Kapitola:
Pridaná: 20.7.2016, 00:05:50
Čítaná: 1673×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: joj, všelijaké :D
Stručný dej: Je možné zaradiť sa po traume opäť do spoločnosti? ; prvý pokus o obyčajnú fiction bez prímes fantasy a sci-fi... :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Prvá kapitola 2 » Druhá kapitola 3 » Tretia kapitola 4 » Štvrtá kapitola 5 » Piata kapitola 6 » Šiesta kapitola 7 » Siedma kapitola 8 » Ôsma kapitola 9 » Deviata kapitola 10 » Desiata kapitola 11 » Jedenásta kapitola 12 » Dvanásta kapitola 13 » Trinásta kapitola 14 » Štrnásta kapitola 15 » Pätnásta kapitola 16 » Šestnásta kapitola 17 » Sedemnásta kapitola 18 » Osemnásta kapitola 19 » Devätnásta kapitola 20 » Dvadsiata kapitola 21 » Dvadsiata prvá kapitola 22 » Dvadsiata druhá kapitola 23 » Dvadsiata tretia kapitola 24 » Dvadsiata štvrtá kapitola 25 » Dvadsiata piata kapitola 26 » Dvadsiata šiesta kapitola 27 » Dvadsiata siedma kapitola 28 » Dvadsiata ôsma kapitola 29 » Dvadsiata deviata kapitola 30 » Tridsiata kapitola 31 » Tridsiata prvá kapitola 32 » Tridsiata druhá kapitola 33 » Tridsiata tretia kapitola 34 » Tridsiata štvrtá kapitola 35 » Tridsiata piata kapitola 36 » Tridsiata šiesta kapitola 37 » Tridsiata siedma kapitola 38 » EPILÓG

Vyšný si pred vchodom do stanice nasadil slnečné okuliare a rozcuchal si vlasy.

„Musím predsa zapadnúť,“ ohradil sa, keď naňho Lucia pozrela s nadvihnutým obočím.

„Teraz vyzeráte vskutku ako Viedenčan,“ podotkla kyslo a naťukala na neznáme číslo správu: Som tu. Ešte pred stanicou sa na Vyšného pokyn rozdelili, avšak nie veľmi, len na pár metrov, aby na seba v dave ľudí navzájom dovideli. Obaja zastali ďalej od koľajníc a tvárili sa čo najviac nenápadne. Prišlo prvé metro, do ktorého sa nahrnula polovica čakajúcich. Zvyšná polovica sa natisla do metra, ktoré dorazilo dve minúty po tom prvom, a tak na stanici ostalo len zopár Viedenčanov, predovšetkým tých, čo vystúpili a ponáhľali sa k východu. Lucia kútikom oka pozrela smerom k Vyšnému – bol stále tam.

Každých desať sekúnd nervózne pozerela na mobil, či jej od anonyma, ktorým bol v skutočnosti Rišo, náhodou neprišla SMS-ka. So sklonenou hlavou sa cez závoj vlasov obzrela po stanici – videla tučného chlapa, ktorý čosi kričal do telefónu, mamičku s dieťaťom, ktorým zrejme práve zdrhlo metro, dvoch tínedžerov, nalepených na sebe, akoby tu boli úplne sami, dievčatko s mašľou vo vlasoch, ktoré neustále nakúkalo do tunela, až ho mama vždy musela od koľajníc odťahovať, zavalitého chlapa s úškrnom na tvári… Srdce jej zastalo. Pozrela na chlapa, a keď videla, že jeho úškrn sa ešte väčšmi prehĺbil, žalúdok jej spravil salto.

Bol to ten tretí. Ďalší Rišov komplic.

Chlapík sa poobzeral po ľuďoch, či náhodou niekto na nich nehľadí, a keď zistil, že každý je zahľadený sám do seba, venoval Lucii dlhý veľavravný pohľad, otočil sa a kráčal kamsi preč. Lucia mykla hlavou a očami sa Vyšnému snažila povedať, čo je vo veci. Zamračil sa a vytiahol mobil, čosi doň naťukajúc, priložiac si ho k uchu a bľabotajúc dačo po nemecky. Nerozumela mu ani slovo. Usúdila, že zrejme volá políciu.

Chlapík sa medzitým od nej dosť vzdialil. Pridala do kroku, potkýňajúc sa o vlastné nohy. Viedol ju až na samotný koniec stanice. Zamračila sa – to držia Fabiána niekde tu, tak blízko pri ľuďoch? Ktokoľvek ich predsa môže vidieť z okna metra. Potom však odrazu zahol doprava a ona si až vtedy všimla nenápadné dvere farby steny. Bol na nich akýsi oznam, avšak nerozumela mu, keďže po nemecky nevedela.

