Kapitola:
Pridaná: 28.12.2016, 22:05:25
Čítaná: 296×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Patricia, Alejandro
Stručný dej: Keď sa lady zamiluje do obyčajného koniara, môže vzniknúť láska na večné veky. No oveľa pravdepodobnejšie je, že im lásku niekto prekazí a je len na nich, ako si s tým poradia a či zostanú verní svojmu sľubu, že sa budú milovať navždy.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1.kapitola 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » 4.kapitola 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » Koniec

Pôvodne to mala byť jednorázovka, ale vieme, ako to u mňa chodí, zrazu sa rozbehnem a je to pridlhé, tak som to rozdelila. Pred vami je prvá časť, sladká, až vás budú bolieť zuby, ale občas si predsa chceme prečítať aj rozprávku na dobrú noc. :) Dúfam, že sa bude páčiť. Dvojka by mala byť akčnejšia. :P

„Lady Patricia, nerobte to. Váš otec už určite niečo tuší,“ šepkala do tmy mladučká slúžka, keď náhlivo kráčala za svojou roztopašnou paňou.

„Nič netuší, tvrdo spí, je hlboká noc. No tak, Elsa, pomôž mi. Vieš, že ho milujem. Zomieram od túžby po ňom,“ vzdychla si červenovlasá dievčina, zahalená len v ľahkom župane. „Neviem sa dočkať, kedy s ním budem. Vari nevieš, čo znamená milovať niekoho celý svojím telom i dušou?“

„Veru nie, pani moja,“ vzdychla si komorná, skĺznuc pohľadom na svoje nafúknuté prsty, kypré poprsie a široké boky. Nikdy sa nevydá za slušného mládenca, už sa s tým zmierila. Zmierila sa i s tým, že sa možno nevydá vôbec. Práve preto by mala pomôcť svojej panej, nech aspoň ona okúsi lásku.

„Ale pamätajte, že máte len dve hodiny. Budem vás tu čakať a dávať pozor,“ upozorňovala Patriciu Elsa a v duchu sa modlila, aby nikto nešiel okolo a aby ju tam nenašli stráže.

„Si úžasná!“ cmukla Patricia, opatrne pootvorila vŕzgajúce dvere, vykukla do zamatovej tmy a stisla slúžkinu ľadovú dlaň. „Nikdy ti to nezabudnem. raz sa ti bohato odmením.“

Vykĺzla do tmy, cestu už poznala naspamäť. Každý večer ju merala. Keď slnko zapadlo a pestrofarebná záhrada sa ponorila do temnoty, jej zamilované srdce podišlo do domčeka za zámkom, v ktorom býval koniar jej otca, mladý Alejandro. Prišiel k nim pred rokom. Matka mu zomrela pri pôrode a otec zahynul vo vojne. Zostal len on. Musel sa uživiť. Chvíľu pracoval u horára, nosil ťažké stromy, kálal drevo, potom prestúpil ku kováčovi, kde sa zaúčal do tajov rozžeraveného železa i zlata. Ťažká práca mu vyformovala postavu a nejedno dievča sa obzrelo za jeho vypracovaným chrbtom, úzkymi bokmi a polodlhými čiernymi vlasmi, ktoré nosil zviazané. Do oka padol i pánovej dcére.

„Kto je to?“ dychtivo sa pýtala komornej, keď stáli pri okne, kým jej slúžka upravovala účes. Keď ho uvidela na dvore, energicky vyskočila z mäkkej stoličky a s povzdychom pozrela dolu na nádvorie.

„Nový koniar vášho otca, lady Patricia,“ úctivo odvetila slúžka a snažila sa dokončiť úpravu vlasov.

„Ako sa volá?“

„Alejandro.“

„Alejandro,“ vzdychla si Patricia zasnene a znovu očami pohladila lesklý chrbát ich nového poddaného. Keďže Patricia milovala jazdu na koňoch, netrvalo dlho a prišla do stajní.

