Kapitola:
Pridaná: 23.9.2016, 19:45:45
Čítaná: 1101×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Vanda, Eliška, Biba, Ezechiel...
Stručný dej: Keď sa tri mladé baby rozhodnú spoznávať krásy Slovenska, môže to dopadnúť všelijako. Najmä vtipne aj uslzene. Predĺžená jednorázovka. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zakliaty Ezechiel 2 » Zakliaty Ezechiel 3 » Zakliaty Ezechiel 4 » Zakliaty Ezechiel 5 » Zakliaty Ezechiel 6 » Zakliaty Ezechiel 7 » Zakliaty Ezechiel 8 » Zakliaty Ezechiel 9 » Zakliaty Ezechiel 10 » Zakliaty Ezechiel 11 » Zakliaty Ezechiel 12 » Zakliaty Ezechiel - Koniec

„Ako vychádzaš s pánom Kamenným?“ zaujímala sa Eliška, keď sme sa stretli na záchodoch, aby sme jej pomohli upraviť sa. Zamračene si prezrela poškodenú sukňu, no tentoraz už nič nepovedala. „Tak sa mi vidí, že sa od teba nehne ani na krok.“

„Máš čas si všímať aj niečo iné ako svojho manžela?“

„Samozrejme. Mám vás v merku. Keby si sa mala cítiť zle, vyčítala by som si to. Ale očividne si nemusím robiť starosti. Takže? Čakáme. Rýchlo, kým tu nikto nie je.“

„A čo by ste chceli vedieť? Zatiaľ sme sa veľmi nerozprávali. Prehodili sme zopár viet o výzdobe, o jedle a o hudbe,“ pokrčila som plecami. „Neznáša brokolicu, ktorá bola v predjedle, miluje rezancovú polievku, takže tým si mu ulahodila, no a druhé jedlo neofrflal, iba ak servírovanie,“ podotkla som. „Choroba z povolania.“

„Len som bola zvedavá. Pýtala som sa Milanka a vraj Gabriel mal ísť vtedy s nimi do Chorvátska, no dostal črevnú chrípku, tak zostal doma,“ uškrnula sa Eliška, naposledy si uhládzajúc sukňu. „Možno to bolo šťastie. Predstav si, že by lovil Milana z mora on a nie ja.“

„Alebo si predstav, že by si sa buchla skôr do neho a Milan by zostal na ocot,“ zapojila sa Biba.

„Nehrozí,“ pokrútila hlavou a bokom vychádzala z dverí. „Mne Gabriel až tak žily netrhá.“

„Rozprávate sa o mne?“ zabočil predmet rozhovoru k dverám pánskych záchodov. Aj keď som s ním trávila už tretiu hodinu, stále som sa nevedela vynadívať na jeho široký hrudník skrytý v obleku, ktorý mu svedčal viac ako ženíchovi. A tá pevná riťka v čiernych nohaviciach!

„Trochu,“ prikývla Eliška. „Dúfam, že sa ti partnerka pozdáva.“

„Aj viac ako by si čakala,“ pousmial sa. „Ospravedlňte ma, prosím.“

„A to malo byť čo?“ horúčkovito som šepotala, keď sme sa vrútili do miestnosti.

„Čo asi. Dal najavo, že sa mu páčiš. Uži si večer,“ stisla mi Eliška rameno a utekala do náručia manžela.

Keď sa vrátil Gabriel, usmial sa na mňa a nastavil mi ruku.

„Smiem prosiť?“

Ocitli sme sa vo víre hudby. Pripomenulo mi to oný večer počas dovolenky, keď sa náhodou zjavil na diskotéke vo vedľajšom hoteli. Alebo to nebola až taká náhoda?

„Nejdeme na chvíľu von?“ spýtal sa, pričom sa nechtiac obtrel perami o moje ucho. Ešteže v sále bolo prítmie. Ušetrilo ma to trápneho pohľadu na moju brontovú tvár.

Vonku bolo príjemne chladno, na rozdiel od rozhorúčenej sály.

„Prejdeme sa?“

Znovu som len prikývla. Už som si pripadala ako ten psík na kapote áut, čo poslušne kyvká hlavou.

„Je ti zima?“ pozrel, ako pri ňom tancujem odzemok.

„Ale nie, je tu príjemne. Len ma akosi preskočila smrťka.“

„Hm,“ odhodlane si vyzliekol sako a prevesil mi ho cez ramená. Ako to vravela Biba? Vraj keď ti muž poskytne svoj sveter, tričko, sako, je do teba zbláznený až po uši? To platilo na strednej. Ale čo teraz?

„Nad čím rozmýšľaš? Si nejaká mĺkva. Ak chceš ísť dnu, pokojne povedz. Ale myslel som si, že nám trochu ticha a čerstvého vzduchu neuškodí.“

„Nie, v pohode. Vieš, ešte som si... na teba nezvykla,“ vyhŕkla som. „Teda, nemysli si o mne neviem čo... vlastne... vieš, si z ďaleka, teba by som tu ani len nečakala... a si celkom milý... teda chcela som povedať...“

Vzdala som to. On sa smial čoraz väčšmi a ja som trepala čoraz väčšie hlúposti.

„Nadýchni sa,“ zastavil ma. „Sadneme si?“ ukázal na lavičku za kulturákom.

„Ale len na chvíľu. Na sedenie je dosť chladno.“

„V poriadku.“

Zahľadel sa mi do očí.

„Čo je?“

„Ale nič. Nemyslel som si, že ťa tu stretnem. Že ťa ešte vôbec niekedy stretnem. Kontakt som si na teba nevypýtal, ale ani ty si žiaden nedala.“

„Ja? Predstav si, že by prišla za tebou osoba, ktorá ťa za tých pár dní takmer zlinčovala. Určite by si jej s radosťou dal telefón, adresu a podobne. Teda, prečo by som ti to vôbec dávala. A pýtala si.“

„Náhodou, napriek tomu, že si pôsobila nebezpečne, si sympaťáčka. Padla si mi celkom do oka,“ zvlnil kútiky pier.