Chlap sa uistil, že ho Lucia nasleduje, a na jej obrovské nešťastie počkal, až dôjde k nemu. Hnusil sa jej. Nechcela cítiť jeho prítomnosť, jeho dych, jeho blízkosť. Priala si, aby bol po jej boku Vyšný. Ah, kde len bol?! Nemohla sa ani len otočiť.

Muž otvoril dvere a počkal, kým Lucia prejde. Striasla sa od zhnusenia a hrôzy, no napokon sa prešmykla popri ňom tak, aby bolo od neho čo najďalej, dnu do tmavej miestnosti, v ktorej jej oči sprvu nič nevideli. Keď za ňou zabuchol dvere, nadskočila. Nebolo cesty späť.

A kde bol, prebohaživého, Vyšný?

„Vitaj, Lucka,“ začula najviac nenávidený hlas na svete.

Párkrát zažmurkala, kým si privykla na tmu a dokázala v prítmí, osvetlenom matným svetlom z jednej stolovej lampy, rozoznať tri postavy. Najprv jej pohľad padol na Fabiána – zovrelo jej srdce – na zemi so zviazanými rukami a s čiernou páskou prelepenou cez ústa. Akonáhle zočil Luciu, začal sa metať a výrazne odmietavo krútiť hlavou. Z očí mu sršal strach.

Vedľa neho za ošúchaným dreveným stolom sedel na ošúchanej drevenej stoličke policajný kapitán, no a pri ňom stál Rišo, opierajúc sa o stenu. Zlovestne sa usmial na Luciu.

„Ani ma neozdravíš?“ zatváril sa smutne.

Prebodla ho nenávistným pohľadom, no potom pozrela opäť na Fabiána. Očami sa jej snažil povedať, že nemala chodiť, že je v nebezpečí a má sa zachrániť, avšak ona mu nedokázala odpovedať. Cítila sa tak… prázdne. Priala si byť kdekoľvek inde ako na tomto mieste. Priala si byť kdekoľvek inde po boku Fabiána.

„Je dobré, že si prišla. Tvojmu učitelíkovi začínalo byť už smutno, všakže?“ sklonil sa k nemu a kopol ho do brucha. Skrivil tvár od bolesti.

„Čo chceš?“ spýtala sa potichu, zatínajúc päste.

„Čo chcem?“ zopakoval a priblížil sa k nej. Fabián sa začal znovu mykať, a keď Rišo podišiel až tesne k Lucii a prstami jej prešiel po líci, dokonca sa pokúsil kopnúť kapitána. „Dobre vieš, čo chcem.“

„A kvôli tomu si ho musel unášať?“ spýtala sa roztraseným hlasom. „Doteraz ti nikdy nebránilo vziať si, čo chceš.“

„Vieš, ty si bola príliš chránená. Ním. Sledoval ťa na každom kroku. Musel som s tým niečo spraviť.“

Bolo jej na vracanie. Rišo okolo nej krúžil ako sup, pripravený skočiť na svoju korisť. Nedokázala pozrieť na Fabiána, zbitého a zraneného na zemi.

„Ale čo je, zlatko?“ spýtal sa jej Rišo sladkým hlasom. „Čo sa ti nepáči?“

„Je mi z teba zle,“ precedila cez zuby.

„Tentoraz ťa nebudem nútiť, Lucka. Tentoraz si sama vyberieš.“

„Nikdy,“odvrkla.

„… sama si vyberieš, či zachrániš svojho učitelíka, alebo nie,“ dokončil Rišo pokojne.

„Prosím? To nie je nútenie?!“

„Môžeš si vybrať.“

„Nie, nemôžem. Máš dopredu premyslený celý plán. Nemám na výber. Nech by som sa rozhodla akokoľvek, skočilo by to rovnako,“ šepkala nenávistne. Pozrela na Fabiána a srdce jej zovrelo ešte väčšmi. Očami ju prosil, žobronil, žiadal… Odtrhla od neho zrak a zaumienila si, že viac naňho hľadieť nebude, pretože ten pohľad ju oberal o všetku silu, hrdosť, chuť bojovať…

Prv, než sa stihlo udiať čokoľvek iné, sa však ozvalo zaklopanie na dvere a následné otvorenie – Lucia sa strhla, a keď vo dverách zbadala Vyšného s absolútne pokojným výrazom v tvári, pocítila jednak úľavu, jednak obavy. Mohli ho predsa v sekunde zastreliť, zbiť, zabiť...

