Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 18.7.2016, 16:32:53
Čítaná: 518×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Krisztína, András, Lajos, Albert, Géza
Stručný dej: Príbeh o nešťastnej láske, povinnosti a zásadných životných rozhodnutiach, odohrávajúci sa na prelome 19. a 20. storočia na mojich dvoch obľúbených miestach na Slovensku - v betliarskom kaštieli a mojom rodnom meste - Košiciach :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Iba neha je ľudská. Vášeň je neľudská a beznádejná. - Sándor Márai

Betliarsky kaštieľ bol plný smiechu. Malý Robko stál pod stromčekom a netrpezlivo čakal na darčeky, akoby sa mali zniesť priamo zo stropu. Krisztína prišla k nemu a čupla si, objímuc ho okolo pása. “Vieš, že pokiaľ sa nenapapáš, Ježiško ti nič neprinesie, však?” opýtala sa s úsmevom, hoci najradšej by mu nového dreveného koníka a topánočky, ktoré mu András priniesol z Budapešti, dala hneď. Jej otec a András by s tým však určite nesúhlasili a tentoraz dala na ich rady. Ľúbila Robka celým srdcom, a ak by ju požiadal o hviezdu z neba, urobila by čokoľvek, aby mu ju priniesla, ale nechcela ho rozmaznávať. Ešte stále sa len učila byť matkou. Minimálne dvakrát do dňa bola u Margit, vypytujúc sa na to, čo môže Robkovi dovoliť a čo nie, čo môže jesť a čo nie, do čoho je vhodné ho obliecť na dopoludňajšiu prechádzku a či s ním vôbec môže chodiť vonku, ak je zlé počasie. Častokrát si pripadala až smiešne, ale nechcela nič zanedbať a chcela Robkovi ponúknuť domov, v akom vyrastala aj ona – plný lásky, vrúcnosti a pochopenia.

“Vidím, že sa obaja tešíte na darčeky rovnako,” ozval sa András odo dverí a kľukol si k nim, postrapatiac Robkovi vlasy.

“Nelob, Andlás, stalká sa bude hnevať,” odul sa dôležito, uhládzajúc si vlasy.

“Prepáč. Starkú Annu nechce nikto nahnevať,” ospravedlňoval sa a žmurkol na Krisztínu. Tá mu opätovala veselý úsmev a nechala ho, aby zdvihol Robka na ruky. Bolo pre ňu nepochopiteľné – v tom najpozitívnejšom zmysel slova – ako rýchlo si András Robka obľúbil. Nalomil sa už pri ich prvom obede, keď mu Krisztína vysvetľovala, že musí sedieť pri stole poriadne, aby sa neolial polievkou, a večer v knižnici jej oznámil, že bude veľmi rád, ak si ho adoptujú. Odvtedy sa mu venoval tak, ako sa strýkovia venujú svojim synovcom. Stále si držal odstup, nedokázal to malé stvorenie vpustiť do svojho srdca rovnako rýchlo ako Krisztína, ale cesta bola určená a Krisztína si bola istá, že jej cieľ je veľmi blízko.

András sa postavil, zamieriac k jedálni vo vedľajšej miestnosti. “Ideš?” opýtal sa.

“O chvíľku,” odvetila a zadívala sa na obrovský smrek posiaty farebnými guľami a sviečkami v malých sklenených kalíštekoch. Ako každé Vianoce, aj teraz sa jej do mysle vlúdil jej najobľúbenejší tematický príbeh – Vianočná koleda. Konkrétne tretia strofa – Druhý z duchov. Veľmi by si želala, aby sa Duch súčasných Vianoc o polnoci zjavil v jej izbe a ukázal jej, ako tento sviatok pokoja a radosti oslavuje Albert. Stačilo by jej nakuknúť cez okienko, ako to urobil Scrooge, keď pozoroval rodinu Cratchitovcov; stačilo by jej vidieť ho usmievať sa v spoločnosti syna a ich služobníctva, s ktorým v Štedrý večer vždy jedli spolu, a bola by šťastná. Bez ohľadu na to, že sa navždy rozlúčili, ju zaujímalo, ako sa má. Zdalo sa, že možnosť poriadne sa rozlúčiť – povedať si zbohom – jej pomohla vyrovnať sa s tým, že je navždy pripútaná k Andrásovi. Pred dvanástimi rokmi takúto možnosť nemali. Jednoducho ich od seba s Albertom odtrhli a naposledy ho videla zviechať sa z trávy s prestreleným ramenom.

“Krisztínka, prišli Andrásovi rodičia,” ozvalo sa spoza nej. Lajos sa veselo uškŕňal a opieral sa o zárubňu.

