Kapitola:
Pridaná: 4.5.2016, 08:55:58
Čítaná: 589×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Stresy 2 » Nepríjemné zistenie 3 » Oáza radosti 4 » Strach 5 » Starosti 6 » Adrenalín robí divy 7 » objav 8 » Varovanie 9 » Zvádzanie 10 » Konečne zmena 11 » Útočište 12 » Calaboose 13 » Útek 14 » Dessireé Artemis 15 » Elixír lásky 16 » Krutá pravda 17 » Vladimír Bobuľa 18 » Blažej 19 » Konečne doma 20 » Zvítania 21 » Rozchod 22 » Pomsta 23 » Starosti 24 » Liečenie a dary 25 » Preč. Preč od všetkého... 26 » Pohreb 27 » Testament 28 » O rok neskôr 29 » Zbohom neznamená navždy

Ehm, 12 stranová kapitola. Máte čo robiť. :D

„Čože?“ vykoktala som zo seba.

„Rýchlo, sadaj. Je u mňa.“

„U vás? A čo tam robí?“

„Nie je čas na rozprávanie. Musel som ti to oznámiť. Teraz rýchlo nasadni a ideme ku mne.“

„Nemôžem si k vám sadnúť, veď sa tam obaja nezmestíme,“ ešte stále som čumela na vysokánskeho koňa. „Prosím vás, čo je s Marekom? Je v poriadku? Žije?“

Do hlasu sa mi vkrádala panika. Ak je u Blažeja, ktorý za mnou meral cestu na koni (!) a Marek mi nezdvíha...

Panebože!

„Ide nejaký autobus?“

Blažej prekvapene povytiahol obočie. „Zdá sa mi, že áno. Ale stojí na začiatku dediny, k nám budeš musieť ísť peši.“

„Nevadí. Bežím na stanicu.“

„Rýchlo, Lívia. Ja idem za ním, nech nie je neskoro.“

Neskoro?

Našťastie, stanica bola len za rohom. Pozorne som študovala vylepený cestovný poriadok a snažila som sa utlmiť triašku, ktorá mi zachvacovala telo. Pred očami sa mi mihali obrazy dokaličeného Mareka.

Lívia, prestaň uvažovať nad somarinami!

O desať minút prišiel prehriaty autobus, ktorý zhltol kopu deciek, idúcich zo školy, a vyrazili sme.

V duchu som ho poháňala, nech sa tak nešunce, vyzerala som z okna, či niekde nezazriem Blažeja na svojom tátošovi.

Keď sme sa po polhodine dotrmácali na miesto, takmer som zvalila deťúrence postávajúce pri dverách a bežala som k Blažejovmu domu. Bála som sa, že si po jednej návšteve nebudem spomínať, kde býva. Našťastie som ho zazrela, ako predo mnou už len klusá na koni. Dobehla som za ním s vyplazeným jazykom.

„Ty si šikovná, Lívia. Ja som vedel, že to dokážeš. Ty áno,“ oznámil mi starý muž, odviedol koňa za dom a voviedol ma dnu. Ovanul ma chlad a zmes podivných pachov. Začula som ston.

„Choď,“ pokynul mi, „potrebuje ťa.“

Opatrne som poodchýlila dvere. Chvíľu trvalo, kým si moje oči privykli na prítmie. Na posteli som zazrela postavu. Celú dobitú, hlava zakrvavená, ruka tiež celá od krvi...

Zovrelo mi žalúdok, ruky mi vyleteli k ústam a ja som sa márne pokúšala lapiť dych.

„Marek!“ zhíkla som a pribehla k posteli. Klesla som na kolená a opatrne ho chytila za ľadovú a bezvládnu ruku.

„Však on zomiera!“ skríkla som hystericky na Blažeja, ktorý ku mne podišiel. „Spravte niečo, do riti! No tak! Hádam ho nenecháte takto? Ja nie som čarodejnica, aby som ho jediným dotykom zachránila! No tak, Blažej, prosím!“ rozplakala som sa.

Položil mi ruku na plece.