„Lady,“ uklonil sa jej urastený muž a kráľova dcéra sa zachvela ako lístok vo vetre. Srdce jej prudko tĺklo a vnútro spaľovala horúčava. Obdivne hľadela na pevné svaly na Alejandrovej hrudi, ako sa napínali, keď jej pripravoval koňa.

„Pomôžem vám?“ spýtavo na ňu pozrel. Bol mladý, no v očiach mu tlela chuť do života, pery sľubovali vášeň i rozkoš.

„Och, áno, ďakujem,“ cudne sklopila mihalnice a podišla bližšie.

„Zrejme potrebujete spoločnosť,“ znovu na ňu pozrel.

„Vždy so mnou ide stráž,“ prikývla.

„Môžem... môžem sa dnes pridať?“ spýtal sa opovážlivo. Komorná zalapala po dychu, no na Patriciiných lícach rozkvitli ruže. S úsmevom prikývla.

„Isteže. Budem veľmi rada.“

Alejandro sa poklonil: „Len sa oblečiem do slušného.“

„Nie!“ zastavila ho Patricia, azda aj prirýchlo. Komorná i Alejandro na ňu prekvapene pozreli. „Chcem povedať, načo sa zbytočne zdržiavať, chcem vyraziť čo najskôr. Kým by si sa obliekol, stratili by sme mnoho času. Výnimočne povoľujem, aby si šiel i...takto,“ pozrela na jeho spotenú nahú hruď.

„Ako si želáte, lady Patricia,“ skrýval úsmev nový koniar a podišiel bližšie. „Smiem?“ šepol, položiac jej dlane na osí driek, aby jej pomohol na koňa.

Patricia sa plytko nadýchla, kolená sa jej podlomili. Alejandro si to všimol a rýchlo ju pritiahol k sebe. „Krásne voniate. To je jazmín?“ zohrial jej uško horúcim dychom. Nebola schopná odpovedať. Telo ju zrádzalo, vzrastala v nej túžba. Túžba po ňom. Vystrašilo ju to. Nikdy nič podobné nezažila.

„Á-áno,“ máličko sa odtiahla, no on sa len zasmial a vysadil ju na koňa.

Onedlho už klusali po tráve, posiatej tisícami sedmokrások. Patricia sa zhlboka nadýchla sviežeho vzduchu a konečne pocítila stratenú istotu. Kone a príroda boli vždy jej útočište, tu sa cítila bezpečne. Preto popchla koňa a so smiechom vyrazila vpred. Alejandra nechala ďaleko za sebou.

Dobehol ju až vtedy, keď sedela na brehu jazierka, patriaceho ešte stále ich panstvu.

„No teda, vy ste riadna diablica,“ dychčal, keď zoskočil z koňa.

„Prosím?“ zaklipkala mihalnicami.

„Prepáčte,“ uvedomil si svoju chybu. No keď nad ňou takto polonahý stál, ona uvoľnene sedela na zemi s tými rozprestretými sukňami, nedokázal sa sústrediť. Myslel len na jedno - krajšiu ženu v živote nevidel a dal by čokoľvek, len aby patrila jemu.

„Nič sa nestalo. Poďte, posaďte sa, porozprávajte mi niečo o sebe,“ poklopkala po zemine vedľa seba a sladko sa na neho usmiala. Alejandro privrel oči. Nebol si istý, či sa dokáže ovládať, keď bude tak blízko. Už v tej stajni sa mu zatočila hlava, keď mu do nosa udrela vôňa jazmínu. Páčili sa mu jej červenkavé kučeravé vlasy, ukryté v zložitom účese. Túžil povyberať jednu sponku po druhej, rozpustiť jej ich a zaboriť si do nich ruku, vdýchnuť ich vôňu. Fascinovali ho jej oči, tmavé ako noc, no nežné a teplé. Keď na neho pozrela, mal pocit, že sa topí. Jej drobné pery, červené ako rajské jablko, priam vábili, aby na ne pritisol svoje. Šaty mu prekážali, najradšej by ju videl bez nich, no musel sa ovládnuť. Je predsa koniar, ona pánova dcéra. Vzdychol si a pootvoril oči. Stále na neho hľadela, otvárala ústa a niečo zrejme vravela. Ale ak využije každú sekundu v jej blízkosti, nikto mu to nebude môcť vyčítať. Spomenul si na otca. Pamätaj, nikto nemá právo sa nad teba vyvyšovať. Budeš mať pánov, pre ktorých budeš pracovať, no dobrý pán ti nikdy nedá pocítiť, že si nikto. Bude si ťa vážiť, lebo bude vedieť, že pre neho ťažko pracuješ. Ako ľudia sme si všetci rovní. Každý z nás sa narodil z lona matky a každý rovnako zomrieme a premeníme sa v prach.

