 |
Heslo: |
Prihlásenie |
Nová registráciaZabudli ste heslo? |
 |
 HP: Kniha 1 |
| HP: Kniha 2 |
| HP: Kniha 3 |
| HP: Kniha 4 |
| HP: Kniha 5 |
| HP: Kniha 6 |
| HP: Kniha 7 |
| Obrázky z kapitol |
| Venovania |
| Ďalšie knihy |
| Comic Relief |
 |
| HP1: Kameň mudrcov |
| HP2: Tajomná komnata |
| HP3: Väzeň z Azkabanu |
| HP4: Ohnivá čaša |
| HP5: Fénixov rád |
| HP6: Polovičný Princ |
| HP7: Dary Smrti I |
| HP7: Dary Smrti II |
| Biografie hercov |
| Adresy hercov |
 |
| Biografia |
| Kontakt |
| Publikácie |
| JKRowling.com |
 |
| Fan Fiction |
| HP testy |
| Ako... |
| Komiksy |
| Čarodejnícke recepty |
| Vyber si prútik |
| HP vtipy |
| Piškvorky |
| Puzzle |
| Download |
 Fonty |
| Zvonenia |
 |
FAN FICTIONVitajte vo svete magických literárnych možností!Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy. Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní. V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction. Prajeme príjemné čítanie!
Aella33. kapitola: SeverusHotovo! Utrela som si slzy a pozrela som sa do zrkadla. Osoba, ktorá na mňa odtiaľ hľadela, mi bola celkom neznáma. Krátke vlasy (no, možno nie až tak úplne, ale v porovnaní s tými predtým, boli veľmi krátke), uplakané oči, po úsmeve ani stopy. Len pokoj, Aella, sú to len vlasy. Ale nešlo to. Znova a znova sa mi do očí hrnuli slzy. Možno si hovoríte: No a čo? Tak sa ostrihala! Je tam toho! Verte mi, po čase som sa na sebe smiala aj ja, ale vtedy som si pripadala ako hrdinka. Od štyroch rokov som si ich nechávala narásť a keď som už chodila na Rokfort, vždy, keď mala Hippolita cez prázdniny čas, zapletala mi ich a dávala mi „cenné rady do života“. Po piatich minútach sme sa smiali ako pominuté a boli sme rady, že sme opäť spolu. Ale už nie. Už od nej žiadnu radu nepotrebujem. Nechcem. Už od nej nechcem proste nič!
Vošla som do izby. Remus ešte spal. Keď som ho takto videla, konečne som sa usmiala. Predsa len existujú ľudia, ktorí ma majú radi. Sadla som si na stoličku a dívala som sa naňho. Dýchal pravidelne a usmieval sa zo sna. Bol veľmi zlatý, ale po chvíli ma to omrzelo. Radšej by som bola, keby sa zobudil. Zišla som do kuchyne, čakala som a premýšľala. Od posledného splnu bol Remus stále so mnou. Nehneval sa, že som mu nepovedala o tom otcovom výskume. Vlastne sa mi ešte aj poďakoval za to, že som z neho nenechala robiť otcov experiment. Ale nebola som si istá, ako zareaguje na to, čo som pred chvíľou spravila. „Dobré ráno.“ Začula som za sebou hlas. „Dobré. Ale už nie je ráno. Je skoro obed.“ Zasmiala som sa a otočila. „Ely? Čo si to spravila?“ spýtal sa potichu Remus. Vstala som a začala som robiť všetko možné, len aby som sa nemusela pozrieť Remusovi do očí. „Nechaj to teraz tak.“ Povedal, prišiel ku mne a zobral mi z rúk handru na riady. Položil ju na stôl a chytil ma za ruky. „Nepáči sa ti to, že?“ „Nejde o to.“ Smutne sa usmial. „Hovoril som si, kedy niečo podobné spravíš.“ Potom sa naozaj úprimne zasmial: „Ale nečakal som až takýto extrém.“ „Musela som.“ „Nie. Chcela si. Ale to, že si sa ostrihala, ešte neznamená, že nemáš tú istú rodinu, ako včera.“ „Remus, prestaň! Povedz rovno, že sa ti nepáčim. Nechoď na mňa s týmito psychologickými rečami.“ Hneval ma. Ja viem, že je to stále moja rodina, ale nemusí mi hovoriť do mojich rozhodnutí. „Prepáč. A okrem toho, páči sa mi to.“ Povedal a vzal do ruky prameň mojich vlasov. „Je to milé.“ „Ďakujem.“ Usmiala som sa. „Čo budeme jesť? Spravím obed?“ „Nie!“ zhrozil sa Remus. „Vieš čo? Poďme si zbaliť veci do školy. Potom niečo vymyslíme.“
