Kapitola:
Pridaná: 11.7.2007, 13:14:00
Čítaná: 920×
Hodnotenie: (počet hlasov: 36)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nagini, Sirius Black, Lord Voldemort, Albus Dumbledore
Stručný dej: Na Rokforte je nová učiteľka - Nagini. Taktiež hrá na dve strany, ale ktorú si nakoniec vyberie?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nagini 2 » Zoznámenie s Tichošľapom 3 » Had a potkan 4 » Hnev a úskoky 5 » Obrana proti čiernej mágii 6 » Zmierenie a kliatba 7 » Čierna kobra 8 » Hnev a trest 9 » Nový člen 10 » Stretnutie 11 » Spomienka 12 » Tom Riddle a nový návrh 13 » Výlet 14 » Jeden z najhorších dní 15 » Moc ničí 16 » Degasere 17 » Získané tajomstvo 18 » Obchodník 19 » Temný pán 20 » Dokonalý plán 21 » Spln 22 » Netvor 23 » Priatelia 24 » Sean O´Neil 25 » Schôdzka 26 » Temná stránka 27 » Vianočné prázdniny 28 » Trest 29 » Jaskyňa 30 » Navždy spolu

Nagini sa zobudila s dobrou náladou. Všetko išlo tak, ako si to predstavovala. Aj keď bol Sirius predtým tak príšerne zvláštny, včera jej ukázal, že to bola len nová hra. Keď si na to všetko spomenula, naskočila jej husia koža. "Čo sa to s tebou deje Nagini?" ale usmievala sa. Vybrala sa na raňajky. Žiarila ako slniečko a sálalo to z nej na všetky strany. Každého naokolo zdravila kývnutím hlavy a nechápala prečo všetci vyzerali tak prekvapene. Aj keď vonku bolo škaredé počasie, pozdravila svojich kolegov: „Dobré ránko! Dnes je, ale nádherný deň, však?“ a sadla si na svoje miesto.

Profesor Flitwick otvoril ústa, profesorka McGonagallová tak nadvihla obočie, až by sa zdalo, že jej niekam utečie. Ostatní učitelia sa tiež prekvapene pozerali priamo na ňu. Nevšímala si to. S chuťou sa pustila do jedla. Oči jej blúdili po chrabromilskom stole. Sirius ako obyčajne sedel so svojimi kamarátmi a okolo nich sa akože nenápadne mihalo pár nadšených dievčat. To Nagini ešte viacej uspokojovalo, ani sama nevedela prečo. Keď raňajky skončili, tak ako vždy prileteli do Veľkej siene sovy, ktoré nosili poštu. Nenápadne stále sledovala Siriusa. Občas na ňu znenazdajky pozrel a očarujúco sa usmial. Nagini sa zatriasol žalúdok. Uvedomila si to, tak sa radšej tvárila, že nič nie je dôležitejšie ako odpiť si z pohára.

Sovy lietali študentom nad hlavami a spúšťali pred adresátov listy. Jeden dostal aj Sirius. Otvoril ho a rýchlo po ňom prebehol očami. Nahnevane ho hodil Jamesovi a odišiel. Nagini rozmýšľala čo má urobiť. Bola zvedavá. Chcela vedieť čo sa stalo. Elegantne si utrela obrúskom ústa a postavila sa.

„Vy dnes nemáte hlad?“ opýtal sa so záujmom profesor Flitwick.

Nagini sa očarujúco usmiala. „Ďakujem vám za starosť profesor. Ale myslím, že na dnes to stačí. Ešte sa musím pripraviť na hodinu.“

Flitwick sa na ňu len usmial. Nagini sa snažila čo najladnejšie odkráčať z Veľkej siene. Chcela vedieť kam odišiel. Nazrela do prázdnej učebne a bol tam. Nehybne stál pri okne a neprítomne do neho hľadel. Keď vošla, ani sa neobzrel. Prešla mu prstom po chrbte a vdychovala jeho vôňu. Stŕpol. Ani sa na ňu nepozrel a odsunul sa od nej ďalej.

„Stalo sa niečo?“ pohladila ho po ramene.

„Stalo. Ale nič také, čím by som ťa chcel zaťažovať. Chcem... chcem byť len sám.“

„Sám? A koľko chceš byť sám?“ jej tón hlasu začínal byť nebezpečný.