Povzdychla si a vstala, zastanúc pri Lajosovi. “Nevieš niečo o Albertovi?” opýtala sa potichu, hľadiac do jedálne a kontrolujúc, či niekto zo služobníctva niečo nezačuje.

“A keď ste sa stretli vo Viedni… Nespomínal ma?” Za svoj tenučký tón sa takmer hanbila; napriek tomu ho nevedela premôcť.

Lajos sa pousmial. “Takmer neustále. Myslím si, že ho vaša rozlúčka zdrvila. Viac, než to priznal. Och, nebuď smutná,” dodal vzápätí, objímuc ju. “On sa z toho dostane. Len sa asi musí vyrovnať s tým, že už definitívne nemá nádej.”

Odtiahla sa a zdvihla hlavu, aby mu videla do očí. “Prečo by si bol predtým myslel, že má nádej? Ocko mu predsa zakázal priblížiť sa ku mne, takmer kvôli mne zomrel…”

“Možno len veril, že bez poriadnej rozlúčky ešte vždy existovala šanca na vaše spoločné šťastie,” navrhol a Krisztína sa prerývane nadýchla.

Neodpovedala nič. Prešla okolo neho, mieriac dole schodmi pred kaštieľ, kde už z kočiara vystupovali jej svokrovci.

Než k nim prišla a úctivo ich pozdravila, Lajosove slová ju zasiahli s takou intenzitou, až sa musela na chvíľu zastaviť. Musel mať pravdu. Práve preto bol do nej Albert po celý čas zaľúbený a nevedel na ňu zabudnúť. Pretože v kútiku duše veril, že sa s ňou opäť stretne. To poznanie ju príšerne zabolelo; tak veľmi, až jej z úst unikol tichý ston. V tomto ohľade na tom bol teraz horšie ako ona, ktorá sa počas dvanástich rokov vedela, že už nikdy nebudú spolu a stretnutie v Košiciach bolo iba povestným “The End” na konci dlhého príbehu nenaplnenej lásky.

“Takže toto je ten chlapec?” Až keď hromový hlas Andrásovho otca Bálinta oslovil malého Robka, vrátila sa späť do prítomnosti.

Robko natiahol rúčku k nemu, ale Bálint si ho len obzrel a potom sa zvítal s Krisztínou. Tá zniesla jeho bozky na líca iba kvôli pretvárke, ale v skutočnosti sa jej z jeho dychu po cigarách a alkohole dvíhal žalúdok.

Keď sa vybrali späť dovnútra, András zaostal a podal Robka Krisztíne. “Musím si ísť naliať pohárik. Prepáč.”

Krisztína ho s miernymi obavami pozorovala a keď sa stratil v jednom z malých salónov, vstúpila do jedálne, kde bolo usadených šestnásť z devätnástich členov rodiny Andrássyovcov, Szilágyovcov, Rudnayovcov a Nádasyovcov. S Robkom sa pridali k nim, sadnúc si napravo od Pála, ktorý trval na tom, aby jeho vnúčik sedel po jeho ľavici. András sa zjavil len niekoľko minút potom a večera o dvanástich chodoch sa začala.

Večer prebiehal v príjemnej nálade - po druhom hlavnom jedle sa dospelí definitívne vzdali pokusov udržať Juliškine tri dcéry, Anuškiných dvoch chlapcov – dvojičky a Robka pri stole a nechali ich, nech sa v kaštieli hrajú schovávačku. Aspoň im to dalo príležitosť dozrieť na to, aby boli darčeky pekne rozložené.

“Takže, čo je zač?” opýtal sa Bálint po dezerte, keď sa presunuli do salónu, určenému výlučne ich rodine.

“Nevieme. Matka ho nechala pred dverami sirotinca,” odvetil András potichu, sklopiac pohľad.

Krisztína otvorila ústa, zalapajúc po dychu, ale András ju predbehol. “Nebude. Je to dobrý chlapec.”

“To hovoríš len preto, aby si sa ospravedlnil. Adoptovať si decko! Pche! Nechápem, kam tá dnešná šľachta smeruje.”

Krisztína sa trhane nadýchla, zadržiavajúc hnev. Bola rada, že Robko je so starými rodičmi v druhej miestnosti. Aj keby nerozumel, o čom sa rozprávajú, určite by postrehol napätú atmosféru, ktorá sa na nich teraz zniesla.

“Určite si ho na to nahovorila ty,” fľochol po nej Bálint pohľadom a dopil pohár, vstanúc a nalejúc si ešte jeden.

“Áno. Nahovorila,” odvetila hrdo a vyhľadajúc Andrásovu ruku, mu ju stisla. Nie však tak silno, ako jej ju zovrel on – mal neskutočnú silu, najmä keď sa bál. Bolesť jej vystrelila až do lakťa, no nepustila ho.

