Kapitola:
Pridaná: 1.5.2016, 11:51:45
Čítaná: 400×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Stresy 2 » Nepríjemné zistenie 3 » Oáza radosti 4 » Strach 5 » Starosti 6 » Adrenalín robí divy 7 » objav 8 » Varovanie 9 » Zvádzanie 10 » Konečne zmena 11 » Útočište 12 » Calaboose 13 » Útek 14 » Dessireé Artemis 15 » Elixír lásky 16 » Krutá pravda 17 » Vladimír Bobuľa 18 » Blažej 19 » Konečne doma 20 » Zvítania 21 » Rozchod 22 » Pomsta 23 » Starosti 24 » Liečenie a dary 25 » Preč. Preč od všetkého... 26 » Pohreb 27 » Testament 28 » O rok neskôr 29 » Zbohom neznamená navždy

Bachla som sem dve kapitoly, takže je to enormne dlhé. Hádam to čítajúci prežijú. :)

***

Ďalší deň bol utrpením. Vonku lialo a ja som celú cestu do školy musela trpieť Ivana a jeho bozky a majetnícke dotyky. Teda... len ja som ich tak vnímala. Z jeho strany to, samozrejme, bolo prirodzené. Lenže čím sme boli bližšie ku škole, tým som bola nervóznejšia. Podvedome som sa odťahovala, vyzerala Mareka, alebo aspoň Lauru, aby ma zachránila.

Aj v triede som spôsobila rozruch. Všetci okolo mňa poskakovali, chceli vedieť, kde som bola, čo som robila. Bolo to hrozne unavujúce. Vtedy som ocenila, keď sa do toho zastarel Ivan a dal všetkým najavo, že si neželá, aby ma spovedali, pretože to bol pre mňa istotne traumatizujúci zážitok.

Nehovoriac o tom, že keď nadišiel dejepis a do triedy vstúpil Marek, to ešte len bolo. Všetky baby zisťovali, či je pravda, že sa stal obeťou únosu, či skutočne zabil nejakých mafiánov... Jednoducho, klebety prikrášlené neuveriteľnými zážitkami sa roznášali po škole i meste rýchlosťou požiaru. Našťastie, nie každý riešil, prečo som sa tam ocitla i ja. Napriek tomu som si od niektorých báb vyslúžila skutočne škaredé pohľady.

„Ako sme sa na poslednej spoločnej hodine dohodli, nabudúce bude písomka,“ uistil sa Marek. V tmavej košeli a nohaviciach vyzeral perfektne. Obdivovala som ho, ako rýchlo sa dokázal napojiť na bežný život a vyučovanie.

Horšie bolo, že sa na mňa ani len nepozrel.

Takmer som chytila absťák!

Ja to takto nevydržím!

„A potom nám už dáte pokoj?“ zatiahol Laco.

„Ak ju napíšete dobre, nie je problém.“

Z tej hodiny si nič nepamätám. Hltala som Mareka očami a musela odolávať Ivanovým kradmým dotykom pod lavicou. Vyhnal Lauru, vraj chce dnes sedieť pri mne on, keď so mnou dlho nebol. Riadne mi liezol na nervy. Nebolo mi to príjemné a ešte ma aj rozptyľoval.

Keď ma začal asi tretíkrát hladkať po stehne pod sukňou, nedbajúc na moje upozornenia, nahnevane som vyskočila, až som narazila do lavice.

„Do riti, Ivo, prestaň ma konečne obchytávať!“ zrúkla som na celú triedu.

Nastalo hrobové ticho. Všetci na mňa vyjavene civeli, na čele s Ivom. Nechápavo na mňa zízal, v očiach sa mu zračila bolesť i vzrastajúci hnev.

„Lívia,“ zasyčal.

„Čo sa deje?“ prerušil nás pokojným hlasom Marek.

„Prepáčte, ale musím odísť,“ schmatla som veci a vyletela z triedy.

„Lívia!“ zakričal za mnou Ivan.

