Poviedka:
Pridaná: 5.8.2016, 22:40:15
Čítaná: 5792×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: ona a on
Stručný dej: Štyridsiate roky. Spomienky slovenského dievčaťa na ľúbostný vzťah s ruským vojakom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Nuž, táto krátka poviedka je jeden veľký chaos, výplod náhlej chute a motivácie napísať niečo takéto, takže to veľmi ani nedáva logiku či zmysel... Dúfam však, že Vám to nepríde príliš chaotické. O:)

(názov poviedky inšpirovaný piesňou Čas vrán od Paľa Haberu)

***

Kráčam po lúke a vychutnávam si na bosých nohách hebké pohladenie trávy. Natočím tvár jemným lúčom zapadajúceho slnka, zavriem oči a usmejem sa. Aspoň na chvíľku sa cítim slobodne a voľne ako vták .Spomínam na to, ako si sa vždy bál slnečných lúčov a vyhýbal sa im, ako si vždy uskočil do tieňa, keď na teba dopadol jemný lúč ranného slnka, čo nás pošteklil na tvárach, keď sme sa zobudili jeden vedľa druhého pod mohutnou korunou osamelej osiky, ktorá nás skrývala pred ľudskými očami. Nemohli nás vidieť. Nemali sme byť spolu.

Spomínam na naše prvé stretnutie – bol to jeden z dní, kedy sa vojaci premávali hore-dolu po meste a kontrolovali, či dodržiavame poriadok. Živo si vybavujem chvíľku, kedy si zaklopal na dvere nášho domu a požiadal nás o pohár vody a tanier polievky, a môj otec ťa bez slov vpustil dnu.

„Daj mu plný tanier,“ povedal mi otec potichu, celkom akoby si rozumel nášmu jazyku.

Mlčky som ti naložila plný tanier cibuľovej polievky, dokonca som ti odkrojila kúsok z ríbezľovej štrúdle. Položila som jedlo pre teba, no ani som na teba nepozrela – bála som sa, celá rodina sa bála prítomnosti ruského vojaka, krčila sa v kúte, ani nepípla. Už mnohí z nich nám porozbíjali taniere a demonštratívne vyjedli celú špajzu, nakričali na nás, posmievali sa nám, ponižovali nás, ty si však bol celý čas ticho. Vkladal si si do úst lyžicu za lyžicou a napokon si od seba tanier odsunul, a s chuťou si sa pustil do štrúdle.

„Vynikajúce,“ zhodnotil si, čakajúc, kým na teba pozriem. Pri tvojom silnom ruskom prízvuku som sa striasla. Neodvážila som sa opätovať ti pohľad, pretože som sa bála, že v tvojich očiach uvidím to, čo v očiach všetkých vojakov – lačnosť, nenásytnosť, chtivosť. Keď som však zo stola brala špinavé taniere, skrútil si mi prsty okolo zápästia. Vypleštila som na teba zdesené oči, a ty si ma v sekunde pustil, celkom akoby si sa ma zľakol. Uskočila som od teba a vydala sa umyť taniere, očkom na teba hľadiac a uisťujúc sa, že mi nechceš ublížiť. Ty si však len potichu odišiel.

Blížim sa k našej osike a objímam si plecia, pretože sa zdvihne jemný jesenný vetrík. Vždy, keď mi bola zima, zvykol si cezo mňa prehodiť svoj vlastný plášť. Úsmev mi povädne pri myšlienke, že už ma nemôžeš zahriať a budem mrznúť. Spomínam na náhodu alebo azda osud, ktorý nám opäť skrížil cesty, keď som vychádzala zo zelovocu a cestu domov mi zahatali traja ruskí vojaci s krutými úškrnmi na nepekných tvárach. Zaspätkovala som a chcela som ujsť, jeden z nich ma však surovo zdrapil za vlasy a hodil ma do steny. Strasiem sa pri pomyslení na jeho mozoľnaté ruky, ktorými mi obchytkal celý pas. Vzlykajúc som sa začala metať a chcela som mu zabrániť v tom, čo chcel urobiť, v tom, čo robili takmer každému dievčaťu, ty si mu v tom však zabránil. A vlastne ani neviem prečo. Nepoznal si ma, ja som nepoznala teba. Videli sme sa raz v živote, a napriek tomu si s pokrikom pribehol k svojmu priateľovi, chytil si ho za rameno a povedal mu: „Neblázni. Sú tu ľudia.“

Očami plnými sĺz som pozrela na tvoju špinavú tvár s dvoma krvavými ranami a plavými vlasmi, na ktorých sa usadil prach z výprav, ktoré si podstúpil. Nepoznal si ma a napriek tomu si ma zachránil pred podlým vojakom. Venoval si mi dlhý pohľad. Mala som sa azda poďakovať? Prečo si to spravil? Azda si čakal, že sa ti nejako odplatím?

„Rád sedávam pri Váhu,“ povedal si mi, keď sa vojaci vzdialili a ty si mi pomohol pozbierať jablká, čo sa mi vysypali z košíka, keď som sa snažila ujsť. Vzala som od teba posledné jablko a zmätene som na teba hľadela, netušiac, čo tým naznačuješ.

Usmejem sa pri spomienke na to, ako som sa ešte v ten deň, kedy si ma zachránil pred vojakom, vydala k nábrežiu, akoby som ťa mohla stretnúť. Bol si tam.

