Kapitola:
Pridaná: 15.9.2016, 21:15:34
Čítaná: 411×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Vanda, Eliška, Biba, Ezechiel...
Stručný dej: Keď sa tri mladé baby rozhodnú spoznávať krásy Slovenska, môže to dopadnúť všelijako. Najmä vtipne aj uslzene. Predĺžená jednorázovka. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zakliaty Ezechiel 2 » Zakliaty Ezechiel 3 » Zakliaty Ezechiel 4 » Zakliaty Ezechiel 5 » Zakliaty Ezechiel 6 » Zakliaty Ezechiel 7 » Zakliaty Ezechiel 8 » Zakliaty Ezechiel 9 » Zakliaty Ezechiel 10 » Zakliaty Ezechiel 11 » Zakliaty Ezechiel 12 » Zakliaty Ezechiel - Koniec

Už bol len pár krokov od nás!

Už sa nám stretli pohľady!

Ty kokso, musím riadne páchnuť, keď ho to prinútilo zdvihnúť pohľad.

„Nech sa páči,“ položil nám na stôl misu s polievkou a bez ďalších zbytočných slov odišiel.

„Brokolicová s vajcom, aké príznačné,“ zaškľabila sa Eliška a potiahla nosom. „Teraz neviem, či si to ty alebo tá polievka.“

„Tak ďakujem.“

„Prosím ťa. Ak by ste, nedajbože, patrili k sebe, neodradí ho ani smrad.“

„Áno, lebo zapáchajúca priateľka je taká príťažlivá, až je z toho chlap hotový,“ znechutene som si nabrala do taniera. Ale chutila fantasticky, to sa musí nechať. Škoda, že som bola taká nešťastná a unavená, že sa mi nechcelo ani len ruku zdvíhať a nakŕmiť sa. Neustále som sa ošívala a keď sa znovu priblížil, aby polievku odniesol a prikvitol s druhým jedlom, div som nevypálila pohľadom dieru do stola. Natlačená na Bibe som rátala štvorčeky na béžovom obruse, zvierala pivovú fľašu s príchuťou Pomela, ktoré nás všetky po vyčerpávajúcej túre dokonalo prebralo.

„Myslím, že na dnes nám stačilo,“ ozvala sa Biba, keď sme konečne vyšli z jedálne. Mala som dojem, že každý cíti to, čo ja. Ako mi však prízvukovala Eliška, cítila som to zrejme len ja, keďže mi obliala pokožku vo výstrihu, nikto iný. To by mi musel strčiť nos medzi prsia, aby čosi zacítil.

„Čo tak sa vyvaliť na deku na dvore?“ pokračovala Biba, zapletajúc si vrkoč. „Je horúco, trochu bronzu nezaškodí a ak nechcete ísť na ďalšiu krvilačnú túru, nemáme veľmi čo robiť. Okrem toho, je to vynikajúca možnosť sledovať tvojho šampióna,“ mrkla na mňa dobrosrdečne, keď sa za nami zatvorili dvere výťahu.

„Myslím, že ho už mám dosť. Budem rada, ak sa mi už nebude pliesť pod nohy. Najmä dnes. A vôbec, čo tu dnes robí? Ráno tu predsa nebol.“

„Podľa mňa vedel, že ho čaká vajcové rande,“ posmievala sa mi Eliška, „idem rovno do sprchy. Konečne zmyjem ten prach.“

„Tak si dávaj pozor, aby sa ti náhodou neotvorilo okienko za tvoje vyrývačné poznámky,“ zakričala som za ňou, zazerajúc na môjho najväčšieho nepriateľa v izbe. No uznajte. Kto by sa už len tešil z izby, ktorá je spojená s kúpeľňou a toaletami oknom veľkým ako balkón? Stačí sa oň oprieť a vletíte do vane. Človek nemá trošku súkromia. Stále čaká, čia hlava sa zjaví v okienku vo chvíli, keď si bude tancovať po kúpeľni iba v osuške, so žiletkou v ruke.

Keď sme sa dali do poriadku, schytili sme deky a vybrali sa na dvor. To je na tomto hoteli perfektné. Nie je velikánsky ako rezidencia, ale človek sa tu cíti ako doma. Rodinné prostredie s dvorčekom, zajačikmi, hojdačkou a terasou obklopenou krásnymi červenými ružami. Človek by tu zostal už navždy.

Na moje naliehanie sme sa zložili v kúte dvora. Necítila som sa sebaisto, keď som tam mala len ležať v plavkách a chytať bronz s vedomím, že personál pobehuje pomedzi porozhadzované mŕtvolky a roznáša chladené nápoje. A po doobedí som mala slnka akurát tak dosť. Ale keď som si ľahla, založila okuliare a nechala sa unášať tónmi letných hitoviek, zabudla som, kde sa nachádzam. Asi som aj zaspala.