„Dal som mu už odvar, bol aj u lekárov. Viac nemôžem urobiť. Ale myslím si, že sa preberie. Tvoja prítomnosť mu isto pomôže. Doteraz stále opakoval len tvoje meno.“

Uslzene som na neho pozrela.

„Marek, nestraš ma, prosím ťa, otvor oči. Pozri, už som tu. S tebou,“ odhrnula som mu polepené vlasy z čela. „Čo sa ti stalo, povedz?“

„Mal nehodu. Niekto do neho vrazil autom.“

„Čo? Vari si nedával pozor? A prečo si ho lekári nenechali u seba?“ hnevala som sa.

„Ja som odmietol.“

„Vy?“ vytreštila som na neho oči.

„Muselo to tak byť.“

„Ale prosím vás, strčte si kdesi tie vaše múdre reči,“ vybehla som na neho. „Kvôli nejakému fakírovi neprídem o to, čo mám najradšej na svete! Zavolám sem doktorov!“

Nahnevaná, ako už dávno nie, som to naozaj chcela spraviť, no v tej chvíli sa Marekove viečka zachveli a pery zašepkali.

„Lívia...“

„Tu som, Marek, tu,“ znovu som si k nemu kľakla. „Povedz mi, čo sa ti stalo?“

„Lívia,“ zopakoval.

„Je vyšťavený,“ oznámil mi Blažej, akoby som si to sama nevšimla.

„Vidím,“ odsekla som.

„Nemyslím si, že by mal zomrieť,“ znovu sa ozval. „Len ho to trochu odrovnalo. Musíš veriť, dievča. Si hrozný pesimista.“

„Vôbec ma nepoznáte.“

„Ale poznám.“

„Nehádajte sa... prosím,“ šepol Marek s námahou.

Zazrela som na Blažejovu postavu a znovu pohladila Mareka po líci.

„Miláčik...“

„Som rád, že si prišla.“

„Dôležité je, že to dobre dopadlo. A teraz sa napi ešte tohto nápoja,“ podišiel k nemu Blažej a pri ústach mu pridržal hrnček so zvláštne páchnucou tekutinou.

Vôbec som neverila týmto hókusom-pókusom a strašne ma rozčuľovalo, ako si myslí, že všetko dokáže vyriešiť akýmisi gebuzinami. Marek potreboval predovšetkým doktorov!

Na moje veľké prekvapenie sa Marek po pár minútach od vypitia pozviechal aspoň na lakte a do tváre získal zdravšiu farbu.

„Si schopný povedať nám, čo presne sa stalo?“ podišiel k nemu Blažej.

„Nebolo by lepšie umyť mu rany? Veď vyzerá príšerne,“ zastavila som vypočúvanie.

„Liv, to je dobré,“ Marek mi slabučko stisol ruku a znovu klesol na posteľ. „Išiel som od Mariky. Bolo už neskoro večer, tma ako vo vreci... Na ceste nikoho nebolo, išlo len jedno auto. Vytlačilo ma na kraj.

„Čože?“

„Hej, potom si už len pamätám, ako ma viacero rúk vytiahlo von na cestu a kopali do mňa.“

Zhíkla som. Pevnejšie som mu stisla ruku.

„Mali by sme zavolať políciu.“

„Keď som sa už nehýbal, zaškeril sa mi do ksichtu, nasadol do auta a zmizol aj s kumpánmi. Možno by to aj dokončili, ale zrazu prestali. Neviem prečo... Nič si nepamätám.“

„Kto?“

„Ten kretén. Alexander...“

„Čo?“ spýtali sme sa obaja s Blažejom. Srdce mi vynechalo zopár úderov.

„Hej, bol to Alex.“

„To nám už nikdy nedá pokoj?“ vybuchla som. „Tak ho konečne niekto zabite!“

„Liv...“

„Žiadna Liv! Už ho mám plné zuby! Stále sa nám moce pod nohy! Čo chce? To mu tak veľmi záleží na tom, aby ten jeho „pán“ vyhral? Nech sa vypchá! Pôjdem na políciu a všetko im poviem.“

„Nemáš žiadne dôkazy. Nemáme ho ako usvedčiť.“

„Ale...“

„A ako si sa sem dostal taký dobitý?“ skočil mi Blažej do reči.