Sirius sa začal brániť. To už sa jej pozeral priamo do očí. „Mám právo byť sám koľko len chcem! Nie som tvoj majetok.“

„Máš pocit, po včerajšku, že ťa beriem ako svoj majetok?“ bola šokovaná.

„Pri tebe mám mnoho pocitov... Ja nechcem byť k tebe zlý, ale sú veci, ktoré nechápeš. Ktoré ma jednoducho ničia a o ktorých nerád rozprávam,“ sklopil zrak. Nagini to rozčuľovalo. Ocenila by, keby sa na ňu aspoň dokázal dívať.

„Myslím, že mám omnoho viac problémov, o ktorých ty nemáš ani šajnu, ale netvárim sa ako pupok sveta. Chcem ti pomôcť, ale keď sa budeš tváriť ako trpiteľ, tak mi to pôjde len veľmi ťažko.“

„To si celá ty! Vždy dokonalá, vždy jedinečná, vždy máš odpoveď a vždy vieš viac. Nechaj ma prosím!“ už začal zúriť.

„Neviem kto tu hrá pána dokonalého! Tie tvoje symboly... Ty si tu za múdreho! Chceš aby som ťa nechala? Ale to už bude navždy. Takto sa so mnou nikto nebude rozprávať!“

„Prečo robíš všetko ťažšie?! To ste vy ženy! Všetko len komplikujete! Myslíte si, že všetko chápete a tak do všetkého strkáte nos! Ja mám svoje problémy a sú len moje a tak si ich riešim sám a po svojom!“ Tvrdohlavo sa staval na odpor.

„Tak si ich rieš! Sám! Ale nemôžeš si ku niekomu dovoliť TOTO!“ teatrálne na neho ukázala rukami. „Jeden deň si úžasný a potom príde sebemenší problém a ty sa ku mne správaš ako ku nejakej chudere. Už som ti raz povedala, že ja nie som školáčka! Nemusíš sa mi zverovať, ale nemôžeš ma odháňať. Poslednýkrát sa ťa pýtam. Mám hneď odísť?“

„Ja si ťa vážim! Ale nechápeš moje problémy a ja ti to nevyčítam! Svet nie je dokonalý a preto nie si dokonalá ani ty a sú veci, ktoré ani tvoja geniálna myseľ a úsudok nedokážu prekonať!“ Zlosť ho premáhala stále viac. „A Nagini nemusíte odísť VY, pretože ja už som na odchode!“ otočil sa a vykročil k dverám. Zachytila jeho rukáv a pozrela sa mu priamo do očí.

„Odídeš teraz a už to nevrátiš. Povedal si mi, že aj keď ťa budem nenávidieť, tak to nevzdáš a budeš sa o mňa pokúšať znova a znova. A príde prvá prekážka a ty utekáš ako malé decko. Mala som to vedieť hneď na začiatku. Ty si malé decko! Mýlila som sa. Tešíš sa, že tá DOKONALÁ Nagini priznáva, že sa mýlila?!“

To ho vyviedlo aj z tej minimálnej rovnováhy, ktorú ešte mal. "Decko?! Neprovokuj ma ešte viac, prosím!!! Ja prepáč... ja som len... ja potrebujem byť sám. Ale ja za tebou prídem.“ jachtal.

Nagini videla ako sa mu nahrnuli slzy do očí. „Prepáč...“

To bolo to posledné, čo povedal a vybehol z triedy. Nagini zostala ako obarená stáť. Bola absolútne zmätená. Nevedela či jej ho má byť ľúto, alebo by mala zúriť. Mala toľko myšlienok v hlave. Vyšla ráznym krokom do svojej pracovne. Bola sama na seba nahnevaná. Nemohla uveriť, že ešte pred chvíľou sa jej zdalo to počasie za oblokmi pekné. Ako mu mohla povedať toľko zbytočných slov, keď nemali ani žiadnu váhu?

„Koniec. Musíš sa ovládať!“ povedala si sama pre seba. Začala si hrýzť spodnú peru. To ju ešte čakal rozhovor s Temným pánom. Tak veľmi nechcela absolvovať túto povinnú návštevu. Niekto zaklopal a bez čakania vstúpil dnu.

„Ako si to predstavujete, Nagini?!“ bola to rozzúrená Minerva McGonagallová. Nagini sa strhla so zadumania.