„Ponáhľaj sa!“ kričal na mňa Remus na druhý deň ráno. „Tebe sa to povie!“ zvolala som a takmer som zletela zo schodov. „Máš len jeden kufor.“ „Načo si si brala všetky veci?“ „To nie sú všetky moje veci.“ Zamrmlala som. Dobre, tak som mala viac kufrov ako inokedy. Ale mala som na to dôvod. A okrem toho: mohol by mi s tým pomôcť! Pred dverami som položila všetky svoju batožinu na zem, zamkla som dvere (kľúčom aj kúzlom) a vybehla som k ceste. „Accio, kufre!“ zvolala som. Všetky tri do mňa vrazili. Bola by som spadla, keby ma Remus nezachytil. „Dávaj pozor.“ Zasmial sa. „Zavolaj autobus, lebo to nestihneme.“ Remus sa otočil a ja som sa posledný krát pozrela na svoj prvý domček. Cesta nám ubehla neuveriteľne rýchlo. No aj za tú minútku - dve som stihla dva krát spadnúť zo stoličky. „Nemehlo.“ Zahundrala som si pre seba, keď som sa snažila zdvihnúť zo zeme. Na nástupišti deväť a trištvrte bolo plno ľudí. Nemalo zmysel hľadať kamarátov, tak sme zamierili do zadnej časti vlaku, ako sme sa včera dohodli. „Ahojte!“ zvolal Lily, keď nás zbadala. Rútila sa na nás po chodbe a keď prišla až k nám, silno nás oboch objala. Chvíľu sa na mňa zarazene pozerala, ale potom sa usmiala a povedala: „Pristane ti to.“ „Ďakujem.“ Neviem, či som bola niekedy radšej, že sa začína škola. „Úplne na konci?“ spýtal sa Remus. „Nie. Druhé kupé od konca. V tom poslednom je Snape.“ Zamračila sa Lily. „O chvíľu za vami prídem, musím ísť dopredu.“ Povedal Remus a už aj šiel k ostatným prefektom. „Lil, pomôž mi,“ zaúpela som. Tie kufre boli naozaj ťažké, ale to som Remusovi predsa nemohla povedať! Keď sme sa usadili, hneď sme sa začali rozprávať o MLOKoch. Zvláštne, ale cez prázdniny sme na to ani nepomysleli. Tých skúšok sa bál takmer každý. Výnimkou bol len Sirius. Peter sa naňho pozeral takmer so zbožnou úctou, keď Sirius hovoril: „Ja sa učiť nebudem. Tento rok si musím rozhodne užiť. Všimli ste si, ako opekneli tie piatačky?“ Po hodine prišiel aj Remus. Konečne sme boli všetci spolu. Cesta nám ubehla ako voda a všetci sme sa tešili na uvítaciu hostinu. „Veď si jedla na obed!“ zasmial sa James (ktorý držal Lily okolo pliec), keď som povedala, že som veľmi hladná. „No to je síce pravda, ale niekto,“ hodila som zúrivý pohľad na Remusa. „Ma ráno nezobudil včas, takže som nestihla raňajky.“ „Už zastavujeme.“ Usmial sa Peter. Bol tichší ako inokedy, no rovnako šťastný, že je s nami. Pravdupovediac, začínala som ho mať rada. Do ničoho sa nestaral, len chcel byť Jamesov a Siriusov kamarát. To mu ku šťastiu stačilo. Aspoň vtedy som ho tak vnímala. „Vystupovať!“ zvolala som naraz s Alice a všetci sme sa rozosmiali. Hostina bola vynikajúca! Keď som videla Dumbledora, ako sa na nás, študentov, usmieva, bola som neskutočne šťastná. Konečne som bola tam, kde patrím. Ja viem, som sentimentálna, ale ten posledný ročník sa lepšie začať nemohol. Bola som s kamarátmi a to bolo to hlavné.
