Kapitola:
Pridaná: 13.9.2016, 19:58:59
Čítaná: 351×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Vanda, Eliška, Biba, Ezechiel...
Stručný dej: Keď sa tri mladé baby rozhodnú spoznávať krásy Slovenska, môže to dopadnúť všelijako. Najmä vtipne aj uslzene. Predĺžená jednorázovka. :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zakliaty Ezechiel 2 » Zakliaty Ezechiel 3 » Zakliaty Ezechiel 4 » Zakliaty Ezechiel 5 » Zakliaty Ezechiel 6 » Zakliaty Ezechiel 7 » Zakliaty Ezechiel 8 » Zakliaty Ezechiel 9 » Zakliaty Ezechiel 10 » Zakliaty Ezechiel 11 » Zakliaty Ezechiel 12 » Zakliaty Ezechiel - Koniec

Augustové dni boli v plnom prúde a našej trojici sa znovu raz podarilo vybaviť si dovolenku na rovnaké dni. Preto sme to chceli osláviť vo veľkom. A kde inde ako priamo v najkrajších častiach Slovenska? Zamierili sme do Slovenského raja, do jedného z ospevovaných, ale finančne primeraných, hotelov.

„Krásna výzdoba,“ vyvracala som hlavu nahor, aby som mohla obdivovať strop vyzdobený farebnými sviečkami.

„A tá vôňa lesa,“ vdychovala Eliška vzduch, prúdiaci cez dvere, zatiaľ čo sme stáli pri recepčnej a ubytovávali sa. V pozadí hrala príjemná hudba a pri bare sa kde-tu mihol návštevník.

„Týždeň dobrodružstiev môže začať,“ uškrnula sa Bibiána a zamierila k výťahu.

Ja som sa stále šuchtala. Nemala som často dovolenku, pracovala som len rok a snažila som sa šetriť voľné dni, ako sa len dalo, práve kvôli týmto okamihom. S kamoškami. Keď sme sa my tri stretli, vždy to značilo odloženie zábran a privítanie smiechu, radosti, posúvanie hraníc a užívania si plnými dúškami. A na to som sa veľmi tešila. Mali sme v pláne prejsť si celý Slovenský raj a ak by sa dalo, skočili by sme aj do Tatier.

„Nešunci sa, ujdeme ti,“ zasmiala sa Eliška. Od tej človek nikdy nevedel, čo má čakať. Bola to žena činu.

„Veď už idem,“ schytila som kufor, poďakovala recepčnej a zvrtla sa na odchod.

Neviem, kto navrhoval prízemie, ale isto nemyslel na všetko. Napríklad na také osoby, ako som ja. Nemotorné, so smolou na pätách. Vrazila som do čohosi tvrdého. To čosi tvrdé bola vypracovaná a riadne široká hruď.

Ozval sa rachot a cinkot.

„Prepáčte!“ vyhŕkla som.

Všade sa váľali črepy skla a tácka.

„To ma strašne mrzí,“ brblala som a s búšiacim srdcom pozrela na mladého čašníka, do ktorého som vrazila. „Ešte len som prišla a už sa nedoplatím.“

„To je v poriadku, mal som dávať pozor a obísť vás,“ čupol si k črepom.

Kvokla som si k nemu. Z výťahu k nám doletel chichot. Baby bláznivé, dobre sa im rehoce.

„Nechajte tak, ublížite si,“ chytil ma za ruku, v ktorej som držala čriepky.

Ustrnula som. Ruku mal príjemne teplú.

Keď sa nám stretli pohľady, jeho tmavomodrý, prenikavý, s mojím zeleným, teraz asi očareným, ruku mi pustil. Do tváre mi vstupovalo čoraz viac červene.

„Ja to pozbieram,“ pousmial sa a už sa venoval čriepkom.

„Hm,“ vytisla som zo seba a bežala do výťahu. No a bežte s kufrom na kolieskach. Narobila som ešte viac hrmotu a o to viac očí z vestibulu sa na mňa nalepilo, keď sa kufor prevracal z jednej strany na druhú. Div mi kolieska neodpadli.

„Ešte sme len prišli a už balíš personál?“ uchechtla sa Eliška, za čo si odo mňa vyslúžila prevrátenie očami. Rýchlo sme sa ubytovali a náhlili dolu do jedálne na večeru.