Vylúdil úsmev a posadil sa vedľa nej. Otec mal pravdu. A práve preto stojí za to bojovať o dámu svojho srdca. Získa ju.

„Ste z ďaleka? Neodpovedali ste mi.“

„V podstate odtiaľto, bývali sme uprostred hôr.“

„Prečo ste prišli až teraz?“

„Keby som vedel, akú krásnu ženu tu nájdem, prišiel by som aj skôr.“

Patríciine oči sa rozšírili údivom. Doteraz zažila len niekoľko plesov, kde ju muž slušne požiadal o tanec a šepkal jej nežné slovíčka do ucha. No nikdy na ňu takáto nevinná poznámka nezapôsobila tak silno ako teraz. A ako sa na ňu usmieva a ako na ňu hľadí. Lačne a pritom nežne.

„Nesmiete sa so mnou takto zhovárať,“ upozornila ho.

„A prečo nie? Som muž a vy žena. Tak to dala príroda. Šaliem z vás, hoci vás takto z blízka vidím prvýkrát. Som preto azda ničomník?“

„Nie, ale...“

„Neurobím nič, čo by ste vy nechceli. Napriek tomu, že som chudobný muž, som slušne vychovaný. A hoci horím túžbou milovať sa s vami, nedotknem sa vás. Pozrite, budem sedieť tu, takto ďaleko od vás a naďalej vás budem privádzať do rozpakov svojimi rečami, len aby som videl vaše bledé líca plné života,“ pokračoval odhodlane, ignorujúc jej lapanie po dychu. „Môžem vám sľúbiť jedno. Už nikdy nebudete sama. Budem bdieť nad vaším spánkom, budem vás zahŕňať ružami, pretože ste rovnako krásna...“

„Alejandro, to nemôžete,“ bránila sa Patricia, hoci jej srdce už dávno vedelo, že podľahne.

„Nemôžem sa s vami rozprávať?“ nevinne sa usmial.

„Nemôžete sa o mnou takto rozprávať.“

„Ach tak, prepáčte mi to. Som len koniar. Nepôjdeme už? Možno sa chcete ešte previezť.“

„Máte pravdu,“ pristala Patricia, vstávajúc. Všimla si, ako jej Alejandro nastavil pomocnú ruku. „Ďakujem.“

„Nemáte začo,“ zahoreli mu oči a ani nevedela ako, už bola v jeho náručí.

„Alejandro...“ šepla Patricia, chvejúc sa na celom tele. „Nerobte to...“

„Otec mi vravel, že keď stretnem ženu, ktorú mi určili hviezdy, budem to cítiť. Budem vedieť, že je to ona, tá, s ktorou chcem stráviť zvyšok svojho života. A ja som ju našiel.“

Patricia sa strácala v jeho ohnivých tmavých očiach, zľahka odtláčala jeho mohutnú hruď od svojich pevných pŕs, ukrytých v naškrobenom živôtiku. Presviedčala samu seba, že nesmie, že nemôže, že otec to i tak nikdy nedovolí, no po krátkom boji to vzdala. Jej pestúnka jej kedysi povedala to isté. Keď nájde muža, s ktorým bude chcieť stráviť zvyšok svojho života, s ktorým bude chcieť i tucet detí, bude to cítiť. Nebude s ním musieť stráviť každý deň počas tridsiatich rokov. Bude to vedieť po krátkom stretnutí. A toto bol on. Priťahovalo ju na ňom všetko, hoci ho ešte nepoznala.

