Kapitola:
Pridaná: 9.12.2016, 18:29:18
Čítaná: 303×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Viola, Elena, Jakub, Anastázia
Stručný dej: Violu matka nikdy neľúbila. Vždy jej dávala najavo svoju ľahostajnosť a to, že je na obtiaž. Nešetrila slovami o tom, ako sa nemala narodiť a že jej zničila život. Preto je Viola šťastná, že má aspoň dobrú kamarátku, hobby, ktoré ju bavia a že život občas prináša aj pekné a vzrušujúce chvíle. No v jeden deň jej matka oznámi, že sa sťahujú. Prichádzajú do domu opradeného tajomstvami, ukrytého pred zrakmi ostatných. Zistí Viola, aké tajomstvá ukrýva jej matka i dom, o ktorom doteraz netušila? Ako to zvládnu, keď sa z minulosti vynoria dávni démoni?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Môj život 2 » Sny 3 » Prekvapenia 4 » Prvý deň v autoškole 5 » Zaklínač hadov 6 » Sťahujeme sa 7 » Brečtanom obrastený dom 8 » Zlý deň 9 » Zlý deň nekončí 10 » Spoločný obed 11 » Tajomný denník 12 » Význam mena 13 » Mám rád Hammela 13 » Máme spoločného viac, ako som si myslela... 14 » Vietor vo vlasoch 15 » Hlasy v mojej hlave 16 » Predtucha 17 » Cudzí chlap 18 » Rebelka 19 » Ako stratiť sestru za päť minút 20 » Zbaviť sa myšlienok 21 » Duša ako kôra stromu 22 » Noc v drevenici 23 » Noc v drevenici II. 24 » Priateľka 25 » Gesto hodné zlata 26 » Nová rola 27 » Vrany a krkavce 28 » Najlepšia obrana je útok 29 » Rytieri a paholci 30 » Tetka v sivom 31 » Keď ťa myseľ zrádza... 32 » Keď ťa telo zrádza... 33 » Nádej skrytá v hmle 34 » Jahodové bozky 35 » Keď sa plnia sny... 36 » Kým si so mnou, nič mi nechýba 37 » Skúšky 38 » Skúšky II. 39 » Hnev, slzy, zúfalstvo 40 » Zvedavosť sa nevypláca 41 » Raňajky v tráve 42 » Tajomné papiere 43 » Mamino tajomstvo 44 » A teba bolí jej bolesť 45 » Navždy 46 » Už nikdy nebudem sama 47 » Tetovaný rytier 48 » Život chcel, aby si bola silnejšia 49 » Epilóg

„Skvelé. A teraz čo?“

„No... keďže sa začína stmievať, môžeme tu zostať a prespať do rána. Zajtra by sme niečo vymysleli. Druhá možnosť je, že pôjdeme domov stopom.“

Nervózne som na neho hľadela, zvažovala naše možnosti...

„Čo je podľa teba lepšie?“

Krátko sa zasmial. „Bolo by lepšie ísť domov, ale netuším, aká je pravdepodobnosť, že tu na niekoho teraz natrafíme. Obaja máme isté záväzky doma, ale...“

„Ja ani nie,“ vyhŕkla som. Mama ma isto nečaká. Možno si ani nevšimla, že tam nie som. Ktovie, či prišla ona. Alebo by som sa mala o ňu báť? Čo ak sa jej niečo stalo, keď neprišla domov? Čo ak ma hľadala Stazy, lebo sa mi chcela ospravedlniť? Alebo mi volala Zdenka, aby mi priniesla tašku? V hlave sa mi rozbehli tisícky možností, čo ak... čo keď...

„Ja by som chcela zostať,“ ozvala som sa tíško. Zrazu som zatúžila zostať čo najdlhšie mimo reality, preč z ponurého domu, dýchajúceho tajomnom, preč od nervóznej matky a najmä som túžila byť s ním. Iracionálne som chcela aspoň sedieť vedľa neho, spoznávať jeho minulosť, počúvať jeho zážitky s rodinou, ktoré sa mne nikdy nemohli stať...