„Z posledných síl som sa odmiestnil.“

„Myslel som si.“

„Marek, veď vieš, že ťa to vyčerpáva,“ namietla som, hoci som si uvedomovala, že bez toho by sa sem nebol dostal. Ale keď som si predstavila, že bol zbitý, bez sily a ešte sa vyčerpával odmiestňovaním...

„Povedal ešte, že už len chvíľu a všetko sa zmení. Všetko...“ vydýchol Marek a znovu privrel oči.

Pozrela som na Blažeja. V tvári bol vážny. Premýšľal.

„Myslím, že na dnes toho bolo dosť,“ prehovoril napokon. „Marek, si skutočne odvážny a som na teba hrdý," potľapkal ho po zakrvavenej hrudi. V očiach sa mu skrývalo dojatie. „Správaš sa ako pravý Bezák. A teraz ťa dáme trochu dokopy. Hneď som späť.“

Zabuchol za sebou dvere.

„Liv, poď bližšie,“ šepol Marek a ja som sa prisunula, nahla nad neho a znovu mu zľahka pohladila napuchnuté líce.

„Len myšlienka na teba ma držala nažive,“ zaševelil a zotrel mi z líc slané slzy. „Neplač. Som tu, som živý. Starý otec ma dá dokopy a všetko bude zasa v poriadku.“

„Vystrašil si ma,“ smrkla som.

Vtom dnu vošiel Blažej.

„No, nevyzerá to pekne, ale trochu zázračných mastí ťa dá do poriadku,“ vyhlásil a pozrel na mňa.

„Mohla by si ho, prosím, vyzliecť? Potrebujeme mať odhalenú hruď, aby som ho mohol ponatierať. Musíme zmenšiť opuchy i modriny.“

Pohladila som Mareka po pochlpených vlasoch. „Neboj, budem opatrná.“

Pustila som sa do roboty. Pomaličky som mu zvliekala košeľu, ktorá bola na mnohých miestach prilepená na zakrvavených ranách. Ten Alex sa s ním teda nepáral. Chcel ho naozaj zabiť? Alebo mu stačilo, že ho doriadi na večné veky? Najradšej by som sa za ním rozbehla a vlastnými rukami mu vykrútila krk.

Vtom som sa strhla, pretože Marek sa prebral.

„Ale, ale, slečna Pisarčíková, chcete aby som vám udelil pokarhanie za nepovolené obnažovanie učiteľa?“

„Haha. Asi ti je už lepšie, keď rypkáš,“ zamračila som sa láskavo. „Keď si už hore, tak zdvihni hlavu, pomôže mi to.“

„Môžem ešte nejako pomôcť?“ spýtala som sa s pohľadom upretým na Blažeja.

„Hm, možno by si mohla. Choď za Ivonou, mojou gazdinou, v zadnej časti domu. Zohrieva vodu. Tie rany treba vyčistiť.“

On zatiaľ na stole pripravoval svoj obľúbený krém, prezeral si tubičky s masťami a rozhodoval sa, ktorú bude najlepšie použiť.

„Myslíte, že by som mu mohla aj ja ponatierať rany?“

Pozrel na mňa s chápavým úsmevom. Prikývol. Rýchlo som teda vybehla za Blažejovou gazdinou, mohutnou ženou v stredných rokoch, vzala od nej hrniec s vodou a vrátila sa.

Opatrne som namočila nachystanú handričku a pustila sa do zmývania rán. Marek podchvíľou pozoroval, ako mu s láskou prechádzam po ranách, zbavujem ho krvi a ako híkam nad vytvárajúcimi sa modrinami.

Potom mi Blažej podal masť a ja som mu rýchlo natrela vznikajúce sinky. Marek voňal, akoby vybehol z exotickej masáže, ale starec tvrdil, že to zabráni plnému prepuknutiu farebných fľakov a vraj dokážu aj zmierniť bolesti. Potom sme ho ešte prinútili vypiť čaj, po ktorom rýchlejšie zaspí a ktorý hojí vnútorné zranenia.