„Skúšky MLOK sú pre vás nesmierne dôležité,“ pišťal profesor Flitwick hneď na druhý deň ráno. Zívla som. Bola som ochotná staviť sa o sto galeónov, že toto nám bude hovoriť každý učiteľ minimálne mesiac.
A nemýlila som sa. „Ak ešte raz budem počuť, že MLOKy sú veľmi, alebo nesmierne, či naozaj dôležité, skáčem z Astronomickej veže.“ Vyhlásil James v jedno slnečné popoludnie na konci septembra. Sedeli sme pri veľkom dube v strede trávnika pred hradom. „Mne to hovor! Binns nám teraz už ani nehovorí dejiny mágie, iba rozpráva, ako robil MLOKy on.“ Zahundrala som. „Ely, niekto ťa volá.“ Povedal Remus chladným tónom. Obzrela som sa a videla som, ako sa na mňa pozerá Severus. Čo odo mňa chce? Nerozprávali sme sa od toho nešťastného bozku. „Ty ideš za ním?“ spýtal sa napäto, keď som sa postavila. „Remus, len mu poviem, nech mi dá pokoj, dobre?“ usmiala som sa a pobozkala som ho. „Vôbec sa mi to nepáči. Nemala by si tam ísť.“ „Musím. Inak bude otravovať aj nabudúce.“ Remus sa zamračil, ale už nepovedal nič. Vykročila som a zamierila k Severusovi. Nestihla som mu nič povedať, hneď začal on. „Poď so mnou.“ Povedal a chytil ma za ruku. Vytrhla som si ju. „Nie. Severus, nechaj ma, dobre?“ Ešte som bola pokojná. Prečo sa so mnou baví? Čo chce? „Pozri, viem, že sa na mňa hneváš. Za to...za ten bozk a tak. Ale chcem ti pomôcť.“ „Ale čo?“ Severus sa zhlboka nadýchol a potichu povedal: „Mrzí ma to. Naozaj. Bol som idiot. Ale ty si bola jediné dievča, ktoré sa so mnou rozprávalo a nejako som sa nechal uniesť.“ Musela som uznať, že znel presvedčivo. Dokonca sa začervenal. Usmiala som sa. Veď to bol len jeden malý, bezvýznamný bozk, za ktorý sa mi už asi tri krát ospravedlnil. A, pravdupovediac, bola som zvedavá. „Dobre,“ povedala som ešte trochu odmerane. „Ale s čím mi chceš pomôcť?“ „Tu nie.“ Usmial sa. „Poďme dnu.“ Obzrela som sa k miestu, kde sedeli kamaráti. Remus sa na nás zamračene pozeral a keď som sa otočila k odchádzajúcemu Severusovi, vstal, ale Lily ho chytila za ruku a potiahla ho späť. V hrade sme si našli prázdnu učebňu na prízemí. Vošli sme dnu. „Videl som tvoju sestru.“ Vyhŕkol Severus, len čo som si sadla na lavicu. On sa predo mnou prechádzal ako tiger v klietke. „No a čo? Mňa to nezaujíma.“ „Povedala mi, čo ti spravila a my-“ „Vieš čo? Je mi jedno, že si ju videl, alebo že si sa s ňou rozprával.“ Povedala som a vstala som, že odídem. Pokiaľ viem, chcel mi s niečím pomôcť, nie rozprávať o mojej šialenej rodine. „Viem to napraviť.“ Povedal náhle. Zastavila som. „Čo vieš napraviť?“ Už som tušila, o čo ide, ale nebola som si istá. A pravdaže... „Tú jazvu. Viem ti ju odstrániť.“ „Nedá sa odstrániť. Pýtala som sa Lee Lee a ona povedala, že...“ „Je to kozmetička.“ Pohŕdavo sa zasmial Severus. „Jasné, že sa nevyzná v čiernej mágii.“ „No a čo? A ty nebodaj áno?“ Stále som nevedela, ako sa mám k nemu správať. Bolo to zvláštne, ale pomaly sa mi vracal ten pocit, ako keď sme sa minulý rok priatelili. So Severusom to bolo zvláštne. Buď som ho nenávidela, alebo som bola rada, že je to môj kamarát. „Tak vieš?