Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 3.5.2016, 08:39:41
Čítaná: 494×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

„Jemu celkom preskočilo?“ rozhorčovala som sa cez prestávku na záchodoch. „Všetci z triedy na mňa čumia! Oni tomu skutočne veria! Nechápem to! To tomu Ivovi ozaj hrabe?“

„Ja neviem, Liv. Nemyslela som si, že je až taký pako. Popýtam sa ho. Toto nesmieme nechať tak.“

„Prosím ťa, čo už teraz spravíš? Roznesie sa to po celej škole a všetci na mňa budú pozerať ako na šťetku.“

„Tomu neveríš ani ty sama. Jediné šťastie, že dnes nemáme deják. Až budúci týždeň. To by som nevydržala.“

„Netuším. Musím sa porozprávať s Marekom. Mňa z tohto porazí,“ búchala som si hlavu o dvere. „Zlý sen. Myslela som si, že je to inteligentný chalan, ale toto je na mňa priveľa! Počkám si ho a poviem mu, čo si myslím.“

Aby som prišla na iné myšlienky, presvedčila som mamu, aby ma pustila za Sárou.

„Nemôžem sa tam už neukázať, keď nám pomohla,“ vysvetľovala som jej. „Rada by som jej to splatila. Rozmýšľala som, keďže je to staršia pani, že by som tam cez víkend občas zostala robiť jej spoločnosť, čo povieš?“

„Teraz pred maturitami? Lívia, neblázni. Musíš sa sústrediť na učenie.“

„Mami,“ pokrútila som hlavou, „veď ona bola tá, čo nám pomohla. Bez nej by sme boli stratení.“

„Áno, bez nej by ste boli stratení. To mi pripomína - ako si na tom s tým svojím románikom? Už si dostala rozum?“

Mama si len vzdychla. „Dobre, choď. Ale spýtame sa ešte otca, čo na to vraví. Nebudeme ho v takýchto veciach obchádzať.“

Našťastie, otec prejavil viac ochoty súhlasiť. Potešilo ho, že jeho jediná dcéra má ľudské srdce a chce sa starať o bezbranné starenky. Aspoň niekto oceňuje moju výnimočnú vlastnosť.

„Lebo vie, kde to je. No tak, prosím. Veď len na jeden víkend. Jeden deň,“ opravila som sa, keď sa zatvárili, akoby chceli dostať infarkt.

„No dobre, na jeden deň tam môžeš ísť,“ pristal napokon otec a ja som ho natešená vyobjímala.

V sobotu ráno sme sadli s Marekom do auta a odviezli sa na čarokrásne miestečko, ktoré nás celkom spojilo. Prostredie bolo stále rovnako krásne. Nadšene sme vdychovali čerstvý vzduch lesa a ruka v ruke sme kráčali bielym chodníčkom.

Ledva sme stihli zaklopať, dvere sa rozleteli a mňa objal pár zjašený rúk.

„Slečna Lívia, vy ste sa vrátili! Pani o vás neustále rozprávala, vraj ešte prídete! Ja som nečakala, že dodržíte sľub,“ priznala sa Ela.

„Ako by som to tu mohla opustiť a nevrátiť sa? Tu som bola šťastná a vy dve ste mi nesmierne chýbali.“

„Mladý pán, Marek, vitajte, poďte ďalej,“ pozývala nás dnu a zatvárala dvere.

Znovu nás ovial sladkastý vzduch byliniek, čajov, ktoré si aj teraz vyvárali. Keď sme vošli do obývačky, Sára driemala, no len čo začula kroky, pootvorila oči. Akonáhle nás zaregistrovala, nadšene vstala.

Ele nebolo treba dvakrát hovoriť. Ešte Sára ani nedohovorila a už na stôl nosila ich obľúbené pudingy a piškótové tortičky.

Obaja sme ju poctili novinkami o tom, ako to s nami pokračuje, ako vzali náš návrat doma, i to, že maturita sa nezadržateľne blíži.

„A teta Sára, mám pre vás jeden darček. No je len na vás, či ho prijmete,“ ozvala som sa po chvíli.

„Darček? A aký?“ prekvapene sa spýtala a Marek tiež na mňa vrhol udivený výraz.

„Ak budete súhlasiť, zostávala by som tu na víkend, aspoň jeden deň, a robila vám spoločnosť.“

„Zostávať tu? Ako spoločnosť?“ vyjachtala po chvíli ticha. V očiach sa jej zjavili slzy.

