Kapitola:
Pridaná: 18.9.2016, 21:22:41
Čítaná: 561×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Vanda, Eliška, Biba, Ezechiel...
Stručný dej: Keď sa tri mladé baby rozhodnú spoznávať krásy Slovenska, môže to dopadnúť všelijako. Najmä vtipne aj uslzene. Predĺžená jednorázovka. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zakliaty Ezechiel 2 » Zakliaty Ezechiel 3 » Zakliaty Ezechiel 4 » Zakliaty Ezechiel 5 » Zakliaty Ezechiel 6 » Zakliaty Ezechiel 7 » Zakliaty Ezechiel 8 » Zakliaty Ezechiel 9 » Zakliaty Ezechiel 10 » Zakliaty Ezechiel 11 » Zakliaty Ezechiel 12 » Zakliaty Ezechiel - Koniec

Ráno sa mi vôbec nechcelo vstávať. Za oknami bolo škaredo, lialo ako divé, nevidno ani na najbližšie hory. A vôbec to nevyzeralo, že by chcelo prestať. Hľadela som do stropu, prehrávala si včerajší večer a bolo mi ešte horšie. Veď som sa vlastne nikam nepohla. No dobre, viem, aká je jeho najobľúbenejšia pieseň a čo s tým? V spoločnosti mužov, ktorí sa mi páčia, nedokážem ani len otvoriť ústa. Tento defekt mám už od detstva. Zlé skúsenosti robia svoje. Vždy, keď som podišla k nejakému chalanovi, ktorý sa mi páčil, dostala som lopatkou po hlave, pieskom medzi oči... Alebo v siedmom ročníku mi môj šampión nalepil vložku, ktorú sme dostali na prírodopise v rámci výuky o prvej menštruácii, na čelo. Zafarbil ju červenou fixkou a s hurónskym smiechom sa rozbehol ku mne po chodbe a pred všetkými mi ju nacapil na tvár. Takmer som sa prepadla od hanby a odvtedy to s mužmi neviem. Desia ma. Občas sa vyskytol nejaký vzťah, ale ani jeden nebol na celý život. Tak prečo si myslím, že práve tento by bol? Je z opačnej strany republiky, nereaguje na mňa tak, ako by som si predstavovala, keď odídem, zabudne na mňa. A ja určite tiež. Budem zavalená prácou, nebudem mať kedy snívať s otvorenými očami.

Zamračila som sa. Hneď z rána depkovať, za to môže toto otrasné počasie. Doťapkala som k balkónu, mrkla na baby, ktoré sa ešte len obracali na druhý bok a vyšla som von. Kamenná dlážka bola mokrá, okolie akoby plakalo za svojou najväčšou láskou.

Oprela som sa o zábradlie a nechala si šľahať tvár kvapkami.

Dvor zíval prázdnotou, len kde-tu ku mne doľahol cinkot príboru a tanierov. To sa už v jedálni chystali na nápor hladujúcich ľudí.

„Konečne,“ karhavo som pozrela na kamarátky, keď im konečne zazvonila zvučka budíka Som čarovný a ony rozlepili oči. „Keď toto počujem, som aj rada, že zajtra odchádzame, lebo ak mi ešte jedno ráno bude chlapec spievať, že je čarovný, keď kaká, asi skočím z balkónu.“

Biba len zamrnčala a pretiahla si vankúš cez hlavu.

„Ty si už prezlečená? Odkedy si hore?“ pretierala si oči Eliška.

„Už asi hodinu.“

„Asi sme ju včera málo zničili. Pozri na to počasie! Je to čas na ležanie v posteli, nie vstávať kvôli raňajkám,“ brblala Biba do vankúša.

„Pokojne lež. Ale pokiaľ viem, ty vždy hundreš, že sa všetko fajnové minulo hneď ráno. Ty si nás prinútila celé dni vstávať medzi prvými, aby sa ti ušla aj praženica, aj párky aj puding.“

„Kde inde mi všetko pripravia a ešte aj upracú? Plus dajú výber ako prezidentovi?“ vstala Biba neochotne. „Ešte len je ráno a už mentoruješ. Za trest budeš celý deň v bazéne.“

„Nebudem sa brániť,“ žmurkla som na ňu a upravila si už beztak učesané vlasy.

„Tvoj drahý by si mal dávať pozor. Ak budeš takto tlačiť do hlavy aj po svadbe, čoskoro neprejdeš cez dvere. Ani ťa neudvihne,“ rypla si Biba do Elišky, keď sme už sedeli za stolom a Eliška sa tretíkrát vrátila s plným tanierom zeleniny a párok.

„Ty máš čo hovoriť, dobre že nezješ aj kuchára.“

„A veď je chutný,“ usmiala sa Biba na mladíka, ktorý postával pri praženici a veselo nakladal záujemcom. „Plešina na hlave, šošovica uprostred čela, v gatiach zrejme naložené, čo si viac priať,“ žmurkla na mňa. „Tebe dnes nechutí? Stále sa v tom šaláte prpleš. Tak má dnes možno dovolenku. Alebo kratší týždeň a nerobí. Zajtra ho uvidíš.“

Zaškaredila som sa na ňu.

„To s tým nič nemá.“

„Krámy nemáš, iný dôvod nevidím.“

„Ty máš vždy na všetko odpoveď.

„Preto ma máš rada,“ cmukla na mňa a vložila si do úst plnú lyžicu ovsených vločiek.

„Pozri, je tu!“ schmatla ma Eliška za ruku a pohľadom ukázala na Ezechiela. Dnes mal čierne nohavice a čiernu košeľu. Na tvári chýbal úsmev, ale už ma to neprekvapovalo. Potrebovala som vedieť, ako sa zatvári, keď ma uvidí.