Starec nás nechal samých. Chvíľu som pozorovala Mareka, ako spí, zľahka som ho prikryla perinou a ľahla si k nemu. Zovrela som mu prsty a zostala s ním.

Len nech sa z toho dostane. Prosím.

Dlho mi však nebolo dovolené robiť mu spoločnosť, pretože mi zazvonil mobil. Chvatne som ho zdvíhala, aby sa Marek neprebral, čo by asi aj tak nehrozilo, lebo odvar bol silný.

„Livinka? Kde si?“ ozval sa mamin hlas. „Ponáhľaj sa domov. Dnes sme si s otcom vzali pol dňa dovolenky. Musíme osláviť tvoje narodeniny.“

Prevrátila som očami.

Nejaké narodineny mi boli úplne ukradnuté. Môj život bol Marek.

„A žiadne odvrávanie,“ ozvala sa mama nekompromisne, akoby mi čítala myšlienky. „Dnešok strávime spolu. Tak sa ponáhľaj.“

Zložila!

Ľútostivo som pozrela na Mareka. Nechcela som ho tu nechávať samého. Za žiadnych okolností. Ale boli situácie, kedy som sa rodičom vzoprieť nemohla. Ako bola aj táto. Mama si niečo vzala do hlavy a bola razantná. Vtedy sa s ňou neradno zahrávať.

Pobozkala som Mareka na líce.

„Spinkaj. Ja ešte prídem. Teraz musím odísť, ale vrátim sa hneď, ako sa mi bude dať.“

Ešte raz som ho poláskala pohľadom a vyšla z miestnosti. V obývačke sedel Blažej a miešal svetlozelenú brečku.

„Budem museť odísť. Volala mi mama. Inak by som určite zostala,“ oznámila som mu, neisto prešlapujúc vo dverách.

Pozrel na mňa.

„Dobre.“

„Viete,“ začala som znovu váhavo, „chcela by som sa vám ospravedlniť za to, že som na vás tak štekala. Nemyslela som to celkom tak. Ste výnimočný, viete, čo robíte. Ale bola som vystresovaná a...“

„To je v poriadku,“ prerušil ma a na perách sa mu zjavil jemný náznak úsmevu. „Vidím, že ho máš nesmierne rada, čo je úžasné. To potreboval. A v takých chvíľach, keď ide o milovaného človeka, robíme všetko, prekračujeme vlastné hranice, nezáleží nám na ničom. Nezáleží nám na tom, čo si o nás pomyslia iní, možno ani čo si o nás bude myslieť naše vlastné svedomie. Správame sa inak ako za bežných okolností.“

„Presne ste to vystihli.“

„Ja viem,“ žmurkol na mňa. „A teraz bež. Ja sa o neho postarám. Môžeš kedykoľvek prísť. Ale určite zopár dní nepôjde domov ani do práce.“

„To mi je jasné. Tak... dovidenia,“ lúčila som sa s ťažkým srdcom. Nechcela som odísť, nechať ho tu. Ale vedela som, že je v dobrých rukách.

„Dovidenia,“ mávol mi a ja som sa ponáhľala domov. Cestou som si zavolala taxík, na konci dediny nasadla a o pár minút som už stála pred naším domom. Naši boli ozaj doma. Mama vyčarila penovú tortu, do ktorej sa márne snažila napichať sviečky.

„Nevadí, prežiješ aj bez nich,“ presviedčala skôr seba ako mňa. „Livinka, my sme takí šťastní, že si doma. Ani nevieš, čo to bolo, keď si zmizla. Aj narodeniny si mala a nemohli sme osláviť. Nechcem na to spomínať,“ chytila si čelo. „Už si doma a to je dôležité. Máme pre teba aj darček.“

Otec sa na mňa usmial a podal mi podlhovastú škatuľku.

„To je krásne,“ vydýchla som po rozbalení stužky. Na hodvábnej poduške sa vynímal jemný zlatý náhrdelník. „To ste nemuseli, určite to stálo majland,“ objímala som ich.