Prikývla som. Pri pohľade na tri páry prekvapených očí som znervóznela. Nebol to dobrý nápad? Prečo na mňa všetci tak pozerajú? Myslela som si, že to bude vynikajúca myšlienka. Spravím dobrý skutok a budem mať pokoj od iných. Je tu super. A možno sa im to nebude pozdávať, je to skôr sebecké rozhodnutie.

Marek si ma tiež zvláštne premeriaval, Ela na mňa civela bez žmurknutia a Sára pôsobila, akoby sa mala každú chvíľu rozplakať. Už som otvárala ústa, že to odvolám, že chacha, to bol vtip, no vtom sa ozvala Sára dojatým hlasom.

„Dieťa moje! Ty si skutočne jedinečná. Takýto nádherný darček som za celý svoj život nedostala a to žijem už pomerne dlho,“ zachichotala sa.

„Samozrejme! Ela, však nám tu bude úžasne? Môžeš spávať v tej izbe, kde si bola na poslednej návšteve.“

„Neviem, či tu budem môcť aj spať, hoci cez prázdniny mi to snáď rodičia dovolia.“ A dúfam, že im nebude vadiť, že aj s Marekom.

Sára sa ešte chvíľu rozplývala nad mojou dobrotou, až som sa začínala červenať ako pivonka. Potom vyskočila.

„Keď už ste tu, urobíme si takú menšiu oslavu! Choďte von a nadýchajte sa čerstvého vzduchu. My s Elou všetko nachystáme!“

Na to, že jej už tiahlo na osemdesiat bola mimoriadne čiperná, občas naozaj plná života, trochu strelená a predsa mi bola blízka. Možno preto, že som nikdy nezažila vlastných starých rodičov, nemala som babku, ktorá by ma objala, napiekla mi buchty a trávila so mnou čas v prírode spoznávaním byliniek a kvietkov. Veľmi sa mi to rátalo, preto som dúfala, že naši nebudú mať nič proti. Možno ich sem tiež dotiahnem, aby mi verili, že Sára s Elou sú stelesnením dobroty.

Usadila som sa na lavičke pred domom a spokojne privrela oči, nechávala sa láskať slnečnými lúčmi. Marek si prisadol ku mne.

„Vieš, dlho som rozmýšľala, čo by bolo najlepšie. Mala som nutkanie jej zabezpečiť nejaký darček, veď aj teba som sa spytovala, čo by ju urobilo šťastnou. Veď darčeky majú robiť radosť,“ prehrabla som si kučeravé vlasy.

„No... zatiaľ súhlasili, že by som sem občas mohla prísť. Asi sa im to príliš nepozdáva, ale spracujem ich. Dotiahnem ich sem aj za vlasy, keď bude treba. Ale tak otec bol celkom náchylný, tak uvidím,“ usmiala som sa.

„Nič,“ pokrútil hlavou, „len si tak vravím, ako som si dobre vybral. Obetavú ženu, ktorá vie, čo chce a nehľadí len na vlastné uspokojenie a pohodlie. Máš u mňa veľký červený bod.“

Jeho slová ma zahriali pri srdci. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, ako dokáže obyčajný dar spraviť radosť tomu druhému. Vždy som sa tešila, keď som vedela, že niečo dostanem ja. Iste, bola som nadšená, keď som dávala niečo aj ja, ale vždy to boli také materiálne dary ako knihy, Cdčka, alebo kvetiny. Možno si to vtedy človek neuvedomí, ako veľa to pre toho druhého znamená, kým nedaruje kus seba. Svoj čas.

Nikdy som pre nikoho nič len tak neurobila. A naozaj to bol perfektný pocit. Oprela som sa o Marekovo plece a ticho sme sledovali poletujúce motýle. Z kuchynského okna k nám doliehal spev dvoch žien a buchot hrncov.

Po chvíli na nás z okna zakričala Ela, že môžeme prísť k stolu. Sárine oči žiarili ako vianočný stromček, na sebe mala šialene farebne skombinovanú zásteru a na tvári úsmev od ucha k uchu.

„Sadnite si. Spravili sme vám také špeciálne jedlo, hranolky. Síce je to polotovar,“ uškrnula sa, „ale netušili sme, že dnes prídete. Mäsko som posypala bylinkami, po ktorých miznú všetky neduhy a človek je parádne uvoľnený. A naplnila som ho čerešňami, čo nám dozreli v hájiku. Vďaka nim nasiakne sladkou chuťou. No, bude to famózne, len okoštujte. Papinkajte.“

Kútiky úst mi vykrivovalo do strán. Sára bola niekedy smiešna, ale práve tým bola jedinečná. A keď sme dojedli, naozaj sme sa zalizovali až za ušami.