„Necháte čakať celú triedu len tak bez vyučovania?! Nemyslite si, že keď vás Dumbledore má rád, tak si to môžete dovoliť!“ vyzerala naozaj nebezpečne.

Nagini pomaly dochádzali jej slová. Netušila koľko času ubehlo od vtedy, čo vybehla z Veľkej siene. Vedela, že musí zostať pokojná.

„Mrzí ma to pani profesorka. Dnes nie je asi dobrý deň. Už sa to viackrát nezopakuje. To vám sľubujem,“ snažila sa tváriť pokorne.

Minervu to trošku zaskočilo, lebo čakala, že bude nepríjemná.

„Dobre Nagini. Prijímam vaše ospravedlnenie. Už tam nemusíte na tých pár minút ani chodiť. Ale upozorňujem vás, že nabudúce to už nahlásim riaditeľovi.“ Jej ústa stále prísne tvorila uzučká čiarka.

„Naozaj ma to mrzí.“

Ale to sa už McGonagallová otočila na odchod a zatvorila za sebou dvere. Nagini klesla zúfalo na stoličku.

Ešte mala mať dve hodiny so šiestakmi so Slizolinu a Chrabromilu. Nemala v úmysle sa stretnúť so Siriusom. Aspoň nie dnes. Ráno sa toho nevedela dočkať, ale teraz si to nechcela ani predstaviť. Cítila sa ako pubertiačka a desilo ju to.

Dostala nápad. Náhlivo sa vybrala do žalárov, kde mal kabinet profesor Slughorne. Slušne zaklopala a čakala na odpoveď. Žiadna neprichádzala. Skúsila sa pozrieť do učebne elixírov. Bol tam. Bruchatý, s vlasmi farby slamy. Práve stál pri kotlíku, z ktorého stúpali obláčiky pary.

„Dobrý deň, profesor!“ povedala tak veselo ako len dokázala vo svojom rozpoložení.

„Nagini! Rád ťa vidím. A čože si za mnou prišla? Že by sa ti za mnou cnelo?“

„Chcela som vás o niečo veľmi pekne požiadať.“

„Dúfam, že už žiaden študent nepotrebuje elixír na účinky čiernej mágie? Videl som, že pán Black je už v poriadku.“

Nagini vedela, že chce vyzvedať.

„Nie. Nepotrebujem elixír,“ zahovárala. „Len by som vás chcela požiadať, či by ste nemohli za mňa odučiť dnešný deň. Nie je mi dobre.“

Slughorne sa zatváril ustarostene. „Môžem ti nejako pomôcť?“

„Áno. Tak, že to pre mňa urobíte,“ už ho súrila.

„Je pravda, že dnes mám voľno, ale...“

„Prosím vás pán profesor.“ Chytila ho za rukáv a pozrela sa mu priamo do očí.

„Vidím, že je to pre teba dôležité,“ váhal. „No dobre. Ale len dnes.“

„Ďakujem vám. Ani neviete ako ste mi pomohli.“

Skoro behom odišla, ani sa nerozlúčila.

Už bola pokojnejšia, aj keď mala inú povinnosť. Lord Voldemort ju už čakal. Vo svojej spálni sa prezliekla a chcela sa nepozorovane vykradnúť z hradu. Nedokázala sa zbaviť zbytočných citov. Nevedela sa premeniť na hada. Vzdala to a čo najrýchlejšie sa snažila preplížiť chodbami. Zacítila na sebe niečí pohľad. Poobzerala sa, ale nikoho nevidela. Vedela, že nemá čas na zdržovanie, tak rýchlym krokom šla z areálu Rokfortu. Hneď ako bola za bránou, odmiestnila sa.

Pred domom Riddlovcov, tak ako vždy, sa snažila vyčistiť si myseľ. Nedokázala sa sústrediť. Stále myslela na incident so Siriusom. Už chcela odísť, ale otvorili sa vchodové dvere. Stála v nich Bellatrix.

„Á, prišla štetka. Pán ťa už očakáva.“

„Aj ja ťa zdravím Bella,“ v tom momente bola nepreniknuteľná. Títo ľudia v nej vždy vyvolávali takéto pocity. Sálal z nej chlad. „Mohla by si sa mi láskavo uhnúť? Nechcem sa ušpiniť.“ Nagini hodila na ňu pohľad plný opovrhnutia. Prešla popri nej, drgnúc do jej ramena.

Bellatrix sa uškrnula. „Počula som, že sa ti páči môj milovaný bratranec,“ povedala ako by mimochodom.

