Kapitola:
Pridaná: 26.9.2016, 20:47:05
Čítaná: 3149×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Vanda, Eliška, Biba, Ezechiel...
Stručný dej: Keď sa tri mladé baby rozhodnú spoznávať krásy Slovenska, môže to dopadnúť všelijako. Najmä vtipne aj uslzene. Predĺžená jednorázovka. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zakliaty Ezechiel 2 » Zakliaty Ezechiel 3 » Zakliaty Ezechiel 4 » Zakliaty Ezechiel 5 » Zakliaty Ezechiel 6 » Zakliaty Ezechiel 7 » Zakliaty Ezechiel 8 » Zakliaty Ezechiel 9 » Zakliaty Ezechiel 10 » Zakliaty Ezechiel 11 » Zakliaty Ezechiel 12 » Zakliaty Ezechiel - Koniec

Máš sexi zadok...

Horúce pery...

Tisnutie sa rozhorúčeného tela na to moje...

Opieranie sa o dvere...

Sexi zadok...

V hlave mi hučal každý zvuk trojnásobnou silou, v mysli sa mi premieľali akési útržky zo včerajška. Vôbec som ich nevedela zaradiť. Vari som sledovala nejaký erotický film? Či skôr začala a nedopozerala... Tak kto sú potom tí dvaja rozvášnení v mojej hlave, čo sa div nezjedli? Prečo cítim ich zrýchlené dychy, akoby boli pri mne?

Konečne som rozlepila oči. Došľaka, kto v nedeľu vŕta? Hlavu mi išlo rozhodiť. Až po chvíli som pochopila, že to nie je prehnane aktívny sused so zbíjačkou v ruke, ktorý sa v nedeľné ráno nudí, ale otravné zvonenie telefónu.

„Prosím?“ zamrmlala som ospalo.

„Vanda? Kde si? Prídeš na ten obed?“ skríkla mi do ucha Biba.

„Preboha, len tak nerev...“

„Nerevem, rozprávam normálne, to len ty máš asi riadnu opicu. To ťa tých pár borovičiek tak dalo dolu?“ počula som, ako sa smeje. „Dám ti spraviť kávu. Preto ti aj volám. Už sme všetci tu, len teba nikde. Dokonca aj Gabriel sa o teba bojí,“ dodala tichším hlasom.

Prudko som sa posadila. Celá izba sa zatočila.

„Čože? Už ste tam? Koľko je hodín?“

„Dvanásť preč, drahá.“

„Bibaaa... Osprchujem sa, prezlečiem a som tam. Nečakajte na mňa, pokojne sa najedzte, neviem ani, či budem.“

„Ako si pekne obišla infošku o Gabrielovi. No, tak ťa čakám, bez teba jesť nebudem. Papa. Keby niečo, zavolaj, prídem po teba.“

Dokonca aj Gabriel sa o teba bojí...

V tej chvíli mi zaplo. Jemu som zapotila, že má sexi riťku. Jeho som oblápala ako popínavá liana. Jeho som takmer znásilnila pri dverách.

Zvalila som sa nazad do postele. Nikde nejdem. Tú hanbu neprežijem. Ako sa mu pozriem do očí? A ešte ma aj zrušil, že so mnou nechce spať. No katastrofický večer, horšie to byť nemohlo. Či áno? Keby k niečomu došlo, ľutovala by som to? Nie, toto je oveľa horšie.

Siahla som po mobile s tým, že Bibe oznámim, nech ma nečakajú. Tá kača mi však nezdvíhala. A keby som sa tam jednoducho neukázala? Všimli by si to? Asi hej. Eliška by zalarmovala celý kulturák a prišli by po mňa.

Znechutene som na seba pustila horúcu sprchu, potom studenú, nech si z hlavy vytrieskam všetky somariny. Nepomohlo. Celou cestou sa mi hlavou premieľali situácie z večera a čím som bola bližšie k budove, tým som mala ťažšie nohy.

Nastal čas postaviť sa realite tvárou v tvár...

„No konečne!“ zvýskla Biba a zdrapila ma okolo pása. Ani neviem ako, už sme stáli aj s Eliškou na záchodoch.

„Ty teda vyzeráš,“ zhodnotila ma Biba.

„Mohla si sa trochu primaľovať,“ pridala sa aj Eliška.

„No tak ďakujem za komplimenty. Bola som rada, že som zo seba tú omietku zotrela.“

„Ale teraz vyzeráš ako smrťka. To si tak prehnala?“ starostila sa Eliška.

