Kapitola:
Pridaná: 16.9.2016, 13:27:59
Čítaná: 427×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Vanda, Eliška, Biba, Ezechiel...
Stručný dej: Keď sa tri mladé baby rozhodnú spoznávať krásy Slovenska, môže to dopadnúť všelijako. Najmä vtipne aj uslzene. Predĺžená jednorázovka. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zakliaty Ezechiel 2 » Zakliaty Ezechiel 3 » Zakliaty Ezechiel 4 » Zakliaty Ezechiel 5 » Zakliaty Ezechiel 6 » Zakliaty Ezechiel 7 » Zakliaty Ezechiel 8 » Zakliaty Ezechiel 9 » Zakliaty Ezechiel 10 » Zakliaty Ezechiel 11 » Zakliaty Ezechiel 12 » Zakliaty Ezechiel - Koniec

Ďalší deň sme strávili mimo hotela. Brázdili sme Spišský hrad a nakukli sme aj do Spišskej Zoo. Zvieratká boli prítulné, zrejme zvyknuté, že ich stále ktosi hladká. Kiežby aj on bol taký prítulný. Možno ho tá imaginárna snúbenica mala zakliať na zvieratko. Ľahšie by si ho človek vzal do postele a maznal sa s ním. Ako s touto opičkou. Naťahovala k nám ruky, žiadostivo pozerala na jablko v mojich rukách. Poobzerala som sa okolo, a keď nebolo nikoho nablízku, kúsok som jej hodila. Chytila ho ako skúsený olympionik a šťastne sa napchávala. Hneď by som si ju vzala domov.

„Celkom ma to vyšťavilo,“ vzdychla si Biba, sediac na lavičke, kým sme si odhrýzali z bagety. „A ešte viac ma znechutilo, keď som ráno náhodou vyskúšala wifi a hneď mi pípol pracovný mail. Človek nemá pokoj ani počas dovolenky.“

„Preto wifi nezapínam. Aj tak ide len pri bare,“ vyhodila som papriku zo suchého olovrantu.

„Viem si predstaviť prečo. No nič, poďme, aby sme nezmeškali autobus, lebo s večerou na nás čakať isto nebudú.“

„Ale, Biba, možno by to kvôli Vande aj urobili,“ oblapila nás Eliška okolo pliec a spoločne sme vyšli zo ZOO.

„Mohli by ste si prestať robiť srandu.“

„My len v dobrom,“ prikývla Biba s vážnym výrazom v tvári a súrila nás, nech nastúpime do autobusu. „To vieš, Eliška bude mať onedlho svadbu, sotva ju budem s niekým páriť. A ja sa zasa rada zabavím s hocikým. Ale tebe treba pomôcť.“

„Haha. Na Eliškinom mieste by som si ťa isto nevolala na rozlúčku so slobodou, ktovie, čo budeš dovádzať.“

„Ona sa už teší,“ zasmiala sa Biba. „Neboj sa, nebude to nič strašné, veď ma poznáš.“

„Veď práve.“

„No, ale dnešný výlet neskončí veľkolepo. Máte niektorá dáždnik?“ namrzene vyzrela Eliška z okna. Obloha sa riadne zatiahla a stromy sa začínali knísať v narastajúcom vetrisku.

Pohľad na naše tváre jej bol dostatočnou odpoveďou.

„Úžasné,“ frflala, keď sme vystúpili na stanici a nad hlavami nám zúrila tretia svetová. Dáždnik by nám bol nanič.

„Do Hotela Weles, prosím,“ hodila sa Biba na sedadlo vedľa taxikára.

„V tomto počasí chcete ísť tancovať?“ nadhodila som.

„Určite to dovtedy prejde. Okrem toho, tvoj drahý nám povedal, že tancovačka je hneď vo vedľajšom Hoteli. Musíme využiť, že je voľný vstup aj pre verejnosť,“ trvala na svojom Biba.

„Už sa na to teším,“ zahundrala som, keď sme vystúpili čo najbližšie ku dverám hotela a i napriek tomu sme stihli premoknúť. Jediné šťastie, že v tento deň si to oný čašník nerozmyslel a predsa len do práce neprišiel. Mohla som sa v pokoji najesť a premýšľať, čo si oblečiem.

Nebola som presvedčená, že sa na zábavu v inom objekte dostaneme len tak, ale čašník mal pravdu. V stredy robili otvorené podujatia, stačilo si zaplatiť vstupné. Miestnosť bola zahalená v tme, na parkete sa zvŕtali mladé páry ožarované niekoľkými bodovými svetlami rôznych farieb. Po zemi sa plazil dym a pri bare stál len mohutný čašník, miešajúci drinky.

