Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 5.5.2016, 08:25:22
Čítaná: 617×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Menej úžasné pocity vo mne vyvolával akademický týždeň. Vstávala som skoro ráno, celý deň civela do kníh, stresovala a na každého štekala ako besný pes. Na Mareka som tiež akosi nemala náladu. Žalúdok som mala ako na vode, každý deň sme si volali s Laurou, občas prišla k nám, aby sme sa spoločne učili, pretože sme išli maturovať z rovnakých predmetov. Slovenčina s angličtinou boli ešte celkom fajn, horšie to bolo s biológiou a náukou o spoločnosti. Všetko sa mi plietlo, začínala som z toho mať poriadny miš-maš. Aspoň že Laura nestresovala. Vždy bola tak úžasne pokojná, že to prenášala aj na mňa.

Aby som však Mareka nezanedbávala úplne, vo štvrtok sme vybehli za Sárou. Využila som deň, kedy mali byť rodičia v práci dlhšie, lebo by ma isto nepustili. Ja sama som mala v kútiku duše výčitky svedomia, že sa neučím a že mi to isto bude chýbať. No musela som si uznať, že toto je osožnejšie, ako civieť doma na stenu a aj tak nič do hlavy nedostať.

„Ja som taká šťastná, že ste prišli!“ spľasla Sára rukami, keď nás zbadala na prahu dverí. „Poďte ďalej, poďte. Júj, Ela, máme návštevu, chystaj jesť!“

Stíchla som. Všimla som si, že v jej očiach svieti znovu ten zvláštny jas a vedela som, že má jeden z tých horších dní. Dúfala som, že ju aspoň na chvíľu rozptýlime.

„Milujem slnko, kvietky i bzučiace včely,“ oznámila nám, keď sa znovu vrátila. „Ale keby ste vedeli, ako tu je krásne v zime. Dúfam, že vtedy prídete. My sme s Richardom radi chodievali po okolí na prechádzky. Nie je nádherné, keď vám počas prechádzky vrždí sneh pod nohami a vločky dopadajú na tvár? Ste v objatí milovanej osoby a cítite sa... šťastnými.“ Nostalgicky sa zahľadela do diaľky. Dnes jej myseľ akosi častejšie ubiehala.

„Vladko!“ vyskočila z kresla. S Marekom sme pozreli na seba. Toho sme tu nečakali.

„Idem aj tebe spraviť čajík,“ pohladkala ho Sára a vydurila Elu z kresla.

Len čo odišla z miestnosti, Vladimír sa nahol k nám, pozorne si prezrel Mareka a zahlásil. „No čo? Už si zdravý? Som rád, že si to prežil.“

„Hej. Náhodou som šiel autom okolo. Teraz sa viac pohybujem po okolí. Už si bol taký mimo, že o tom ani nevieš, čo?“ pokýval hlavou Vladimír.

„Bol som na tom dosť zle,“ súhlasil Marek. „Cítil som, že zrazu prestali, ale netušil som prečo. Čakal by som, že svoje dielo dokončia.“

„Ale áno. Niekedy sa človek môže hviezdam vzoprieť,“ namietol Vladimír.

„Ani ťa o tom nepresviedčam,“ vzdychol si muž a poškrabkal si fúzy. „Len si myslím, že Blažej ti to nemusel vravieť. Keby si o tom nevedel, tiež by sa nič nestalo.“

„Ako môžete takto hovoriť?“ zamračil sa Marek. „Veď ide o záchranu sveta.“

„Prosím vás, Tóno je také nemehlo. Neverím tomu, že by čosi urobil. Miesto toho sa neustále dostávate do problémov s nejakým kreténom, ktorý nevie, čo od radosti. Akurát tak vypustíte dušu a nič neurobíte.“

Trochu som s ním musela súhlasiť. Marek sa mračil. Nepáčilo sa mu spochybňovanie konania jeho starého otca. Vladimír sa mračil, lebo Marek nesúhlasil s jeho názorom.

V obývačke nastalo ťaživé ticho. Príchodom Sáry sme si s úľavou vydýchli. „Spravila som nejaké chlebíčky a pudingy,“ švitorila, nevšímajúc si ticho v izbe.

„Pani sa nemá dobre,“ sprisahanecky nám oznámila. „Mala za sebou ťažkú noc, ledva sme to zvládli.“

„Je trochu roztržitá,“ povedala som pri pohľade na kávu, ktorú naliala na tanierik miesto do šáločiek.

„Odišiel,“ vrátila sa Sára, klesla do kresla a odvtedy s ňou nebola žiadna reč. Po dvoch hodinách sme sa zdvihli.

„Neviem, či sme jej tentoraz viac neublížili, ako pomohli,“ ozvala som sa do ticha v aute.

„To určite nie, možno to bol len silnejší záchvat,“ upokojoval ma Marek.

