Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 2.5.2016, 08:29:30
Čítaná: 435×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

„To som si teda vôbec nevšimla,“ zatiahla som ironicky. „Domyslela som si. Nemusíš si svoje nálady zasa vybíjať na mne!“ Vytrhla som si ruku.

„Dobre,“ odstúpila som. Ešte stále som bola rozhodená z toho, ako sa ku mne správal. „Takže, čo sa stalo?“ založila som si ruky na hrudi.

Chvíľu na mňa nerozhodne hľadel, zdalo sa, že premýšľa, či mi to povedať, alebo nie.

„Panebože, Marek, počúvaš sa? Myslela som si, že budeme držať spolu a podporovať sa,“ vydala som sa smerom do mesta. „Nie len v dobrých časoch. Aj v tých zlých.“

„Takže?“ spýtavo som na neho pozrela, keď som už sedela u neho za stolom v kuchyni.

„Fajn, fajn. Ktosi napadol moju sestru, keď šla z práce. Dosť škaredo ju zbili, má rozsiahle zranenia. Je na tom veľmi zle. Predchádzajúce dni som bol za ňou. Švagor sa bojí, že to neprežije.“

„To je strašné,“ zhrozila som sa. „To mi je veľmi ľúto,“ položila som mu dlaň na ruku. „Aj sa vie, kto to bol?“

„Hej. Ten...“ preglgol nadávku, „asi zistil, kto som, čo som a začína systematicky pracovať na odstraňovaní ľudí z môjho okolia.“

„Už vieš, že každý z nás má nejaký dar. Každý z nás má tu na zemi nejaké poslanie, ktoré musí splniť. Záleží od postavenia určitých hviezd v čase tvojho narodenia, aký bude tvoj osud, čo ti bude dopriate, čím budeš disponovať. Každý jeden z nás má zapísaný svoj osud na svojej špeciálnej hviezde. A každý z nás má svoju sviecu, ktorá horí. Jednoducho, každý z nás je na svete preto, aby niečo urobil.“

„Blažej vedel vďaka svojim schopnostiam, že ja som tým, ktorý musí odniesť dôležitú správu Vladimírovi, že ja mám byť jednou súčiastkou, ktorá pomôže zachrániť svet pred skazou. Hviezdy tak určili. A keby sa tak nestalo, nastane katastrofa. Lenže doteraz nikdy nebolo vidno, kto má aký osud úplne presne. Dokázal len naviesť ľudí, vycítiť, čo sa im môže stať a čoho by si sa mali vyvarovať. Toto však bola veľmi výnimočná situácia.“

„Proste, starý otec sa obáva, že moja misia nebola splnená dostatočne, pretože stále pociťuje zvláštne vibrácie. Sám je z toho zmätený. A kým tá misia nie je dokonalo uskutočnená, tak sa stále môže stať, že svet napokon ovládne Naňa.“

„Ale, Marek, to ho nemôže niekto proste spacifikovať? Veď to je to najmenej,“ rozhodila som rukami. „Aj tak mám dojem, že skutočnou hrozbou je Alex. Ten sa stále zjavuje tam, kde ho netreba. Vieš, nemohol sa v tom Blažej mýliť? Odkiaľ vie, že tým zlým je práve Anton Naňa? Veď je to len taký trubiroh, bábka v rukách ostatných.“

„Neviem. Doteraz sa Blažej nikdy nemýlil. Bol som za ním, lenže nedokázal zo mňa nič vycítiť. Nevie mi povedať, čo sa deje. Tvrdí len, že svoju úlohu som ešte stále nesplnil. V podstate nastala patová situácia. Ale kým je to takto na rozhraní, tak sa Alex bude pokúšať odstrániť všetkých ľudí, na ktorých mi záleží, len aby ma, ako to povedať... oslabil. A zabránil mi naplniť svoj osud. Lebo on si tiež stále nie je istý, či som pre neho skutočnou hrozbou.“

„A? Nebolo by pre neho jednoduchšie, keby ťa hneď zabil? Teda po takom niečom isto netúžim,“ vyhŕkla som hneď, „ale keby som na jeho mieste, spravím to takto.“