Bálint pokrútil hlavou a hodil do seba ďalší pohárik. “To by stačilo, Bálint,” pokúsila sa ho upozorniť Andrásova matka Erzsébet – nízka, útla žena, ktorá sa svojho muža vždy bála. Iba v časoch, keď jej syn potreboval oporu, sa odvážila zasiahnuť, hoci väčšinou sa jej to nevyplatilo.

“Ty buď ticho,” zahriakol ju. “Nikdy si si nevedela priznať, že si mi porodila nepodareného syna. Ani tvrdá výchova z neho nespravila chla…”

“Buďte ticho,” zavrčala Krisztína. Chcela mlčať, chcela nechať Bálinta, aby svojimi slovami opäť zatínal do už i beztak hlbokých rán svojho syna, tak ako to robila potom, čo sa vzali. No zistila, že to nedokáže.

“Akým právom mi prikazuješ, čo mám robiť? Si nanič, rovnako ako András, môžeš byť rada, že si ťa vzal aj keď si sa spustila!”

“A po jeho smrti prejde do správy vášho syna. A ako jeho manželka mám plné právo vás odtiaľto vyhodiť. A to aj urobím. Nie ste hodný toho, aby ste s nami jedli pod jednou strechou. Odíďte, prosím vás. Inak dám zavolať strážnikov a odvedú vás nasilu.”

Bálint ostal bez slov. Jeho ústa, inokedy také plné urážok, boli teraz prázdne. Krisztína necítila zadosťučenenie ani radosť, ani spokojnosť. Iba vedela, že Bálint tu nemá byť a nikdy by už ani nemal. Nepatril do jej rodiny, nepatril do jej života, nepatril ani do života jej muža a zaumienila si, že nebude patriť ani do Robkovho.

“Vy môžete ostať, ak chcete,” ozvala sa Krisztína k svokre. Tá však bezradne pokrútila hlavou. “Ako by som mohla, moja drahá? Ako by som mohla?” Pobozkala syna na obe líca a potom sa stratila v šere chodby.

Krisztína aj András sedeli v tichu miestnosti, hoci obaja nahlas dýchali, ventilujúc svoj hnev.

“Nenávidím ho,” zavrčal András napokon. Žila na krku mu pulzovala a päsťami zvieral opierky vyšívanej stoličky.

Krisztína sa sklonila a pobozkala ho do vlasov. “Už je preč. Nemá na teba nijaký dosah.”

Vzal jej dlane do rúk a zmätene na ňu pozrel. “Dúfam, že sa ťa svojimi slovami nedotkol.”

Obom im naliala pohárik slivovice. “Poďme za Robkom. Stavím sa, že už nedočkavo čaká pred dverami, kým ho vpustia k darčekom,” usmiala sa.

Vypili číru, silnú tekutinu na jeden dúšok. András vstal, chytiac Krisztínu za zápästie. “Bojím sa, že mu nebudem dobrým otcom,” pošepol takmer nepočuteľne.

Krisztíne zovrelo srdce. Pohľad do jeho očí v nej vyvolal nečakanú nehu, takú, akú cítila v prvých mesiacoch ich manželstva, než sa presťahovali do Košíc. Vzala jeho tvár do dlaní a pobozkala ho na líce. Potom ho objala. “Už teraz si mu lepším otcom, než bol ten tvoj kedy tebe.”

Bolo to jedno z najtepleších liet, aké si staré generácie pamätali. Na modrej oblohe panovalo obrovské popoludňajšie slnko, ktoré pálilo ešte aj rastliny schované v tieni. Napriek litrom vody, ktorou boli trávniky postrekované, ich zeleň bledla a menila sa na žltú, takmer slamenú farbu.

Krisztína sedela v knižnici a snáď už po desiaty krát čítala Portrét Doriana Graya, schovaný za väčším výtlačkom románu od Móra Jókaiho – Synovia Bezcitného. Jej otec ten román neschvaľoval, a hoci Krisztína predpokladala, že veľmi dobre vedel, že ho dostala od Alberta, nevzal jej ho.

Knižky od Alberta boli často jedinou pripomienkou, ktorú po ňom mala. Od poslednej noci vo Viedni sa nevideli. V Londýne ho držali povinnosti voči obchodom a synovi, a nebyť listov, ktoré jej pravidelne posielal cez Lajosa, by o ňom nič nevedela. Od prvej listovej žiadosti o jej ruku, ktorú Pálovi poslal, sa o to pokúil ešte raz. Bezúspešne. Krisztíny sa začínalo zmocňovať krajné zúfalstvo. Každý deň chodievali do Betliara nádejní slobodní grófi, kniežatá a zemania a dvorili sa jej; a ona mala pred očami len Albertovu tvár.

