Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 7.5.2016, 11:17:59
Čítaná: 961×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

„Ako to vyzerá?“ neďaleko zastal džíp a vybehol z neho Vladimír. Vtom mu pohľad padol na Marekovo bezvládne telo a zbledol.

Viac k tomu nepovedal, rozbehol sa preč. Ako v delíriu som si všimla, že Alex sa pohybuje popri škole a snaží sa nepozorovane ujsť. Pri ňom stál Naňa.

„Vladimír!“ skríkla som z posledných síl. „Tam je!“ ukázala som na človeka, ktorého som teraz celou dušou nenávidela.

V rukách som zvierala ligotavú dýku, ešte stále zakrvavenú a nasiaknutú jedom. Vrazila som ju Vladimírovi do rúk.

„Len mu daj, čo si zaslúži,“ šepla som. „Daj mu, nech sa uškvarí v pekle.“

Alex sa zasmial. „Ty si naivná. Čo získaš tým, že sa ma zbavíš? Nič! Keď neovládnem svet ja, urobí to niekto iný! Je to len otázkou času!“

Naňa sa pri ňom prikrčil, vypliešťal očiská na striebristý ligot vo Vladimírových rukách a sám prikročil bližšie

„Vzdávam sa,“ bľabotal. „Nič som nechcel urobiť, naozaj. Prinútil ma!“

„Odíď, toto nie je pre tvoje oči,“ prikázal mi Vladimír. Vedela som, čo sa chystá urobiť. A mal pravdu, netúžila som to vidieť.

„Berte si ho, jeden z tých, čo zavinili požiar,“ mrkol na svojho prasynovca Vladimír a rozbehol sa do podchodu za Alexom.

Nie, on naozaj nemohol byť tým, čo to chcel celé spískať. Veď ani nevedel, čí je.

„Lívia, poďte, nemáte tu čo hľadať,“ prišla ku mne nahnevaná učiteľka. „Musíte si oddýchnuť. Čo je toto za deň, strašná tragédia.“

Viac som už nevnímala. Doľahlo to na mňa, pred očami sa mi zahmlilo a ja som jej klesla do náručia.

Tri dni som ležala doma v izbe a civela do plafónu. Máčala som vankúše slzami a obviňovala seba aj ostatných zo všetkého, čo sa dialo. Neprijímala som návštevy. Laura sa viackrát pokúšala prísť, ale nemala som záujem. Dokonca prišiel i Blažej, ale prikázala som mame, aby ma zatajila.

Rodičia nevedeli, čo majú so mnou robiť. Nejedla som, nepila, odmietala som lieky na upokojenie. Len som bezducho ležala na posteli. Opustila ma všetka chuť do života. Akoby kus zo mňa zomrel spolu s Marekom.

Tisíckrát som oľutovala, že som nebola šikovnejšia. Keby som bola obratnejšia, nezostala stáť ako stĺp, žil by. Len kvôli mne sme toho toľko nestihli. Výčitky ma zožierali zaživa a nedovoľovali poddať sa liečivému spánku. Prehrabávala som sa v sklenom poháriku a čítala si dookola Marekove vyznania. Nebyť tých, neverila by som, že vôbec existoval. Nemala som jedinú fotku, ktorou by som si ho mohla pripomenúť. A to vedomie ma ničilo ešte viac.

Si darček, ktorý dostal môj život, si liek, ktorý lieči môj smútok, si zázrak, o ktorom sa nepíše v médiách, si moje dievča, moja žena, ktorá mi spravila zlom v dejinách.

Po prečítaní ďalšieho papierika som sa znovu rozplakala. Posledné dni som už vyplakala celé more sĺz.

SMS od Laury. Bola som jej vďačná, že hoci som sa s ňou odmietala rozprávať, myslela na mňa s takou dôležitou informáciou.

V deň pohrebu som konečne vstala z postele a trasúcimi sa nohami som zamierila k dverám.

„Na pohreb,“ odvetila som odhodlane, hoci hlas sa mi mierne zachvel. Je to to posledné, čo pre neho môžem urobiť.

„Livinka...“ Mama si ma premeriavala, no napokon prikývla, akoby bola rada akémukoľvek prejavu života z mojej strany. „Idem s tebou, čakaj ma.“

Odkedy sa to stalo, s rodičmi som sa o tom nerozprávala. Len som povedala základnú informáciu, že Marek zomrel. Videli na mne, že som totálne mimo a tak radšej nevyzvedali. Možno sa mama aj tešila, veď ma od neho odhovárala. Tvrdila, že budem nešťastná.