Jej slová sa neminuli účinku. Nagini sa rozšírili nozdry, ale ani sa neobzrela. Vstúpila priamo na schodisko pred sebou. Bolo pre ňu ešte ťažšie sústrediť sa po Bellatrixiných slovách. Stále jej behalo po rozume, od koho to vie. Predpokladala, že od Luciusa. Pocítila ešte ku všetkému aj nenávisť. Zaklopala na dvere a vošla.

„Nagini! Moja jediná! Dúfam, že mi nesieš len dobré správy,“ lačne na ňu hľadel. Tvár mala vyrovnanú. Chcela sa mu pozrieť do očí, ale vedela, že by to bola chyba. Radšej si dávala pomaly dole plášť a dívala sa na gombíky.

„Ide to naozaj dobre. Lucius a Severus mi pomáhajú. Do Rokvillu prišlo dosť ľudí. Budem ich učiť, tak ako si ty učil mňa,“ pocítila ako sa k nej blíži. Prútikom jej povolil uzol na korzete.

„Výborne Nagini a čo náš priateľ?“ Bozkával ju na krk a zároveň jej prechádzal dlhými chudými prstami po chrbte.

„Dnes nie Tom,“ povedala potichu.

„PROSÍM?! Asi som zle počul!“ Odtiahol sa od nej. „Ako si to predstavuješ?!“ Od hnevu sa mu oči zafarbili na červeno. Zdvihol prútik a kúzlom ju udrel do tváre. Nagini sa zatackala.

„Načo to robíš?!“ znechutene až nebezpečne sa na neho pozrela.

„S Dumbledorom to nevychádza tak ako by som chcela! Nenechal si ma ani dopovedať. Niečo tuší a ty si tu na mne vybíjaš zlosť!“ Utrela si krv z líca. Prebralo ju to z jej emócií. Bola nahnevaná, ale myseľ mala prázdnu.

Voldemort bol v pokušení potrestať znova jej trúfalosť, ale vedel, že na teraz to nemá význam. Ešte ju potreboval.

„Neviem či ti mám veriť. Už som sa dopočul, že ti Bellin bratranec motá hlavu. Len som si myslel, že je to súčasť tvojho plánu. Ale z teba sa stáva asi rovnaký slaboch ako sú ostatní.“

„Mýliš sa. Black a jeho kamaráti nám môžu ešte skomplikovať plány. Ešte neviem aký má k nim vzťah Dumbledore, ale sú veľmi talentovaní a viem, že budú pre nás nebezpeční.“

Začal už s kľudom v hlase. „Zatiaľ ti verím, lebo vidím, že neklameš. A to sa chceš k nim dostať cez toho zradcu?“

Nagini vedela, že mu musí predhodiť svoj tromf. „Nielen to. On je len poistka. Zobrala som si pod svoje starostlivé krídla jedného z nich. volá sa Peter Petigrew,“ uškrnula sa nebezpečne.

„Toto je moja Nagini,“ a začal sa k nej približovať. V tom niekto vošiel. Bol to vyšší muž v cestovnom plášti, s kapucňou na hlave. Šedivé vlasy mu z pod nej vytŕčali.

„Prepáč, musel som ťa vyrušiť. Potrebujem s tebou hovoriť,“ povedal.

„Á, Fenrir! Priateľu, ty ma môžeš rušiť,“ odpovedal mu úlisne Voldemort.

Nagini vedela, že to má od úprimnosti ďaleko. Voldemort sa na ňu obrátil.

„Ďakujem ti Nagini. Čoskoro sa ohlás.“

Keď šla okolo neznámeho muža, cítila ako ju ovoniava.

„Fenrir Greyback. Slávny vlkolak. Teší ma.“ Pozrela mu do jeho nebezpečných očí a neuhla ani o milimeter. Greyback sa na ňu usmieval s nechutnou pažravosťou, ale slová smeroval k Voldemortovi. „Nevedel som priateľu, že tu máš takéto mäsko,“ zalizol sa.

Nečakala, čo na to Voldemort odpovie a radšej mlčky odišla.

Hneď ako mohla, odmiestnila sa pred Rokfort. Prišli na ňu mdloby. Líce aj nos ju strašne pálili. Točila sa jej hlava. Dalo jej mnoho námahy, aby to pred ním skryla.

