Keď pristávali v Egypte, obloha sa už sfarbovala do červena. Slnko pomaly zapadalo za mohutné kopce. Blížila sa noc.

„Poďme do hotelu!“ zavelila Nut a viedla ich von z letiska.

Obaja ju nasledovali. Zavolala im rýchly taxík a zaviedla ich do najbližšieho hotelu. Zvonku nebol ten hotel moc vábny, ale keď ste vošli dovnútra, mohli ste vidieť krásu celého hotelu.

Zvonku bol hotel ošumelý, taký pustý. Keď ste vstúpili, ovanula vás vôňa čerstvých lúčnych kvetov spojená s pokosenou trávou. Michael a Allison sa od tej vône nemohli odtrhnúť. Vnútri bola veľká recepcia a po bokoch boli výťahy. Vzadu za recepciou bola jedáleň, herňa a v neposlednom rade, sauna.

„Máte izbu 154.“ Nut im podala kľúče a zatvárila sa vážne. „Ja budem hneď vedľa, takže keby niečo, kričte!“

Michael vzal kľúče a spýtavo sa pozrel na Nut: „A nemáme sa náhodou vedieť ubrániť sami?“

Nut si odfrkla a odvetila: „Ešte neovládate mágiu.“

Potom vošla do jedného výťahu spolu s postarším párom a zamávala im na rozlúčku.

„Takže, sme sami,“ zahundrala Allison.

„A ideme po schodoch,“ dodal Michael.

Pozreli sa na seba a v okamihu sa rozosmiali. Muž v čiernom kabáte, ktorý prechádzal okolo nich, sa nich prísne pozrel. „Buďte po tichšie!“ zavrčal.

Okamžite prestali a vydali sa ku schodom. Vyšli na štvrté poschodie a prešli chodbou ku svojej izbe. Michael otvoril dvere a dovolil Allison vojsť ako prvej. „Dámy majú prednosť!“ povedal s úškrnom.

Allison len prevrátila očami a vstúpila. Apartmán ju milo prekvapil. Čakala všetko možné, ale taký luxus nie. Veľké sklenené okná ponúkali krásny výhľad na nočnú Alexandriu a pri okne bol starodávny čierny klavír. Nebolo to až tak luxusné, zato to malo svoje čaro.

„Nut si dala záležať,“ podotkol Michael, keď sa kochal pohľadom na Alexandriu.

Allison prikývla. „Určite za to utratila celý majetok tej ženy, ktorej sa zhostila.“

Michael na to nepovedal nič, len ticho mlčal. Bol rád, že je tu spolu s Allison, že je s ňou, ale zároveň bol nešťastný z toho, ako sa ku nim zachovala Camilla. Boli predsa kamaráti. Nemala povedať to, čo povedala.

„Je to čudné, však?“ prerušila ticho Allison.

Michael sa na ňu nechápavo pozrel. „Ako čo?“

„No, to o nás. Sme staroveký egyptský bohovia, ktorý majú zachrániť svet pred nadvládou zlého boha. Doteraz sme nič netušili a zrazu...“

„Ty tomu neveríš, však?“ skočil jej do reči.

Allison pokrčila plecami. „Sama neviem, čomu veriť a čomu nie. Moja matka... teda moja nevlastná matka... keď som ju tam videla, ako tam leží a potom prišiel ten chlap a pýtal sa na ten medailón... vieš, čo mi vtedy napadlo?“

Michael pokrútil hlavou. „Je to len sen. Zobudím sa a všetko bude zase normálne. Zobudím sa z toho zlého snu, pôjdem do školy, budem viesť normálny život ako normálna smrteľníčka.“

„Ale to ty... my, nie sme!“

„Viem, ale doteraz sme ten život žili. Ťažko uveriť, že všetko čo sa zatiaľ stalo, sa stalo v jeden deň.“

„Myslíš, že aj otec bude v nebezpečenstve?“

„Myslím, že všetci. Naše rodiny, kamaráti, ľudstvo...“

Ešte chvíľu sa dívali na nočnú Alexandriu. Okolo desiatej sa rozhodli ísť spať. V izbe bola manželská posteľ s dvoma nočnými stolíkmi a fúrou kníh.

„Budeme sa musieť dohodnúť, kto na ktorej strane bude ležať,“ zamumlal Michael.

Allison sa usmiala a bez rozmýšľania si vybrala stranu s výhľadom na nočné nebo. Michael prevrátil očami: „Ženy,“ zahundral si popod nos a ľahol si na druhú stranu – s výhľadom na štósy kníh.

„...ako tvoja úbožiacka matka!“ skríkla na ňu Camilla. Allison kľačala pri posteli a ruky mala celé od krvi. Na posteli ležala mŕtvola človeka. Allison sa lepšie prizrela. Bol to Michael. V hrudi mal zapichnutý nôž a nad ním lietali rôzne písmená v hieroglyfoch. Dohromady dávali dokopy slovo, ktorým Allison nerozumela.