„Poďme si niečo objednať!“ zakričala mi do ucha Eliška a tlačila nás k baru.

„Dvakrát Mojito,“ objednala pre seba a pre mňa a pre Bibu jeden Sex on the beach.

„Na takú beach by som šla hneď,“ uškrnula sa a sledovala, ako barman chystá, čo sme si nakázali.

„Takže na nás. Na priateľstvo, na šťastie v práci a na chlapov,“ žmurkla na mňa Biba. „Eliške želáme veľa šťastia v novom živote s Milanom a nám dvom nejakého fešiho. Tebe napríklad toho za tebou,“ dodala.

Neodolala som, ešte stále s priblblým úsmevom som sa obrátila, a takmer padla z barovej stoličky. Hneď vedľa mňa sedel náš čašník. Aspoň som si myslela, že je to on. Podobal by sa, ale na tvári mu panoval príjemný úsmev, v rukách držal kofolu a opätoval mi pohľad. Po pár sekundách som sa spamätala, privrela ústa, preglgla a pozdvihla pohár na pozdrav. Delili nás dve miesta, nechcela som kričať, aj tak by ma nepočul. A ktovie, či by zo mňa čosi vyšlo, šokoval ma jeho výraz.

Takže zakliaty čašník sa vie aj usmievať. Už som to vyriešila. Určite je zakliaty, o tom niet pochýb, má zakázané sa usmievať medzi ľuďmi, počas bežného dňa, ale akonáhle zájde slnko, vyjde mesiac a svet sa zahalí do zamatovej temnoty, kúzlo prestáva fungovať. Vychádza z ulity, až do úsvitu. Jeho ex sa zrejme inšpirovala Fionou. Každopádne, možno čaká na niekoho, kto ho vyslobodí.

„Zakliaty Ezechiel.“

„Čože?“ naklonila sa ku mne Eliška. „Nepočula som dobre.“

„To len rozmýšľam, nemalo to byť nahlas.“

„A nad čím?“

Nenápadne som sa obzrela. Ešte stále tam sedel, s poloúsmevom hľadel do pohára a premýšľal.

Vyrozprávala som im, nad čím som uvažovala.

„Ale prečo práve Ezechiel?“ smiala sa Biba, až vyliala. „Horšie meno si si nemohla vymyslieť?“

„A prečo nie? Hodí sa mi k nemu. Je také záhadné ako on.“

„Ak chceš niečo zistiť, presadni si o dve miesta bližšie a spýtaj sa,“ núkala ma Biba. „Inak ti ho uchmatne jedna z tamtých žien,“ kývla hlavou k dvojici uchichotaných slečien, šermujúcich pri Ezechielovi s pohármi kofoly. Nastal piskot, brunetka ho chytila za rameno a čosi mu šepotala do ucha. Druhá sa smiala. Asi už bola riadne pod parou, lebo nohy sa jej krížili raz do O, potom do X a vlnila sa ako mexická vlna.

„Ak by sa nechal uchmatnúť nimi, nechcem ho. Okrem toho, je odtiaľto a my sme za normálnych okolností vzdialené vyše tristo kilometrov. Aký by to malo význam?“

„Taký, že si to aspoň skúsiš. Nikdy nevieš, kde ťa čaká šťastie. Len nesmieš mať v gatiach,“ poúčala ma Biba. „Keby mala Eliška plné nohavice, teraz by sa nechystala vziať si toho, ktorého vylovila topiaceho sa v mori. V Chorvátsku. Tiež dosť ďaleko, nemyslíš?“

„To bolo iné.“

„Bež už!“ zazrela na mňa Biba nekompromisne, Eliška sa uškŕňala a tak som s búšiacim srdcom schytila pohár a obzrela sa ponad plece. Slečny práve odišli a on sa ešte stále obzeral. Rýchlo som do seba hrkla tri glgy Mojita a odhodlane vstala. Trochu sa mi zatočila hlava, nie som zvyknutá piť, ale ustojím to. Presunula som sa k nemu a rýchlo sa posadila.

„Ahoj,“ vytisla som zo seba a nechápavo civela na jeho výraz.

Prudko sa nadýchol a otvoril ústa, lenže som ho svojím pozdravom predbehla.

„Čo je?“ Vtom som pocítila pod zadkom vlhko.

„Sadla si si do rozliatej kofoly,“ zvestoval mi s mykajúcimi kútikmi.

[ » na začiatok « ]