Zahmkala som.

„Vieš, nemohol som s tebou viesť debaty v práci,“ vzdychol si, uvoľňujúc si kravatu.

„Prečo?“

„Niežeby som nechcel, ale kedysi to tam vyzeralo inak. Čašníci sa usmievali jedna radosť, žartovali s hosťami, boli tam len pre nich. Nevyplatilo sa. Jedna slečna si to raz zle vysvetlila a podala sťažnosť na hotel, že tam pracujú prasce. Hej, presne takto to napísala,“ vysvetlil, keď som pri tom slove na neho neveriaco pozrela. „A predtým nezabudla napochodovať do kuchyne! Rozumieš? Normálne prišla za šéfom a povedala mu, že ju čašníci otravovali a obťažovali a že čo si o nej myslíme. No zakomplexovaná baba si o sebe veľa myslela, nebola taká úžasná, že by z nej všetci hneď padali na zadok. Nepochopila srandu, veselú náladu, ktorá tam vládla. Takže si potom šéf mňa i kolegu zavolal na koberček, vraj či chceme zničiť povesť hotela a že si neželá takéto správanie.“

„To myslíš vážne? Veď ľudia si práveže pochvaľujú, ak je niekde personál milý, príjemný a ešte sa aj usmieva. Každému to zdvihne náladu. Aj tu v Seredi máme jednu cukráreň, kde sú strašne milé panie, vždy sa usmievajú, sršia dobrou náladou, aj keď ich doma možno vytočia. Už len preto tam všetci radi chodíme.“

„Ja tomu rozumiem, ale chápeš. Keď nechceš prísť o miesto, podvolíš sa. Tá baba bola asi po rozchode alebo čo, naštvaná na všetkých chlapov. Nuž, aj moja vina. Asi som bol menej profesionálnejší, ako by sa patrilo. Každopádne, odvtedy si držíme rečičky na uzde a tiež aj príliš veselú náladu. Radšej suchá profesionalita ako prísť o fajn prácu. Preto sa nediv, že som sa tam nevyškieral ako pri výhre v Kene desať.“

„Chápem,“ pozrela som na okná kulturáku, z ktorých sa valili tóny Sie Cheap Thrills.

„A toto je zas moja obľúbená pesnička,“ zdôverila som sa mu. „Milujem všetky rytmické, divé, veselé, pri ktorých sa dá perfektne vyhodiť z kopýtka. Nieže by som bola párty diva, to nie, mne stačí aj ponatriasanie sa doma v izbe. Ale potrebujem k tomu živelnú hudbu.“

„No, tak už vieme, kto má akú hudbu rád.“

„Hej. Ale ešte by si mi mohol povedať, ako si sa ocitol tu. Svet je brutálne malý,“ otočila som sa k nemu. Oči sa mu ligotali a zdalo sa mi, že je ku mne bližšie, ako by som čakala. No nevadilo mi to.

„Ako ti už Milan spomenul, som jeho dávny kamoš. Obaja sme vyrastali v rovnakej dedine, chodili spolu do školy, ale on odišiel na výšku do Bratislavy a ja som zostal na východe. Ale keď sa dá, stretneme sa a ideme na pivo. Nevedel som však, že Eliška je jeho snúbenica. On Facebook nemá, nemal som si ju kde očekovať. A keď ma volal na svadbu, tešil som sa. Riadne ma prekvapilo, keď som vás tu uvidel a ešte keď mi povedali, že budem tvoj partner a ešte aj svedok. Príliš veľa náhod, čo povieš?“ usmial sa. Načiahol sa po mojej ruke a jemne ju stisol vo svojej veľkej dlani. „Ale som im celkom rád. Spomenul som si na teba aj po tvojom odchode. Ale nič som o tebe nevedel, len že si z opačnej strany republiky, tak načo si robiť ilúzie?“

„Hm, no...“ vyjachtala som nervózna z jeho slov i z dotyku jeho teplých prstov na mojej chladnej pokožke.

„Mal som štyri roky vzťah, ľúbil som ju ako blázon, ale sklamal som sa. Dal by som za ňu aj život, ale nevážila si to. Čo už,“ mykol plecom, naďalej ma zľahka hladkajúc palcom po chrbte dlane. „Odvtedy si dosť dávam pozor, nemal som žiadny vzťah. Ale to by som ti nemal vravieť na prvom rande, čo?“

„My sme na rande? To mi ušlo,“ vykĺzlo zo mňa.

„Tak všelijako to môžeme nazvať,“ uškrnul sa a pustil mi ruku.

Zamrzelo ma to. Mala som si zahryznúť do jazyka.

Vstal.

„Už je chladno aj mne. Ideme dovnútra?“ podával mi ruku.

„Poďme,“ vložila som dlaň do tej jeho.

Vrátili sme sa do víru tanca a radosti. Pretancovali sme celý zvyšok večera a k téme partnerov sme sa už nevrátili. Cítila som sa oveľa lepšie, keď som vedela, že to nie je nejaký odľud, ale normálny chalan, ktorý má zlú skúsenosť a preto sa chráni. V podstate som ani nebola príliš ďaleko od pravdy. Malo to do činenia aj s jeho bývalou aj s nejakou zakomplexovanou babou. Ale osud to vyriešil za nás. Poslal ho sem. Možno nám tým chcel naznačiť, že by sme mali aj šancu. Ktovie.

***

Pokračko nabudúce. ;)

[ » na začiatok « ]