„Dám holubička moja, dám. Budeš to môcť variť svojmu manželovi. Vieš, láska ide cez žalúdok,“ žmurkla na mňa veselo.

Po obede som pomáhala odpratať zo stola. Marek sa zahĺbil do rodinných fotoalbumov, ktoré povyťahovala Sára, aby si zaspomínala na Lesanu. Tvrdila, že mala pocit, že na ňu ide znovu jeden z jej záchvatov a vraj, keď si zaspomína pri fotografiách, vyhne sa mu.

Prezradila som Sáre, ako to dopadlo pri rozchode s Ivanom. Tá sa nestačila čudovať, čo je to za hlupáka.

„Za mojich časov to chlapci brali normálne, boli to džentlmeni. Alebo sme mali to šťastie, že sme si nášho prvého vzali aj za manžela. Aj my s Richardom. Boli sme nádherná dvojica. On mal vlasy ako žúžoľ, oči ani trnky, snedú pokožku a taký žiarivý úsmev, že vždy, keď sa na mňa usmial, roztriasli sa mi kolená. Spoznali sme sa ešte na škole. Ja som tiež nebola škaredá, no spoločnosť nám veľmi nepriala. Mal priveľa obdivovateliek, no čuduj sa svete, všimol si ma a začal mi dvoriť. Tak rád mi nosil kvietky, dokonca mu to vydržalo aj po svadbe. Vzali sme sa potajme. Vieš,“ sprisahanecky na mňa pozrela, „on bol z bohatej rodiny a my sme vtedy nemali peňazí na rozhadzovanie. Nebola som dobrá partia. Ale Richard sa nedal. Najprv to jeho rodičia nevedeli prehltnúť, no potom, keď videli svoje vnúčatko, zmenili názor.“

Na chvíľu sa odmlčala. Spomienka na Lesanu ju rozochvela. Pretrela si zahmlené oči a pokračovala. „Škoda, že si ju dlho neužil. Krátko na to zomrel na infarkt. A potom sme prijali Elu.“

Nahla sa ku mne a privrela dvere. „A čo ty a Marek? Nepúšťaj si ho, je to krásny mladý muž a vidno mu na očiach, že zbožňuje aj zem, po ktorej kráčaš.“

„Nuž, potom je tu už iba jedna možnosť. Tajná svadba ako u nás. Je to romantické, určite odporúčam. A ak ste si istí, že ste stvorení jeden pre druhého, určite si ho nenechaj ujsť kvôli nepriazni okolia.“

„Som akási unavená, idem si na chvíľu ľahnúť.“ Pohľad jej obalil smútok. „O pár dní by mala Lesanka narodeniny. Zle... zle to nesiem, vieš. Ale navarila som si čaj, snáď mi upokojí nervy. Ale musíte ma na chvíľu ospravedlniť. Spôsobuje únavu.“

Pomaly sa vyštverala do svojej izby a ja som osamela v kuchyni. Zrazu ma pochytil smútok. Sledovala som muchu, lezúcu po stole, a premýšľala nad všetkým, čo mi Sára povedala.

„Nie, len... ja ani sama neviem. Zdá sa mi nespravodlivé, že niektorým sa v živote až neúnosne darí, všetko čoho sa chytia priam rozkvitá pod ich rukami a iní ľudia, hoci sú omnoho lepší, majú v živote toľko trápenia a bolesti. Ako teta Sára!“ vyhŕkla som. „Strašne mi je ľúto, že prišla o jedinú dcéru a ešte aj o manžela.“

„Lívia,“ šepol Marek a prisadol si na vedľajšiu stoličku, „nesmieš to takto brať. Možno to vyzerá, že majú viac šťastia ako iní a predsa nemusia byť šťastní. Možno trpia. Nedostatkom priateľov, lásky, porozumenia. Ľudia ich často opúšťajú, nerozprávajú sa s nimi. No ľudia, ktorí sú životom skúšaní, sú duševne vyzrelí, lepšie sa vyznajú vo svete, vedia, čo je dobré a čo zlé.“

„Sára by možno nebola taká milá a vnímavá, keby nezažila to, čím si prešla. A ty si jej nesmierne pomohla. A aj pomáhaš. Pripomínaš jej dcéru, s ktorou nemohla zažívať každodenné strasti a zrazu sa objavíš ty. Dokonca sa jej ponúkneš, že s ňou budeš tráviť aspoň štipku času. Ona už nebude taká osamelá a nešťastná a ty budeš mať dobrý pocit. Obom vám to niečo prinesie. Jednoducho, každý v živote zažije dobré aj zlé veci a len vlastnou snahou to môžeme zmeniť.“