„Sadnite si, Kováč, bude v poriadku, nebojte sa,“ začula som ešte, ako Marek upokojuje Ivana, no očividne sa mu to nepodarilo, pretože vyletel z triedy za mnou. Dobehol ma na medziposchodí. Schmatol ma za plece a bolestivo zvrtol k sebe.

„Dofrasa, Lívia, čo to malo znamenať? Odkedy si sa vrátila, si čudná! Aj včera si bola, no myslel som si, že si len unavená z cesty, vystresovaná. Povedz, je pravda všetko to, čo sa šepká? Bola si tam s Bezákom, lebo ste sa dohodli? Hovor!“

„Čože?“ vyjachtala som zmätene.

Podvedome som ustúpila.

Ivan začínal byť agresívny, čo sa mi nepozdávalo.

„Nerozumiem, o čom to hovoríš.“

Čo mám robiť? Nechcela som to takto! A nie dnes!

„Čomu nerozumieš, Lívia? No tak, vrav!“

Pôsobil tak strašidelne.

Musím mu to povedať teraz, iná možnosť neexistuje.

Čím skôr, tým lepšie.

Zlomí mu to srdce!

Nech! Radšej si zlomíš svoje? Mysli na Mareka!

Myšlienka na môjho profesora mi dodala odvahu. Pevnejšie som zovrela kabelku, pozrela mu priamo do očí a šepla.

„Musíme sa... rozísť.“

„Čože?“ vytreštil na mňa oči, akoby som rozum potratila.

„Áno, dobre si počul, je koniec.“

Och, slová ostré ako žiletky. Vôbec sa mi nepáčilo, ako to vypálilo, ale už sa nedalo nič robiť. Kocky boli hodené.

„To nemyslíš vážne, však?!“

Moje oči mu dali jasnú odpoveď. Jeho ďalší výbuch emócií ma prinútil prikrčiť sa.

„Ty si sa zbláznila! Úplne ti šibe! Kde si bola tie štyri dni?! Ja som sa o teba bál, ani som nespal a tu sa milosťpani vráti a len tak mi oznámi, že ma necháva, lebo už nie som dosť dobrý!“

V očiach sa mu zjavila nenávisť.

Znovu som poodstúpila. Za chrbtom som pocítila chladnú stenu. Vedela som, že to bude ťažké, ale trochu ma vykoľajilo, že to vzal AŽ TAK zle.

„Ivan...“

„Žiaden Ivan!“ zrúkol na mňa. Práve okolo nás prechádzal nejaký chalan s triednou knihou v ruke.

„Pomôžem nejako?“ zamiešal sa do nás.

„Nie!“ zavrčal môj spoločník podráždene, tak ten druhý pomaly odišiel.

Neodchádzaj!

„Ivan, pozri, ja... naozaj ťa mám rada, ver mi. Ale... Bože, nemyslela som si, že to bude také ťažké... Nemôžem už s tebou zostať. Nebolo by to voči tebe fér.“

„Áno? A prečo by to nebolo fér? Čo si spravila, hm? Doteraz som ti bol dobrý, ale prejde pár dní, počas ktorých si neviem kde, a zrazu si panička nájde nového. Však je to kvôli tomu starému? Odpovedz!“ zatriasol mnou.

Nechápala som, kde sa v ňom berie toľko zlosti. Len som sa modlila, nech vyfučí a pochopí ma. I keď som vedela, že to nebude také ľahké.

„Čo mám spraviť, aby si si to rozmyslela?“ zmenil taktiku.

„Predovšetkým po mne nevrieskaj!“ vytrhla som sa mu. Z tried nad nami bolo počuť škripot stoličiek. Čoskoro zazvoní na koniec vyučovania.

„A myslím, že neurobíš nič. Proste...“

Nenechal ma dohovoriť a znovu mi skočil do reči.

„Však si sa buchla do toho starého Bezáka?!“ zaševelil s pochopením. Neveriaco na mňa civel, akoby sám neveril tomu, čo práve povedal. „Tebe preskočilo? Ešte mi povedz, že si sa s ním vychrápala! Je starý! Chápeš?! Nájde si mladšiu, len čo ho zunuješ! Len sa s tebou zabavil, keď nemal byť s kým...“

To už bolo na mňa priveľa. Z celej sily, akú som v sebe našla, som mu vrazila. Myslím, že tú dlaň tam bude mať otlačenú na líci ešte dobre dlho.

