Kapitola:
Pridaná: 20.9.2016, 10:09:12
Čítaná: 629×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Vanda, Eliška, Biba, Ezechiel...
Stručný dej: Keď sa tri mladé baby rozhodnú spoznávať krásy Slovenska, môže to dopadnúť všelijako. Najmä vtipne aj uslzene. Predĺžená jednorázovka. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zakliaty Ezechiel 2 » Zakliaty Ezechiel 3 » Zakliaty Ezechiel 4 » Zakliaty Ezechiel 5 » Zakliaty Ezechiel 6 » Zakliaty Ezechiel 7 » Zakliaty Ezechiel 8 » Zakliaty Ezechiel 9 » Zakliaty Ezechiel 10 » Zakliaty Ezechiel 11 » Zakliaty Ezechiel 12 » Zakliaty Ezechiel - Koniec

Ďalšie ráno bolo ešte horšie ako to predošlé. Keď som si predstavila, že dnes odchádzame. a treba sa dobaliť, mala som chuť znovu upadnúť do hlbokého spánku a prebrať sa až o rok, keď by hrozila ďalšia výprava našej trojice. Aj keď tá sa už asi neuskutoční. Eliška sa o pár týždňov vydá a už bude tráviť dovolenky s manželom.

Otvorila som balkón, a rovnako ako včera, vyšla von. Dnes bola obloha azúrovomodrá, nikde ani obláčika, slnko už zohrievalo orosenú trávu a dolu na dvore vládol čulý ruch. Dnes tu mali mať trhy. Chystali sa stánky, rozkladali látky, darčekové predmety, vznášal sa ku mne smiech.

„Baby, čo keby sme si to tu predĺžili?“ zakričala som do izby, zabudnúc, že ešte spia.

„Pre vanilkové rožky, napchajte jej čosi do úst,“ zabručala Biba. „Dobre vie, aká som nepríjemná, keď sa nevyspím a už druhý raz robí to isté.“

„Dnes sú vonku trhy, mohli by sme ísť na neskorší spoj. Rada by som si ich popozerala,“ nenechala som sa rozhodiť.

„Už máme kúpené lístky aj miestenku, nemôžeme ísť neskôr,“ ozvala sa Eliška, zívajúc a preťahujúc si údy v posteli. „Ale neboj sa, stihneme všetko. Biba, vstávaj, pôjdeme skôr na raňajky a potom stihneme aj trhy pozrieť. Ten dvor nie je veľký, nezaberie to veľa času.“

„Ste sa spikli voči mne,“ zaplakala Biba a schovala sa pod periny.

Prehovorili sme ju, nikdy nám nedokázala nič odmietnuť.

„Dobré ráno,“ pozdravil nás Ezechiel vo dverách. Pohľady sa nám stretli len na okamih, hneď na to pozrel do zeme. Napriek tomu mi to celkom zdvihlo náladu, aj keď to bolo len zo slušnosti. Ale keď zmizol v kuchyni, nálada mi klesla na bod mrazu.

„Naozaj musíme odísť?“

„Vandi, neboj sa, prejde ťa to,“ pohladkala ma Eliška po chrbte. „Zíde z očí, zíde z mysle a o pár týždňov budeš spomínať, aká krásna platonická láska ťa stretla na najkrajšom mieste na Slovensku.“

Pousmiala som sa.

„Ja viem, ale teraz sa mi s tým zmieruje ťažko.“

„Je to sympaťák, to áno, ale je z diaľky, možno zadaný, veď s nami ani nekomunikuje, Možno sa snaží byť milým a ústretovým, je to jeho práca, ale pokojne môže mať doma milujúce dievča. Ale ak bude chcieť, posnaží sa a vypýta si číslo, adresu alebo facebook.“

„Viem, dik,“ vzdychla som si a snažila sa tváriť normálne.

Eliška mala pravdu. Keby chcel, dá to najavo, vypýta si kontakt, ale nič. Doobedie sme strávili na trhoch, občas sa tam mihol, no neprihovoril sa, nepozrel sa na mňa, len si mechanicky robil svoju prácu s pohľadom upretým vpred, stratený vo vlastných myšlienkach.

„Jéj, tu majú aj burčiak, nevezmeme si na cestu?“ spľasla Biba rukami.

„Chceš teperiť ešte aj vzdúvajúcu sa fľašu?“

„Ale no tak, Eli, malá fľaša nás nezabije.“

„Ty ju budeš niesť.“

Keď Ezechiel videl naše kufre a dva litre burčiaku v Bibiných rukách, len si nás premeral a spýtal sa jej: „Tak už odchádzate?“

„Áno, už nám ide spoj. Do Serede máme ďaleko,“ nenápadne mu podsúvala, odkiaľ sme, no nechytal sa.

„Dúfam, že sa vám tu páčilo a niekedy ešte prídete.“

Naučená formulka?

