Kapitola:
Pridaná: 20.9.2016, 21:32:45
Čítaná: 719×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Vanda, Eliška, Biba, Ezechiel...
Stručný dej: Keď sa tri mladé baby rozhodnú spoznávať krásy Slovenska, môže to dopadnúť všelijako. Najmä vtipne aj uslzene. Predĺžená jednorázovka. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zakliaty Ezechiel 2 » Zakliaty Ezechiel 3 » Zakliaty Ezechiel 4 » Zakliaty Ezechiel 5 » Zakliaty Ezechiel 6 » Zakliaty Ezechiel 7 » Zakliaty Ezechiel 8 » Zakliaty Ezechiel 9 » Zakliaty Ezechiel 10 » Zakliaty Ezechiel 11 » Zakliaty Ezechiel 12 » Zakliaty Ezechiel - Koniec

Lebo vás ľúbim , ste perfektné čitateľky a nemohla by som poviedku ukončiť tak, ako sa zdalo. Venujem Smejovi a Hermione. :))

***

O 2 mesiace neskôr

„Biba, však budeš tie pierka rozdávať ty?“ nervózne podupkávala Eliška, kým sme jej zapínali šaty. „Len tebe dôverujem. A ešte tie stužky na autá. Nájdi niekoho, kto ich priviaže...“

„Prosím ťa, nestresuj, všetko zariadim, nepripravujem svadbu prvýkrát,“ vyhŕkla Biba a zahryzla si do pery. Na okamih sme stíchli. Hoci sa Biba tvárila, že je nad vecou, vedeli sme svoje. Aj keď to už bolo vyše roka, odkedy zrušila svoju svadbu, neprebolelo ju to. Jej takmer manžel to ťahal s dvomi naraz a prišla na to až tesne pred svadbou. Okamžite ju zrušila, hoci ju to stálo nemalé výdavky. No radšej sa chvíľu topiť v dlhoch, ale celý život v nešťastnom manželstve. Ľúbila ho od prvého stretnutia, bol to jej princ na bielom koni, ako ho zvykla nazývať, a potom kruto vytriezvela. Našťastie mala nás a neurobila žiadnu hlúposť. Možno teraz pocítila aj osteň závisti voči Eliške, no nedala nič najavo. Obe sme robili všetko preto, aby Eliškin veľký deň bol tip-top. Tá bola neskutočne nervózne a po každom len štekala.

„Si krásna. Eli, uvoľni sa,“ odstúpila som, keď som dozapínala celý rad gombíkov na jej chrbte. „Si tá najkrajšia nevesta, akú som kedy videla. Milan si nemohol vybrať lepšie. Stavím sa, že aj on si už obhrýzol všetky nechty,“ žmurkla som na ňu.

„Nemôžem sa uvoľniť. Stále sa bojím, že sa niečo pokazí. Neprežila by som to. Chcela som mať dnešok dokonalý.“

„Aj bude, ver mi,“ stisla som jej ruku.

„Dajte mi vodu.“

Rýchlo som vybehla do kuchyne.

„Ďakujem, že ste tu so mnou,“ vrátila mi pohár, keď si odpila. „Ste moja rodina. Ešte v noci som rozmýšľala nad tým, že hoci moji rodičia o mňa nikdy nejavili záujem a ani neviem či žijú, a že napriek tomu, že môj život v detskom domove bol dosť nanič, som šťastná. Mám vás a Milana, viac mi ku šťastiu netreba,“ zaligotali sa jej v očiach slzy. „Ďakujem vám za všetky tie spoločné roky. Lepšie priateľky som nemohla nájsť. Aj tebe, Vandi. Keby si sa ma v tej tretej triede neujala, neviem, čo by zo mňa bolo,“ zasmiala sa cez slzy pri spomienke, ako si ku mne prisadla a ja som jej požičala farbičky, aby mohla nakresliť domácu úlohu.

„Na mňa sa budeš môcť vždy spoľahnúť, to ti sľubujem,“ objala som ju. „A už tu neplačme, lebo si rozmažeš make-up a Milana vystrašíš.“

Zaškaredila sa na mňa, no utrela si slzy.

„Poďme, lebo fotograf vystojí na chodbe jamu. Dosť často si škriabe zadok a ja neviem, ako si to mám vysvetliť,“ odfrkla si Biba a zatvorila za nami dvere.

O chvíľu sme už kráčali dolu po schodoch, vyzdobených zapálenými čajovými sviečkami. Pod vchodom už čakal Milan s celou svojou rodinou a niekoľkými kamarátmi. Zvyšok nás netrpezlivo vyzeral pri kostole.

„Bože, Eliška,“ vyhŕkol Milan dojato, keď ju zočil. Takmer mu kytica vypadla z rúk.

S Bibou sme na seba žmurkli a tisli slzy späť pod viečka pri pohľade na objímajúcu sa dvojicu.

„No, no, moji drahí, ešte nie ste svoji, nechajte si to na neskôr. Ešte niekoľko minút a aj objatie bude chutiť inak,“ haltoval ich starejší a podišiel k vyzdobenému čiernemu Oplu. „Nasadajte, farár čaká.“

Eliška nám naposledy kývla a sadla si k snúbencovi. Pôvodne sme uvažovali, že pôjde každý osve, no vyhrala ich túžba stráviť z toho dňa čo najviac spolu. My sme nasadli k Milanovmu bratovi Romanovi a o chvíľu sme už stáli pri kostole. Eliška si upravovala bohato nariasenú sukňu, Milan sa zamračene rozhliadal navôkol.

