Kapitola:
Pridaná: 21.9.2016, 18:55:16
Čítaná: 774×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Vanda, Eliška, Biba, Ezechiel...
Stručný dej: Keď sa tri mladé baby rozhodnú spoznávať krásy Slovenska, môže to dopadnúť všelijako. Najmä vtipne aj uslzene. Predĺžená jednorázovka. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zakliaty Ezechiel 2 » Zakliaty Ezechiel 3 » Zakliaty Ezechiel 4 » Zakliaty Ezechiel 5 » Zakliaty Ezechiel 6 » Zakliaty Ezechiel 7 » Zakliaty Ezechiel 8 » Zakliaty Ezechiel 9 » Zakliaty Ezechiel 10 » Zakliaty Ezechiel 11 » Zakliaty Ezechiel 12 » Zakliaty Ezechiel - Koniec

„Želám ti všetko len to úžasné do nového života, aby ste boli spolu šťastní, poslúchali sa a ľúbili,“ objímala som Elišku, keď sme už stáli pred kostolom a predbiehali sa, kto prednesie originálnejší vinš.

„Ďakujem, moja. Nakoniec to dopadlo super. A pre teba ešte lepšie, ako si čakala, čo?“ žmurkla na mňa. „Potom ešte hodíme reč. Pozisťujeme, kto je náš drahý Ezechiel,“ pošepkala mi do ucha. „I keď možno to skôr vybavíš ty ako ja.“

„Uvidím.“

Trochu nervózne som sa obzrela. Gabriel totiž stál len o jedno miesto ďalej od nás. Dúfam, že nič nepočul.

„Aj tebe, Milanko, všetko len to krásne, poslúchaj ju, inak ťa aj s Bibou budeme po nociach strašiť,“ pohrozila som mu a pobozkala ho na líce.

„Budem ju aj na rukách nosiť, neboj sa. Inak, Vandi, dúfam, že ti nevadí, že sa na poslednú chvíľu zmenil tvoj partner. Je to môj kamarát, však vieš, že pochádzam z východu.“

„Hej, to je v pohode, zvládam,“ usmiala som sa.

Je to lepšie, ako by som čakala, nesťažujem sa.

„Môžeme ísť?“ podišiel ku mne Gabriel s nastaveným ramenom. Skončili všetky gratulácie a my sme sa, ako sprievod, mohli presunúť od kostola do kultúrneho domu na hostinu.

„Áno,“ zavesila som sa mu do ramena a vyslala k Bibe nervózny pohľad. Vždy keď sa pri mne zjavil, nohy sa mi triasli, akoby boli z pudingu. Zároveň som nechcela prísť ani o jednu minútu, ktorú som mohla s povolením hviezd, stráviť v jeho tesnej blízkosti.

Vykročili sme hneď za mladomanželmi. Nervózne som sa obzerala navôkol. Ak budem takto reagovať celý deň, nechcem vidieť, ako budem vyzerať po polnoci. Určite nesmiem ani piť, hneď by mi to stúplo do hlavy. Po očku som pozrela na dokonalo oholeného Gabriela. Uvoľnene sa obzeral navôkol a na tvári mu kraľoval spokojný úsmev. Zaujímalo by ma, čo mu behá hlavou. Bol tu už niekedy? Necíti sa nepríjemne, že mu za partnerku šupli slečnu, ktorá bola ako nočná mora?

„Vanda!“ zvreskla Eli, keď som jej zamyslená skočila na spodok šiat a ozval sa praskot. „Zabijem ťa!“ zasyčala, keď si prezerala roztrhnuté šaty. „A v požičovni zabijú mňa!“

„Eli, strašne ma to mrzí, prosím, prepáč,“ koktám vystrašená ani nie tým, čo sa mi stalo, ako tým, ako sa Eli tvári. Stala som sa súčasťou ľudí, ktorí jej dnes pokazili deň. Určite ma pokrája na kúsky a zahrabe s rituálnym tancom rovno pred kulturák. S osemdesiatimi svedkami.

Na pleci som pocítila stisk.

„Bola to moja vina, príliš som zrýchlil, nestačila za mnou. Okrem toho, nie je to až tak vidno. A nebolo to úmyselne.“

Prekvapene som pozrela na Gabriela. Prečo to berie na seba?

„Nemusíte sa ma zastávať, Eli aj tak vie, že je to moja chyba. Som proste nemotorná,“ zatriasla sa mi brada. „To ste si už všimli. Eli, strašne ma to mrzí. Nehnevaj sa na mňa.“

To už sa okolo nás zgrupila hodná skupinka hostí. Každý bol zvedavý, prečo stojíme. A prečo po mne nevesta vykrikuje.

„Dobre, dobre,“ upokojila sa. „Ty mi prepáč,“ povedala, no i tak smutne hľadela na natrhnutú látku.

„No čo je? Plánujete útek? Únos nevesty bude až po polnoci,“ zastarela sa do toho Biba. „Je tam toho, skúsime s tým čosi vymyslieť. A myslím, že v požičovni s týmto rátajú.“

„Jasne, ale už to nie je dokonalé,“ vzdychla si Eli. „No dobre, poďme a vy dve so mnou hneď ako sa bude dať, skočíte na wecká.“

„Rozkaz,“ žmurkla Biba a nahla sa ku mne. „Drž sa od nej, dnes si bude všetko chrániť ako levica,“ šepla so smiechom a znovu sa zaradila.