„Popravde, ja by som potreboval ísť domov,“ váhavo odvetil Jakub, nervózne sa škriabajúc po brade. „Mám doma isté záväzky. Vieš, otec...“ zháčil sa. Pozrel na mňa, premeral si ma od hlavy po päty. „Dobre, zostaneme a skoro ráno vyrazíme.“

„Nie, ak to má byť problém, určite nezostávajme. Najmä, ak ťa otec potrebuje. Vieš, mňa mama nepotrebuje, možno si ani nevšimla, že doma nie som a ak aj hej, poteší sa, že ma má z krku,“ bľabotala som. „Ale ty máš očividne iné vzťahy, dobré, tak si to nepokaz kvôli mojej sebeckosti.“

„Nemysli si, že mám super vzťah s otcom. Ale... To ti poviem neskôr, máme na to celú noc. Rozhodol som sa. S otcom som stále, chcem si vydýchnuť.“

Nezdalo sa mi, že by bol o tom presvedčený.

„Hej, raz to zvládne aj on, nie je taký nevládny,“ hovoril si skôr pre seba. Potom si vzdychol, prešiel rukou po čele a pozrel na mňa. „Poď dovnútra, začína sa ochladzovať. Chvíľu mi potrvá, kým naštartujem gamatky.“

„Jakub,“ chytila som ho za ruku, „naozaj, poďme na cestu, stopnime niekoho a sme doma. Nechcem nikomu robiť ďalšie problémy. Dnes už mám toho akurát tak po krk.“

„Ani ja nechcem problém, preto zostaneme tu, oddýchneš si, aj tak je piatok,“ potiahol ma dnu. „Síce ma asi zabijú tí, ktorí mali mať zajtra ráno jazdu, ale čo už.“

To už som sedela na tvrdej posteli a on sa pohrával s gamatkami pod oknom.

„Toto sa mi zdá ako totálne bláznovstvo,“ prehodila som. „A obávam sa, že to budeme obaja ľutovať.“

„Nikdy neľutuj niečo, o čom si bola v danej chvíli presvedčená, že je správne, dobré a vhodné.“

„Ale ja o tom presvedčená nie som.“

„Ale ja áno a to sa kompenzuje. Tak, už to máme, o chvíľu tu bude teplo. Pozri, ako rýchlo sa zotmelo,“ ukázal von. „Kam by sme sa teraz teperili? Vydržíme. Neviem, či je tu niečo na jedenie, ale Adam tu necháva aspoň čipsy. Super, sú tu, ešte aj piškóty a, aha, sáčok umelej polievky. Vifonky sú bŕŕ, ale poslúžia,“ povykladal všetko na stôl.

„Ani nie som hladná.“

Neodpovedal a zapálil aj sviečky, pretože žiarovka veľa svetla neprepustila. Miestnosť zahalila mäkká žiara.

Prisadol si ku mne na posteľ. Lakte si oprel o stehná a vzdychol si. „Môj otec je na vozíčku. Už niekoľko rokov. Bol to skvelý plavec, vyhrával jednu súťaž za druhou, ale raz nešťastne skočil do vody a narazil si hlavu tak, že si poškodil krčnú chrbticu. Odvtedy nemôže spraviť ani jeden krok. Okrem nôh má mierne poškodené i ruky vytáča mu ich do strán. Spočiatku to bolo strašné. Pomáhal som mu, ako som vedel, prekladal som ho z vozíka do postele a naspäť, umýval ho, pomáhal obliecť...“

Stíchol. Nevedela som, prečo mi to hovorí. Mala som z toho nepríjemný pocit. Jeho otec je odkázaný na iných a Jakub sa tu rozhodol zostať!

