Poviedka:
Pridaná: 31.8.2016, 19:00:05
Čítaná: 6242×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: Ona

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Len taký výkrik do tmy, lebo mi už chýbalo písanie. :)

***

Stojíš na najvyššom kopci Tatier. Vietor ti vháňa vlasy do tváre, zacláňa ti vo výhľade na krásnu prírodu. Pod tebou je hlboká roklina. Kde-tu sa ti spod nôh skotúľa hlina i kamienky.

Neodstúpiš.

Naďalej tvrdohlavo stojíš na kraji, chceš cítiť vriacu krv vo svojich žilách. Chceš cítiť zdvíhajúci sa adrenalín a pocítiť, že ešte žiješ. Chceš nájsť seba. Toho, ktorým si bol kedysi, keď bol tvoj život jednoduchý, plný slnka, nadýchaných oblakov, škriekajúcich čajok, zľahka plachtiacich nad morom. Túžiš nájsť pokoj, zbaviť sa napätia a nervozity, ktoré ti lačne rozožierajú vnútro. Nedajú ti spávať.

Roztiahneš ruky, zakloníš hlavu a zhlboka sa nadýchneš.

Zatváraš oči.

V tme ti prebleskuje minulosť.

Ty na bicykli, keď si sa pokúšala jazdiť bez riadidiel a vletela si do záhonu ruží.

Ty s tortou v rukách, keď tvoj otec oslavoval päťdesiatku. Všetci nadšení, s úsmevmi na tvári a ty v strese vtláčaš, nechtiac, ruku do torty. Plnka sa prebára, marcipán praskol. Všetci kričia, mama plače, lebo jej niekoľkohodinová práca vyšla navnivoč. Pokúšaš sa to napraviť, no torta už má na jednej strane preliačeninu.

Ty pred oltárom, so šatami zachytenými o klinec, vytŕčajúci zo stoličky. Nikto ťa neupozorní, každý slzí nad šťastím nevesty a ženícha, a keď vykročíš ruka v ruke s mužom svojich snov, ozve sa praskot a polovica šiat sa na zadnej strane roztrhne. Obleje ťa pot. Požičanie bolo drahé. No tvoj muž ťa pobozká, zasmeje sa a trhne aj prednou stranou šiat. Vykuknú ti štíhle nohy v sexi podväzkoch. Začervenáš sa, zhrozene zdrapíš svojho novopečeného muža za lakeť, no on sa len smeje: „Zaplatím ich. Takto to bude zábavnejšie.“

A má pravdu. Je to iné. Nie ste tuctoví. Konzerva sa nenosí. Užijete si to.

Ďalší obraz.

Ty a tvoj muž v posteli. Svadobná noc vás ešte viac zblížila a konečne ste šťastní. Svoji. Navždy.

Ty v pôrodnici. V rukách zvieraš malý balíček, zľahka ho stískaš, šepkáš mu, ako ho ľúbiš a že odteraz bude tvojou jedinou láskou. Malá sa zamrví, zaplače a tvoje oči sa naplnia slzami. Bude to tvoj najväčší poklad.

Ty sediaca na podlahe. V rukách krčíš jedinú košeľu, ktorú ti zanechal neverný manžel. Máčaš ju slzami, preklínaš deň, keď si ho stretla, keď si si ho vzala a darovala mu všetky svoje sny a nádeje. Teraz ti zostáva len prázdno a beznádej. Rozmetaný domček snov. A úvahy, kde si urobila chybu.

Ty na pokraji šialenstva, keď tvoje dieťa vážne ochorie. Si na všetko sama. Nevyspatá, nešťastná, deň i noc v nemocnici. Útlu rúčku držíš v dlani, zľahka ju hladkáš, prikladáš ľadové dlane k rozpálenému čielku, modlíš sa, aby sa z toho dostalo a letargicky si spomenieš na muža, ktorý je otcom tvojho najväčšieho pokladu. Na toho, ktorý mal byť pri tebe. No nie je. A ty ako silná žena musíš všetko zvládnuť.

Ty na pohrebe oboch rodičov, ktorí sa tak milovali, že odišli zo sveta deň po sebe. Hádžeš hrudu do tmavej jamy, ktorá ti pripomína tvoj život. Už dlho nevidíš svetlo, nič jasné. Zmáha ťa pocit, ako ťa ktosi tlačí do zeme a stačí kúsok a zostaneš navždy pochovaná pod nánosmi hliny.

Zhlboka sa nadýchneš. Otvoríš oči a pohľadom obsiahneš krásu prírody. Obloha je jasná, vidíš do ďaleka. Na všetky hory, vodopády, malých človiečikov v diaľke, šplhajúcich sa po obrovských kameňoch.

Pozrieš dolu.

Ak ti aj napadlo, že by si skočila, odstúpiš. Neurobíš to.

Spomenieš si totiž na ľudí, ktorí každý deň bojujú. Bojujú o život. S bunkami rozožierajúcimi ich telá. Nevzdávajú sa, nech sa deje čokoľvek. Veria. Dúfajú. Užívajú si život. Každý deň trávia s deťmi, ako by to bol naozaj ten posledný. Pretože tušia, že sa skutočnosť môže kedykoľvek zvrtnúť.

Je smutné a bolestivé, že ťa opustil niekto, koho si milovala, no vždy je nádej, že ten ozajstný muž príde a bude milovať aj tvoje chorobou poznačené dieťa. Môžeš cítiť beznádej pri strate svojich rodičov, no stihli ťa vychovať a zanechať spomienky na seba aj u tvojho dieťaťa. Nič nie je stratené. Vždy je niekde nádej na čosi lepšie. Že po horšom období príde čosi lepšie. Občas musíš vydržať viac, ako tušíš, že zvládneš. No ty si silná. Si žena. A vždy môžeš darovať seba, svoju prítomnosť a svoje dary a talenty niekomu inému, kto to ocení. Kto to potrebuje. A to dobro sa ti zráta.

„Ďakujem, príroda,“ šepneš s jemným úsmevom a odstupuješ od nebezpečnej rokliny.

Odchádzaš s lepším pocitom. Nie je ti do skoku, ale napätie v hrudi poľavilo.

Prichádzaš do teplého domova, kde ťa čaká dcérka so šálkou kakaa. Tešíš sa. Na ďalšie dni. Pretože aj keď ti bude zle, môžeš prísť do prírody. Vypočuje ťa, povzbudí. Načerpáš sily. A vrátiš sa zasa schopná bojovať s realitou.

[ » na začiatok « ]