„Neviem, ako Alex rozmýšľa. Niečo tým isto sleduje,“ privrel Marek oči. „Začal už mojou sestrou. A preto, rozmýšľal som... či by sme to nemali ukončiť.“

„Čo prosím?“ vyskočila som zo stoličky. „Tebe preskočilo? Chceš sa nechať zastrašiť nejakým pakom?“

„To nie je zastrašenie!“ vyskočil aj on. Oči mu vzplanuli. „Chcem ťa chrániť! Vieš, ako vyzerá moja sestra? Nechcem, aby si tak dopadla aj ty! Netuším, odkiaľ sa o nej dozvedel. Čakal by som, že budeš prvá, po ktorej pôjde, keď si so mnou bola aj na tej ceste.“

„Nepotrebujem, aby si ma takto ochraňoval,“ trvala som tvrdohlavo na svojom. „Mne to príde ako zbabelosť z tvojej strany! Ja sa ťa preto nevzdám! A ak ma má niekto kvôli láske k tebe zabiť, tak nech!“

„Nehovor mi, že som hlúpa,“ zahriakla som ho nahnevane. Začala som sa prechádzať po kuchyni. „Neodmietneš ma, kým...“ Chcela som povedať, kým ma neprestane milovať, no uvedomila som, že mi nikdy nepovedal, že ma ľúbi.

Pozrela som na neho. Čo ak ma ani neľúbi? Čo ak som naozaj len chvíľková záležitosť, ktorej sa chce teraz zbaviť a vymýšľa si preto takéto kraviny?

Nevyvracal mi to. Naďalej na mňa hľadel s tým nechutným výsmešným výrazom na tvári.

„Netreba. Povedal si to jasne. Mám zmiznúť z tvojho života, pretože ti zavadziam.“

Neskutočne ma vytáčal! Najradšej by som mu ten ksicht vytrieskala z oboch strán.

Zvrtla som sa a náhlila sa na chodbu. Hnev, sklamanie, rozhorčenie i rozčarovanie vo mne bublalo znova. Vari to tak bude už stále? Slzy sa mi pohojdávali na mihalniciach a nie a nie spadnúť.

„Ty si toto o mne naozaj myslíš?“ spýtal sa nahnevane. „Naozaj si myslíš, že ťa nemám rád?“

Otočil ma k sebe. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. V očiach mu tlela obrovská vášeň i neskutočný smútok a všetko sa to miešalo do jedného hurikánu.

„Sklamala si ma, Lívia,“ pevnejšie ma stisol. „Nikdy som nikoho nemiloval viac ako teba a ty si o mne myslíš, že...“

Prevrátil očami. „Áno, ľúbim ťa. Milujem ťa. Po akom to ešte chceš? Ale to nestačí, chápeš? Musíme...“

„Nič nemusíme,“ šťastne som sa usmiala a pritisla sa k nemu. „Ak ma miluješ, lepšie to byť nemôže. Zvládneme všetko.“

Pobozkala som ho na pery. Chcel mi asi ešte niečo povedať, lebo sa pokúsil odtiahnuť a čosi zamrmlal, ale nenechala som ho. Po pár sekundách sa už nebránil. Strhla nás taká obrovská vášeň, že sme sa ledva premiestnili do spálne. A bolo to úžasné. Nádherné. Iné!

Keď sme vyčerpaní ležali na posteli, ešte stále prepletení ako praclíky, s úsmevom na perách som sa pohrávala s chĺpkami na jeho hrudi.

Prevrátil očami. „To sa naozaj po tomto, čo sme tu dovádzali, chceš spytovať na toto?“

Pokrčila som plecami. „Zaujímalo by ma to. Chápeš, máš dvadsaťšesť rokov a začal si si so študentkou.“

„Lívia,“ zavrčal namrzene. „Nekaz mi radosť. Mám v posteli úžasnú ženu, nahú, ktorá pre mňa znamená viac ako môj vlastný život, a ty chceš vyzvedať, s koľkými som niečo mal?“

Prevalil sa na mňa. Znovu mi zmapoval telo bozkami, až kým som ho neprosila, aby prestal.