Je to moja vina? pýtavala sa samej seba. Som iba rozmarná? Alebo rozmaznaná? A preto sa nedokážem zbaviť myšlienok a citov k mužovi, ktorého som nevidela takmer štyri mesiace? Po týchto otázkach však prišla pravda v podobe citu, ktorý jej stál za všetky nepriame Pálove i Annine ponosy na to, že si ani z tej širokej ponuky nechce vybrať manžela.

“Dovoľ mi hádať. V skutočnosti čítaš o posadnutosti jedného maliara objektom svojho diela a nie o maďarskom povstaní,” ozval sa k nej Charles a naklonil sa, aby sa vo svojom predpoklade ujistil.

“Ej, dievčinka, dievčinka, mala by si sa červenať,” poznamenal naoko karhavo a sadol si oproti nej. “V ktorej si časti?”

“Nie. Mám na mysli presne Doriana. Bol to bod, v ktorom sa definitívne vzdal snahy konať dobro, spustil sa a jeho portrét sa začal hyzdiť namiesto neho.”

“Chceš tým povedať, že nebol dostatočne silný na to, aby sa poučil zo svojej chyby?”

“Sčasti. No vďaka svojej výchove, svojmu egu a prostrediu, ktoré mu ho neustále hladkalo, bol na to predurčený.”

“Sibylinej smrti? Iste. Ak by si bol premyslel, čo robí a čo hovorí, áno. Sibyl si predsa vzala život, pretože uverila, že bez herectva nemá hodnotu. O tom ju presvedčil Dorian, ktorý v jej povolaní videl krásu. Bol zodpovedný za to, čo hovorí a ako koná.”

Krisztína sa nad tým zamyslela. “Myslím, že máš pravdu,” uznala napokon.

“Pál je niekde vonku. Ak by išiel hore, spoznáme ho podľa krokov. No tak, čítaj, prosím.”

Krisztína počúvla, čítajúc riadok za riadkom, uvedomujúc si, ako sa jej prízvuk zhoršil, odkedy sa s Albertom nevidela.

Po približne troch kapitolách začuli na schodisku kroky, identifikovali ich však ako Lajosove. Keď doslova dobehol k nim, zaprel sa nohami o kolená a dvakrát sa nadýchol, kým zo seba vypľul: “Krisztínka, prišiel Albert.”

Krisztína vyskočila na rovné nohy. Vykročila ku schodisku, ale Lajos ju zastavil. “Počkaj. Chce hovoriť s tvojím otcom. Prišiel ho požiadať o tvoju ruku. Znova.” Pousmial sa, plný nádeje.

“Spomínal mi to v liste. Nechcel, aby si to vedela – nepoznal presný čas príchodu a bál sa, že by si pred otcom nezatajila, že ho očakávaš,” vysvetľoval náhle a pritom opätúval Charlesovi jeho veselé pohľady.

“Dobre urobil,” zasmiala sa s úľavou. “Och, dobre urobil…” Vložila si tvár do dlaní a natešene sa zasmiala. “Myslíte si, že ocko konečne povolí?”

“Neviem. Nie som si istý, či letí na veľké romantické gestá, ale keďže sme jedna krv, usudzujem, že štyri žiadosti o ruku jeho dcéry mu musia zmäkčiť srdce. No či to bude stačiť na to, aby upustil od svojej zásady a radšej zanechal kaštieľ potenciálnemu, zatiaľ neexistujúcemu manželovi Julišky, to neviem.”

Všetci traja, vrátane Lajosa, sa však tvárili, akoby jeho poslednú vetu nepočuli. Boli ako trojica kanárikov, vnútri naplnenými pestrými farbami, čakajúcimi na dobré správy.

Keď konečne prišiel komorník a zavolal Krisztínu dole, ako poslušní priatelia a dôverníci ju sprevádzali aj Lajos a Charles. Už keď schádzala po schodoch, zbadala Alberta; a on neomylne čakal na ňu, pretože akonáhle začul na červenom koberci tlmené kroky, otočil sa.

Dojato sa usmiala, cítiac, ako sa jej oči zalievajú slzami. Než ich zbadal aj Pál, utrela si ich a vstúpilado haly.

Pál sa tváril vážne a ona sa snažila potlačiť červeň, čo jej plápolala v lícach, ale nebola toho schopná; rovnako ako nebola schopná upokojiť svoje divo tlčúce srdce.