„Ja? To tá tvoja úžasná hra na kočišov. Za každú chybu piť...“

„A kto ti za to môže,“ posmievala sa Biba, „mala si dávať pozor.“

„Každopádne, to, že vyzeráš zle, je nepodstatné, lebo Gabriel o chvíľu odchádza na vlak.“

„Čože?“ pozrela som na novopečenú Milanovu manželku.

„No čo tak kukáš? Trochu pomôže upratať a ide. Zajtra ide vraj do práce.“

„Aha,“ zosmutnela som. „Tak som svoje šance premárnila. Svet sa nezrúti,“ vykročila som z miestnosti. Nechcelo sa mi rozoberať, čo sa stalo v noci.

„Ahoj,“ usmial sa na mňa, keď ma zbadal.

Razom som zbledla ešte viac. Prečo ma teraz nezaliala horúčava?

„Je ti zle?“ podišiel ku mne a ustarostene ma, držiac za ruku, usadil na stoličku. „Spravíte jej kávu?“

Prečo musí byť taký starostlivý? Budem sa cítiť ešte blbšie. V noci ma v podstate odfajčil...

„Nie, je mi dobre, ale kávu si dám.“ Vymanila som si ruku z jeho zovretia. „S čím môžem pomôcť? Každý niečo robíte. Idem zatiaľ tam dozadu skladať zo závesov mašle,“ rozbehla som sa na pódium, nech nie som medzi ostatnými.

„Hlavne si nestavaj na stoličky, sú nejaké labilné! Nechcem, aby niekto prišiel k úrazu!“ zakričala za mnou Eliška.

„Mne sa už nemôže nič stať,“ zamrmlala som si, keď som odšpendľovala látku dolu.

„Naozaj si v poriadku?“ ozvalo sa za mnou tíško.

„Ak nechceš, aby som sa zrútila za pódium alebo niečo podobné, nezakrádaj sa tak za mnou,“ vybehla som na Gabriela, v snahe zakryť, ako ma vykoľajilo, že prišiel za mnou.

„Chytím ťa,“ žmurkol na mňa a začal aj on vyberať špendlíky z látky. „Naozaj si v poriadku? Vieš, ak sa cítiš hlúpo pre to, čo sa stalo v noci...“

„Len to nie, čo si,“ zdrapila som stoličku a postavila sa na ňu. „To nič ne-“

Nestihla som vetu dokončiť a naplnili sa Eliškine slová. Labilná sedačka povolila a ja som sa s hrmotom prepadla dnu. Zároveň som stratila rovnováhu a s dreveným plávajúcim kolesom okolo trupu padla dolu z pódia.

„Vanda!“ skríkol Gabriel a vrhol sa za mnou.

Chlapče, teraz je už neskoro ma zachraňovať. Vtedy si ma mal chytať ako džentlmen, nie teraz, keď asi zomieram. Rukou mi šklbe, prechádza mi ňou ohnivá bolesť, cítim tisíce ihličiek, ktoré bodajú. Uf.

„Nie! Nechytaj ma za ruku!“ zakričala som, keď mi chcel pomôcť na nohy. „Ja... asi ju mám zlomenú,“ zadržiavala som slzy. Tak to bolelo. Nadávala by som ako pohan.

„Milan! Môžem si vziať tvoje auto? Idem s ňou do nemocnice na pohotovosť!“

„Vandi, vravela som ti, aby si si nestávala na stoličky,“ pritískala si Eliška ruky k perám a vytriešťala na mňa oči. „Tak ma to mrzí, ach, strašne. Nevyzerá to dobre,“ šemotila, keď som uslzená prechádzala okolo nej. Chcela som ju aj Bibu zavolať s nami, no bolesť mi pevne scvakla zuby aj pery, nuž som sa nechala naložiť do malého Punta, zapásať sa a pridŕžajúc si ruku vo vhodnej polohe, som sledovala cestu. Už som na ňu ani nevidela, čo sa mi do očí tisli slzy bolesti, no musela som vydržať. Nie, Gabriel moje slzy neuvidí. Našťastie, nič počas cesty nepovedal, len sa zamračene pozeral pred seba, sústredene šoféroval. Znovu sa stal kamenným mužom s výhrou v súťaži v Poker face.

***

A pred nami je už posledná kapitola, ktorú mám napísanú, patrí k tejto, ale bola by pridlhá, nuž som ju predelila. To už hádam vydržíte dovtedy. ;)

[ » na začiatok « ]