“ spýtala som sa po chvíli. Severus stále mlčal a prechádzal sa. „Tak trochu.“ Povedal po pár sekundách. „Chceš tú jazvu odstrániť, alebo nie?“ Chvíľu som premýšľala. Akosi som si na ňu zvykla. Je to len týždeň aj niečo, ale tá jazva mi pripomínala, čoho je sestra schopná. Už len kvôli tomu som sa k nim nechcela pridať. Ale na druhej strane, už ma nebavilo nosiť dlhé tričká, ktoré ju zakrývajú. A nechcela som už vidieť ani pohľad v Remusových očiach, vždy, keď tú jazvu uvidel. Kládol si za vinu, že mi ju Hippolita spravila, aj keď to bola, pravdaže, hlúposť. Potrebovala som získať čas na rozmyslenie. „Prečo mi chceš pomôcť?“ spýtala som sa. Severus zastavil a pozrel sa na mňa. Prvý krát od začiatku školského roka som si všimla, ako veľmi sa zmenil. Hoci som s ním mávala elixíry niekoľko krát do týždňa, nikdy som si ho nevšímala. Až teraz. Severus vyrástol. Aj predtým bol vyšší ako ja, ale teraz bol z neho takmer muž. Aj zmocnel, nebol taký chudulinký ako minulý rok. No najväčšiu zmenu som postrehla v jeho tvári. Vždy sa tváril, akoby bol niečo viac, ako ostatní ľudia. Teraz nie. Usmieval sa na mňa a ja som s hrôzou zistila, že sa červenám. Severus opeknel. Vlasy mal dlhšie a...je hrozné, že to hovorím o kamarátovi, ale...mal ich umyté. Vďaka tomu vyzeral ešte krajšie. A jeho oči! Boli tmavšie. Hlbšie. A láskavejšie. Vyzeral ako obyčajný sedemnásťročný chlapec a nie ako vyziabnutý upír. „Prečo ti chcem pomôcť?“ spýtal sa s úsmevom. „Pretože si kamarátka. Však?“ „Severus, nerozprávali sme sa od...“ „Ja viem. A ospravedlňujem sa. Opäť.“ Povedal to tak úprimne! Nedalo sa mu neveriť. Asi som spravila chybu, no odpustila som mu (ak sa dá vôbec niečo také pekné, ako bozk odpustiť). Usmiala som sa. Severus si vydýchol, akoby čakal len na môj úsmev a pokračoval: „Naozaj ti s tým môžem pomôcť. Stačí, ak mi ju ukážeš.“ „Nebudem sa pred tebou vyzliekať!“ zvolala som. Tak najprv sa mi ospravedlňuje a teraz chce odo mňa toto! „Ale no tak! Videl som už aj horšie veci, ako je dievčenské brucho.“ Zahundral. „Ako vieš, kde ju mám?“ „Poly.“ Odpovedal krátko. Jasné! Riddle. Vlastne Voldemort. Bol to jeho „priateľ“. Tak ako Hippolitin, matkin a otcov. Čo sa všetci zbláznili? „Ukáž mi predlaktie.“ Povedala som zrazu. „Prečo?“ Severus znervóznel. „Len mi ho ukáž, dobre?“ Vyhrnul si rukáv na pravej ruke a ukázal mi ju. „Teraz druhú.“ Znova si vytiahol košeľu a ukázal mi aj druhú ruku. „Ako to, že ho nemáš?“ „Tetovanie?“ usmial sa. „Áno, má ho aj sestra.“ „To asi preto, že je Smrťožrútka.“ „A ty nie si?“ „Nie.“ Povedal. Neviem prečo, ale neskutočne sa mi uľavilo. „Aspoň zatiaľ.“ Dodal potichu. „Severus, ak budem súhlasiť, nikomu o tom nepovieš ani pol slova, okej?“ „Ani Lupinovi?“ uškrnul sa. „Ja mu to vysvetlím.“ Dúfala som, že nájdem vhodnú výhovorku, prečo už nemám tú jazvu. Už som ju nechcela. A teraz, keď mi Severus povedal, že sa dá odstrániť, chcela som sa jej zbaviť čo najskôr. „Dobre. Teraz mi ju ukáž.