„Počas dňa k nám chodieva opatrovateľka. Nie vždy, pretože v posledných mesiacoch sa začal otec búriť, že nie je taký kripeľ, aby sme okolo neho behali ako s nasolenou riťou. V posledných týždňoch je ešte viac napaprčený, nervózny, stále po mne šteká, s ničím nie je spokojný. Myslím, že je unudený. Niekedy je to s ním na vydržanie. Mám chuť ujsť, nadýchnuť sa, načerpať silu, aby som zasa vládal. Vieš, v autoškole žijem taký iný život. Stretávam kopu mladých, ktorí sú plní snov, zážitkov, žijem znovu bezstarostne, zabávam sa s nimi. Porozprávam im o tom, o čom chcem... To je jedno,“ mávol rukou. „Len som chcel, aby si trochu pochopila, že hoci to vyzerá odo mňa sebecky, chcem si predovšetkým oddýchnuť. Zvážil som si to, viem, že otec to zvládne jedenkrát aj bezo mňa, aj keď bude možno celý týždeň frflať.“

„To mi je ľúto, že to máš doma takéto,“ váhavo som položila svoju ruku na jeho stehno. „Muselo to byť ťažké.“

„Ale všetko sa dá zvládnuť,“ pousmial sa a chytil ma za ruku. Pozrel mi do očí. Okolo očí sa mu zjavili vejáriky. „Som rád, že som tu s tebou.“

Zaváhal, no potom ma pustil, vstal a otvoril balíček čipsov. „Vyhladol som. Ešteže sú to čipsy. Keby tu mal len mrkvu a inú zeleninu, zomriem. Daj si aj ty. Nezdravá strava na večeru,“ strčil mi balíček pod nos. „Hm,“ poobzeral sa po izbietke. „Môžem sa zložiť v tom kresle,“ ukázal na polorozpadnutý matrac.

„Nemusíš, potlačíme sa,“ chabo som zvlnila kútiky.

„Je pravda, že je tu dosť chladno. Tie gamatky stále nehrejú,“ tresol po nich.

„Ak mám byť úprimná, som riadne unavená,“ vzdala som skrývanie zívania a otvorila ústa naplno. „Dnes som mala otrasný deň, som vyšťavená. Ak sa neurazíš, ľahla by som si. Pokojne si môžeš aj ty, potlačím sa. Verím ti, neboj.“

„Nemám žiadne postranné úmysly,“ zdvihol ruky na obranu s úškrnom na tvári. Pozrel na posteľ, na mňa, na zapálené sviečky a rozpačito sa poškrabkal po hlave. Ja som sa unavená bez okolkov uložila na tvrdý matrac, natlačiac sa na stenu, prikryla dekou a do piatich minút som zaspala. Doľahla na mňa neskutočná únava. O hodinu som sa zobudila svieža ako po osemhodinovom spánku plnom pestrých snov. Vedľa seba som cítila Jakubovo telo. Ani som sa nepohla. V miestnosti už bola celkom tma, len na stenách sa vytvárali obrazce z mihotavých svetiel sviečok. Vzduchom sa niesol slabý pach stuchliny. Gamatky kúrili, ale i tak som cítila na tvári chlad. Pomrvila som sa pod dekou a Jakub sa pohol tiež.

„Nespíš?“ otočil hlavu ku mne.

Toto bola nanajvýš zvláštna situácia. Ešte pred pár dňami by som si poťukala na čelo, keby mi toto niekto predpovedal. A teraz tu ležím vedľa neho, uprostred lesíka, kde sa v zime potuluje najrôznejšia zver.

„Asi mi už stačilo. Len mi je trochu zima.“

„Gamatky sú naplno,“ zhodnotil, keď ich skontroloval. Vrátil sa späť do postele, prikryl nás dekou a automaticky natiahol ruku, aby ma objal a pritisol k sebe bližšie. Nebolo mi to nepríjemné.

***

Baby, na istý čas si dávam asi pauzu, mám teraz veľa roboty a nestíham aj písať, tak verím, že počkáte. :) Ďakujem.

[ » na začiatok « ]