Pod očami som mala tmavé kruhy, tvár bledá, vlasy mastné. Bola som nevyspatá. Spať som však nemohla. Vždy, keď som zatvorila oči, zjavili sa mi pred nimi posledné udalosti. Počula som, ako sa Alexander škodoradostne smeje. Netušila som, či ho Vladimír chytil, či mu odplatil všetko to zlo, čo nám narobil.

Ako v spomalenom filme som si umývala vlasy, vyfénovala ľahké kučery a nechala ich zľahka dopadať na chrbát. Vonku bolo mierne primračené, slnko nepieklo. Nemalo nám byť teplo v tmavej farbe.

S mamou sme sa terigali mestskou dopravou na cintorín. Kráčali sme do kopca k márnici. Najradšej by som sa zvrtla na päte a ušla. Ale potrebovala som ho vidieť. Poslednýkrát. Kým patrí mne. Potom už bude patriť len chladnej zemi.

Bol krásny. Smrť mu neublížila. A na tvári mal spokojný úsmev. Akoby splnil všetko, čo chcel. Akoby bol šťastný, že mi zachránil život.

Znovu som sa rozplakala. Mama stála pri mne. Objavila sa aj Laura a obe stáli po mojom boku.

Presunuli sme sa ku kope hliny. Zazrela som, že dobehol aj otec. Mama mu isto poslala správu. Ani on ma nechcel nechať v tejto chvíli samu.

Ovzduším sa niesla pieseň, ktorá sa mi vôbec nepáčila. Pochybujem, že by sa aj Marekovi páčila. Mohli mu pustiť inú, takú, čo by k nemu pasovala.

Postupne všetci prichádzali k hrobu, každý hodil hrudku hliny do hlbokej a temnej jamy a s utrápeným výrazom odchádzal. Prišli aj kolegovia, študenti...

Nakoniec sme zostali len ja, mama, otec, Blažej, Laura, Sára a Ela, Vladimír. Marika, Markova sestra s rodinou, sa odmietla zdržať. Dúfala som, že za to neviní mňa. Stačilo, že som sa sama týrala obvineniami, nechcela som, aby ma aj jeho rodina nenávidela.

„Ach, holubička moja, mne je to tak ľúto,“ plakala Sára pri mne. Vždy chodila v neónových farbách a v tejto tmavej sa celkom strácala. „Boli ste taký krásny pár. Verila som, že vydržíte až do konca. Že vám pôjdem na svadbu. Deťúrence dožijem.“

Strašne mi tými slovami ubližovala, mala som pocit, že mi do srdca zarýva ďalšiu a ďalšiu dýku, ale nepovedala som jej, aby bola ticho. I ona si potrebovala uľaviť od bolesti.

„Dúfam, že ešte ku mne prídeš,“ zaprosila. Ela si za jej chrbtom tiež utierala slzy veľké ako hrachy.

„Určite,“ šepla som. Bolo to posledné spojivo, ktoré som mala s Marekom. Dom a prostredie plné spomienok.

„Aj u mňa sa musíš ešte zastaviť, Lívia,“ pozrel na mňa Blažej vážne. „Budeme sa musieť porozprávať.“

Konečne ma všetci nechali na pokoji a odišli. Zostala som tam sama. Len s rodičmi. Naposledy som pohľadom objala prázdnu jamu a zúfalo sa rozplakala. Klesla som do hliny a búchala päsťami do zeme.

„Marek, Marek,“ vyslovovali moje pery pomedzi slané slzy. „Zbohom. Zbohom, láska moja.“

Poslednými slzami som pokropila ťažkú chladnú zem, keď tu ma mama zdvihla na nohy.

„Dievčatko moje, poď. Strašne mi je to ľúto. Vidím, že si ho naozaj ľúbila. A on teba tiež.“

Uslzene som na ňu pozrela. Tieto slová boli to najviac, čo mi mohla povedať. Precítila moju stratu, uvedomila si, čo som skutočne cítila. Neviem ako. No keď som sa jej zahľadela do očí, pochopila som.

Vtedy som objala oboch svojich rodičov. Nie som na svete sama. Ešte stále je niekto, kto ma má rád, kto sa o mňa bude starať a podporovať ma, komu na mne záleží. Kto ma podporí v ťažkých chvíľach a pomôže mi kráčať ďalej.

Elixír lásky