Kapitola:
Pridaná: 6.12.2016, 17:31:00
Čítaná: 253×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Viola, Elena, Jakub, Anastázia
Stručný dej: Violu matka nikdy neľúbila. Vždy jej dávala najavo svoju ľahostajnosť a to, že je na obtiaž. Nešetrila slovami o tom, ako sa nemala narodiť a že jej zničila život. Preto je Viola šťastná, že má aspoň dobrú kamarátku, hobby, ktoré ju bavia a že život občas prináša aj pekné a vzrušujúce chvíle. No v jeden deň jej matka oznámi, že sa sťahujú. Prichádzajú do domu opradeného tajomstvami, ukrytého pred zrakmi ostatných. Zistí Viola, aké tajomstvá ukrýva jej matka i dom, o ktorom doteraz netušila? Ako to zvládnu, keď sa z minulosti vynoria dávni démoni?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Môj život 2 » Sny 3 » Prekvapenia 4 » Prvý deň v autoškole 5 » Zaklínač hadov 6 » Sťahujeme sa 7 » Brečtanom obrastený dom 8 » Zlý deň 9 » Zlý deň nekončí 10 » Spoločný obed 11 » Tajomný denník 12 » Význam mena 13 » Mám rád Hammela 13 » Máme spoločného viac, ako som si myslela... 14 » Vietor vo vlasoch 15 » Hlasy v mojej hlave 16 » Predtucha 17 » Cudzí chlap 18 » Rebelka 19 » Ako stratiť sestru za päť minút 20 » Zbaviť sa myšlienok 21 » Duša ako kôra stromu 22 » Noc v drevenici 23 » Noc v drevenici II. 24 » Priateľka 25 » Gesto hodné zlata 26 » Nová rola 27 » Vrany a krkavce 28 » Najlepšia obrana je útok 29 » Rytieri a paholci 30 » Tetka v sivom 31 » Keď ťa myseľ zrádza... 32 » Keď ťa telo zrádza... 33 » Nádej skrytá v hmle 34 » Jahodové bozky 35 » Keď sa plnia sny... 36 » Kým si so mnou, nič mi nechýba 37 » Skúšky 38 » Skúšky II. 39 » Hnev, slzy, zúfalstvo 40 » Zvedavosť sa nevypláca 41 » Raňajky v tráve 42 » Tajomné papiere 43 » Mamino tajomstvo 44 » A teba bolí jej bolesť 45 » Navždy 46 » Už nikdy nebudem sama 47 » Tetovaný rytier 48 » Život chcel, aby si bola silnejšia 49 » Epilóg

Želám vám krásneho Mikuláša. Verím, že ste poslúchali a dostali veľa sladkostí. :)

***

Zastavili sme pri drevenici, učupenej medzi mohutnými stromami. Niekoľko metrov od nej sa nachádzalo ohnisko.

„Sem chodievaš táboriť a opekať s kamošmi?“ spýtala som sa, keď som zosadla a rozcvičovala si stuhnuté svaly na nohách.

„Hej, je to kamarátova chatka. Nič extra, jedna izbička s kuchynskou linkou a mini záchodom, ale pre nás ako stvorené,“ podišiel k dverám, pošmátral v kvetináči plnom hliny, bez rastliny, a vylovil špinavý kľúč. „Keď som bol mladší, chodievali sme sa sem opiť do nemoty,“ uškrnul sa a odomkol. „Teraz to už využívame prevažne na stretnutie sa aj s našimi polovičkami. A ešte na rozlúčky so slobodou. Nedávno sa jeden z mojich kamošov, Ivan, ženil, tak sme to tu trochu roztočili. Samozrejme, pri všetkej počestnosti,“ dodal, keď si všimol, ako krčím nosom. „Je tu trochu puch, ale keď otvoríme okná, vyvetrá sa. Nuž, vitaj v kráľovstve oddychu a nových myšlienok.“

Usmiala som sa.

„Mne pomohla už len tá cesta. Dokonalo si mi ňou všetko vyfúkal z hlavy. Cítim sa ľahká ako vták.“

„O to mi išlo. No, bolo by fajn najesť sa, takže si pekne vezmi vankúšik alebo deku, ak ti treba pod zadok a sadneme si von pod stromy. Využijeme krásne počasie.“

„Má to zvláštnu atmošku, sedieť pri táboráku, uprostred prírody a tlačiť do hlavy bagetu,“ omieľala som v ústach sústo za sústom.

„Originálne.“ Zahľadel sa mi skúmavo do očí. „Chceš mi porozprávať o tom, čo sa ti dnes stalo? Prečo si bola taká nešťastná?“

Prešla som pohľadom z neho na drevenicu. Srdce sa mi znovu rozbúchalo.

„Nechcem na to teraz myslieť. Ešte len som si predstavila, čo sa deje v civilizácii a už cítim tlak na prsiach,“ odhrnula som si z čela zblúdilú kučierku. „Možno neskôr. Ale teraz to nechajme tak, dobre?“

„V poriadku.“ Chvíľu sa pohrával s bagetou.

„Povedz mi niečo o sebe,“ natočila som sa k nemu. „Niečo zaujímavé.“

„Slovo zaujímavé je veľmi relatívne.“ Keď mu však odpoveďou bolo len nadvihnutie obočia, zamyslel sa s prstom priloženým na perách. „Som neskutočný bordelár. Keby si videla moju izbu, zinfarktuješ. Všetky tie vtipy o mužoch... som zhmotnil. Možno je to tým, že žijeme s otcom v čisto mužskej domácnosti. Taká ženská ruka by sa aj zišla.“

„Prídem ti poupratovať,“ vyhŕkla som skôr, než som sa nad tým zamyslela. „Len som srandovala.“

„To mi je jasné.“

„Mňa by zaujímalo to tvoje tetovanie.“

Tvár sa mu zmraštila.