Beriem do rúk trs trávy a privoniam k nemu, spomínajúc na večné letné večery, ktoré som strávila s tebou v tichu, v šere, v prítmí, v tieni, tak, aby nás nikto nevidel. Nemohli nás vidieť – čo by si boli pomysleli o mne v prítomnosti ruského vojaka? Sedeli sme na brehu, načúvali sme jemnému poryvu vetra, ktorý sa opieral do pokojnej hladiny rieky, sedeli sme najprv ďaleko od seba ako dvaja cudzinci, ktorí si sadli k rieke, aby mohli pretriediť vlastné myšlienky, postupom času sme si však sadali čoraz bližšie k sebe. Prestávala som sa ťa báť. Bol si iný ako ostatní vojaci.

„Je tu pekne,“ ozval si sa jedného večera, sledujúc pokojnú hladinu Váhu.

„Je,“ zašepkala som po slovensky.

Pozrel si na mňa. „Bojíš sa ma?“

„Keby som sa bála, nesedela by som tu po tvojom boku,“ odvetila som neistou ruštinou, pohľad som ti však neopätovala.

„Mala by si sa ma báť.“

„Nebojím sa.“

„Dobre. Zober ma teda na nejaké ďalšie pekné miesto.“

Sadám si do mäkkej trávy a nevnímam zimu, čo mi preniká pod sukňu. Hlavou sa opieram o kmeň osiky a cez jej početné konáre hľadím priamo na západ slnka. Spomínam na to, ako som sa ťa snažila presvedčiť, že západ slnka je ozajstným zázrakom života, ty si však krútil hlavou a nariekal, prosiac, aby už konečne začalo snežiť.

„Je leto!“ smiala som sa ti vždy, keď si spomenul sneh, fľochnúc mrzutým pohľadom po lúke obrastenej kvetmi.

„Príliš teplé leto.“

„Nie sme na Sibíri. Tvojej tváre sa azda ešte nikdy nedotklo slnko.“

„Mám rád chlad.“

„A tmu?“

„Nie, nemám rád tmu.“

„Mne sa s chladom spája tma.“

„Máš pravdu. U nás je viac tmy. Tu je viac svetla,“ pritakal, skrútiac oči od krvavočervenej oblohy k mojej tvári.

Plnými dúškami vdychujem ospanlivú vôňu, ktorá mi pripomína všetky tie večery najkrajšieho leta môjho života. Dlaňami si prejdem po pažiach, krku, tvári, spomínajúc na náš prvý bozk. Ja som bola tá, čo ťa pobozkala. Ty si sa nikdy nepriblížil viac, ako som ti dovolila. Ja som prekročila hranicu, ja som sa k tebe natiahla, ja som sa perami obtrela o tie tvoje, ja som ti dovolila, aby si mi skrútil ruky okolo pásu, ja som ti dlaňami prešla po hrudi, ja som ti dovolila, aby si ma položil do teplej trávy a perami mi postupne zišiel nižšie a nižšie.

Spomínam na bolesť, ktorú následne vystriedala radosť a slasť, keď sme si odrazu boli bližší ako kedykoľvek predtým, s jemným úsmevom na perách. Spomínam na to, ako si sa ma ustráchane spytoval, či som v poriadku, a uvoľnil si sa až potom, čo som ťa hlboko pobozkala. Spomínam na výprask, ktorý som v tú noc od otca schytala za to, že som sa túlala vonku príliš dlho.

„Tvoje oči majú farbu tejto osiky,“ povedal si mi jemne, keď som opäť raz ležala v tvojom náručí, odhalená, nahá, krytá len tvojím telom.

„A tvoje farbu oblohy.“

„Si nádherná.“

„Ani ty nie si škaredý,“ zasmiala som, utopiac sa v ďalšom návale bozkov.

Boli to nádherné dni, týždne, mesiace. Cítila som sa šťastnejšie a slobodnejšie ako kedykoľvek predtým, a to len vďaka tvojej spoločnosti, zväčša tichej, no predsa vzácnej a čarovnej. Trvalo to však prikrátko – už čoskoro si musel odísť, vrátiť sa do svojej krajiny, krutej voči mne i voči tebe.

„Vrátim sa. Sľubujem,“ vravel si mi už azda po tisíci raz. „Vrátim sa o dvadsať dní. Vrátim sa, aj keby mali padať tanky z oblohy. Nič mi v tom nezabráni. Vrátim sa z tmy za tebou, za svojím svetlom.“

Verila som ti, že sa vrátiš, verila som tvojím presvedčivým očiam, tvojím náruživým bozkom, tvojím spaľujúcim dotykom. Chodila som pod osiku na našej lúke každý jeden deň, dvadsať dní aj viac, a chodím k nej až doteraz, vždy s nádejou hľadiac dolu k nábrežiu, dúfajúc, že tam uvidím tvoju vysokú postavu, vracajúcu sa z tmy. Viem, že sa nevrátiš, a napriek tomu sa pod osiku vraciam každý deň, celkom akoby mi len to dávalo chuť žiť. Viem, že sa nevrátiš, no predsa sa na teba nehnevám – bol by si sa vrátil, viem to, tuším to, niečo však bolo silnejšie ako naša krehká láska. To niečo mi ťa vzalo, ukradlo, naveky ma od teba odtrhlo.

Viem však, že si nebol len prelud, výplod mojich snov, ale že si bol ozajstný, živý, skutočný. Uvedomujem si to vždy, keď si položím dlaň na brucho a cítim tam život. Tvoj život. Po tvári sa mi gúľajú slzy a zmáčajú mi tenký modrý sveter, ktorý má rovnakú farbu, akú mali tvoje oči, napriek tomu sa však usmejem, pretože viem, že smrť nemôže byť mocnejšia ako naša láska, i keď krátka a krehká, no predsa taká silná, že dokázala stvoriť tento zázrak.

[ » na začiatok « ]