„Až také drahé to zas nebolo. A zaslúžiš si, máš už dosť rokov.“

Ale nie dosť rokov na to, aby som si mohla robiť, čo chcem. A chodiť s učiteľom, preletelo mi mysľou, no zahryzla som si do jazyka.

„Budeš to mať hneď aj k maturitám,“ pokyvkával otec hlavou.

„Ste úžasní,“ usmievala som sa.

„A teraz si dajme z torty. Poď, vynesieme to do záhrady, posedíme si, porozprávame sa.“

Ponosili sme tanieriky, tortu, i chladený džús von na maličký stolík. Pokúšala som sa zapájať do debaty, ale myšlienky mi stále odbiehali k Marekovi. Nedokázala som sa tešiť a baviť, akoby sa nič nedialo. Bála som sa o neho. Chcela som byť pri ňom, držať ho za ruku, dávať pozor na jeho spánok. Miesto toho som musela sedieť tu a tváriť sa, že sa nič nedeje. Nemohla som im to povedať. Vedela som presne, aká by bola ich reakcia. S kým som sa to zaplietla. Prenasledujú ho nebezpečení ľudia, musím to skončiť... Ktovie, či by ma nezamkli pod zámok.

Silou vôle som to vydržala. Potom som sa konečne smela zavrieť v izbe a zhrýzať sa obavami. Presviedčala som sa, že je v dobrých rukách. Blažej vie toho viac. Je šikovný a má schopnosti. Dar liečiť. Zvládne to.

Ďalšie dni v škole boli utrpením. Musela som sa tváriť, ako je všetko v pohode, trpieť pohľady spolužiakov, dokonca i učiteľský zbor sa mňa díval odlišne. Alebo som sa len stávala paranoidnou?

Fotenie na tablo bolo mučením. Prišiel aj Ivo, čo mi umožnilo porátať sa s ním. Nečakane som k nemu podišla a trikrát som mu takú vrazila, až sa otočil okolo osi. Pred všetkými. A bolo mi to srdečne jedno. Za mnou sa ozývali vzrušené výdychy, šepot.

„To máš za to, že si zbabelec a nevieš sa vyrovnať s obyčajným rozchodom. Neviem, čo budeš robiť pri vážnejších problémoch. Ale takto si kompenzovať urazenie vlastného ega, to je neuveriteľné,“ vmietla som mu do tváre a za povzbudzovania Laury som odišla.

Od niektorých sa ozval potlesk. Aspoň o pár jedincov menej na mňa civelo ako na najväčšiu štetku. A Ivo sa už ku mne nepriblížil. Keby mama vedela, čo je to za kvietok, isto by ho už tak neospevovala a neodporúčala. Ale ani to som jej nepovedala. Nechcela som riskovať jej srdcový záchvat.

Každý deň som zo školy chodila k Blažejovi. Cestu som už poznala naspamäť. Marek sa zotavoval dobre. Musela som uznať, že Blažejove schopnosti sú naozaj výborné. Modriny neboli také rozsiahle, ako by boli počas obyčajného liečenia, nemali také sýte zafarbenie a aj rany sa zaceľovali, rebrá prestávali bolieť. Stále mi rozprával, že už chce ísť domov, že mu chýbam a potrebuje ma cítiť, ale musel zostať. Kým nebol pri plnej sile, mohol sa stať ľahkým terčom Alexa, ktorý by svoje dielo dokonal. I tak som nechápala, prečo ho nezabil úplne, len ho takto doriadil. Čo tým sleduje?

Nadišiel deň rozlúčky.

„Bude mi to tu chýbať,“ povzdychla si Laura, keď sme sa ráno, posledné chvíle pred tým, než vyrazíme do ulíc, prechádzali po chodbách, nasávali jej vôňu a snažili sa oživiť všetky pekné spomienky, čo sme tu zažili.

Tam som občas vídala Mareka, ako postáva na dozore. Ako sa rozpráva s inými študentkami.

A tu, pri šatni, som ho takmer potkla, keď som sa pokúšala chodiť v topánkach na vysokých podpätkoch.

Naše prvé priame stretnutie.

Veselo som si vykračovala po chodbe. Síce už bolo po zvonení, ale ja som nikdy nedokázala prísť načas.