„Na to sa nepýtaj, prosím ťa! To bola mladícka nerozvážnosť! Ďalšia stávka.“

„Si hazardný hráč?“

„Trochu. Občas si niečo dokazujem, aj iným, a potom to vypáli trochu zle.“

„O čo si sa stavil pri ruke? To musela byť riadna stávka, keď si dopadol takto,“ podoprela som si bradu a hltala ho očami.

„Ale. Ivan, ten, čo sa nedávno ženil, chcel ísť na bungee jumping. No hej, my máme, teda mali sme, také zvláštne nápady na trávenie voľného času,“ spravil grimasu. „Ja som sa strašne odvážne vystatoval, že si skočím s ním. On mi neveril, tak sme sa stavili, že ak neskočím, dám si tetovanie. No a potom nastali isté komplikácie v rodine, nemal som peniaze na zaplatenie skoku a hanbil som sa to priznať. Tak som musel splniť stávku. Dával som si to robiť u takého podradného tatéra, aby som čo najviac ušetril... Vravím, hlúposť mladosti.“

„Tebe bolo blbé povedať, že nemáš peniaze na zoskok na lane a radšej si si dal niečo na telo? Navždy?“ nechápavo som na neho hľadela.

„Čo ti poviem. Neviem to vysvetliť. Nerozmýšľal som. Ťažké obdobie...“ pokrčil plecami a oprel sa dozadu o lakte. „Je tu krásne.“

„Aj by som tu hneď zostala,“ pridala som sa. „Neukážeš mi okolie?“

„Prečo nie,“ vyskočil a podal mi ruku. Keď som ju prijala, rukou mi preletelo iskrivé teplo, šíriace sa do celého tela. A zdalo sa, že aj jeho náš dotyk trochu vyviedol z miery. Oči mu stmavli, prudšie vydýchol, ale nepovedal nič. Keď som vstala, pustil ma a vykročil za dreveničku.

„Nič extra tu nečakaj. Len stromy, kry, popol v ohnisku. Ale raz sme tu boli s chalanmi v zime a taká krásna srnčia rodinka prišla neďaleko domu. Civeli sme na nich polhodinu spoza okienka, až kým nezmizli. To bol zážitok roka,“ usmieval sa a prekročil vytŕčajúce pne. „Aj keď som bol malý, chodieval som s dedom na postriežky. Otec síce frflal, že takého malého ma už ťahá skoro ráno do lesa, ale mne sa to vždy neskutočne rátalo. Mal som deda iba pre seba, zúčastnil som sa akcie pre dospelých a ešte som aj videl kopu zvieratiek, stopy v snehu. Najradšej som čítal knihu z Poľovníckej kapsy. Fascinovalo ma to. Ale potom dedo zomrel a už som sa na niečo podobné nedostal. A čo tvoji starí rodičia? Máš nejaký zaujímavý zážitok?“ mrkol na mňa a potiahol ma k sebe, aby som neskočila do takmer neviditeľnej riečky.

„No, ani nie,“ hlesla som. „Donedávna som ani nevedela, že žijú. Teda, že žili, pred pár týždňami zomreli,“ povedala som, skúmajúc zvrásnenú kôru vysokých stromov. „Fascinujúce. Keď sa tak nad tým zamyslíš, kôra stromu môže symbolizovať dušu človeka. Niektoré sú hladké, bez problémov v živote. Ako život ľudí, ktorí ani nevedia, čo je to trápenie či bolesť. Všetkými milovaní, uznávaní, plnia sa im sny... A takýto strom,“ prešla som palcom po vzdúvajúcej sa časti kôry, „mi zasa evokuje utrápenú dušu, skúšanú životom, plného trápenia, bolesti, nedostatku lásky...“

Moju dlaň prikryla Jakubova veľká.

„Mrzí ma, že máš za sebou najmä to zlé,“ zašepkal. Zrazu sa mi zdal príliš blízko. Vytiahla som si ruku a odstúpila o krok ďalej.

„Nič také som nepovedala.“

Srdce mi znovu raz chcelo konkurovať známym gymnastom. Jakub študoval moju tvár, nehýbal sa z miesta... Bola som mu za to vďačná. Jeho nový výzor lomcoval celým mojím bytím. A kdesi v pozadí blikala Stazina tvár a sklamanie v očiach.

„Nepôjdeme už? V škole som si nechala všetky veci, asi mi ich nikto neprinesie a netuším, ako sa dostanem domov. Mama sa možno aj bude o mňa báť. Ale len v prípade, že sa vrátila a nič sa jej nestalo,“ zamrmlala som si s nepríjemným pocitom.

„Tak poďme,“ pobehol po tráve.

Naposledy som privrela oči, zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu...

„No... asi sme došli,“ vyrušil ma. „Máme defekt.“

„Čože?“

„Neboj sa, opravím to,“ prehrabával sa v ruksaku. „Dofrasa, nemám tu sprej, ktorý by zaplátal dierku.“

„To je predsa jedno, keď nemáme ani pumpu.“

„V domci by sa niečo našlo. Ale žiadne stresy, zavolám Ivanovi alebo Adamovi a dôjdu po nás,“ začal šmátrať po vačkoch. „Počkaj, mobil mám v bunde, idem po ňu,“ vbehol do drevenice.

„To si si ako dovolila,“ mračila som sa na motorku.

„Viola?!“ ozvalo sa za mnou váhavo. „Máme ďalší problém.“

„Aký zase?“ obrátila som sa k nemu, hryzúc si peru.

„Bundu s mobilom som si nechal asi u Beáty v bagetérii. Nemáme ako zavolať chalanom.“

[ » na začiatok « ]