„Ste vítaný?“ zavrčal Rišo.

„Nezhovárajte sa takto so svojím učiteľom,“ pokojne odvetil Vyšný, vojdúc dnu a zavrúc za sebou dvere, akoby sa nechumelilo.

„Bývalým učiteľom,“ odvrkol.

„To nemení nič na tom, že som vám umožnil získať ten prekliaty titul.“

„A čo? Chcete mi ho teraz vziať?!“

„Nie. Len pripomínam staré skutky,“ žmurkol naňho Vyšný dôverne.

„Myslíte si, že ich ochránite? Mýlite sa. Vy, s vašou vychrtlou postavou?“

„Nepodceňujte ma.“

Bol taký pokojný… ako mohol byť taký pokojný?! Lucia sa ho snažila zhypnotizovať pohľadom, akoby v ňom hľadala pomoc a oporu, no on nespúšťal oči z Riša.

„Nechcem to dlho naťahovať,“ vyhlásil Rišo, zazerajúc na svojho bývalého vyučujúceho literatúry. „Poslúchnite a zachránite si život. Všetci.“

„Viete, že nebolo veľmi múdre uniesť magistra Fabiána? Nie ste žiadna mafia.“

„Naozaj?“ zaškeril sa kapitán.

„Chceli sme to trochu okoreniť. Dodať tomu trošku dobrodružna. Adventúry.“

„Hm, aké teatrálne,“ poznamenal Vyšný sucho.

„Kedysi ste bývali väčší vtipkár.“

„A vy ste kedysi neboli blázon.“

„Nie som blázon. Chcem jednu jedinú vec a budem dokonale spokojný.“

„A to…?“

Rišove oči sa skrútili k Lucii a na tvári sa mu zjavil krutý úsmev.

„Na to zabudni,“ povedal Vyšný v rovnakom momente, kedy sa Fabián znovu mykol.

„Ale keďže obaja na Lucke akosi… lipnete… Spríjemním vám vašu smrť pekným predstavením.“ Hlavou čosi pokynul kapitánovi, ktorý sa na pokyn postavil, surovo schytil Vyšného ruky a skrútil mu ich za chrbát. Rišo pristúpil k Lucii a tá mimovoľne o krok ustúpila, avšak tretí chlap ju k nemu neľútostne sotil. Srdce jej vynechalo úder. Ak sa malo stať to isté čo predtým, tá istá nočná mora, a to pred očami Fabiána a Vyšného... Mykla sa, no podvedome zavrela oči. Žeby rezignovala?

„Ani sa jej nedotkneš!“ začula Vyšného hlas, a keď v miestnosti nastalo na nasledujúcich sedem sekúnd hlboké ticho, odvážila sa otvoriť oči. To, čo videla, ju vystrašilo – kapitán mieril pištoľou na Vyšného, Vyšný mieril na Riša a zavalitý chlapík na Fabiána. Čo sa to…? Lucia vyplašene hľadela na hlaveň Vyšného zbrane. Srdce jej šlo vyskočiť z hrude. Toto nie je dobré… vôbec to nie je dobré.

„Dajte nám pokoj a nikomu sa nič nestane,“ zasipel Vyšný. Takého chladného a neúprosného ho azda ešte nikdy nevidela.

„Dve zbrane proti jednej… Hm,“ Rišo predstieral zamyslenie. „Prepáč, ale myslím, že máme vyhraté.“

V momente, kedy kapitán stlačil púšť, Lucia vykríkla. Guľka sa obšuchla o Vyšného ruku a strhla mu z nej kus látky. Zasyčal od bolesti, no ďalšej guľke, tentoraz zo zbrane zavalitého chlapa, ktorý poriadne nevedel mieriť, sa vyhol.

Luciu stále držal Rišo, no uvedomila si, že je veľmi blízko pri tučkovi. Bez toho, aby premýšľala nad tým, čo ide urobiť, sa chrbtom rýchlo trhla dozadu, takže narazila priamo do tvrdej zbrane, čo jej spôsobilo dosť silný kŕč, no bolo to efektívne – zbraň spadla na zem a ona ju šikovno odkopla dopredu, takže zastala necelý meter od Fabiána, ktorý na to celé hľadel s vypúlenými očami.