V ten deň som sa patrične vyobliekala, veď prvé dni v novej škole treba chodiť ako sa patrí, robíme predsa dobrý prvý dojem na učiteľov. Cez víkend som si zohnala krásne úpletové šaty a do toho sandáliky na vyššom podpätku. Zamyslená, kam pôjdem cez víkend, aby som sa nenudila, som nedávala pozor a zrazu sa mi zvrtol členok a zletela som na zem. Rozpleštila som sa ako žaba. Nadávajúc som zdvihla zrak a zavadila o hnedé topánky.

„Slečna, čo to tu dovádzate?“ sklonil sa ku mne dejepisár a pomohol mi na nohy. Dotyk jeho ruky bol elektrizujúci. Zrazu som len omámene hľadela do tmavých očí, v ktorých sa zračila starostlivosť, až sa mi krútila hlava.

„Dierka v podlahe,“ zajachtala som, červenajúc sa. Ešte som nevedela, čo mám od neho očakávať, bolo to v podstate naše prvé stretnutie.

„Dierka v podlahe,“ zopakoval zamyslene po mne a potom sa, na môj údiv, rozosmial.

„Ako sa voláte?“ spýtal sa, keď lapil dych.

Aj by som sa bola hnevala, že sa mi tu vysmieva, ale tak nádherne sa smial, že som len civela, ako sa predo mnou natriasa ako puding.

„Lívia Pisarčíková,“ povedala som mu a odstúpila.

„Pisarčíková. No, tak nabudúce si dajte pozor na tie dierky. Dnes už nie sú výrobky ani podlahy natoľko kvalitné ako kedysi,“ odporučil mi a pobral sa ďalej.

„Ďakujem za pomoc!“ zavolala som za ním.

Otočil sa.

„Zdvihli by ste sa aj sama,“ žmurkol na mňa. „Pisarčíková. Lívia. Odteraz si vás už budem pamätať.“

A naozaj. Od tej trápnej chvíle ma zdravil so širším úsmevom. Vždy. Dokonca mi občas i zamával. Laura sa vždy rozčuľovala, že sa k nej správa obyčajne, hoci chodí po mojom boku.

„Možno mu musíš padnúť k nohám aj ty,“ zasmiala som sa, šťastná, že som v niečom výnimočnejšia ako Laura.

Od toho dňa som sa vždy tešila do školy a hoci som neznášala dejepis, čísla, roky a všetky tie informácie, snažila som sa. Známky som mala dobré a vždy, keď sa dalo, naštudovávala som si niečo dopredu, aby som bola pripravená, keby sa ma náhodou spýtal. Ani neviem, čo som si myslela. Že ma začne uprednostňovať pred všetkými? Preto, že som ho takmer skopla z nôh, keď som si nedávala pozor?

Pozrela som na naše dvere. A tu som mu rozbila nos. Zachichotala som sa. So mnou mal vždy len problémy. Vždy som na neho útočila. Najprv ja rozpleštená na zemi, potom som mu rozbila nos, nešťastný lyžiarsky, stužková a naše slávne putovanie. To chcel osud. Museli sme sa dať dokopy. Ak sa niečie cesty krížia natoľko, ako tie naše, inak to byť ani nemôže.

„Ideme!“ zakričal na nás Laco a tak sme zamierili za ním.

Netrvalo dlho, už sme kráčali ulicami, pískali na píšťalách, hučali, trepali rapkáčmi, vyspevovali a zbierali peniaze. Počasie nám prialo, ľudia naokolo tiež, nuž sme vyzbierali veľa a mohli aj veľa popiť.

Laura sa vedľa mňa túlila k Borisovi, s ktorým chcela prežiť celý život. Aspoň to tvrdila. Nevedela som si to predstaviť. Ona bola jeho pravým opakom, ukecaná, filozofická, chcela všetko vidieť, zažiť, on zas filozofii absolútne nerozumel, uprednostňoval flákanie sa po baroch a miloval preteky v jedení. Našťastie to na ňom nebolo vidno.