Vzdychol si a otrávene začal. „Samozrejme, že som mal zopár žien. Ale ani s jednou to nevypálilo tak, ako by som si predstavoval. Nemám žiadne deti, inú manželku, nie som rozvedený, ani som nikdy nepomýšľal na svadbu. Stačilo mi, že som si pripadal ako totálny idiot, keď som po nociach sníval o jednej študentke s nádhernými zelenými očami a malým nosom,“ brnkol mi po ňom.

„A to ťa naozaj žiadna neoslovila?“ nechápala som. „Nechce sa mi veriť, že by si stretal len tie nepravé.“

„Počula si už niekedy o tom, že každý človek má na svete spriaznenú dušu?“

„Ja áno. A verím tomu. Každý má pripravenú dušu, ktorá k nemu patrí. Môže si nájsť mnoho iných žien či mužov, ale len pri jednej či jednom bude cítiť to neopakovateľné a výnimočné niečo.“

„To je ale smutná predstava,“ namietla som. „Predstav si dvoch, napríklad manželov. Jeden z nich zomrie, sú ešte mladí a to si už ten druhý nikdy nikoho nenájde? Každý bude pre neho len nejakým doplnkom a nie niečím výnimočným a neopakovateľným?“

„Zasa hľadáš škáročky,“ pokrútil hlavou. „Nesmieš byť tak negativisticky naladená. Podľa mňa to smrťou končí. Vtedy sa nájde iná spriaznená duša.“

„Tak potom nie je len jediná,“ vyhlásila som víťazoslávne. Prevalila som sa na chrbát. Rezignovane zacmukal.

Znovu som sa k nemu schúlila. „Ale môžem skúsiť zatelefonovať Laure, či ma bude kryť, že som u nej.“

„Pre teba čokoľvek,“ jemne som mu pohryzkala hornú peru a načiahla sa za mobilom. Naťukala som Laurino číslo a oboznámila ju so situáciou.

„Nie je problém,“ pristala hneď ako správna kamoška. „Ale sľúb mi jedno.“

„Povieš mi, aký je v posteli! Strašne by ma to zaujímalo,“ chichotala sa.

„Dobre, dobre. A dajte si pozor, aby z toho neboli malí Bezáčikovia,“ neodpustila si ešte a zložila.

„Vybavené,“ oznámila som Marekovi, ktorý sa znovu venoval môjmu krku. „Počkaj, musím zavolať mame.“

„Nemôžem sa pri tebe sústrediť,“ namietla som, keď mi svojimi perami zas a znova spôsoboval príjemné zimomriavky.

„Mami? Prosím ťa, môžem zostať u Laury na noc? Aj mi ešte dovysvetľuje, čo sme brali na matike a fyzike, kým som bola preč,“ vychŕlila som rýchlo.

„No... nie. Išla som hneď zo školy k nej. Prosím, mami, môžem? Zajtra hneď zo školy prídem domov.“

„Myslela som si, že budeš chcieť byť viac doma, po tom, čo... No dobre, môžeš,“ vzdala to.

„Vybavené,“ pozrela som na Mareka. „Zostanem, ale hneď ráno pôjdem domov, nech sa stihnem ešte prezliecť. Nemôžem ísť do školy v tom istom.“

„Pre mňa nechoď aj v ničom,“ zaškeril sa. Potom zvážnel. „Máte pekný vzťah s mamou.“

„Hej, celkom vychádzame. Občas je príliš prísna, ale myslí to dobre. Aspoň z jej pohľadu určite,“ pokrčila som nosom.

„Nepokaz si to. My sme s rodičmi nikdy dobre nevychádzali. Osamostatnil som sa hneď ako sa dalo. Aj sestra.“

„Kedy si zistil, že máš dar premiestňovať sa?“ prevalila som sa nabok. „Aké to bolo?“

„Mal som asi päť. Rozbil som otcov kompas, ktorý si chránil ako oko v hlave. Mal ho ešte po starom otcovi, vraj rodinné dedičstvo. Strašne ma zmlátil remeňom a za trest ma zavrel do pivnice. Vieš si predstaviť, ako som sa bál. Taký malý a sám v chladnej tme,“ zahľadel sa pred seba. „Popri plači som si z celého srdca želal ocitnúť sa inde. Hocikde - na dvore, na lúke, v izbe. Silno som stískal oči, v duchu si to opakoval a zrazu som sa len ocitol za domom. Taký som bol natešený, že som sa odtiaľ dostal, že mi to neprišlo ani zvláštne. Tichučko som sa utiahol do izby a snažil sa vydržať nával slabosti a bolestí. Vyšiel som až večer s prosbou, či už nemusím trčať v tej pivnici. Našťastie ma neposlali nazad, i keď otec bol stále nahnevaný.“

„To musí byť strašné, keď ťa vlastný rodič zatvorí v pivnici,“ striaslo ma.