„Malá sviňa!“ zreval chlap a chcel sa po svoju stratenú zbraň rozbehnúť, no Vyšný mu uštedril silný kopanec do brucha, a tak sa len s kvílením skrútil na zemi.

Vyšný sa vyhol ďalšej kapitánovej strele. Z očí mu sršala nenávisť, no zbraň držal pevne, akoby to bolo preňho celkom prirodzené. Lucii napadlo, čo všetko o ňom ešte nevie. Nemohol sa im však vyhýbať večne, a preto sa Lucia, ktorá už dávnejšie pocítila, že Rišovo zovretie zo šoku z náhleho zvratu situácie povolilo, vytrhla svojmu bývalému frajerovi a skočila rovno medzi Vyšného a kapitána, zdvihnúc ruky. Spomenula si na incident v kabinete, kedy takto stála medzi svojimi dvoma vyučujúcimi. Ako veľmi by si teraz priala ocitnúť sa radšej v takej situácii ako v tejto…. A vtedy jej to pripadalo ako koniec sveta. Uvedomila si, že nech bolo akokoľvek zle, ešte vždy mohlo byť horšie. Vždy.

„Dohodneme sa, že nebude strieľať ani jeden, dobre?“ ozval sa Rišo a pacifisticky zdvihol ruky, približujúc sa k Lucii. „Ani jedna strana nezasiahne, kým...“

„Nechaj si tie kecy pre seba, ty špina,“ zasyčal Vyšný, pevnejšie v prstoch zovrúc zbraň. Lucia si všimla, že z miesta, kde sa oňho oškrela guľka, mu po bielom tričku steká pramienok krvi.

Prv, než sa medzi nimi stihlo udiať čokoľvek iné, ozval sa Fabiánov hlas: „Nechajte nás odísť.“ Všetci sa zvrtli k učiteľovi, ležiacemu na zemi, ibaže on už na zemi neležal – stál na vlastných nohách, povraz, ktorý mu zväzoval ruky, bol ledabolo pohodený na zemi a pásku mal narýchlo strhnutú, takže mu visela z líca. V roztrasených rukách držal pištoľ, mieriac ňou raz na Riša, raz na kapitána.

„Ale čo,“ zatiahol Rišo, „učitelík sa nám sám vyslobodil, kým sme sa tu milo zhovárali. Mal si naňho dávať pozor,“ zasyčal na kapitána a zo zadného vrecka pomaly vytiahol zbraň. „Dvaja na dvoch,“ povedal spokojne.

„Ešte som tu ja,“ zavrčala Lucia.

„Ty si asi taká posila ako ten idiot,“ zasmial sa Rišo, myknúc hlavou smerom k tučkovi, čo sa ešte vždy zvíjal na zemi z Vyšného kopanca a bolestivo jojkal.

„Odhoďte zbrane,“ oslovil ich Fabián potichu.

„Ty ani nevieš strieľať, učitelík. Naučím ťa to, dobre? Lucka, choď nabok, toto nie je nič pre tvoje nežné očká,“ oslovil ju sladko. Ani brvou nemihla. Pozrela po všetkých tvárach – Rišo sa tváril spokojne, kapitán krvilačne, Vyšný tvrdo a Fabián zlomene.

Zdalo sa jej, že čas plynie pomaly, respektíve, že vôbec neplynie. Počula tlkot vlastného spomaleného srdca. Dýchala azda päťkrát pomalšie ako zvyčajne. Ani sa nehýbala. Myseľ mala prázdnu. Nič necítila. Možno to bol len sen. Nočná mora.

Nastalo hlboké ticho, ktoré narušil až úder ako z dela – avšak bol to len výstrel z Rišovej pištole, mierenej na Vyšného. Lucia si pricapila ruky na ústa, aby zamlčala vystrašený krik, čo sa jej dral z hrdla. Srdce jej zastalo, keď videla tisíckrát spomalenú guľku, ktorá vrazila priamo do Vyšného ruky a zmizla v nej.

Vyšný sa zatackal a hľadel na svoju ruku, akoby ju videl po prvý raz. V tvári sa mu mihol šok.

Rišo sa zasmial a opäť naňho namieril, tentoraz sa však netrafil. Keď sa však chystal vystreliť tretí raz, ozval sa predčasný výstrel z druhého konca miestnosti a Rišo sa zatackal. Tvár sa mu skrivila v užasnutom výraze, ruka so zbraňou klesla, akoby uťalo, a nakoniec sa celá Rišova postava s rachotom zrútila k zemi.

[ » na začiatok « ]