„Koho hľadá?“ naklonila sa ku mne Biba.

„Asi východ. Možno chce ujsť.“

„Žeby zajačie úmysly? Hm, má ešte šancu. No, mala by si sa ísť nachystať, svedok,“ jemne ma postrčila vpred.

Rýchlo som si uhladila sukňu na dlhých žltých šatách a odohnala muchu z nariaseného rukávu. Októbrové počasie bolo posledné dni nevyspytateľné, často bolo sychravo a nepríjemne chladno. Dnes však vykukovalo slniečko a holé stromy a okolie, obsypané pestrofarebnými listami, zmäklo.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa Elišky, keď Milan kamsi odbehol.

„Nedorazil svedok. Už tu mal byť a niet ho.“

„Fúha. Išiel mu zavolať?“

„Hej. Vidíš? Vravela som. Nebude to dokonalé.“

„Eli, prestaň,“ chytila som ju za studenú ruku. „Veď si ako žaba. Neboj sa, príde. A keď by nie, je to len svedok,“ pokúsila som sa zažartovať, no Eli ma zmrazila pohľadom. Dnes s ňou vôbec nebola sranda. Bola schopná zlikvidovať každého, kto jej akokoľvek chcel pokaziť svadbu. Svedok, len čo príde, bude prvým na zozname.

„Čo je? Dovolal si sa? Kde je?“

„Hej, dovolal. Mal nehodu.“

„Preboha,“ zhíkla Eliška.

„Práve je v nemocnici, má zlomenú ruku. Nepríde. Vraj ho to strašne mrzí.“

„Hlavne že žije! To je strašné.“

„Vďakabohu sa nič vážnejšie nestalo, len auto má na šrot. No a tá zlomenina. Podstatné je, že sme bez svedka,“ slabo sa usmial a prehrabol si vlasy.

Táto svadba začína naozaj zaujímavo.

„Milan! Nemôžeme začať bez svedka!“ vyhŕkla Eliška vyšším hlasom. Bolo mi jej ľúto. Určite to nezodpovedalo jej predstavám o vysnenej svadbe.

„Čo sa stalo? Všetci už podupkávajú ako dedkovia v kapuste,“ podišla ku mne Biba. Zreferovala som jej info. Počas toho zastal pred kostolom taxík.

„No môže prísť ešte niekto neskôr ako samotný svedok?“ zaostrovala Biba na vystupujúceho.

„Gabriel! Ideš v najlepšom čase!“ rozbehol sa Milan k autu. Všetci hostia pozreli k prichádzajúcemu. „Si v stave byť mojím svedkom? Nastali komplikácie, Bruno nemôže prísť, mal nehodu. Koho iného teda dať, ak nie dávneho kamoša, ktorý mi je tiež ako rodina? Si ochotný?“

S otvorenými ústami som civela na Ezechiela v obleku. Vyzeral tak sexi, že aj starenky by si dali povedať. Najviac ma však zaujalo, že je tu. V Seredi. Dnes. Na Eliškinej svadbe. A pozná sa s Milanom. Buď som sa zbláznila, alebo je svet taký malý, že...

„No, tuším budeš mať parťáka lepšieho, ako by som čakala,“ uškrnula sa Biba, nenápadne do mňa štuchajúc. „Ak už toto nie je osud, tak ja neviem. Ak to dnes nedáš, pretečie ti šťastie pomedzi prsty.“

Ani som ju nepočúvala. Civela som na Ezechiela, či vlastne Gabriela, ako prichádza ku mne, v očiach sa mu zjavuje záblesk poznania, prekvapenie a zároveň príjemný úsmev a teplo. Nohy sa mi neskutočne roztriasli, bála som sa spraviť krok vo vysokých lodičkách, srdce pumpovalo krv do celého tela, no najmä do tváre. Neschopná čokoľvek povedať, len vytriešťať oči na môjho nového partnera, som sa zaradila pred kostol. Milan sa ešte v rýchlosti zhováral s kňazom o novom svedkovi, ten čosi prikývol...

Mala som pocit, že som vo sne. Akoby všetky hlasy stíchli, ozývalo sa len nezrozumiteľné mumlanie a mňa s Gabrielom zahalila bublina.

Stal si vedľa mňa, usmial sa a povedal: „Ahoj.“

Ako sa môže poznať práve s Milanom?

Ozvali sa fanfáry a my sme vykročili. Elišku viedol k oltáru môj otec. Bola u nás pečená-varená, bol ako jej vlastný. Kráčala som po boku Gabriela, usadila sa vedľa neho a celú omšu som sa nervózne mykala, keď pohol rukou. Mala som sto chutí skryť si ruku v jeho dlani, usmiať sa na neho a oprieť si hlavu o jeho plece.

No najkrajšie bolo, keď si Eliška s Milanom sľúbili vernosť slovíčkom: „Sľubujem.“

A Gabriel pozrel na mňa a usmial sa.

[ » na začiatok « ]