"Dýchaj Nagini. Nesmieš povoliť! Pozbieraj sa a čo najrýchlejšie!"

Chcela byť v spálni. Ešte mali študenti hodinu, tak sa nemusela toľko obávať, že ju niekto uvidí. Len nechcela stretnúť všetečného Filcha a jeho mačku.

Už bola skoro pred chodbou, ktorá viedla ku jej mäkkej posteli, keď sa pred ňou zjavil vysoký plavý chlapec.

„Nagini potrebujem s vami hovoriť.“

„Pán Lupin, čo tu robíte? Nemali by ste mať náhodou ešte vyučovanie?“

Remus si všimol jej opuchnutú tvár.

„Niekto vám ublížil?“ opýtal sa ustarostene.

„Nie. To nič. Len mi vysvetlite čo tu robíte.“

„Musel som sa rozprávať s riaditeľom a videl som vás keď ste odchádzali.“

Nagini to vyľakalo, ale tvárila sa vážne.

„Myslím, že sa vás to netýka pán Lupin,“ nadvihla obočie.

„Viem. Tým som len chcel povedať, že som chcel na vás počkať. Naozaj sa s vami potrebujem porozprávať,“ hovoril to s úctou.

„Dobre. Máte asi päť minút. Môžeme ísť sem,“ ukázala na najbližšiu učebňu aritmancie, v ktorej vedela, že teraz nikto nie je. Oprela sa o katedru a prekrížila si ruky.

„Tak o čom ste chceli so mnou hovoriť?“ začala odmerane.

„O Siriusovi.“

Nagini sa zatvárila prekvapene. „Ale nehovorte. Chceli by ste sa za neho prihovoriť, aby som mu dávala súkromné doučovania?“ bola ironická.

„Pani profesorka ja viem, že Sirius sa do vás zaľúbil. A nechcem, aby mu niekto ublížil. Chcel som vás požiadať... možno je to odo mňa trúfalé, ale záleží mi na ňom...“

„No už to konečne povedzte,“ vyzvala ho.

„Naozaj nechcem, aby mu niekto ublížil.“

„Ja vám asi nerozumiem.“ Prestala sa opierať. Remus sa snažil tváriť odvážne. „Čo ste si vlastne mysleli, keď ste za mnou prišli?! Že ma budete poúčať?!“ neovládateľne zvyšovala hlas. „Neviem, čo viete, ale ak si myslíte, že som tak hlúpa, aby som sa zaľúbila do vlastného študenta, tak ste na omyle. To vy by ste mali pánovi Blackovi vysvetliť nejaké zásady. On nevie udržať svoje hormóny na uzde, nie ja!!!“

Keď videla jeho výraz na tvári, upokojila sa.

„Pán Lupin. Vážim si vašej odvahy a úprimnosti, ale je naozaj zbytočné sa o tom rozprávať so mnou. Ak sa bojíte o svojho priateľa, musíte sa rozprávať s ním. Myslím, že týmto je debata ukončená. Teraz už prosím odíďte.“

„Myslel som si, že je vo vás viac, pani profesorka. Veril som vám. Naozaj ma to mrzí, že som vás tým obťažoval,“ a odišiel preč.

Nagini sa mu dívala nechápavo na chrbát. Neovládla sa. Už toho mala dosť. Vedela, že nemala tak vybuchnúť. Začali jej dochádzať Remusove slová. Začala si uvedomovať, čo všetko si dnes so Siriusom vykričali. Chcela niečo urobiť, ale bola ako z kameňa. Mala pocit, že sa zblázni. Že už je všetko v nenávratne. Dala si na bedrá bremeno, ktoré nedokázala uniesť. Už bola príliš slabá. Stála uprostred tejto ošumelej miestnosti a nedokázala sa ani pohnúť. Srdce jej bilo ako o život. Nevedela to uniesť, mala pocit, že vybuchne. Nebola ničím, nemohla sa nikomu zveriť. Nikto tu pre ňu nebol. Bola sama, aj keď vždy bolo okolo nej veľa ľudí. Triasli sa jej ruky, chcela prestať dýchať.

"Aspoň jeden deň. Nechcem existovať aspoň deň. Chcem všetko nechať tak. Proste odísť. Niekam ďaleko, kde nebude nikto, kto by odo mňa niečo chcel."

Nenávidela sa tak strašne, ako len človek môže nenávidieť. Do triedy vošla malá prváčka.

