Alejandro, láska moja...“ V tej tme nevidela ani na krok. Mesiac sa ukryl za nadýchané mračná, no ona sa musela dostať k Alejandrovi. Musela sa presvedčiť, že ju naozaj opustil, že už je na svete sama, bezbranná, bezmocná pred podobnými násilníkmi. Pri spomienke na Carlosa ju striasalo, žalúdok sa jej búril, až kým nevyvrátila i poslednú žlč. Potom si trasúcimi rukami navliekla zvyšky roztrhanej košieľky, aby sa aspoň trochu skryla pred chladom a štvornožky sa plazila k miestu, kde naposledy stál Alejandro. Cítila sa nečistá a ubolená. Túžila po horúcom kúpeli, aby spláchla tie odporné dotyky zo svojho tela, aby si ošetrila uhryznutia a škrabance po celom tele. Ďakovala Bohu, že nestihol svoj úmysel dokončiť, nestihol ju poškvrniť, keď už navždy patrila celá Alejandrovi. No ak mal byť skutočne mŕtvy, mal ju Caros radšej zabiť. Nemôže žiť bez svojej lásky. Nie...

„Alejandro,“ šepla do tmy, utierajúc si horúce slzy, stekajúce po lícach. Začínala ju drviť zima. Bola neskutočne unavená. Nikdy nechcela veriť pestúnke, keď jej rozprávala o zlosynoch, čoho všetkého sú schopní. Myslela si, že preháňa v túžbe vystrašiť ju, aby s niekým, nedajbože, neodišla a nespôsobila škandál. No teraz videla, že upozornenia boli oprávnené.

„Alejandro...“

„Patricia...“

„Alejandro!“ zhíkla. Preletela ňou vlna nádeje. Hoci bol ten šepot neskutočne slabý, začula ho. Jej snúbenec žije! Žije! Nastražila uši, či neprichádzajú jazdci, ktorí zbojníkov vyrušili, no asi zmenili smer jazdy a obišli ich. Potrebovala pomoc. Kohokoľvek.

„Alejandro, kde si? Ozvi sa, lebo nič nevidím. No tak, láska moja, vydrž,“ prosila a ťapkala po zemi.

„Tu som... drahá... tu.“

„Vydrž, miláčik, vydrž,“ šepla, keď konečne nahmatala jeho ľadovú ruku. „Drahý, čo ti to urobili?“ spýtala sa trasúcim hlasom, keď sa k nemu pritúlila a pocítila na jeho bruchu horúcu tekutinu.

„Odíď... vez-vezmi si... pušku... a vráť sa,“ sťažka dýchal, „nie... nie si... tu v bezpečí... choď...“

„Nie! Nikdy ťa neopustím, sľúbila som ti to! Pomôžem ti! Nájdem niekoho, kto ťa vylieči,“ horúčkovito šepotala a pokúšala sa ho nadvihnúť. Alejandro zakašľal.

„Bolí to... strašne. Odíď, zaprisahávam ťa... odíď, ešte nie sme ďaleko od zámku. Vráť... sa, prosím,“ z posledných síl šepkal.

„Nie!“ odhodlane vstala a chytila ho za ruky. Urobí čokoľvek, aby prežil. Ak mu hrozí smrť tak či tak, aspoň bude pri ňom s nádejou, že osud zvráti. Pomaly ho ťahala po zemi, pokrytej halúzkami a kamienkami, každé dva kroky zastavovala, aby si oddýchla, pretože bol nesmierne ťažký. Zároveň načúvala zvukom noci, uisťovala sa, či nekráča v ústrety zbojníkom. Roztrhaná košieľka jej padala z pliec, vetrík ju chladil na nahom tele, no nemala kedy sa zamýšľať nad vlastným pohodlím. Vystrašene hľadela na zväčšujúcu sa škvrnu na košeli, ktorá bola každú chvíľu ožiarená vykúkajúcim mesiacom. Nohy sa jej podlamovali, ruky chveli. Bola neskutočne unavená, no svoju lásku chcela stoj čo stoj zachrániť. Netušila, kam ide, či niekoho nájde, či do rána nebudú obaja mŕtvi od vyčerpania.

Keď už ani nedúfala, objavilo sa pred nimi svetielko lampáša.

„Alejadnro, vydrž, už sme skoro tam,“ prosila snúbenca, no nereagoval. Mal vysokú horúčku a rana krvácala čoraz väčšmi. „Mysli na naše dieťatko, kvôli nemu musíš vydržať. Bože, pomôž mi, musím ho zachrániť, musím,“ opakovala si Patricia nahlas i v duchu a pomaly napredovala k magickému svetielku. Bola to malá chalúpka uprostred lesa. Nevedela si predstaviť, kto v nej môže bývať, ale bola odhodlaná vyskúšať všetko.

Odvážne zaklopala na dvere a pritískajúc si polomŕtveho milenca k polonahej hrudi vyčkávala, kto sa zjaví vo dverách. Nežne sa mu prihovárala, hladila ho po lícach, šepkala mu povzbudivé slová a modlila sa k Bohu, aby pri nich stál.

„Ako vám môžem pomôcť?“ otvorili sa dvere a zjavila sa v nich vysoká, celkom pekná plavovlasá mladá žena. Za obyčajnou sukňou, skrývajúcou kypré krivky, sa jej skrývali dve malé deti, zvedavo nakúkajúc na prišelcov.

„Prosím, prosím, pomôžte mi. Môj snúbenec... zomiera,“ zaprosila z posledných síl.