„Už nikdy nebudeš po mne vrieskať, jasne?“ precedila som pomedzi zuby. Celá som sa triasla. „A nikdy sa so mnou nebudeš takto zhovárať!“

Rozbehla som sa naspäť hore, mieriac do Marekovho kabinetu.

„Toto budeš ľutovať!“ zvreskol za mnou Ivan.

Bežala som po chodbe, po lícach sa mi rinuli slzy. Netušila som, že Ivan má v sebe až toľko zlosti. Vždy vravel, že neznáša Mareka, ale myslela som, že len tak, ako to zvyčajne býva u študentov.

Zazvonilo. Okolo mňa sa v momente náhlilo množstvo študentov, všetci sa rútili domov, otvárali šatne...

Zrazu som do niekoho vrazila.

„Liv, čo sa deje? Prečo plačeš?“

Pozrela som do Marekových láskavých očí a rozrumázgala som sa ešte väčšmi.

„Pohádala si sa s Ivanom? Už si mu to povedala? Počkaj, zbalím sa a vypadneme, dobre? Počkaj ma niekde vonku.“

Zľahka ma pohladil po chrbte a zmizol.

„Už si mu to povedala?“ spýtala sa ma Laura, keď som si brala sveter, čo som nechala v šatni.

„Hej. Celkom mu preskočilo,“ zamumlala som. „Idem s Marekom. Večer ti možno zavolám, hej?“ rozlúčila som sa a čo najskôr odtiaľ vypadla. Nedalo sa tam dýchať.

Postávala som neďaleko školy. Videla som, ako vyšiel Ivan, rozhliadol sa naokolo a potom so zamračeným výrazom odišiel s chalanmi. I keď to bola hrozná skúsenosť a dopadlo to naprd, cítila som, že som urobila najsprávnejšie rozhodnutie, aké som len mohla.

Marek vyšiel až keď takmer všetci študenti odišli spred školy. Zamával mi a zamieril dozadu na parkovisko. Vyparkoval a vyzdvihol ma po ceste.

„Takže? Čo sa stalo? Aj ten výbuch na hodine...“ začal ma vypočúvať.

Mykla som plecom. „Ale nič. Kašli na to.“

„Lívia...“

Povzdychla som si: „Rozišli sme sa. A zaskočilo ho to. Akosi dosť, tak mal neprimerané reakcie. To je všetko. Povedal mi veci, čo neboli veľmi milé. Ale to je jedno.“

„No jedno ti to očividne nie je, keďže si tak strašne plakala,“ pozrel na mňa a znovu na cestu.

„Marek, nechajme to. Je to za mnou, nechcem sa o tom baviť. Hlavné je, že to mám z krku. Myslela som si, že aspoň týždeň vydržím, ale nedokázala by som sa tak dlho pretvarovať.“

„Fajn, ako chceš. Vezmem ťa na obed?“ spýtal sa, keď sme zastali pred jeho činžiakom.

„Nie, nemám chuť. Ale ak chceš jesť...“

„No dobre, tak ideme ku mne a niečo vymyslím.“

Objalo ma chladivé ticho a typická Marekova vôňa. Skôr než som sa stihla vyzuť, ma zvrtol k sebe a zahľadel sa mi do očí.

„Liv, nech ti už Ivan povedal čokoľvek, mám ťa rád. Nerobil by som predsa zo seba blázna len tak. Riskujem viac ako ty.“

„Ja viem,“ hlesla som a objala ho. Schúliť sa mu v náručí, počúvať tlkot jeho srdca a nasávať vôňu kolínskej, boli tie najupokojujúcejšie veci na svete.