„Pani profesorka? Môžem vás o niečo poprosiť?“ milo sa opýtala. Nagini sa ani neobzrela.

„Prosím už nie. Dnes nie,“ nedokázala nič potlačiť.

„Je vám niečo, pani profesorka?“ tvárila sa vyľakane.

„Nie. Prosím odíď!“

Dievča neváhalo, otočilo sa a odišlo. Nagini to zlomilo. Podlomili sa jej kolená a vložila si tvár do dlaní. Nevedela prestať plakať. Mala pocit, že jej puklo srdce. Nevládala vstať. Chcela tu ostať navždy sama. Chcela to niekomu vykričať. Aká je opustená. Ako to už nechce znášať. Celý svet, ktorý si tak perfektne plánovala, sa jej zrútil ako domček z karát. Chcela utiecť, ale jej telo protestovalo. Vedela, že nemôže len tak ujsť pred všetkým. Bolo toho toľko, čo musela, že sa jednoducho nevedela odhodlať. Už nemala na to ani silu. Bola jej strašná zima. Taký chlad nepocítila snáď nikdy. Cítila sa byť ponížená, nedocenená a už vôbec nikomu nemohla veriť.

"Chcem to všetko vymazať. Nechcem, aby sa to stalo. Potrebujem múr. Tak silný, aby cez neho nikto neprešiel. Musí byť desaťkrát silnejší než žula!" Nemohla pochopiť ako ju taká hlúposť mohla zlomiť. Už si nesmie nikoho pustiť k telu, inak jej myseľ nedokáže pracovať racionálne.

Utrela si slzy a postavila sa. Ešte stále sa triasla ako osika. Mrzelo ju to dievčatko. Už sa nedokázala ovládať ani len pred ňou. Aj tak mala stále pocit, že sa to, ako sa cíti, nikdy neskončí.

V tom momente ako Sirius opustil učebňu, kde mal výmenu názorov s Nagini, bezmyšlienkovite šiel po chodbe. Utrel si oči do rukáva. Vedel, že sa zachoval ako idiot. Vedel, že by sa mal ihneď vrátiť a všetko vysvetliť, ale nevedel sa k tomu prinútiť. Cítil sa mizerne. Potreboval čas, aby si to všetko v hlave utriedil.

Vošiel do najbližších dverí. Bolo mu jedno čo sa v miestnosti nachádza, len do nej vošiel zabuchol za sebou dvere. Sadol si na zem a ponoril hlavu do dlaní.

Sedel tam a sedel, až sa zrazu ozval zvonec. Postavil sa a vyšiel z miestnosti, ktorá bola plná haraburdia a v jej strede sa vynímala veľká drevená pyramída obrátená naopak.

Teraz bude mať hodinu s ňou. Po jej skončení jej chcel všetko vysvetliť. Cítil, že to tak musí byť. Všetko mu zrazu dávalo zmysel. Ona je tá osoba, ktorej môže povedať všetko, ktorá mu môže pomôcť.

Vošiel do triedy, sadol si k Jamesovi a na všetkých sa očarujúco usmial. Nikto mu nič nepovedal, pretože to bol u neho bežný jav, avšak Remus sa na neho skúmavo zahľadel. A to čo zbadal ďalej, ním poriadne otriaslo. Do triedy vošiel profesor Slughorne a všetkých tíšil svojimi obvyklými frázami. Siriusova tvár potemnela a v jeho očiach sa objavil výraz, ktorý tam Remus nikdy predtým nevidel. Bola to beznádej.

Postavil sa a povedal Slughornovi, že sa necíti dobre. Ten ho okamžite poslal do nemocničného krídla. Remus vyšiel z triedy. Presne vedel čo sa stalo. Nechal tomu voľný priebeh, no teraz už musel zakročiť, pretože sa to Siriusovi začalo vymykať z rúk.

Sirius s Petrom odprevadil James na tréning a potom sa s ním vrátil do klubovne. Dokonca aj Petrovi došlo, že sa Sirius od obrany proti čiernej mágie s profesorom Slughornom, správa akosi čudne.

„Čo ti je?“

Sirius ho nevnímal a zahľadel sa von oknom. Petrovi to chvíľu trvalo, no potom sa víťazoslávne usmial.

„To kvôli nej! Však?“

Teraz Sirius zareagoval a hodil po Petrovi spaľujúci pohľad. Peter neuhol a to Siriusa prekvapilo.