“Albert je na ceste do Budapešti,” oznámil Pál. Krisztína podala Albertovi ruku a ten jej ju jemne pobozkal. Bolo to veľmi čudné gesto, najmä po tých troch spoločných nociach vo Viedni. Videla, že on má rovnaký názor, ale nepovedala ani slovo. Snažila sa z jeho očí vyčítať odpoveď jej otca, ale miešalo sa v nich toľko emócií, že ostávali aj pre ňu záhadou.

Krisztína cítila, ako sa planá nádej, ktorá ju v knižnici naplnila, vyparuje. Albert sa na ňu smutne usmial a až vtedy jej pustil ruku.

“Môžeš na chvíľku, Krisztínka?” požiadal ju otec. Prikývla a nasledovala ho do spoločenskej miestnosti oproti, s plyšovými bordovými kreslami a biliardovým stolom. Keď za sebou zavrela posuvné dvere, na chvíľu sa o ne oprela, aby uľavila trasúcim sa kolenám.

“Pár Rutherford ma prišiel požiadať o tvoju ruku,” oznámil jej. “Opäť som ho odmietol. Dôvod je ti zrejme jasný. No chcel som ti to povedať. Máš právo to vedieť.”

“Áno, ocko,” odpovedala. Na nič viac sa nezmohla. Beznádej sa v nej kopila ako nánosy snehu a plač zadržiavala iba zo zotrvačnosti.

“Áno,” odvetila duto. “Môžem ísť?” opýtala sa, hlasom samej sebe cudzím.

Nevedela, ako sa dostala až na vrch schodov. Až tam sa oprela o zábradlie a sklonila hlavu, nahlas sa nadychujúc.

Na ramene zacítila čiesi ruky. Na moment si myslela, že je to Albert. Bol to však Lajos. Otočil ju k sebe a objal ju, jemne ňou kývajúc dopredu a dozadu, šepkajúc jej upokojujúce slová.

Lajos si povzdychol. Nevyvrátil jej to. A ona bola rada. Už bola unavená z dúfania. Unavená z márnych nádejí. Unavená zo smútku a unavená zo samoty.

Bratranec ju odprevadil do izby a sľúbil jej, že ju zavolá až na večeru. Vedela, že Albert bude niekde v kaštieli alebo vonku, ale bála sa, že ak by sa s ním stretla, nevydržala by s ním byť bez toho, aby ho požiadala, nech ju odtiaľto vezme. A podvedome tušila, že bol v stave, v ktorom by jej na to prikývol.

Vskutku sa stretli až na večeri. Krisztína sedela oproti nemu, neprevraviac viac než pár slov, uhýbajúc jeho pálčivému sklamanému pohľadu. Zachovala sa sebecky – prečo len nevyužila tie tri hodiny, ktoré mohla byť s ním, ale radšej smútila osamote? Nebolo jednoduchšie trápiť sa spoločne?

Po večeri sa všetci odobrali do salóna, ona však zamierila von z kaštieľa, na sparný vzduch. Na horizotne sa črtala krásna ružovkastá obloha, ale ju zaujímal len Albertov pohľad na jej chrbte. Až keď bola dostatočne ďaleko od okien, schovaná medzi stromami, otočila sa k nemu.

“Prepáč mi to,” hlesla. “Tak veľmi som uverila, že by konečne mohol súhlasiť, že ma jeho odmietnutie sklamalo o to viac,” vysvetlila na jeden dych a oprela sa o jeho telo, zaboriac si tvár do jeho ramena. Nadýchla sa jeho sladkastej škrobovitej vône a nechala slzy, nech jej voľne tečú po tvári.

“To nič. To nič,” šepkal. Vzápätí sa chrapľavo zasmial. “Bože môj, už si pripadám ako klamár, keď tvrdím, že to nejako vyriešim. Ale nič mi nenapadá. Som bezradný, Krisztínka. Sľúbil som ti, že budeme spolu, ale neviem, ako to dosiahnuť.” Nahlas sa nadýchol a pritisol ju k sebe ešte bližšie. “Nechcem ťa sklamať,” šepol.

“Prestaň,” povedala. Odtiahla sa a pozrela mu do očí. “Ty si ma nikdy nesklamal ani nesklameš. Ani vo sne by mi nebolo napadlo, že za mňa niekto bude bojovať tak, ako ty a pritom dodží všetky spoločenské pravidlá.”

Ovinul si kúsok pramienka vlasov, čo jej padal na rameno a takmer nepočuteľne povedal: “Nie všetky som tak celkom dodržal.”

Pousmiala sa a pobozkala ho, hlboko a vášnivo, ako ho bozkávala počas tých nocí vo Viedni. Chuť jeho pier jej bola taká známa, a predsa sa jej zdala byť nová, ako keď po zime opäť rozkvitnú narcisy a ich vôňa prebije spomienku na tú z minulého roka.