„Idem na wecko,“ oznámila som babám, keď som sa prebrala a rozospatá zamierila dnu. Náš obľúbenec stál pri pulte baru, leštil už beztak čistučké poháre a bedlivým pohľadom kontroloval okolie. Na tvári sa mu nemihol ani sval. Ten chlap je buď nejaká odroda ironmana, alebo je zakliaty. Hm, to by nebolo až také nereálne, premýšľala som, sledujúc sa v zrkadle. Odmietol snúbenicu, lebo ju načapal s iným a tá sa tak rozhnevala, že ho prekliala, aby sa už žiadna nikdy nezapozerala do jeho úsmevu. Trochu sa prerátala, musela by mu vypichnúť aj oči, aby sa nijakej nezapáčil, ale ohrdnutá žena v ošiali nerozmýšľa do detailov. Pobavená svojimi myšlienkami som roztlačila dvere a v tej chvíli sa z druhej strany ozvala rana.

„Do riti,“ vyletelo mi z úst. „Prepáčte! Skoro som dostala infarkt.“

„Pardon,“ pozrel na mňa po tom, čo odskočil od dverí ako ping-pongová loptička. Neusmial sa, ani na mňa nenareval. Ešte sa aj ospravedlnil. Čo je toto za odľud?

Červená ako zrelá paradajka som preletela okolo pultu, kde sa práve rozkladal s vedrom a handrou, ktoré si bol vziať v kumbáliku za záchodmi. Ten teda vie, kedy sa má zjaviť na správnom mieste. Nepozrel sa na mňa. Alebo áno? Pocítila som šteklenie na krku, vo dverách som sa chvatne obrátila, no on mal hlavu sklonenú nad handrou a sústredene zotieral vyliaty džús.

„Čo si spravila?“ prudko sa posadila Biba, keď som si k nim prisadla a zvestovala im horúcu novinku. „Toto bude osud. Už si do neho vrazila... koľkokrát vlastne?“

„Radšej na to nechcem myslieť.“

„To nebude len tak. Ale boli by ste pekný párik,“ usmiala sa Eliška.

Vyslúžila si prevrátenie očami.

„Myslím, že radšej pôjdem hore. Je mi dosť horúco. Vlastne nie, idem si zaplávať, to bude najlepšie. Aspoň si trochu schladím krv.“

„Uži si to. A neutop sa, aby ťa náhodou nemusel ísť zachraňovať,“ zamávala mi Biba a spokojne sa prevrátila na druhý bok.

Spravila som niekoľko dĺžok, skočila som na chvíľu do sauny a ešte som uvažovala, že si na ďalší deň zajednám masáž. Už keď som tu, nech to stojí za to. Tak skoro sa nikam nedostanem.

Na večeru som sa starostlivo obliekla, v nádeji, že zachránim aspoň niečo. Do dverí som vchádzala mimoriadne ostražito, len aby som ho náhodou nepotkla, neobliala, nestrhla mu pri páde na zem aj košeľu. Našťastie, asi keď vedel, že prídem do jedálne, schoval sa čo najďalej, aby neprišiel k úrazu. Možno má na čele hrču, ak som ho tými dverami udrela prisilno. Tresklo to, ale neviem, či to zadržal rukami alebo čím.

Ani sa poriadne neukázal. Pri našom stole vôbec, len na druhej strane jedálne rozniesol zopár pohárov vína.

„Už sa k nám aj bojí prísť,“ smutne som prehodila.

„Na jeho mieste by som sa aj ja bála,“ zatvárila sa Eliška nevinne. „Nebuď smutná. Zajtra by sme mohli vybehnúť niekam na diskotéku, čo povieš? Nejaká zábava tu isto býva, trochu si zatancujeme. Už keď sme tu, nech vyskúšame všetko.“

„Berieš to vážne.“

„Však teda. Biba súhlasí.“

Spomenutá prikývla. „Treba mi vypotiť trochu tuku,“ potľapkala si po bruchu.

„Keď inak nedáte...“

„Ďakujeme za skvelú večeru!“ zakričala Biba na „môjho“ čašníka, keď sme vychádzali z jedálne. „Počujte,“ zarazila sa zrazu, schmatla ma za ruku, druhou Elišku a ponáhľala sa k pultu. Iba sa mi to zdalo, alebo sa naozaj v čašníkových očiach na okamih zjavil strach?

„Neviete mi povedať, kde tu bývajú zábavy uprostred týždňa?“ nahla sa k nemu dôverne. S obdivom som na ňu hľadela. Kiežby som i ja dokázala byť taká bezprostredná.

Ak ho tou otázkou a svojou blízkosťou aj zaskočila, nedal na sebe nič znať.

„Bývajú v dedine v kulturáku v piatky, potom vo vedľajšom hoteli v stredy a v piatky, u nás tiež také menšie usporiadavame pre hostí vo štvrtky a každý druhý piatok.“

„Výborne. A zajtra tu v okolí nejaká bude?“

„V tom vedľajšom hoteli by mala byť.“

„Perfektné. Ďakujeme veľmi pekne. Pekný večer ešte.“ Biba sa zvrtla k nám. „Ideme na prechádzku po okolí a zajtra si dáme pohybový večer,“ rozhodla. Vtom sa obrátila.

„Prosím vás, skúste sa viac usmievať. Ste celkom fešák, úsmevom by ste si dosť pomohli, kyslá kapusta nie je v móde“ žmurkla na neho a odtiahla nás preč. Odolala som pokušeniu obrátiť sa, aby som zistila, ako sa pri tom zatváril. Ak sme doteraz mali u neho štipku sympatií, teraz sme ju asi stratili. Celé to pokazila.

[ » na začiatok « ]