„Ja viem,“ žmurkol na mňa. „Niekedy tu s tebou zostanem, súhlasíš?“

„To by bolo úžasné... Poďme sa ešte prejsť. Musím si vyvetrať hlavu.“

Večer sme sa rozlúčili s prísľubom, že ešte určite prídeme. V nedeľu sme už spolu neboli, pretože Marek odcestoval za sestrou. Našťastie, keď mi večer volal, oznámil mi, že sa už má lepšie, uzdravuje sa. Vraj lekári robia zázraky a bol za ňou aj Blažej. Musela som sa uškŕňať pri predstave, ako si pupkatý Blažej, s tromi zapletanými vrkočmi na brade, razí cestičku nemocničnými chodbami a ponúka Marekovej zničenej sestre páchnucí elixír sily.

Potom som si už len nachystala veci. Čakal ma posledný týždeň v škole, kde sa dalo čo to opraviť. Mali sme v pláne fotiť sa na tablo. A o týždeň rozlúčka. Nechcelo sa mi veriť, ako rýchlo to ubehlo. Prednedávnom som šla so sviečkou pod nosom do prvého ročníka a teraz končím strednú školu a odchádzam na výšku.

Trochu som sa obávala atmosféry v škole. Ale dúfala som, že Ivanove reči počas víkendu trochu ochladli a ľudia sa už nad tým nebudú pozastavovať. Potom naozaj len s Marekom ujsť a zorganizovať tajnú svadbu o dvoch svedkoch...

Pri tej predstave som sa zasnívala. To by bola nádhera. Možno mu to navrhnem.

Pondelok ma však priviedol do reality. Fámy sa už rozšírili aj mimo našej triedy. Keď som kráčala chodbou, zdalo sa, že mám na sebe nalepený veľký plagát s oznamom, že idem s každým. Chalani na mňa cmukali, pískali, niektoré baby pohoršene civeli. No úžasný pocit, čo vám budem hovoriť.

„Kde je ten debil, nech mu zmaľujem ksicht!“ zasyčala som na Lauru, keď sa mi podarilo pretlačiť sa pomedzi dobiedzavé ruky chalanov.

„To isto. Pôjdem k nemu domov a vybavím si to s ním. Toto musí skončiť!“

„Stojí ti to za to?“ skúsila Laura a pripravila si perá do pravého uhla - ako vždy. „O pár dní odtiaľto zmizneme. Pri troche šťastia už Ivana nestretneš. Každý budete v inom meste. A čo si o tebe myslia tí, ktorých nepoznáš, ti môže byť jedno.“

„Ide o moju povesť,“ nedala som sa. „Nepotrebujem, aby sa takéto hlušiny rozniesli po meste. A ak by sa to dostalo do uší mojim rodičom!“

„To je fakt,“ uznala Laura. „Pôjdem s tebou. Pridržím ti ho, kým ho budeš mlátiť,“ zasmiala sa.

Do triedy vstúpila angličtinárka. Pozapisovala chýbajúcich a skôr, než nám zvestovala, kto má akú známku na vysvedčení, oznámila nám, že dejepis dnes odpadáva.

To som robiť nemala, pretože všetci na mňa pozreli a svojím hlasom plným obáv som im nahrala do karát.

„Neviem. Len som vám to mala oznámiť, nič bližšie mi nepovedali. A teraz poďme k tým známkam.“

Už som ju nepočúvala. Veď som s ním večer telefonovala! Nepovedal mi nič o tom, že by dnes nemal prísť! Cez prestávku mu zavolám alebo aspoň napíšem.

Celý deň som bola taká nervózna, že som nemohla obsedieť. Horko-ťažko som zaregistrovala svoje výsledné známky z jednotlivých predmetov. A keď konečne zazvonilo, vyrútila som sa z triedy prvá. Rozhodnutá, že idem k Marekovi domov.

Pred školou som prudko zastala. V tieni stromov postával Blažej a pri ňom stál osedlaný kôň! Chvíľu som na neho vyvaľovala oči, no keď ma zaregistroval a naliehavo mi zamával, so vzrastajúcimi obavami som sa k nemu rozbehla.

„Rýchlo, Lívia,“ začal bez pozdravu. Už-už sa štveral na koňa. „S Marekom je zle. Veľmi zle.“

Elixír lásky