Opäť podliehala vášni, podliehala túžbe, podliehala potrebe. Potrebe potláčanej tak dlho, až sa ju naučila ignorovať, pretože by inak explodovala. Teraz sa všetka jej dychtivosť vracala v silných vlnách, ktoré nechcela a ani nedokázala kontrolovať; nevnímala, že sú len kúsoček od chodníka, po ktorom môže kedykoľvek prejsť jeden zo strážnikov, nevnímala, že sa nad nich ešte ani nezniesla tma, len sa tisla k Albertovi a on k nej a vychutnávala si dlho odopierané dotyky.

“Počkaj, Krisztínka,” zaševelil, keď mu začala rozopínať horný gombík košele, aby ho mohla bozkávať na krku. “Tu nie…”

Zhlboka sa nadýchla. “Počkaj ma o pol dvanástej v Rotunde. Kľúčik ti pošlem po Charlesovi.” Kým jej upravil ramienka na šatách, ona mu napravila košeľu a vestu. Potom sa vybrala späť do kaštieľa.

Veľmi sa bála, že v čase, keď sa bude vykrádať z kaštieľa, ju niekto zahliadne; horúce počasie však všetkých vyčerpalo natoľko, že sa odobrali do postelí hneď po západe slnka. Vyšla von služobným vchodom, iba v dlhej, ľahkej nočnej košeli a v župane. Nosiť krinolíny a korzety bolo v takejto horúčave neznesiteľné a vedela, že aj tak ich na sebe čoskoro nebude mať.

Rotunda bola odomknutá. Staré police prikryté plachtami ešte stáli po celej dĺžke steny, ale koberce, ktoré sa mali klásť do prístavby kaštieľa, boli zrolované a opreté o stenu.

Albert sa stál na opačnom konci. Kvôli tme ho takmer nevidela, ale jej telo ho prirodzene našlo v polovici budovy a keď ho aj zacítilo, celé sa zachvelo. Bozkávala ho tak, akoby ho bozkávala po prvýkrát a zároveň akoby ho dokonale poznala; aj po tých štyroch mesiacoch si pamätala, ktoré dotyky mu spôsobujú úplnú rozkoš a ktoré mu vyludzujú z hrdla tie najnádhernejšie zvuky; a on sám jej všetku túto vášeň vracal, zdalo sa jej, že dvojnásobne, stále si dávajúc pozor na to, aby ju nechal v očiach iných čistou.

Lenže ona už patrila jemu. Vedela to už dávno. Vedela to, odkedy sa rozlúčili počas februárového zimného večera. Vedela to, odkedy ho vo Viedni požiadala, aby ju odviedol k sebe do izby a vedela to aj teraz, keď sa obaja zmietali v opare lásky, vášne a nehy, takých nezvládnuteľných, že okrem rozkoše ich tiel sa rovnakým pocitom akoby napĺňali aj ich duše…

Celá sa trasúc pod jeho dotykmi, ho zrazu prosila… Prosila ho, aby ju spravil jeho. Prosila ho, pretože ak nie v očiach svojho otca, vo svojich musela byť jeho. Potrebovala to tak, ako potrebovala dýchať, ako potrebovala piť a jesť; potrebovala to tak veľmi, až sa jej hlboká prosba zhmotnila v slzách, ktoré sa jej zaleskli v očiach. Potrebovala k nemu byť navždy pripútaná, a keď ho požiadala snáď po dvadsiaty krát, prechádzajúc po jeho tele svojimi horúcimi dlaňami, pristal.

Bolelo to, ale nedbala na to, pretože po tej bolesti prišla nová vlna poznania, silná a nezvládnuteľná, búrlivá ako aprílové nebo a osviežujúca ako letný dážď. A predsa jej najväčšiu radosť prinieslo, keď táto vlna zmietla aj jeho a on nahlas zastonal do jej úst.

V tú noc sa striedavo rozprávali a milovali, smiali sa i smútili, ubezpečovali toho druhého, že napokon budú môcť byť spolu i o tom pochybovali. Napokon zaspali nadránom, úplne vyčerpaní jeden druhému v náručí krátkym spánkom, z ktorého ich vyrušili hlasy prichádzajúce zvonku.

Obaja sa strhli, zahľadiac sa na seba. Boli to mužské hlasy. Nie, mužský smiech. A znel rovno za dverami.

Než sa stihla vôbec postaviť, dvere sa otvorili. Slnko bolo už na oblohe, cez kruhovité okná osvetľovalo celú miestnosť a ona tam sedela, obnažená, vedľa muža, ktorý nebol jej manželom, vystavená na očiam dvom panošom, Charlesovi, Lajosovi a… Pálovi.