„Dnes je fakt sexi,“ zamrvila sa Biba a hltala ho pohľadom. „Vieš si vybrať. Zbaľme ho do kufra. Občas mi ho požičiaš. Neboj sa, len srandujem. Skoro ma tým pohľadom zabila,“ otočila sa k Eliške.

Biba mala pravdu. Dnes vyzeral ešte lepšie ako inokedy. Keď mi vošiel do zorného poľa, srdce sa mi roztancovalo a v podbrušku ma pošteklilo. To sa vážne aj u starých žien objavujú pubertálne prejavy zaľúbenia?

Nepozrel sa k nám. Bol v jednom kole na druhej strane jedálne, nemal ani kedy. Ale aj tak som bola smutná. Ale snáď cez deň.

Veď je náš posledný.

Ako sa ráno Biba vyhrážala, tak sme aj spravili. Lialo celý deň, iné sa ani robiť nedalo, len sa máčať v bazéne, vyskúšať vírivku i saunu. Wellnes svet tu bol naozaj úžasný a nie predražený.

Počas obeda sa Ezechiel neobjavil. Pri večeri prišiel. No ani len na mňa nepozrel!

„Nič si z toho nerob, možno si len z nocí nič nepamätá. To vieš, cez deň zakliaty a čo sa mu udeje si nespája s tým, čo sa deje v noci a naopak. Môžeme ísť večer skúsiť do baru a uvidíme,“ utešovala ma Eliška.

„Načo...“

„Na tvoje meniny predsa!“ zastarela sa do toho Biba. „Treba ich osláviť a kde inde ako tu? S pohárikom?“

Presvedčili ma.

Konečne prestalo pršať, z terasy k nám prúdil vlhký svieži vzduch. Krčili sme sa v zadnom kúte, lebo som nechcela byť všetkým na očiach.

„Sama si to sťažuješ. Čo chceš odtiaľto vidieť?“ hnevala sa Eliška, no poslúchla ma.

„Čo vám prinesiem?“ prikvitol Ezechiel. Chudák, isto sa musel hecnúť, nemal nás kto iný obslúžiť. Dnes tu nebolo ani nohy.

„Ehm...“ vyjachtala som, šmátrajúc po nápojovom lístku. Cítila som, ako sa Eliška vedľa mňa natriasa od smiechu. Ja som civela dolu, on civel dolu...

„Mojito nemáte, však?“ zachránila to Biba. Asi v nádeji, že si spomenie na noc. Nič. Ani obraz, ani zvuk. Rýchlo som zdvihla hlavu, no na tvári sa mu nepohol ani sval. Mojito na jeho košeli upadlo do zabudnutia.

„Nie, iba to, čo má cenovku v lístku.“

„Tak teda trikrát Tequillu Sunrise,“ rozhodla s povzdychom.

Zvrtol sa na podpätku a odišiel.

„Dnes je ale sexi,“ znovu vzdychla Biba s podopretou bradou, kým ho sledovala, ako nám pri bare chystá drinky.

„Ehm,“ odkašľala som si.

„Neboj,“ uškrnula sa. „Už ide!“

„Nech sa páči,“ rozdal nám poháre. Vyzerali fantasticky s dáždničkom, s penou navrchu, slamkou a úžasne pestrofarebné. Chutili vynikajúco.

„Posnažil sa,“ cucla si Biba. „Možno to niečo znamená. Nuž, tak, milá Vanda, všetko najlepšie k meninám, hlavne zdravie...“

„...šťastie,“ pridala sa Eliška s pozdvihnutým pohárom, „lásku...“

„...od nejakého feši čašníka,“ doplnila ju Biba nahlas.

„Potichu!“

Zasmiali sa. Štrngli sme si a pohodlne sa uvelebili. Sedela som chrbtom, aspoň ma nič nerozptyľovalo.

Večer bol fajn. On sa stratil z dohľadu, my sme prerehotali celú hodinu, až mu nakoniec Biba kývla, že chceme účet.

„Desať štyridsaťosem,“ podal nám bločik.

„Nech sa páči,“ natiahla som k nemu ruku s dvadsiatkou.

Ruka s bankovkou sa mu zatriasla, keď ju odo mňa bral, no aj naďalej hľadel do zeme. Začal sa hrabať v peňaženke a vrátil mi tridsať eur.

„Ale ja som vám dala dvadsať,“ podávala som mu ju nazad.

„Aha...“ chudáčik, taký bol nervózny. Aj mne mykalo kútikmi pier, zatiaľ čo baby sa smiali ako divé, no snažili sa to utlmiť.

Takmer sa mu tie mince rozkotúľali po zemi. Ruka sa mu triasla ako pri Parkinsonovi, potom čosi vykoktal a zmizol. Ani som mu tringelt nenechala. Možno by som mu pomohla s rátaním výdavku. No ale sústreďte sa na tringelt, keď hľadíte na neho! Konečne som zistila, ako sa volá! Tentoraz si dal aj menovku na košeľu.

Gabriel. Ej, archaniel Gabriel. Krásne meno.

„No, bol teda riad-riadne nervózny,“ zhodnotila Biba so smiechom, keď už upratoval naše poháre. „Poďme, lebo sa mi pletie ja-jazyk.“

Prešli sme okolo baru, no nedíval sa, tak sme mu ani len dobrú noc nezaželali. Bola som sklamaná z vývoja večera a zároveň ma tešila jedna vec. Už viem, ako sa volá. Cha.

***

A teraz otázka: bez ohľadu na to, ako bude tento príbeh pokračovať, aký máte pocit z nášho Ezechiela? Prečo sa mu triasli ruky? Myslíte, že sa mu naozaj páči, alebo už z nej mal nervy, že na ňu vkuse naráža a preto bol mimo? ;)

[ » na začiatok « ]