Kapitola:
Pridaná: 24.9.2016, 10:27:56
Čítaná: 1915×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Vanda, Eliška, Biba, Ezechiel...
Stručný dej: Keď sa tri mladé baby rozhodnú spoznávať krásy Slovenska, môže to dopadnúť všelijako. Najmä vtipne aj uslzene. Predĺžená jednorázovka. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zakliaty Ezechiel 2 » Zakliaty Ezechiel 3 » Zakliaty Ezechiel 4 » Zakliaty Ezechiel 5 » Zakliaty Ezechiel 6 » Zakliaty Ezechiel 7 » Zakliaty Ezechiel 8 » Zakliaty Ezechiel 9 » Zakliaty Ezechiel 10 » Zakliaty Ezechiel 11 » Zakliaty Ezechiel 12 » Zakliaty Ezechiel - Koniec

„Hej, hej, baby, idete ma odčepčiť. Pekne si precvičte hlasivky, nie že budete škriekať,“ zastavila Eliška mňa i Bibu. Žiarila ako vianočný stromček.

„Si si vedomá, že toto všetko, čím si dnes musíme kvôli tebe prejsť, máme u teba?!“ pretrela si Biba čelo. „Fuj, tečie zo mňa ako v posilke. No poď, Vandi, posledná ceremónia a asi sa opijem. Ja teda na spievanie nie som.“

Zvládli sme to. Starejší Elišku odčepčil bez odrezania hlávky, my sme poslušne zaspievali a potom sa Eli rozhodla hádzať závoj.

„Nevedela som, že sa hádže závoj, bola som v tom, že kytica,“ poznamenala som, keď sme si, my slobodné, stavali do hlúčiku.

„Si predstav, že by hádzala tú drahú kyticu a nikto ju nechytí. Toto je istejšie. No, pomkni sa, nech to chytím. Patrilo by sa mi pod čepiec, nie?“ srandovala Biba, no cítila som skrytý smútok z jej slov.

„Neboj, aj to raz bude,“ stisla som jej ruku a ona na mňa vďačne pozrela.

„Tááákže, dámy, pripravte sa!“ zakričala rozjarene Eliška a za okamih už biely kus letel vzduchom. Rovno do mojich nastavených dlaní.

„No teda, ty sa nezdáš,“ rypla si Biba dobrosrdečne.

Ani neviem prečo, pozrela som na hostí a môj pohľad sa stretol s Gabrielovým. Povzbudivo na mňa žmurkol a kývol hlavou.

„Máš na to rok, moja,“ objala ma Biba okolo pliec a spoločne sme sa vrátili ku stolu.

„Tuším bude o rok ďalšia svadba,“ poznamenal Gabriel.

„Isto nie,“ pokrútila som hlavou.

„Nuž... nie je to veru sranda. Celý život mať na krku jedného muža,“ zatiahol naoko vážne a potom ma už ťahal na parket. No mohla som si priať lepšieho partnera? Bolo mi s ním fantasticky. Až sa mi slzy tisli do očí, keď som si o pol piatej hľadala lodičky pod stolom s tým, že by sa patrilo ísť. Nechcelo sa mi rozlúčiť.

„Žiadne také, tancujeme predsa do rána bieleho,“ zastavil sa pri nás Milan a naposledy ma vyzvŕtal.

„Už som unavená a nie som prvá, ktorá odchádza,“ rozhliadla som sa na vôkol. Na parkete sa zvíjali poslední hostia, Milanovi a Eliškini kolegovia, s fľaškami v rukách. Už sa nikto nesnažil zachovávať dekórum. „Okrem toho, Eli vravela, že som pozvaná zajtra na obed. A určite vám bude treba pomôcť upratať, takže musím nabrať sily.“

„Tiež by som prišiel pomôcť, ak treba,“ ponúkol sa Gabriel.

Srdce mi znovu spravilo salto.

„No, nebudem sa brániť,“ potešene nás objal mladoženích. „Ty vieš, kde spíš, však?“ otočil sa ku Gabrielovi.

„Hej, hej, ale odprevadím Vandu domov, potom prídem.“

„Hm, tak pekný večer ešte,“ žmurkol na nás a naposledy nám zamával. Potom sa rozbehol za manželkou a vybozkával ju. Isto sa už nevedel dočkať svadobnej noci. Aj keď pochybujem, že im z nej čosi zostane. A že sa ešte na niečo zmôžu.

„Keďže mi nič od teba nehrozí, budem radšej, ak sa ma chytíš. Tak sa mi zdá, že sa ti trochu pletú nohy,“ chytil ma popod pazuchu Gabriel, keď sme vyšli do chladnej noci.

„Kým len nohy, je to fajn. S jazykom by to bolo horšie,“ uchechtla som sa. „Ach, prepáč. vyznelo to dvojzmyselne? Veľa som pila, už sa nekontrolujem. Nie že zneužiješ situáciu,“ pohrozila som mu prstom. „Sorry,“ ospravedlnila som sa, keď som mu tretíkrát skočila na nohu. „Nejako čudne kráčaš, keď ti zakaždým pristúpim špičku.“

„Skôr ty čudne kráčaš. Treba ťa vziať na ruky?“ prehodil mi cez plecia svoje sako.