„Patricia,“ šepol pri jej perách, vynechajúc titul. Nestačila sa ani nadýchnuť, pery jej uzamkol vo vášnivom bozku. Bol celkom iný, ako všetky, ktoré doteraz dostala, ako všetky, ktoré si kto kedy odvážil ukradnúť. Tento bozk bol sprevádzaný vášňou, horúcou lávou, ktorá sa jej rozlievala do celého tela, lono sa jej chvelo, túžila ho prijať v sebe. Jemne sa jej pohrával s perami, s ušným lalôčkom, nežne prechádzal ku krku, putujúc až k oblinám prsníkov.

„Alejandro...“ zastavila ho. „Nie... nie teraz, prosím.“

Prestal. Oči mu divo horel, ťažko dýchal, no i naďalej ju tuho stískal.

„Počkám, drahá. Budem čakať, koľko len bude treba. Kedykoľvek ma budeš potrebovať, budem tu pre teba.“

Patricia sa usmiala, venovala mu letmý bozk na líce a so smiechom sa rozbehla ku koňovi. bez pomoci poľahky nasadla a rozbehla sa nazad. Alejandro sa tiež rozbehol za ňou, šťastný, ako dávno nie. Získa ju. Bude jeho.

Od tohto stretnutia spoločné chvíle vyhľadávali čoraz častejšie. Patricia zasvätila do svojho tajomstva iba komornú, pretože často potrebovala pomocnicu pri svojich nočných výletoch. Hoci sa Alejandro viackrát ponúkol, že nemusí tak riskovať, že vylezie on za ňou do okna, odmietla. Páčilo sa jej vzrušenie, s ktorým sa každú noc potýkala, keď sa pod rúškom tmy zakrádala do jeho domca, aby ju zaučil do tajov lásky. Bol jej prvý a hoci už nebola súca na vydaj pre nikoho váženého, s titulom, netrápilo ju to. Túžila len po Alejandrovi, farbila si spoločnú budúcnosť. Bolo otázkou času, kedy počne jeho dieťa.

Obaja milovali kúpanie sa za svitu mesiaca v jazierku. Hladina skrášlená striebristými hviezdami ich lákala, ukrývala vášnivých milencov pred sliedivými očami. Zdalo sa, že ich šťastiu nestojí v ceste nič. Patricia čoraz viac pokúšala šťastenu. A v túto noc musela ísť za ním. Musela ho cítiť. Musela ho milovať. Musela byť s ním.

Zľahka zaklopala na dvere. Opatrne sa obzrela a už ju vtiahli Alejandrove mocné paže dnu.

„Chýbala si mi,“ zašepkal, pevne ju objímajúc, pohrávajúc sa s jej perami. „Strašne si mi chýbala, celý deň som myslel len na teba.“

„Aj ja, miláčik, aj ja,“ šepla Patricia a vzdychla, keď jej Alejandro rozviazal župan a nechal ho spadnúť na zem. Telo jej zahaľovala len priesvitná košieľka. Ožarovalo ju mäkké svetlo ohňa z krbu. Izbietka bola malá, no nikdy jej to neprekážalo. Mala oči len pre neho.

„Si krásna, Patricia. Krásna a iba moja. A chcem, aby to tak bolo naveky. Chcem, aby si ma milovala navždy. Preto...“ odstúpil, siahol do zadného vrecka a vytiahol hodvábnu vreckovku.

„To je tá moja, čo som ti darovala?“ usmiala sa, dojatá, že ju stále nosí pri sebe.

„Áno, no je v nej niečo, čo ti chcem darovať ja,“ kľakol si pred ňou a nastavil pred seba ruku so zabalenou vreckovkou.

„Alejandro!“ zhíkla Patricia, ihneď uhádnuc, čo bude nasledovať.