„Zabila si ho! Ty si ho zabila!“ kričala na ňu Camilla. Bolo to tak blízko, až sa zdalo, že stojí hneď vedľa nej.

„Nechcela som,“ povedala Allison, ktorá nemohla skrývať plač. „Milovala som ho. Ja... ja nie som vrahyňa!“

„Si Nebthet,“ z druhej strany postele sa objavila Nut. Tvár mala zahalenú v modrej látke. „Si odjakživa vrahyňou. Nezaslúžiš si žiť!“

„Vrahyňa, ktorá ma zachrániť ľudstvo?“ zasmiala sa Camilla démonským hlasom. „Ktorý idiot rozhodoval o tvojom osude? Skap, ty jedna špinavá, odporná bohyňa!“ Silno ju kopla do tváre, až Allison pocítila, ako jej tečie krv.

„Nemáš žiadnu moc, si len nula,“ pridala sa k nej Nut, a Allison silno kopla do brucha. „Usir si nezaslúžil takto zomrieť!“

Camilla sa nad ňou skláňala so strieborným nožom v ruke. Usmievala sa od ucha k uchu a oči mala temné, červené.

„Tešila som sa na tento moment, kedy ťa budem môcť zabiť!“ zasmiala sa a zdvihla nôž. „Z celej duše si to vychutnám!“

Nôž priblížila ku Allisoninmu srdcu. „Nieeee...“ zakričala Allison.

„Nieeee...“ celá vystrašená sa posadila. Michael vedľa nej sa rýchlo prebudil.

„Čo sa deje?“ pozeral do tmy izby a potom na Allison. Keď videl, ako sa celá trasie, pohladil ju po chrbte. „Pokoj, to bol len sen.“

Allison sa na neho so slzami v očiach pozrela. Michaelovi jej bolo ľúto. Túžil ju pobozkať. Allison si znovu ľahla a otočila sa chrbtom k Michaelovi.

Michael cítil, že by jej mal pomôcť. Opatrne ju objal okolo pása. Jeho ruku stisla a preplietla si s ním prsty. Druhú ruku si položil pod hlavu. Ich spojené ruky si pritiahla k sebe.

Milujem ťa, pomyslel si Michael a pomaly zaspával.

Na druhý deň vstali skoro na obed. Keby Nut neprišla tesne pred dvanástou skontrolovať, či ešte žijú, spali by ďalej.

„Dnes máme pred sebou dlhý deň,“ zobudila ich.

„Prečo dlhý?“ rozospato sa opýtal Michael.

„Ideme domov! Do Káhiry. A pôjdeme tam pešo, tak vstávajte!“

Allison sa celkom prebudila, keď počula slovo pešo. „Prečo pešo?“ zahundrala.

Nut si povzdychla. „Ľudská noha nesmie na územie Káhiry vstúpiť. Káhira je centrom božstva. To by si, ako hlavná bohyňa, mala vedieť!“

Allison s námahou vstala. Až teraz si všimla, že má na sebe ešte oblečenie zo včera. Nut si toho všimla. Zvraštila tvár. „A kým pôjdeme, prezlečte sa!“

Cesta do Káhiry nebola ľahká. Slnko pálilo a vody im rapídne ubúdalo. Oáz veľa nenašli, preto sa museli uspokojiť s tým, čo mali.

„Si bohyňa riek, preboha!“ vykríkol na Allison Michael. „Tak pričaruj rieku, potok, hocičo!“

„A Nut je bohyňa oblohy!“ oplatila mu to. „Nech pričaruje dážď!“

„A Michael je boh podsvetia, nech pričaruje gejzír!“ pridala sa Nut, na čo sa všetci zasmiali.

Keď sa Michael trochu ukľudnil, spýtavo sa pozrel na Nut. „To dokážem?“

Prikývla. „Samozrejme!“

Náhle zastali. Pred nimi sa z ničoho nič objavil obrovský hroch. Mohol mať tak meter dvadsať, možno aj viac.

„Ale, ale... jedlo!“ povedal a oblizol sa.

Nut prevrátila očami. „Taweret, to sú Usir a Nebthet!“

Taweret sa zatvárila sklamane. „Škoda, vyzerajú chutne.“

Michael ukázal na Taweret a mierne sa opýtal: „Prepáčte, ale vy ste bohyňa hrochov?“

Taweret sa zatvárila pobúrene. „Takže, mladý pán nevie kto som?! Je vidieť, že vládneš podsvetiu! Vy totiž nemáte o nižších bohoch ani poňatia! Naničhodník!“

„Áno, Taweret je hrošia bohyňa,“ odpovedala mu Nut.

„A čo po nás chcete?“ spýtala sa milo Allison, keď videla, ako sa Taweret vzpriamila do celej svojej výšky.

Taweret sa na ňu usmiala. „Jááj, teba mám zo všetkých bohov najradšej. Budem od vás potrebovať malú službičku.“

„Akú službičku?“

Taweret sa zasmiala. „Nebude to ľahké, ale vy dvaja to určite zvládnete! Teda, ak pri ceste na dané miesto nezomriete!“

[ » na začiatok « ]