„Otec ma nikdy nemal veľmi v láske,“ pokrčil plecami. „Nikdy som nezistil prečo. A mama tiež neoplývala náklonnosťou ku mne. Preto som im ani nepovedal, čo sa mi udialo. Povedal som to až starému otcovi. A ten sa tváril, akoby sa mu splnil celoživotný sen,“ zasmial sa. „Hneď si ma vzal na kolená a porozprával mi, že mám skvelú schopnosť, ktorú sa musím naučiť používať. Že som výnimočný. A že raz dokážem veľké veci. Porozprával mi všetko, čo vedel o hviezdach, osude, daroch... Pravdaže, spočiatku som tomu nerozumel. Keď sa dalo, skúšal som si premiestňovanie. Ale vždy ma to obralo o sily, bolo mi zle, zo začiatku som vracal. Nakoniec som sa naučil, že darmi netreba plytvať a prestal som ho využívať. Bol určený len na výnimočné okamihy. Nebyť starého otca, neviem, čo by som s tým tajomstvom sám robil.“

„Ale vedia,“ zasmial sa Marek trpko. „Otca to vystrašilo, asi si ma mýlil s bosorákom, vraj o tom nikdy nepočul a že sa mám radšej pratať z domu. Mama sa vždy pridala na jeho stranu, tento okamih nevynímajúc. Tak som sa odsťahoval hneď, ako sa dalo.“

„Tá tvrdí, že dar nemá a je spokojná so životom, aký má. Ani ona s nimi nikdy nevychádzala. Vždy sme držali spolu,“ pousmial sa. „Osamostatnili sme sa, stretávame sa a je nám dobre aj takto.“

Je strašné, keď človeka vlastní rodičia nepochopia, nemajú radi a nepodporujú ho. Bola som rada, že ja som taký problém nemala. Aspoň v rovnakom rozsahu.

„Teraz by sme sa mohli najesť. Vyhladol som,“ oznámil mi Marek a zamieril do kuchyne.

Večer sme si pozreli film, dojedli cestovinový šalát, ktorý som pripravila a pekne bok po boku sme zaspali na gauči.

Dobehla som domov. Naši už boli v práci, tak som sa len rýchlo osprchovala, prezliekla do čistých vecí, zhrabla banán a utekala do školy.

„Čo sú to za móresy, chodiť stále neskoro,“ hundrala, držiac kľučku z vnútornej strany.

„Nie som tu na to, aby som stále otvárala a zatvárala za študentmi,“ nedala sa vrátnička.

Naveľa-naveľa ma pustila, hoci strašne hromžila. Vybehla som po schodoch na tretie, vpadla do triedy, ospravedlnila sa slovenčinárke za neskorý príchod a všuchla sa do lavice k Laure.

„Čo je?“ spýtala som sa neprítomne, kým som si vyberala zošity. „Čo sa ba mňa tak divne pozeráš?“

Nepozerala sa len ona. Každý v triede na mňa vyvaľoval oči, akoby mi narástla ďalšia hlava.

„Stalo. Neviem, odkiaľ to majú, ale roznieslo sa o tebe...“ Laura zaváhala.

„Čo sa o mne roznieslo?“ naliehavo som šepkala. Nemala som z toho dobrý pocit.

„Že ideš s každým. A že si sa vyspala už s niekoľkými členmi pedagogického zboru. A momentálne s Bezákom,“ vysypala jedným dychom.

„Uvedomte si, prosím, že o pár dní vám začína akademický týždeň. Ste posledné dni v škole, preto by ste sa mali snažiť nasať ešte čo najviac vedomostí!“

Laura nič nepovedala. Pohľadom zabehla k Ivovmu miestu. Pozrela som tam i ja. Jeho oči sa na mňa pomstychtivo uškŕňali.

Elixír lásky