„Lady Patricia, stanete sa mojou ženou?“ Trochu sa mu zatriasol hlas. On si bol istý, vedel, že je ženou jeho života, no z jej strany to bolo otázne. Bola dcérou panovníka, budú od nej chcieť, aby sa podriadila. Možno je už od narodenia s niekým zasnúbená. No on už nemohol čakať. Musel v tom mať jasno. Trochu bojazlivo na ňu hľadel, zatiaľ čo ona doširoka otvárala oči nad prsteňom zo žltého zlata, ktorý on sám ukul po nociach, keď sa vrátila po spoločnej noci do zámku. Obával sa, či sa jej páči, aký bude verdikt, napäto čakal s privretými očami.

„Alejandro, to je... on je... nádherný,“ vydýchla, natiahnuc k nemu ruku. S bázňou sa dotkla zlatého prúžku. „Samozrejme, že áno! Áno! Áno, stanem sa tvojou ženou! Áno,“ šťastne sa smiala a bozkávala ho, kam len dočiahla.

Taký kameň mu padol zo srdca! Teraz ho zaplavili len sila a radosť. Nikto jej nikdy neublíži. Bude sa o ňu starať a obdarí ju mnoho synmi.

„Milujem ťa, Patricia,“ vzal ju do náručia a priniesol k posteli.

„Aj ja teba, Alejandro. A musím ti ešte niečo povedať,“ zaváhala, hoci len na sekundu. „Čakám dieťatko,“ pritisla si dlaň na ešte stále ploché bruško. Konečne jej rané nevoľnosti dostali meno. Dieťa. Bábätko. Možno syn a možno dcéra.

„To naozaj? My budeme mať dieťa? Syna?“ zvýskol Alejandro a prudko sa s ňou roztočil. „Patricia, ach, Patricia...“ pobozkal ju jemne, potom drsnejšie, až sa neovládol. Uložil svoju snúbenicu na kožušinku pred posteľou, rýchlo zo seba strhol košeľu a chvíľu sa tešil jej obdivnému pohľadu.

„Si nádherná,“ šepol, bozkávajúc ju na krku, zatiaľ čo ona mu jemne ískala vo vlasoch. „A si moja, iba moja.“ Horúcou dlaňou jej hladil obnažené lýtko, zľahka sa posúval vyššie a vyššie, až kým nezašiel pod jemnú košieľku, kým žena v jeho náručí s rozkošou nevykríkla. Vtedy jej uzamkol pery sladkým bozkom a aj naďalej sa venoval zobliekaniu zvyšnej košieľky.

„Nikdy ma neopusti, Alejandro, prosím,“ šepla Patricia, keď už pred ním ležala celkom nahá. Odovzdane na neho hľadela, túžobne vyčkávala, kedy sa nasýti pohľadu na ňu.

„Nikdy, to radšej nech padnem v boji,“ šepol a splynul s jej telom. Šťastný ju objímal, dotýkal sa celého tela, akoby sa chcel uistiť, že je skutočná a iba jeho. Zbozkával jej celý krk, priehlbinku medzi prsiami, s rozkošníckym úsmevom sa jej pohrával s prsníkmi.

Patricia nemohla uveriť svojmu šťastiu. Mala toho najúžasnejšieho snúbenca na svete. Miloval ju, chránil, teraz si ju chcel vziať. Pevne zvierala jeho oceľové svaly na hrudi, zarývala nechty do mocného chrbta, zasypávala ho bozkami, presvedčená, že ju čaká šťastná budúcnosť.

Keď už unavení ležali jeden vedľa druhého a sledovali vlastné tiene, spôsobené žiarou ohňa, na stenách, Patricia si neželala nič iné, len tam zostať až do rána, zobudiť sa vedľa neho.

„Musíš ísť,“ pohladil ju Alejandro po líci. „Obaja vieme, že by to bol strašný škandál. A rovnako vieme, že tvoj otec s týmto zväzkom súhlasiť nebude.“

Radosť v jej očiach pohasla.

„Čo urobíme?“

Alejandro sa zamyslel.

„Ujdeme.“

[ » na začiatok « ]