“ Sadol si vedľa mňa a ja som si vyhrnula tričko. Ale len tak trošku, nemusí vidieť to, čo netreba. Jazva sa mi tiahla od posledného ľavého rebra až k panvovej kosti. Severus natiahol ruku a dotkol sa jej. Zrazu mnou prebehla veľmi zvláštna triaška. Nahovárala som si, že je to preto, lebo mal studené ruky, no rumenec na mojej tvári prezrádzal niečo iné. Našťastie, Severus to nevidel. Pomaly po nej prechádzal a medzitým sa pýtal: „Kto ti ju zacelil?“ „Remus.“ Zašepkala som. „Hm, vidieť, že sa v tom vyzná.“ Hovoril viac pre seba, ako pre mňa. „Vlkolak...zrejme mu Dumbledore povedal, ako si má ošetriť rany, ak sa poškriabe...užitočné. A naozaj dobre spravené...“ potom som ho už nepočula. Alebo vlastne nepočúvala. Pozerala som sa na jeho ruku, ako pomaly prechádza hore a dole po tenkej čiare na mojom bruchu. Potom som prechádzala pohľadom až k jeho tvári. Tá zmena bola taká zarážajúca, až som sa čudovala, že som si to nevšimla skôr. Znova som sa pozrela na jeho ruku, na dlaň, ktorá teraz zakrývala takmer celú jazvu a premýšľala som, prečo som sa vlastne dala na toto nahovoriť. „Nebojíš sa ich?“ spýtal sa Severus nahlas a tým ma vtiahol späť. Pozrela som sa mu do očí. „Koho?“ „Rodičov.“ „Sú to moji rodičia, predsa! Prečo by som sa ich mala báť?“ „Aj Poly je tvoja rodina. A predsa ti dokázala spraviť toto.“ Vstal a pozrel sa na mňa. „Mala by si stáť pri nich.“ Povedal rozhodne. „Severus!“ „Naozaj. Inak je možné, že ti spravia niečo horšie. Alebo niekomu z tvojich priateľov.“ „Prečo by to robili?“ „Si parselan. Chcú ťa na svojej strane.“ „Ale ja som sa už rozhodla.“ Povedala som potichu. Aspoň som si myslela, že som definitívne rozhodnutá. Ale čo ak mal Severus pravdu? Nebolo by lepšie, keby som bola teraz s nimi? Možno by som im dokázala zabrániť v tom, aby robili chyby. Alebo aby niekoho, nebodaj, zabili. „Naozaj?“ uškrnul sa, akoby mi čítal myšlienky. „Severus, ja sa k nim nechcem pridať. Nebudem stáť proti kamarátom.“ „A ak o tom nebudú vedieť?“ „Dumbledore by to zistil.“ „Takže už uvažuješ nad tým, že by si stála pri rodine?“ Zamyslela som sa. No áno, už nad tým uvažujem, ale nie je to jednoduché. Nechcem sa pridať k „druhej strane“ len preto, aby som pomohla rodičom. Nechcem to najmä kvôli Remusovi a Lily. Čo by si pomysleli? Čo by som si pomyslela sama o sebe? Musela by som sa nenávidieť rovnako, ako nenávidím Voldemorta. Okrem toho, už od malička som odmietala zásadu: účel svätí prostriedky. Ale teraz... „Daj mi čas. Dobre? Nemôžem sa rozhodnúť v tomto momente.“ „Dobre,“ usmial sa. „Ale nepremýšľaj dlho. Možno bude neskoro.“ Otočil sa a otvoril dvere. „O týždeň príď za mnou, vyliečim ti tú jazvu.“ A odišiel. Vstala som. Musela som sa niekomu ospravedlniť.
|
© Copyright 2004-26 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre
Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz
 | ||||||||||||||||||||
| ||||||||||||||||||||
 | |
|
 | ||||||||||
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
|