Od hanby sa snažila rýchlo sa zakryť aspoň rukami, už len pred očami svojho otca, pretože ostatní sa otočili a odišli.

Nech sa však cítila akokoľvek, nebolo to také silné ako to, čo cítil Pál, keď zbadal svoju dcéru, nahú, sedieť vedľa muža, ktorému ju štyrikrát odmietol dať.

Albert ju spredu obalil jej županom, sám si vezmúc jednu z plachiet, na ktorých ležali a ovinúc si ju okolo bokov, vstanúc. “Pál…” začal, ale Krisztínin otec ho zarazil: “Buďte ticho, Albert. S vami si to vybavím neskôr.” Otočil sa ku Krisztíne. V hnedých očiach mu neblčal hnev, ani nervozita, iba hlboké sklamanie, ktoré vyznievalo z každého slova, ktoré preriekol. “Obleč sa. Okamžite.”

Zavrel za sebou dvere. Krisztína sa vydesene pozrela na Alberta. Ani jeden z nich neprehovoril, obaja sa cítili i tvárili rovnako. Obaja náhle preklínali tú chvíľkovú – nie – celonočnú slabosť, ktorá ich uzamkla vo vzájomnom náručí priamo pod strechou jej otca, nedbajúc na možné následky svojho vášnivého vzplanutia.

Chvejúcimi sa rukami si obliekla nočnú košeľu a župan, vyhýbajúc sa Albertovmu pohľadu. Bolo jednoduché nedbať na pravidlá, na konvencie, na záväzky a na princípy, keď ich porušovala v tichosti. Ale keď bola odhalená, všetok jej vzdor, ktorý považovala za oprávnený a spravodlivý, jej zrazu pripadal hlúpy, detinský a opovrhnutiahodný. Zrazu oľutovala všetky, všetučké noci, ktoré s Albertom strávila, len aby si vzápätí uvedomila, že ľutuje len to, že ich teraz prichytili a že tie chvíle by beztak nevymenila ani za všetko bohatstvo a šťastie sveta.

Iba toto vedomie jej pomohlo vyjsť z Rotundy so vztýčenou hlavu. No iba dovtedy, kým sa jej pohľad nestretol s Pálovým. Ešte stále blčal sklamaním. Ak by sa dalo z tohto pocitu plakať, určite by v nich mal slzy, ale takto boli len vlhké a spoločne s celým jeho postojom, výrazom a tónom vypovedali o tom, že to, čo pred chvíľou videl, ho bolelo viac, než by bola Krisztína predpokladala.

“Pál, dovoľte mi to vysvetliť…” začal, ale Krisztínin otec mu opäť skočil do reči.

“Nič vám nedovolím!” zrúkol, až Krisztína nadskočila. Nikdy nepočula svojho otca kričať – jeho hlasivky na to boli tak málo uspôsobené, až sa zdalo, že aj teraz protestujú voči intenzite jeho hlasu, ale emócie boli silnejšie. “Vy už nemáte právo nič vysvetľovať! To, čo som videl, mi dalo dostatočné vysvetlenie!”

“Ocko… Ľúbime sa!” šepla Krisztína, cítiac, ako sa jej vlastný hlas chveje. Neplakala – ešte nie – v hrdle sa jej len kopila hromada pocitov, z ktorých ani jeden nedokázala identifikovať.

Prehradol si prstami vlasy. “Preto som vážne uvažoval, že ti dovolím vydať sa zaňho!” Krisztíne sa zatočila hlava. S Albertom naraz pozreli na seba, ale ani jeden z nich nedokázal v sebe pozbierať silu teraz to ľutovať.

“Povedal som si – na konvenciách až tak nezáleží! Si doňho zaľúbená a keď si bola s ním, rozkvitla si viac, než kedykoľvek predtým. A vy, Albert, ste mi pripadali ako spravodlivý, správny muž, úctivý k ženám, a najmä k tej, ktorú ľúbite! Vaša oddanosť mojej Krisztínke…” hlas sa mu zlomil a keď pozrel na dcéru, aj jeho slzy si našli cestu dole jeho lícami, “ma dojímala. Nesmierne ste ma sklamali, Albert. Nesmierne. Zneuctili ste moju dcéru…”

“Ocko, aj ja som predsa…” snažila sa ho brániť, ale zdvihol ruku, aby ju zastavil.