„Čo s ňou máš Červochvost!? Odkedy si sa ňou stretol, si iný!“

„To sa ti len zdá,“ povedal Peter vyrovnane, no Siriusovi neušlo to, že sa v kresle zahniezdil.

„Peter nesnaž sa ma klamať!“

„Ja len... keď...“

„Pozri sa mi do očí!“ zreval naňho Sirius a z jeho pohľadu sálala divokosť.

„Ona sa... ona sa ma snaží presvedčiť...“

„K čomu Červochvost? Vykokci sa!“

„Ona... ona chce informácie...“

Sirius sa už chcel spýtať o aké informácie ide, no prerušil ho náhli vstup Remusa do klubovne. Ten na nich hodil skúmavý pohľad a obočie mu pritom vyskočilo do vlasov. Nič nepovedal a sadol si k nim.

„Som rád, že si prišiel Remus. Možno ťa bude zaujímať to, že tuto náš priateľ, sa zaplietol do vecí, ktorým nikdy nebude rozumieť!“ Ukázal na Petra a na tvári sa mu usadil hnev.

„Myslím, že nie je jediný Sirius!“

„To malo čo, znamenať?!“

„Nič prepáč! Ja mám len dáky deň blbec.“ Dodal rýchlo, keď videl, že Sirius ho skúma pohľadom. Uspokojilo ho to a znovu svoju pozornosť upriamil na Petra.

„No tak pokračuj, aké informácie?“

„Keď ja neviem, či môžem...?“

„Omyl! Musíš!“

Peter zbledol. Pozrel sa na nich a videl, že niet iného východiska, ako povedať pravdu. Samozrejme, že ju trošku upraví a prikrášli.

„Ona len chce vedieť niečo o nás. Niečo čo je nezvyčajné alebo zahalené tajomstvom pred zrakmi iných.“

Po týchto slovách sa veľavýznamne pozrel na Remusa, ktorému okamžite došlo kam tým mieri.

Remus pozrel na Sirius a videl, že aj on pochopil. Upriamil svoj pohľad na Petra a stisol päste. „Čo si jej prezradil?“ Spýtal sa navonok pokojne.

Peter vedel, že teraz musí vyzerať absolútne presvedčivo. Vystrel sa na stoličke a použil ten najpevnejší hlas akého bol schopný. „Neprezradil som jej nič! Tlačila na mňa, bola ku mne milá, no ja vás jednoducho nedokážem zradiť,“ pozrel im do očí. „A ani nechcem!“

Obaja mu uverili.

Remus ho buchol po pleci a Sirius uznanlivo kývol.

„Vždy som vedel, že sa v tebe skrýva viac sily, než je vidieť!“ povedal Remus s vážnym hlasom.

Sirius sa postavil a triasol sa od hnevu. „Toto robiť nebude! To jej nedovolím!“

Peter len ticho sedel a tváril sa vážne. Remus sa postavil a pozrel Siriusovi do očí. „Rozprával som sa s ňou. Nemôžem s istotou povedať, že je až taká sviňa, ale...“

To Siriusovi stačilo. „Kde je?!“

„Asi vo svojej pracovni.“

Sirius vybehol z klubovne a vrela v ňom nenávisť. Toto si o nej nemyslel. Vedel, že je iná a že rada ľudí manipuluje, ale toto nečakal. Keď bežal k jej pracovni myslel len na jedno.

Prečo ju vôbec zaujímajú, tak tajomstvá, iných ľudí? Vedel, že sa v nej niečo skrýva. Niečo o čom vedel, že by sa mu to nepáčilo. Z počiatku mu to bolo jedno, avšak teraz nie. Teraz to zašlo ďaleko a Nagini si to odskáče. Bolo mu to jedno!

Vtrhol do jej pracovne, bez ohlásenia či zaklopania. Zo spotenej tváre mu sálala nenávisť. Nenašiel ju tam. Ako zmyslov zbavený prehľadával miestnosť za miestnosťou. Konečne vrazil do učebne aritmancie. A tam ju našiel...

.......................................................

Prosíme si hodnotenie. A naozaj, naozaj by ma potešila sovka. Budeme sa tešiť aj pochvale aj kritike. Ďakujem vám za to, že čítate Nagini, je to pre mňa veľmi dôležité.

*cmuk*

[ » na začiatok « ]