„Večer si sadneme na drink,“ ukazovala Biba na pult, kde sa práve vynímal obrovský, fantasticky vyzerajúci miešaný nápoj.

„Hlavne to neprežeň ako minule,“ schladila som ju, priväzujúc si šnúrku na topánke.

Len čo som sa zdvihla, vrazila som do niečoho tvrdého. A tentoraz to riadne zadunelo. A čosi šplechlo.

„Au!“ chytila som si udreté miesto na hlave a zhrozene pozrela nahor. Čo tam po bolesti, keď som zasa raz vrazila do toto istého čašníka! A keby len to! Vrazila som do veľkého hrnca s pariacou sa polievkou! Tá sa teraz krásne vynímala na jeho snehobielej košeli.

„Prepáčte!“ zúfalo som šepkala, oči mi vyliezali z jamôk a čakala som, kedy mi škaredo vynadá. Celá jedáleň stíchla, všetci na nás civeli a čakali, kedy začne rošambo.

„Nič sa nestalo.“

Ani brvou nepohol, položil hrniec na najbližší stôl, so zovretými perami rýchlo zotrel stekajúcu tekutinu a potom, bez jediného pohľadu, s držaním látky čo najďalej od tela, zmizol vzadu v kuchyni.

„Ty vole, ten musí mať nervy zo železa,“ pískla Biba, keď sa konečne každý venoval svojmu stehnu na tanieri a ja som sa všuchla na miesto. „Čakala by som, že zreve a predvedie striptíz. Horúca polievka na tele je smrť!“

„Nerozoberaj to už, prosím,“ privrela som oči. Keď mi iná čašníčka priniesla tanier, až som sa prikrčila.

„Budem sa mu musieť ospravedlniť.“

„To by si veru mala,“ vyplazila mi jazyk Eliška a s úškrnom si počechrala vlasy.

Čo najrýchlejšie som do seba nahádzala večeru a vypadla z jedálne. Zvyšok dňa sme strávili na dvore, na hojdačke a užívali sme si pokoj, ticho prírody a vôňu lesa. A ja som sa snažila vypudiť z hlavy slová, ktorými ma mohol v duchu počastovať. Vyhýbala som sa mu, ako to len šlo.

A celú noc sa mi snívalo o striptíze personálu! V hlavnej úlohe on. Je jasné, že som toho veľa nenaspala.

Ďalší deň sme si s babami naplánovali menšiu túru do okolia. Do jedálne sme šli už s batohmi, aby sme čo najskôr vyrazili. S malou dušičkou som vkročila dnu. Obzerala som sa, no dnes bol personál celkom iný. Odľahlo mi. Možno počas voľného dňa na všetko zabudne a keď sa tu zasa objaví, budeme môcť začať od začiatku. V pokoji som sa najedla, pretrpela súcitné pohľady kamošiek, ktoré sa striedali s úškrnami a vydali sme sa na cestu. Bolo perfektné počasie. Na oblohe ani len mráčika, vzduch iný, čistejší ako v meste, ešte aj to slnko pripekalo viac ako u nás. Boli sme k nemu bližšie, hladilo nás väčšou intenzitou. Kým sme sa vyšplhali na Tomášovský výhľad, tieklo z nás ako z myší.

„Ty kokos, riadna zaberačka. Ale ten výhľad stál za to,“ fučala Biba, keď sme už stáli na mieste a robili selfie. „Brat mi nebude veriť, že som sem vyšla. Vždy si zo mňa uťahuje, že som vhodná len do kanclu. Ts, ja zvládam všetko.“

„Narobíme fotky, aby si si mohla aj stenu vytapetovať,“ zasmiala sa Eliška, sledujúc ďalekohľadom okolie.

„Brutálne teplo. Ale zostala by som tu,“ hovela som si na balvane a vyhrievala sa ako mačka. „Toto som potrebovala. Len ja a príroda. Ďaleko od všetkých, od problémov, od práce...“

„A blízko potenciálneho partnera,“ zaškľabila sa Biba.

„Žiadneho som si nevšimla.“

„Ale my áno,“ pozreli na seba, uškŕňajúc sa.