Rýchlo sme sa rozlúčili a ja som sa pokúsila znovu zahryznúť do učenia. A keď svitlo v pondelok ráno, bola som šťastná, že sa utrpenie končí. V ten deň som začínala slovenčinou a angličtinou.

Našťastie, otázky mi na oboch predmetoch sadli a keď som sa po škole na okamih stretla s Marekom, ledva som stála na nohách.

„Zaspím,“ opierala som sa o jeho plece, keď sme sedeli v parku. „Musím sa ísť ešte učiť. Zajtra biológia a naska. Už nech to mám za sebou. Umriem.“

„Neboj, všetko zvládneš,“ pobozkal ma na čelo. „A keď budeš mať zajtra po tom, spravíme si pekný večer, súhlasíš? Pôjdeš ku mne, nachystám sviečky, večeru, vínko a oslávime...“

„To by bolo super. Skúsim od našich vymámiť povolenie zostať aj na noc.“

A veru som sa aj hecla. Spať som šla neskoro v noci, keď som už mala vysušené oči a mozog oddychoval kdesi na Hawaii. Ráno som sa starostlivo vyobliekala, nech zapôsobím nielen na komisiu, ale potom i na Mareka. Strašne som sa tešila, že už budem mať pokoj a strávim celý deň s ním. Aj noc. A potom aj všetky ostatné dni. A možno i noci. Naši sa budú musieť zmieriť, že tvoríme pár. Iná možnosť neexistuje. Zmiznú všetky zábrany!

Na naske som si vytiahla otázku z ekonómie, čo ma vôbec nepotešilo, ale vykoktala som sa z toho a dali mi dvojku. A na biológii to už bolo lepšie. Dýchacia a vylučovacia sústava človeka.

„Pekná odpoveď,“ usmievala sa na mňa predsedníčka komisie, keď tu sa spustil alarm.

„Nácvik na požiar,“ mávla rukou moja učiteľka, žmurkla na mňa a práve, keď mi chcela pokynúť, že môžem odísť, rozleteli sa dvere.

„Všetci rýchlo von. Celé západné krídlo školy je v plameňoch!“ skríkla slovenčinárka, celá roztrapatená, v očiach hrôza.

„Čože?“ V našej triede nastal zmätok. Rýchlo som sa ponáhľala spolu s tromi ženami von z triedy. Na chodbe sa už vznášal štipľavý zápach. Neboli sme ďaleko od miesta.

„Rýchlo, rýchlo,“ súrili učiteľky maturujúcich študentov. Rútili sme sa dolu po schodoch.

Vonku už stála kopa študentov. Spolu s nami sa dnes učili prváci, druháci a tretiaci boli na brannom cvičení.

Znepokojene som vyzerala Mareka. Ten mal dnes skúšať štvrtákov v západnom krídle!

„Kam idete?“ zastavila ma učiteľka, keď som sa chcela rozbehnúť do školy. Musím ho pohladať!

Naozaj, z diaľky bolo počuť húkačku. Pozrela som na vchod. Okná nad ním oblizovali pahltné plamene.

„Nevidela si Mareka? Prosím ťa, nevidela si ho? On mal v západnom krídle skúšať!“ zatriasla som ňou hystericky.

„Netuším, Liv, ale nestresuj, iste sa tu kdesi pohybuje. Všetci sú vonku, školník to kontroloval.“

Pátrala som po okolí, no v mase vzrušených študentov, som ho stále nevidela. Začala som sa pretláčať na okraj skupiny.

„Minimálne vieme, že nie je vnútri,“ upokojovala ma kamoška a spolu sme sa predierali na koniec.

„Blažej?“ vytreštila som oči na starca, postávajúceho pri koňovi. „Čo tu robíte?“

Potom som pozrela na horiacu budovy a hneď na to na požiarnikov, ktorí práve dobehli. Došlo mi to.

„A kde je Marek? Dúfam, že ho nechce zabiť?!“ zhrozila som sa pri predstave, čo by sa mu mohlo stať.

„Marek!“ skríkla som, keď sa konečne objavil. Rozbehla som sa mu do náručia, nedbajúc, že si o nás ktosi niečo pomyslí. Zmaturovala som, môžem ich bozať!

„Teraz na to nie je čas,“ prerušil nás Blažej. „Marek, nastal TEN čas.“

„Dobre a kde je Vladimír?“ chcela som vedieť. „On ho mal preda zničiť, je jeho jediný pokrvný príbuzný, ktorý to má spraviť.“

Usmieval sa ako na kastingu najdrahších modelov, oblečený v značkových handrách.

„Vždy sa mi páčil jej temperament,“ zaligotali sa Alexove oči. Lenže do tých som nemohla hľadieť. I keď som pochybovala, že by to dokázalo fungovať i teraz, keď som Mareka milovala celým svojím ja.