Aj ja som sa chcela k niekomu túliť. Presnejšie k Marekovi. Včera sa už cítil celkom dobre, tvrdil, že pôjde domov, lebo aj tak mu už všetky rastlinky na byte uhynuli.

Zapípala mi SMS.

Srdiečko, som domka. Je možné, že by si po rozlúčke so spolužiakmi prišla ku mne? Neskutočne mi chýbaš. M.

„Čo sa vyškieraš?“ zabŕdol do mňa Boris. Odkedy som skončila s Ivanom, nevedel, ako sa má ku mne správať. Raz rýpal, inokedy bol krotký ako baránok.

„Nechaj ju,“ zastarala sa Laura do toho. Vďačne som sa na ňu usmiala.

„Bezák?“ zašepkala.

Prikývla som a ukázala jej SMS.

„Veď choď. My bez teba prežijeme.“

Na jednej strane som chcela zostať, veď kedy sa ešte stane, že budeme všetci pohromade? Na druhej strane mi srdce pišťalo po jeho dotykoch, prítomnosti, bozkoch...

Vyhral to on. Prirodzene.

O pár minút som už stepovala pred jeho dverami. Hneď, ako otvoril, sme sa na seba prilepili a odlepili sme sa až o dve hodiny, keď sme už unavene ležali na posteli.

„Chýbala si mi. Strašne,“ zas a znovu mi bozkával krk i ramená.

„Aj ty.“ Pritúlila som sa k nemu. Konečne som cítila jeho vôňu. Upokojovala ma a vždy vo mne vyvolávala pocit, že spolu zvládneme všetko na svete.

„Ale cez akademický zasa nebudem mať čas,“ mumlala som. „Musím sa učiť. Posledné dni som tomu skoro vôbec nedala. Takto nezmaturujem.“

„To zvládneš. Hádam ma nenecháš na celý týždeň len tak,“ uškŕňal sa.

„Veď som za tebou chodila každý deň,“ pokrútila som hlavou.

„Veď ja viem,“ pobozkal ma na konček nosa. „Neboj, dám ti celý týždeň pokoj. Ani ma len neuvidíš.“ Vyskočil z postele. „Niečo pre teba mám.“

„Pre mňa?“ posadila som sa. „A čo?“

„Počkaj,“ prehrabával sa v zásuvke. „Chcel som ti to dať ešte pred nehodou, ale nevyšlo to.“

Podišiel ku mne so skleným pohárikom. V ňom sa ukrývalo množstvo pokrčených papierikov.

„Rozmýšľal som, čo ti dať k narodeninám, ktoré si tak neslávne strávila,“ začal, no skočila som mu do reči.

„Neslávne? Bol to najkrajší deň môjho života.“

„A rozmýšľal som, čo ti dať,“ pokračoval, ignorujúc ma. „Všade majú len tuctové veci, neverila by si. Ani len štipky fantázie. Tak som sa trochu pohral.“

Podal mi pohár.

„Čo je to?“

„Veď sa presvedč.“

Nedočkavo čakal, kým načriem dnu a prečítam si odkaz.

Milujem, keď ťa mám v náručí, si zranitelná ako jemný kvet a ja chcem chrániť náš malý-veľký svet. Milujem, keď si v rozpakoch, to, ako sa pri tom usmievaš a zároveň celá červenáš. Milujem, keď na teba hľadím, pýtaš sa, na čo pozerám a ja pritom žasnem, aká si nádherná.

„Jéj, to je...“ zlyhal mi hlas a objala som ho. „Ďakujem.“

„Máš ich tam viac. Snažil som sa na každý deň v roku, ale nie som až taký kreatívny,“ zasmial sa. „Ale je ich tam aspoň sto určite.“

„To je najkrajší darček, aký som kedy dostala,“ bozkávala som ho, kam som dosiahla, šťastná, akého úžasného chlapa som získala.

Večer, keď som už doma ležala v posteli, prehrabávala som sa v poháriku a uškŕňala sa nad najrôznejšími vyznaniami. Nechápala som, kde na to chodí, ale bolo to úžasné.

Romantické.

Výnimočné.

A originálne.

[ » na začiatok « ]