„No a teraz si niečo zaješ.“

„Vážne nemám chuť,“ protirečila som. „Radšej by som si zdriemla. Mám dojem, akoby zo mňa vysali všetku energiu. A nemôžem sa zdržať dlho. Máme ísť s otcom na nový mobil.“

„Fajn. Tak poď, ty moja divožienka,“ vzal ma do náručia a dnes pre zmenu zamieril do spálne. „Tu sa ti bude lepšie spať.“

„A ty čo budeš robiť?“ chcela som vedieť, keď som zhodila sukňu a uvelebila sa pod chladnú prikrývku.

„Ja si niečo zajem, lebo som hladný ako vlk,“ zaškeril sa. „A potom sa budem na teba pozerať, ako spíš.“

Odfrkla som si.

„No a aspoň poopravujem písomky spred pár dní. Už sa teším na dovolenku, tie decká sú strašné.“

„Po prvom dni,“ zasmiala som sa. „Aj o mne si sa tak zvykol vyjadrovať?“ spýtala som sa unavene.

Naozaj ma ten rozchod zmohol. Ale však len na chvíľku si zdriemnem, pobudnem s Marekom a pôjdem domov.

„O tebe najviac,“ zasmial sa a prisadol si ku mne. Vzal moju ruku do svojich. „Vždy som sa sťažoval, že na mňa často hľadíš, že sa stále usmievaš, že ma provokuješ a hádaš sa...“

„To muselo byť hrozné,“ pousmiala som sa.

„To aj bolo,“ pohladil ma po vlasoch.

Keď som sa zobudila, videla som, ako sedí v kuchyni za stolom a sústredene číta husto popísané hárky. Docupitala som za ním.

„Ako to ide?“

„Teraz to už bude lepšie,“ lišiacky sa usmial a stiahol si ma na kolená. Rukou mi nezbedne blúdil pod voľným tričkom.

„Mareeek,“ zatiahla som, no on sa len zasmial a pokračoval.

„Musím ísť domov, nemôžem sa tu zdržať dlho,“ mumlala som popri bozkoch.

„Veď ťa nedržím.“

Nakoniec sme prebozkávali asi polhodinu. Až keď mi začalo byť chladno, láskavo ma prepustil obliecť sa.

„Idem sama, nemusíš ísť so mnou.“

„No dobre. Dávaj si pozor. Cítiš sa už lepšie?“ pozrel na mňa.

„Hej, je mi lepšie,“ usmiala som sa. „Tak ahoj,“ pobozkala som ho.

Po príchode domov som si našla oznam, že mám ísť čosi nakúpiť, vraj mi chce mama navariť ďalšiu dobrotu. Dnes šla konečne do práce, aj sa vraj po dlhom čase lepšie vyspala.

Keď som sa vrátila z obchodu, celá premočená, pretože nebo sa rozhodlo, že zem ešte stále nemá dostatok vlahy, stihla som sa len prezliecť a už sme sa s otcom ponáhľali vybrať nový mobil.

„Ale dávaj si naň lepší pozor,“ upozorňoval ma, keď sme už kráčali domov, a ja som šťastne zvierala malú škatuľku s mojím novým dieťatkom.

„Veď vieš, že to nebola moja vina,“ ohradila som. „Nehoda. Ale tento určite prežije, neboj sa.“

Ako prvé číslo som si doň uložila to Marekovo, ktoré som ukrývala v malej šperkovničke. Aj som mu hneď zavolala.

„Áno? Prosím, tu Bezák.“

„Dobrý deň. Tu je Borovská zo Slovenských elektrární. Tento mesiac ste nezaplatili účet za elektrinu. Ak tak neurobíte do konca tohto týždňa, budeme vás musieť odpojiť.“

„Prosím?“ ozval sa nechápavo.

Rozosmiala som sa. „Marek, to som ja, Lívia. Len srandujem. Skúšam nový telefón a tvoje číslo.“

Čosi zamrmlal.

„Či si mi naozaj dal to svoje.“

„Vieš čo...“

„Len som ťa chcela počuť,“ ľahla som si na brucho na posteľ. „Nebudem vyvolávať, nech hneď nemíňam kredit. Len som ťa chcela ešte počuť a skúsiť to číslo.“

„Mrzí ma, že som ti ten tvoj rozdupal.“

Zachichotala som sa. „Kašli na to. Už je to jedno.“

Začula som, ako prišla mama. „Lívia? Si tu? Prišla Laura!“ zakričala mi.