Vo mne už zostal nepríjemný pocit. Paráda, ešte som jej aj ja pokazila deň. Dnes je nejaká precitlivelá. Aj ja taká budem v deň vlastnej svadby?

„Prečo ste to spravili?“ chcela som vedieť, keď sa pred nami zjavil kultúrny dom. „Je to moja kamoška, poznám ju strašne dlho, nepotrebujem, aby sa ma niekto zastával, keď čosi dovrzám.“

„Tak prepáčte, myslel som to dobre.“

„Nie, nechcela som vás uraziť, nemyslela som to zle. Len že ste naozaj nemuseli. Ona je len vystresovaná z dnešku, ale myslím, že keď konečne prejde dverami, bude sa cítiť lepšie. Akurát že ja som nemotorná. Ešte že som z nej nestrhla celé šaty.“

„To som si už všimol. Vlastne mám trochu obavy z dnešného dňa, keď ste mi tak náhle prischli.“

Pohoršene som na neho pozrela, no stretla som sa len so šibalskými ohníčkami v modrých očiach.

„Áno, doberám si vás,“ zasmial sa.

Nemusel by to robiť, bola som nielen že dopletená, ale aj rozrušená viac ako nevesta. Toľko náhod je aj na mňa priveľa. A napriek všetkému má pravdu. Keď som si predstavila, že bude sedieť pri stole so mnou, vedľa mňa, a budeme niečo jesť, je to dosť nebezpečné. Najmä pre neho.

„A mohli by sme konečne prejsť k tomu tykaniu. Tuším sme raz začali, ale nedokončili to. Strávime spolu celý deň, bolo by to fajn. Takže Gabriel,“ podal mi ruku, kontrolujúc okolie. Stáli sme už pri dverách, nevesta so ženíchom naháňali črepy tanierov po dlaždiciach a všetci ich povzbudzovali. Len my sme vyrušovali.

„Ach, no...“ rezignovane som pozrela na svoje vlhké dlane. Ak by som si ich utrela do sukne, zostane tam fľak. Musí to prežiť aj s mŕtvou rybou.

„Vanda.“

„Teší ma,“ usmial sa.

Ten úsmev ma privedie do hrobu! Vyzerá celkom inak, keď sa tvári vážne, ani čo by bol majstrom sveta v Poker face, a inak, keď sa usmieva, zvlní pery, zjavia sa mu vrásky pri očiach.

„A teraz uvidíme, koľko sily má náš ženích,“ nakázal starejší Milanovi, aby Elišku preniesol cez dvere. Ozval sa potlesk a konečne sme stáli vo vnútri. Biba sa pripojila k nám dvom. Náš stôl stál najbližšie k hlavnému.

Gabriel mi galantne odsunul stoličku a Biba si s tlmeným smiechom odkašľala. Toto bude ťažký večer. Ak sa bude Biba stále vyškierať a Gabriel správať ako dokonalý džentlmen, opijem sa skôr, ako príde polnoc. Inak spravím nejakú trápnu hlúposť. A mojou povinnosťou je držať sa na uzde, aby som Eliške nezničila večer opájaním sa prítomnosťou sexi čašníka. Aj keď je otázne, či sa chcem držať na uzde.

„Naložím ti?“ spýtala som sa po úvodných ceremóniách a po predjedle. Čašníčky priniesli hrnce s pariacou sa polievkou. Keď sme ju zbadali, automaticky sme pozreli na seba. Obaja sme sa zasmiali. „Neboj sa, tentoraz ju nebudeš mať na košeli.“

To sa už Biba rozosmiala naplno.

„Neviem. Asi si naložím radšej sám. Ak sa neurazíš.“

„Jasne, opatrnosť nadovšetko,“ vzdychla som si, trošku urazená. Mohol sa cez to preniesť. Teraz si predsa dávam pozor.

Asi si uvedomil, že poslal taktnosť na prechádzku, lebo sa zrazu oprel a povedal: „Alebo vieš čo, nalož mi ty. Aspoň si oddýchnem. Je to iné, keď nemusím okolo ostatných pobehovať, ale obslúži pre zmenu niekto mňa.“

„S radosťou.“

Keď videl, ako mi tanier od nervozity tancuje v rukách a každú chvíľu mu môžu skončiť slíže v rozkroku, isto sa modlil k všetkým svätým, nech prežije bez ujmy. Priam som počula ten kameň, čo mu padol zo srdca, keď som jeho naplnený tanier položila pred neho.

„Vidíš, zvládla si to. Bude z teba niečo,“ zasmial sa, za čo si vyslúžil pohrozenie mastnou naberačkou. Napriek tomu, že si zo mňa uťahoval, som sa pri ňom cítila perfektne. A dúfala som, že to pretrvá počas celého večera.

***

Bohužiaľ, neviem sa vpratať do kože a ukončiť to. Snáď sa mi to v tej nasledujúcej už podarí. :D

[ » na začiatok « ]