S ťažkým srdcom som chytila rúčku kufra a potiahla. Celý telom som čakala, či nikto nezakričí, nedobehne s popísanou vreckovkou, či náhodou ešte raz do niekoho nevrazím.

Nič. Tá priateľka bude asi reálna.

Pred hotel som vyšla bez akéhokoľvek trapasu. Nič sa neudialo. A tým nič myslím naozaj veľké nič.

„Neboj, dáš si z burčiaku a nálada sa ti zlepší,“ utešovala ma Biba.

Veľa sme si z neho nedali, pretože nás cesta postupne uspala. Ležali sme jedna druhej na pleci, snívali o návrate domov, keď tu sa zrazu ozvala rana ani z dela.

Až sme nadskočili.

„No do riti,“ šepla Biba s vypleštenými očami. Nad našimi hlavami strelil burčiak. Zaspali sme, nikto ho neodpustil, v tom teple sa len vzdul.

To bol smrad. A ten krik ľudí!

„Dofrasa, ženské, neviete s tým zaobchádzať!“ reval po nás cestujúci odvedľa. Ošpricovali sme mu tašku.

„Prepáčte, to bola nehoda,“ vykladala Eliška všetkým naokolo, a ja s Bibou sme sa snažili zotrieť, čo sa dalo.

Na najbližšej zastávke nás sprievodca prinútil vystúpiť.

„Fantastické, lepší koniec výletu sme naozaj nemohli mať. Bože, asi ma uchytí. To sme mohli rovno zostať na hoteli a ísť neskôr. Vypiť ho rovno tam a bol by pokoj,“ rozčuľovala sa Biba, keď sme stáli na stanici. „Taká hanba! Taká hanba!“

„Divím sa, že sa rozhorčuješ práve ty, ktorá všetko berie s nadhľadom,“ ozvala sa Eliška, hľadiac do mobilu.

„No a? Spala som málo, vravela som vám, že to so mnou nebude med lízať. Čo tu teraz budeme robiť? Taký zapadákov, nič tu nie je, ani len papier so spojmi. Mám si ho vycucať z prsta? Takto som si koniec dovolenky nepredstavovala.“

„Pokoj. Napíšem Milanovi, niečo vymyslíme.“

„Čo nám môže vymyslieť niekto z druhej strany republiky?!“

Nechala som ich, nech sa dofrckávajú, radšej som mlčala, aby ma Biba nezasypala výčitkami, že je to všetko kvôli mne.

„Možno by sme sa mali vrátiť späť do hotela.“

„No určite, máme zaplatenú cestu, nebudem sa trepať zasa naspäť a platiť znovu a potom zasa naspäť. Sme v polke cesty, zvládneme to.“

Eliška sa snažila Bibu schladiť. Tá mi občas liezla na nervy, najmä vtedy, keď sa nevyspala.

„No, docestujeme do Trenčína a odtiaľ nás príde Milan vziať na aute,“ usmiala sa Eliška na mobil a potom i na nás. „Tak vidíte, bude to fajn, o pätnásť minút nám ide spoj. Ešte si na wecku trochu pozotierame ten burčiak z tašiek...“

„Aj tak budeme páchnuť,“ ofrflala to Biba.

„Ber to tak, že lepšiu dovolenku by si nezažila s nikým iným. Iba s nami,“ žmurkla na nás Eliška.

„Je super mať takého snúbenca,“ povedala som. „Som rada, že si si ho vylovila z toho mora.“

„Haha,“ uškrnula sa. „No poďme, nech sa konečne pohneme.“

O chvíľu sme už sedeli v ďalšom vlaku. Ľudia sa síce po nás obzerali, no nikto nič nepovedal. V Trenčíne sme vysadli a Eliška sa hneď vrhla do náručia svojej lásky. Milan bol úspešný architekt, modrooký brunet, sympaťák, vždy ochotný pomôcť.

„Takže dovča ako sa patrí,“ zasmial sa a naložil nám kufre do auta. „Chcete sa ešte niekde zastaviť?“

„Nie, chceme ísť konečne domov a spať,“ zavelila Biba, čo nás rozveselilo.

Nakoniec náš výlet dopadol skvelo. Zložila som sa v malej chodbičke svojej garsonky, kde som bývala tri mesiace. Vzduch bol zatuchnutý, rýchlo som otvorila okno. Prešla som k posteli a sadla si, obzerajúc sa okolo. Vitaj, realita. Bolo krásne. Užila som si to. No niečo mi chýbalo. Niekto. No vedela som, že to prejde. Občas niektorých ľudí stretneme preto, aby nás niečo naučili. O niečo nás obohatili. Aby boli pre nás, ako sa hovorí, testom, trestom alebo darom. Na Ezechiela nezabudnem, aj keď sa mi nepodarilo odkliať ho. Len neviem, či mal byť testom, trestom alebo darom.

***

Nuž a tak... ;)

[ » na začiatok « ]