„Musím končiť. Prišla kamoška. Tak... zajtra?“

„Zajtra,“ prisľúbil mi a práve, keď som zložila, vošla dnu Laura.

„Ahoj,“ posadila som sa. „Nečakala som ťa.“

„Už vyzeráš lepšie,“ zhodnotila, zavrela dvere a usadila sa mi na koberček do tureckého sedu. „Takže? Čo sa dialo?“ spýtala sa priamo.

„No nič moc to nebolo,“ vzdychla som si. „Správal sa ako šialený. Kadečo mi navykrikoval.“

„A?“ Laura videla, že ma to trápi. A ja som na to nechcela myslieť, veď u Mareka mi bolo skvelo, načo sa znovu k tomu vracať.

„No? Poďme, načo sú kamošky? To vieš, že vypovedaná bolesť je polovičná bolesť.“

Usmiala som sa. Laura mi s tými jej múdrymi rečami fakt chýbala.

„Povedal mi, že ma Marek nechá. Vraj je to veľký vekový rozdiel. Zunujem sa mu a nájde si ďalšiu,“ zatriasol sa mi hlas. „Vraj sme sa dali dokopy len preto, že potreboval rozptýlenie. V tej chvíli.“

„A ty si mu povedala, že ste sa dali dokopy?“

„Nie, sám si to domyslel.“

„Hm, inteligentný chlapec. Ale hádam si mu to neuverila? Pozri,“ vzala ma za ruku, „práve si sa s ním rozišla, spôsobila mu bolesť. Jeho ego utrpelo a riadne. Muži sú ješitné stvorenia. Doteraz sa mohol pýšiť úžasným a krásnym dievčaťom, chalani mu závideli a ty si ho teraz nechala. Jasné, že sa bude cítiť dotknutý.“

„Ja viem, no to ho neoprávňuje vykrikovať také veci,“ postavila som sa rozčúlene. „Vraj som trafená a zneužila som ho. Jemu by sa páčilo, keby som akože chodila s ním a zároveň aj s Marekom? To by som chcela vidieť!“

„HEJ! Nerozčuľuj sa! Ty vieš, že si urobila správnu vec,“ upokojovala ma Laura. „Nechaj to tak. On vychladne a o pár dní už bude pokoj.“

„Len aby.“

„Ty mu predsa len veríš,“ premerala si ma skúseným okom.

Skrčila som sa. „Tak... zasial trochu semienko pochybností. Je pravda, že som sa nad tým už zamyslela aj ja. Je to také rýchle a odrazu. Nečakala som to a...“

„Moje nervy, Liv, veď si s ním strávila niekoľko večerov v džungli.“

„Neboli to obyčajné večery,“ šepla som, no viac som nemohla povedať.

„To je jedno. Nenechaj sa zastrašiť Ivovými ublíženými slovami. Jeho to prejde, uvidíš. Nie je taký magor, akým sa teraz javí. Veď ho poznáš už dlho.“

Boli to milé slová najlepšej priateľky. No ja som videla výraz jeho očí. A ten neveštil nič dobré.

„Priniesla som vám čaj na zahriatie,“ vošla dnu mama s táckou. „A nejaké kekse.“

„Ďakujem, mami, si zlatá.“

„Aj ty si taká rada, že je už naspäť?“ pozrela na Lauru. Myslím, že to bola zbytočná otázka, ale moja mama musela jednoducho dať najavo svoju radosť.

„Áno, teta. Som rada, že tento prípad bol taký šťastný a vrátila sa,“ žmurkla na mňa.

„Boh vyslyšal moje prosby,“ vzhliadla mama vďačne k nebesiam. „No nechám vás, isto si máte čo povedať.“

„Tvoja mama vie o Marekovi?“ načiahla sa Laura za keksom, keď sa zatvorili dvere.