„Niee, nerob, bude ti zima,“ hlesla som pomedzi drkotajúce zuby.

„Jasne. A zajtra nevstaneš, lebo budeš nemohúcna z horúčok, to isto. Ja to vydržím, som predsa chlap,“ žmurkol na mňa a pritisol si ma bližšie. Hoci som bola omámená z becheroviek, ktoré som bola nútená vypiť počas hry na svadbe, cítila som, ako ma spaľuje teplo jeho tela. A v tej chvíli som si neželala nič iné, len aby sa aj tá trocha látky, ktorá nás delila, vyparila do nenávratna.

„No, už som doma,“ zdvihla som hlavu a žmúrila do tmavých okien. „Tamto je moje. Je v ňom tma.“

Gabriel sa zasmial.

„Bolo by zlé, keby sa v ňom svietilo, nemyslíš?“

„Hm, asi. Bol to krásny večer,“ pozrela som mu do očí. „Som rada, že si bol mojím partnerom. Bolo s tebou skvelo a veľmi rada by som si to s tebou zopakovala. A máš strašne sexi zadok,“ zachichotala som sa. Trochu sa mi zatočila hlavu. „Ak by sme sa ešte na nejakej svadbe náhodou stretli, nedovoľ mi hrať tú sprostú hru s kočišom, kolesami a kráľom. Každú chvíľu som musela piť a nie som zvyknutá.“

Štiklo sa mi.

„Vidíš?“

Stále neodpovedal.

„Deje sa niečo?“ pozrela som na neho. Sústredene si ma premeriaval. „Povedala som niečo? Je dosť možné, že áno, prepáč mi to. Zajtra si isto polku nebudem pamätať. Ak som ťa urazila, mrzí ma to.“

„Nie, neurazila,“ usmial sa a pošúchal mi plecia. „Mala by si ísť hore. Je neskoro a si unavená. Zajtra sa uvidíme, prídem pomôcť.“

„Teším sa. Ehm, neodprevadíš ma radšej k dverám? Trochu sa bojím, či udržím rovnováhu na schodoch,“ zamračene som si premeriavala schody, vedúce ku vchodu a potom k bytu.

„Iste,“ chytil ma okolo pása a vyšli sme hore. Chvíľu som sa pokúšala vopchať kľúč do zámky.

„Máme senzory na pohyb. Niekedy ani nezasvietia,“ vysvetlila som mu, keď sme kráčali na prvé poschodie a stále bola tma. „Alebo sa vypálila žiarovka. No, tak tu bývam,“ zasvietila som mobilom na tmavé dvere. „Ďakujem, že si ma odprevadil. Už som bezpečne doma.“

„Správne. Tak...“ zaváhal na chvíľu. „Dobrú noc.“

„Počkaj.“

Pritiahla som si ho k bližšie a vlepila mu na líce letmú pusu.

„Za dnešný večer,“ vysvetlila som.

Nestihla som sa ani spamätať, už sme boli nalepení na sebe. Určite tomu dopomohol alkohol, prúdiaci v našich žilách, dobrá nálada i prítmie. Jeho dlane som cítila všade, jeho mäkké pery sa pohrávali s tými mojimi. Pritískal ma ku dverám, bozkával...

„Poď dnu,“ šepla som pomedzi nádychy. „Chcem ťa. Hneď teraz.“

Túžila som zbaviť sa oblečenia, ktoré nás delilo. Chcela som cítiť jeho telo na tom svojom. Vôbec som si neuvedomovala, že sa správam neprístojne. Úplne inak ako sa zvyknem.

„Aj ja ale... nie dnes,“ prestal ma bozkávať. Stále prerývane dýchal. „Sme pripití, ty asi aj viac ako ja. Zajtra sa porozprávame, dobre?“ pohladil ma po líci a znovu ma pobozkal. Tentoraz len jemne.

„To ja ti ďakujem za krásny večer. A teraz už bež. Vidíme sa zajtra.“

Zaliala ma vlna sklamania. Horúceho ako láva. A hanba. Razom som vytriezvela. Nebola som zvyknutá piť a už vôbec na takéto správanie. Čo sa to so mnou porobilo?

„Prepáč,“ šepla som nešťastne.

„Nie, nie, žiadne také,“ zdvihol mi bradu. „Nič sa nestalo. Len nechcem, aby si sebe alebo mne niečo vyčítala, keď vytriezvieš. Aj zajtra je deň.“

Slabo som sa usmiala.

„Hanbím sa...“

„Mne to nevadí,“ pocítila som jeho pery na líci. „Dobrú noc, Vandi.“

***

Pokračko nabudúce. :-P

Krásny víkend prajem.

[ » na začiatok « ]