“Dovolili ste jej, aby zneuctila samú seba! Varoval som ju, kedysi dávno! Iba ju, pretože som veril, že vy budete ten rozumnejší…!” Opäť mu došli slová a to Krisztína využila na to, aby mu povedala pravdu. “Ocko, mýliš sa! To ja…” Lenže nemohla pokračovať. Mala mu povedať, že ona Alberta prosila, aby si ju vzal? Ona ho presvedčila – pretože vedela, ako veľmi po nej túži a ako sa niekoľkokrát ocitol len na samej hranici úplného podľahnutia – svojím telom, svojimi prosbami, aby to konečne urobil? Aby jej podľahol? Už len samotná predstava toho, ako to vysvetľuje, v nej vyvolávala takú hanbu, že mala chuť schúliť sa do klbka a nikdy viac sa mu neukázať na oči.

Nestačilo, že ju videl nahú v náručí muža? Že mu privodila to najväčšie sklamanie jeho života? Ona? Dievčatko, ktoré si zamiloval doslova okamžite, keď ju zbadal?

V mysli sa jej vynorila spomienka na jej vlastné, päťročné ja, keď tu s mamkou vystúpili z kočiara. Mala na sebe jemné modrasté šatičky a na hlave klobúk. Cítila sa ako princezná. A on vykročil z vchodu majestátneho kaštieľa ako princ – vo svojom vojenskom obleku, s hustými tmavými fúzmi a bradou pôsobil tak maďarsky, ako to len bolo možné. Nezvítal sa najprv s jej mamou. Nie. Kľukol si k nej, malému dievčatku bez ocka, vzal jej rúčku do dlaní a pobozkal jej ju. “Vitajte, milostivá slečna, v mojom domove. Ak sa vám zapáči, stane sa aj vaším.” A zapáčil sa jej. Nie kvôli pompéznosti nábytku, okien a zariadenia, ale vďaka nemu. Betliar pre ňu vždy znamenal domov, pretože ho takým spravil on. Vždy, keď na kaštieľ myslela, nepredstavila si sú krásnu budovu plnú vysokých okien a zlatistého slnečného svetla, ale Pálovu usmiatu, vľúdnu tvár.

“Už mi nič nehovor, Krisztínka,” vydýchol. “Choď do svojej izby. Zavri sa tam a… ľutuj, čo si urobila…” Videla, že jemu samému sa prieči vysloviť tie slová, ale napriek tomu už boli von.

Keď tie slová začula, zvrtla sa. “Nie! Ocko, preboha, veď má malého syna!” zvolala a vrátila sa k nim.

“To je v poriadku, Krisztínka,” predbehol Albert Pála v odpovedi. Prebodol ju smutným pohľadom, ale kútiky sa mu napriek tomu roztiahli do strán. Iba trošičku, nebadateľne, ale Krisztína ho poznala tak dobre, že to postrehla. “Vždy som bol uzmierený s následkami svojich činov. Som pripravený prijať zodpovednosť.”

“Som rád, že v sebe máte aspoň kúsok hrdosti,” povedal Pál. “Stretneme sa dnes popoludní o štvrtej na lúke za mestom. “Dovtedy si pobaľte svoje veci a zložte si ich v miestnom hostinci.”

Otočil sa a schmatol Krisztínu za lakeť, vedúc ju ponad potôčik doľava smerom do kaštieľa. Otáčala hlavu za Albertom, až kým jej nezmizol z dohľadu a neprehovorila, až kým neprišli do vstupnej haly kaštieľa. Tam sa otcovi vytrhla a plačlivo ho požiadala: “Ocko, rozmysli si to ešte, prosím. Pošli ho preč… Nikdy ho už neuvidím, sľubujem… Ale odvolaj ten súboj…”

Prebodol ju očami. “A taká aj ostane. Ak by som vás bol prichytil iba ja, bol by som ho poslal preč. Lenže boli so mnou ďalší štyria muži. Bol by zázrak, ak by sa to neroznieslo.”

Odprevadil ju do jej izby. Než za sebou zavrel dvere, zabránila mu v tom dlaňou. “Môžem ísť na ten súboj s tebou?” požiadala ho tenkým hláskom.

“Nie. Dvaja chlapi, čo po sebe strieľajú, nie je niečo, čo by si chcela vidieť.”

“Prosím ťa, ocko,” začkala. “Čo ak… Čo ak jeden z vás zomrie? Prosím…” Pál bol jedným z najzručnešjích streľcov, akých poznala. V celkom okolí ho poznali pred prezývkou “presný” – počas lovu sotva minul i letiacu kačicu. A Albert tiež nebol zlý strelec – usudzovala to z jeho úlovkov počas zimnej poľovačky.

Pálovou tvárou preletel tieň. Dlho sa na Krisztínu díval; slzy, ktoré sa mu vysušili po ceste do kaštieľa, nahradili ďalšie, čerstvé. “Ak k tomu naozaj dôjde, nechcem, aby si to videla.”

To, čomu sa hovorí splnený sen...