„Hej. Nebola tým nadšená.“

„Prečo? Lebo je učiteľ?“

„Hej. Lebo je starší, učiteľ a nebudem vraj šťastná, mám si hľadať seberovného...“

„Rozumela by si s Ivom,“ zazubila sa moja kamoška.

„Haha, vtipné.“

„Neboj, aj ona si zvykne,“ povzbudzujúco na mňa žmurkla.

„Len aby.“

Keď Laura odišla, zišla som za mamou do kuchyne. Práve usilovne pracovala na lievancoch s marhuľovým džemom. To mi pripomenulo rána u tety Sáry. Budem tam musieť behnúť. A zohnať jej originálny darček.

„No čo, vyrozprávali ste sa?“ pozrela na mňa, keď som sa posadila na stoličku. Naša kuchyňa žiarila svetlom, bola natretá svetložltou a pôsobila útulne. Vždy som tu rada sedela.

„Hej, hej,“ pohrávala som sa s koreničkou, premýšľajúc nad tým, ako mamu oboznámim s tým, že by som chcela ísť cez víkend k Sáre.

„A čo Ivan?“

No zbohom. Čo jej poviem?

„Rozišli sme sa,“ vypadlo zo mňa.

„Čože?“ zvrtla sa mama ku mne. „Lívia... dúfam, že mi nechceš povedať, že je to kvôli tomu tvojmu učiteľovi.“

„No, ono je to pre všetko, nie len pre neho.“

„Už som ti povedala, že si ho máš vyhodiť z hlavy.“

„Bože, mami, ja som si myslela, že budeš na mojej strane,“ zaúpela som.

„Práveže som. A viem, čo je pre teba najlepšie. Nebudeš šťastná s učiteľom.“

„Vravíš to, akoby to bol človek s leprou,“ vstala som. „Ak ti naozaj vadí len to, že je to môj učiteľ, tak o necelý mesiac končím v škole. Už ním nebude.“

„Mne je jedno, či je to učiteľ alebo murár, i keď pravdaže, s učiteľom si začínať nie je vhodné. Ale je aj starší. On sa potrebuje usadiť, založiť si rodinu. Teba čaká výška, Livinka,“ podišla ku mne. „To je dlhý čas, chápeš? Kým budeš schopná zabezpečiť samu seba, prejde päť rokov. Za ten čas sa toľkokrát zamiluješ... Daj to s Ivanom do poriadku. Ten chlapec ťa má rád.“

„Nie, mami, to sa nestane,“ odtisla som jej ruku, ktorou mi hladila vlasy. „S Ivanom sa už dokopy nedám. Vždy mi tam čosi chýbalo, i keď je to skvelý chalan. Ale nechcem s ním byť len preto, že je v mojom veku. Mimochodom, žena potrebuje po svojom boku chlapa minimálne o štyri roky staršieho, aby zodpovedal jej mentálnej úrovni,“ vychrstla som na ňu.

Zasmiala sa.

„Tiež som v tvojom veku snívala o učiteľovi. Správala som sa ako kača a len mi zlomil srdce. Neurob tú chybu aj ty. Ale veď ty zistíš, že som mala pravdu. A neželám si, aby si sa s ním stretávala mimo školy. Posledné, čo potrebuješ, sú ďalšie problémy.“

Nechápala to! Vôbec nerozumela tomu, čo je to ozajstná láska! Myslela som si, že keď prídem z tej hrôzostrašnej cesty, bude taká natešená, že ma vidí, že mi odobrí všetko, čo mi uvidí na očiach. Zjavne som sa mýlila.

„Ona mi ho chce zakázať!“ volala som Laure, len čo sa dalo. Skrývala som sa vo svojej izbe ako taký špión, aby moja mama nepočula, o čom sa rozprávam.

„Veď nie sme v stredoveku,“ zareagovala moja kamoška.

„Pomôžeš mi, však?“

„Jasne. Na to sú kamošky. Bude ťa treba kryť?“

„Ako vieš, že som mala na mysli práve to?“ začudovala som sa.