„Isteže. Stále sa mi nedarí zničiť to posledné, čo by mi malo stáť v ceste.“

„Naňa je nič. Poslúcha mňa. A je čas to konečne všetko vyriešiť. Raz a navždy.“

Všetci sme pozreli na Blažeja. Hviezdy sa teda mýlili. Tento tu bol skutočnou hrozbou. Aj Blažej bol prekvapený.

„Pozor!“ začuli sme a na nás sa vovalilo mračno študentov. Oddelili ma od Mareka.

„Nie!“ Odsotila som hysterické telá a rútila sa k Marekovi. Našťastie ho práve jeden študent, do ktorého som vrazila, odhodil nabok.

„Ty zmija! Myslíš si, že sa môžeš priečiť hocikomu! Mal som ťa zabiť už vtedy v lese,“ zúril Alex. V rukách držal ligotavú dýku. Zdrevenela som. Zhypnotizovane som civela na striebristý ligot, ktorý zrazu zasvišťal a vyletel z Alexandrových rúk smerom ku mne.

„Lívia! Zmizni!“ zreval Marek a v poslednej chvíli ma odtisol. Sám však nestihol odskočiť.

Keď Alex videl, že sa mu podarilo zasiahnuť svoju najväčšiu hrozbu, škodoradostne sa zasmial a rozbehol sa preč. Marek okamžite klesol k zemi.

„Marečku,“ držala som ho v lone a snažila sa bojovať s panikou, ktorá ma zachvacovala. „Blažej!“

Ten už bol pri mne, rýchlo mi odtisol ruky, aby zistil, čo sa dá robiť. Potom na mňa pozrel s nekonečným smútkom v očiach a chvejúcimi sa perami vyriekol ortieľ.

„Akože nie!“ zvreskla som. „Zavolajte záchranku! Natrite ho masťou, dajte mu niečo vypiť!“

„Nedá sa, Lívia,“ šepol starec nešťastne. „Tá dýka bola natretá špeciálnym jedom. Akonáhle sa dostane do kontaktu s krvou, je neskoro.“

„Nie, nie nie! Povedzte, že to nie je pravda! Neexistuje! Marek nemôže zomrieť!“

V mojom hlase bolo toľko zúfalstva, že by sa aj kameň zľutoval. A nič. Cítila som na sebe vydesené pohľady mnohých ľudí. Máčala som Marekovu tvár slzami, držala ho za ľadovú ruku. Ešte sa mu chveli viečka.

Slzy sa mi rinuli z očí, dopadali na nehybnú tvár muža, ktorá ešte pred pár sekundami dýchala životom. Tvár muža, ktorého som milovala. Dopadali na pery, ktoré ma bozkávali, ktoré mi vyznávali lásku a sľubovali krásny večer. Bolesť mi trhala vnútro na márne kúsočky. Jediné, po čom som v tej chvíli túžila, bolo zomrieť s ním. Môj život stratil zmysel. Bez Mareka nemám čo robiť.

„Liv,“ začula som Laurin vystrašený hlas. Opatrne sa ma dotkla. Aj hlasy učiteľov sa mi zlievali dokopy. Nič som nevnímala. Hľadela som na Mareka, ktorý ma zachránil a kvôli mne prišiel o svoj život.

„Marek, toto mi nerob,“ prešla som do šepotu. „Zober ma so sebou. Nenechávaj ma tu samu. Nie. Alex!“ zvreskla som zrazu z posledných síl. „Preklínam ťa!“

Zúfalý plač mi neuľavoval na bolesti. Tá práveže akoby silnela. Dochádzalo mi, že tento odvážny muž vykonal nekonečnú hlúposť, len aby zachránil môj život. Nedbal na to, že tu zanechá srdcia naplnené smútkom a chuťou zomrieť. Len kvôli mne tu teraz ležal a v prázdnych očiach sa mu odrážali oblaky na oblohe.

Chcela som, aby na mňa žmurkol. Objal ma, aby jeho pery povedali, ako ma ľúbi. Aby vyslovil moje meno tónom, ktorý používal iba on. Chcela som, aby sa jeho pery znovu dotkli tých mojich.

Chcem zomrieť s tebou! opakovala som si v duchu ako nejakú modlitbu. Zaklínadlo, ktoré by mi mohlo splniť posledný sen. Nedokázala som už ani dýchať. Zúfalstvo sa miešalo s hnevom, že ma tu nechal.

„Sľúbil si mi, že tu so mnou zostaneš navždy,“ šepkala som, kolísajúc sa vpred i vzad.

„Pre Kristove rany, Pisarčíková, vstaňte,“ dobehla ku mne biologikárka a zdvíhala ma z prašnej zeme.

Najradšej by som si vykričala pľúca. Možno by tá strašná bolesť poľavila. Triasla som sa ako osika, drvila ma zima, stále som hľadela na Marekovo nehybné telo. Nedokázala som byť silná. To som bola s ním. Bez neho som nič.

Elixír lásky