Sťažka som si povzdychla a krútiac hlavou, som vyrazila vpred. Čím bolo slnko vyššie, tým ťažšie sa nám kráčalo. Hoci listy mohutných stromov zacláňali a vytvárali príjemný tieň. ovzdušie bolo prehriate a pri každom vykuknutí slnečného lúča sme takmer zavyli. Tiež sa vieme vybrať na túru v najvyšších teplotách. Dnes hlásili rekordy.

Keďže baby sú skôr dobrodružnejšie typy, povodili ma cez kadejaké cestičky pomedzi stromy, kríky, domy... Vynorili sme sa neďaleko hotela. No, v tomto teple to skôr vyzeralo, že naše útočište je vzdialené od nás asi ako Bratislava od Košíc. Už som sa len vliekla. Vodu som dávno vypila, nezostala mi ani len kvapka, slnko mi pražilo na krk i ramená, isto ich budem mať úplne spálené, lebo neuznávam krémy. Ak v noci nebudem môcť spať, tak mi treba.

„Baby, tu je voda!“ zvýskla Eliška a rozbehla sa k vyvierajúcemu potôčiku. „Úžasné studená! Poďte si nabrať!“

Nebolo nás treba dvakrát núkať. Nastavili sme fľaše, naplnili ich a nadšene pokračovali.

Prvý glg a...

„Fuj, to je čo,“ zvraštila som tvár po odpití. „Skoro som sa povracala. Veď je to vajcovka!“

„Tie bývajú zdravé, len si pekne logni,“ núkala ma naradostene Biba a pila ako dúha.

„Opováž sa mi niečo povedať z blízka,“ zhnusene som krčila nos. Nie, vajcová voda nie je nič pre mňa.

„Vandi, pozor!“ skríkla Biba.

Stihla som len zdvihnúť hlavu, už sa na mňa zosypala spŕška sírou zapáchajúcich kvapiek. Pardon, nie kvapiek. Celá krhla.

„Biba! Teraz smrdím ako záprdok!!!“

„Budeš len zdravá. A aspoň som ťa trochu umyla. Vyzeráš strašne, taká zaprášená a mastná.“

„Tak to ti veľmi pekne ďakujem.“

„Nie je zač. Na to sú kamošky,“ podišla ku mne a objala ma. „Nie je ti chladnejšie?“

„Ale hej...“

„Tak sa nesťažuj.“

Prestala som sa, zamestnalo ma šplhanie sa po uchodenej tráve hore kopcom. Eliška totiž našla „skvelú“ skratku. Takže sme sa šmýkali po tráve, ktorá bola medzi stromami ešte stále vlhká po nočnom spŕchnutí a ja som sa pekne-krásne zviezla dolu po zadku.

„Aleluja!“ pískla som, keď sa pred nami vynoril hotel. Vábila nás hudba z reproduktorov, nainštalovaných na terase. A do nosa nám prúdila lahodná vôňa obeda. Pozrela som na hodinky.

„Prepána! Skoro sme premeškali čas obeda!“

„Nuž, musíme ísť takto,“ mykla plecom Eliška a uhladila si vlasy.

„To teda nemôžeme!“

„Ak si myslíš, že sa za pätnásť minút stihneš osprchovať, prezliecť a ešte aj naobedovať, prosím.“ Biba bola nekompromisná.

„Jediné šťastie, že ten obliaty čašník dnes nerobí,“ zamrmlala som, keď som sa hodila na stoličku v kúte. „Chcelo by to vejár. Mám pocit, že mi zhorí tvár,“ zúfalo som sa ovievala aspoň servítkou.

„A bude horšie.“ Biba vytriešťala oči kdesi za mňa.

So zlou predtuchou som sa obrátila. Práve k nám kráčal čašník zo včera. Nič sa nezmenilo. Bol rovnako sympatický, rovnako kamenne sa tváril. Len košeľu mal čistú. Aha a ešte jedna podstatná vec sa zmenila. Ja som bola, na rozdiel od včerajška, spotená, zaprášená, v tvári mastná ako Indulona a ešte som aj smrdela ako pokazené vajcia! Parádne. Chodiaci záprdok má určite veľkú šancu zbaliť dokonalého chlapa.

Pokračovanie nabudúce...

Pôvodne to mala byť jednorazovka, ale sa mi to nejako natiahlo, tak to bude mať možno ešte jednu alebo dve časti. Uvidím. :)

[ » na začiatok « ]