„A čo si zabudla, ako sme si ešte v škôlke sľúbili verné kamarátstvo na večné veky? Spečatili sme to krvou, to mi umožňuje čítať ti myšlienky,“ smiala sa.

Ktovie, či aj Laura nemá nejaký dar, zamyslela som sa.

„Musím končiť. Tak zajtra. A diky.“

„Maj sa.“

Ďalšie ráno bolo našťastie pozitívnejšie. Vonku vykúkalo slnko, nemusela som trpieť Ivana a od pol cesty som šla s Laurou. Pri škole som spomalila a začala sa obzerať okolo.

„Prosím ťa, nešaškuj tu,“ potiahla ma Laura za rukáv. „Nie je tu žiadny vrah s mačetou. A švihaj si, meškáme.“

Prešmykli sme sa popri vrátničke. Akurát zvonilo. Rýchlo sme vbehli do triedy a sadli si do lavice. Pohľadom som vyhľadala Ivana. Na okamih sa nám stretli pohľady, no on sa hneď odmerane odvrátil k oknu.

„Nič si z toho nerob,“ povzbudzovala ma Laura.

Celý deň sa mi nedalo sústrediť. Nielen že ma znervózňovala Ivanova prítomnosť, ale i to, že som za celý deň nestretla Mareka ani raz, hoci som sa i nenápadne tmolila popri jeho kabinete.

Nálada mi klesala na bod mrazu. A na druhý deň mi bolo ešte horšie. Znovu ho nikde nebolo. Veď mal mať dozor na chodbách! Ráno som prišla do školy medzi prvými, aby mi náhodou neušiel jeho príchod. Odchádzala som posledná, aby som si bola istá, že tam už nikoho niet. Bola som aj vo vedľajšej triede. Dnes mali mať dejepis. No zastupovala im slovenčinárka.

Nechápala som to. Aj som mu zavolala na mobil, no nezdvihol mi. Doma neotváral. Celé sa mi to nepozdávalo. V noci som zle spala a na druhý deň som sa plazila do školy s opuchnutými očami a s vačkami pod očami ako kengura.

Dnes sme mali mať hodinu dejepisu. A písomku. Včera bol na vrátnici napísaný na zástup fyzikár, no na moje prekvapenie dnu vstúpil ON!

Hneď sa mi rozjasnil deň. Usmievala som sa ako šibnutá.

Avšak, on mi to neopätoval. Mračil sa, bol nevrlý, na všetkých štekal, akoby mu niečím ublížili.

Aj na mňa!

A keď som si všimla, že Ivan na mňa vrhá škodoradostné pohľady, bolo mi ešte horšie.

„Píšte! A opovážte sa odpisovať!“ zahučal. Div po nás nehodil papiere s otázkami.

„Tvoj milý má dnes veľmi zlú náladu,“ šepla mi Laura do ucha.

Prikývla som.

„Vy dve tam vzadu, nebavte sa stále, lebo vám tú písomku ihneď vezmem!“

Rozhorčene som sa vystrela.

„Asi si ho dostatočne neukojila,“ uchechtla sa Laura a už sa radšej venovala písomke.

Keď zazvonilo, podišla som k jeho stolu a čakala, kým všetci neodídu. Ivan zdržoval, náročky sa šišmal, asi aby Marek odišiel a ja som nestihla nič poriešiť. Napokon však vypadol, lebo chalani ho už čakali.

„Marek, čo sa deje?“ spytovala som sa jeho chrbta, kým si strkal knihy a naše písomky do tašky.

„Prečo?“ otočil sa. „Stále sa predsa niečo deje! Neboli by dejiny.“

„Ja sa pýtam vážne,“ zvraštila som obočie.

„A ja ti vážne odpovedám.“ Ani na mňa nepozrel. „Nič mi nie je. Nestaraj sa, prosím.“

„Fajn,“ šepla som nevýslovne sklamaná. Rozčarovanie, trpký pocit prehry a toho, že mama mala predsa len pravdu, sa do mňa zahryzával ako lačný vlk.

„Fajn,“ zopakovala som a náhlivo vybehla z triedy.

[ » na začiatok « ]