Žena skĺzla pohľadom na muža, prekvapene nadvihla obočie a tvárou jej preletel letmý úsmev.

„Poďte dnu, pomôžem vám,“ pootvorila dvere a pomohla jej dostať silného muža na tvrdú posteľ maličkej komôrke. „Bývajú tu moje deti, ale nateraz môžu spať so mnou. Uvarím horúcu vodu a vyčistíme mu ranu. Prepadol vás niekto?“ skúmavo pozrela na Patriciu.

„Áno, ale odišli, nebojte sa, nikto ma nesledoval, nenarobíme vám ťažkosti,“ pípla Patricia, unavene sediac pri Alejandrovi. Líca mal rozpálené, zdalo sa, že má zlé sny, neustále sa metal na posteli, čosi šomral a zatínal päste. Rana ho musela naozaj bolieť.

„Neboj sa, už sme v bezpečí, pomôže nám, vyliečime ťa, prosím, nesmieš ma opustiť,“ šepkala mu, hladiac ho po vlasoch, no on ju nevnímal. „Kiežby sme boli u nás na zámku. Zavolala by som ti tých najlepších felčiarov. Do dvoch dní by si bol zdravý,“ vzlykla a horkou slzou pokropila jeho obnaženú hruď. „Vlastne... keby sme zostali na zámku, nič podobné by sa neprihodilo. Je to moja chyba. Nemala som ťa upozorňovať na potenciálne nebezpečenstvo. Moja chyba... Ach, Alejandro, milujem ťa, milujem ťa, počuješ? Nesmieš sa vzdať,“ šepkala mu do ucha a zľahka po pobozkala na pery.

„Ukážte, ja to spravím,“ odtlačila Patriciu žena-záchrankyňa, keď sa vrátila s vriacou vodou, zobliekla mu košeľu, chvíľu obdivne hľadela na mocnú hruď a potom sa pustila do zmývania krvi.

Patricia na ňu zamračene hľadela. „Viete, rada by som to spravila sama, dokážem to, len mi povedzte, čo a ako...“ Pichol ju osteň žiarlivosti, keď videla, s akou bázňou mu prechádza cudzia ženská po svaloch. Ženská intuícia jej nahovárala, že sa pred ňou musí mať na pozore.

„Mohli by ste to spraviť aj vy, ale trvalo by to podstatne dlhšie a pre neho je každá sekunda drahá. Tým, že ste ho ťahali po zemi toľký kus cesty ste mu rozhodne nepomohli. Ale zvládneme to.“

Naozaj si tá ženská dovolila povedať výčitku? Ako inak ho mala zachrániť?

„Tak,“ usmiala sa spokojne, keď už bola rana čistá. „Ešte ju vydezinfikujeme liehom,“ naliala na čistú handričku štipľavý alkohol a pritisla na ranu. Alejandro otvoril oči a vykríkol.

„No, no, drahý, vydrž, musíš to vydržať,“ priskočila k nemu Patricia a chytila ho za ruku. Druhou ho znepokojene pohládzala po rozpálených lícach.

„Máte aj niečo na zníženie horúčky?“

„Iba ak chladné obklady. Dôležité je, aby sme mu vyliečili ranu, potom klesne aj horúčka. Tak, idem ešte pre maste.“

„Ďakujem vám,“ zašepkala Patricia, stále hľadiac na svoju lásku. „Ako sa vlastne voláte?“

„Elizabeth, ale ľudia mi zvyčajne vravia Beth.“

„Ďakujem, Beth. Ja som Patricia,“ pousmiala sa červenovlasá žena a znovu pohladila Alejandra po líci.

„Prinesiem vám aj oblečenie.“

Elizabeth odišla z izby a Patricia konečne dýchala o niečo pokojnejšie. Bude dobre. Vylieči sa a odídu. A budú žiť šťastne, až do smrti.

Ibaže horúčka Alejandrovi neklesala. Beth už dávno priniesla maste i ľahké šaty pre Patriciu, a Alejandro sa stále prudko metal na posteli, na čele mu vyrážali kropaje potu. Zvieral Patriciinu dlaň, až jej drvil kosti, vykrikoval zo zlých snov...

„Nechaj ju! Odíď!... Patricia... zabijem ho... nechaj ju... Patricia... ľúbim ťa...“

„Som tu, neboj sa, sú to len zlé sny,“ snažila sa ho utíšiť, no tušila, že sa jeho stav zhoršuje. Presedela pri ňom celú noc, hoci sama padala od únavy po prežitej noci. Pohládzala si ploché bruško, myslela na dieťatko a na to, že musí mať otca... Keď sa začali zapaľovať zore, Alejandro sa prestal metať. Vyvrátil oči a hlavu otočil nabok. Stisk jeho ruky povolil. Horúčka dosiahla vrchol, rana premokala aj cez obväzy.

„Alejandro! Alejandro!“ vykríkla Patrícia. „Preber sa, nesmieš zaspať, nesmieš ma tu nechať! Sľúbili sme si, že ma budeš milovať navždy!“

Srdce jej prudko tĺklo, strach ju paralyzoval, po lícach stekali horúce slzy. Nereagoval. Jej jediná istota, nádej na krásnu budúcnosť, jej pravá láska ju opúšťala. Odchádzala na miesto, kde nič nebolí, kde neexistuje zlo. Bez nej. Už ju nebude milovať. Nikdy. A už vôbec nie navždy.

***

Pokračujeme (ako inak :D)

[ » na začiatok « ]