Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 30.4.2016, 11:59:59
Čítaná: 396×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Keď sa mama spamätala, ihneď zatelefonovala otcovi do roboty. Ledva jej bolo rozumieť, no on i tak pochopil a kým stihla obvolať tety a svoje kamarátky či kolegyne, bol doma.

„Dievča moje, vitaj!“ roztvoril náruč a pevne ma vystískal. „Už nám to nikdy neurob. Mama skoro umrela od strachu. Kde si bola?“

A tak som znovu opisovala svoju mierne upravenú story, i keď teraz som si už dala pozor, aby mi príliš neznežnel hlas pri spomenutí Marekovho mena. Ak bola mamina reakcia takáto, otcovu si radšej nechcem ani len predstavovať.

„Hlavne, že si späť. Polícia bude mať radosť. Vraj pomáhať a chrániť! Pche,“ odfrkol si nasrdene. „Ledva sme ich dotiahli tam, kam sme potrebovali. Vraj deti dnes dennodenne utekajú z domu a potom sa vrátia! Vraj máme čakať! Sto chutí som mal tomu jednému struhnúť.“

Pousmiala som sa. Vedela som si predstaviť, čo zažívali ostatní pri otcovej prudkej povahe.

„Čo by si si dala?“ vyskočila mama. „Navarím ti, čo len chceš. Stačí si povedať.“ Žiarila ako slniečko, priam som videla, ako sa jej parí z hlavy pri uvažovaní nad tým, čo obľubujem. „Dlho si nejedla...“

„Ale jedla. Keď sme sa dostali do domčeka k pani Sáre, tá nás rozmaznávala kadejakými jedlami,“ opravila som ju.

Celý deň som musela presedieť s nimi v kuchyni, kde mama vyvárala tri druhy jedál, potom v obývačke, a zas a znovu chceli vedieť všetky podrobnosti. Nedali mi vydýchnuť.

„A Ivkovi si už dala vedieť? A Laure?“ spytovala sa mama navečer, keď sme sedeli pred telkou.

„Tak bež, zavolaj im, behni za nimi. Budú nadšení, že ťa vidia. Aj Laura tu bola párkrát, strašne plakala.“

Mama na mňa pozrela, asi mi chcela pripomenúť, že nemám zabúdať na Ivana, no našťastie nič nepovedala. Prezliekla som sa do trička a rifiel a vybehla do teplých ulíc. Aké bolo zvláštne kráčať po tvrdých asfaltkách, po rušných uliciach a stretnúť človeka! Nikdy som si neuvedomila, čo všetko je samozrejmosť a aké úžasné je byť aj v tichu lesa. Divila som sa svojim pochodom. Dovtedy som nikdy veľmi neobľubovala túry, nebola som bláznom do prírody.

Nestihla som u Laury ani len zazvoniť, už sa vyrútila z dvora a ako veľká voda sa na mňa obesila.

„Lívia! Ty kokso, Lívia, ja umriem!“ pišťala Laura a tak v mojom náručí nadskakovala, až som sa bála, že mi vybije zuby. „Ty si sa vrátila! Mne sa asi sníva! Vieš, ako som sa o teba bála?! Jooj,“ stisla ma ešte pevnejšie. „Neopováž sa mi to ešte raz urobiť! Poď,“ ťahala ma k nim do záhrady, „musíš mi všetko porozprávať! Hneď teraz! Kde si bola? Čo si tam robila?“

Nadšenie v jej tvári bolo také nákazlivé, že i ja som sa začala smiať ako šialená.

„Ani nevieš, aká som rada, že ťa vidím,“ priznala som sa. „Chýbala si mi. Chcela som ti dať vedieť, ale... rozbil sa mi mobil.“

„Hovorí sa, že s tebou zmizol aj Bezák. Je to pravda?“ dychtivo sa ku mne nahla. Oči mala veľké ako tenisové loptičky.

„Nooo,“ zaváhala som. Tak strašne rada by som jej povedala pravdu, ale sľúbila som to Marekovi. A neviem, či by to pochopila.

Ale jednu vec som jej mohla povedať. Len dúfam, že ju z toho neraní mŕtvica.

„Hej, boli sme tam spolu. Zachránil ma z rúk drogových pašerákov a spoločne sme sa potom predierali lesom, kam nás odvliekli.“

„To je stobodové,“ pišťala Laura. „Ro - man - tic - ké! A? Čo sa dialo?“

„No,“ zhlboka som sa nadýchla, „poviem ti to, ale sľúb mi, že to nikomu neprezradíš.“

„Budem mlčať ako hrob,“ pobozkala si prekrížené palce. Vtom doširoka roztvorila oči. „Vy ste spolu niečo mali?“ otvorila ústa.

„No ja odpadnem,“ oprela sa o operadlo a civela na mňa. „Chceš mi tým... Chceš mi tým povedať, že...

„Môjtybože. Toto mi musíš rozpovedať. Ale... No ja som v šoku. Ty a Bezák... Veď ste sa vždy nenávideli...“ Zasvietilo jej v očiach. „Však mám pravdu, keď poviem, že sa ti už dávno páčil! Ja som to vedela!“ zvolala víťazoslávne. „Vždy ti tak zvláštne žiarili oči. Teda skôr spočiatku, keď prišiel. Potom ti začal robiť napriek, tak to pohaslo... No mňa vystrie. A čo Ivan?“

„Ten bol celý bez seba, keď si zmizla. A nebolo mu jedno, že zmizol aj Bezák. Po škole sa dokonca šírila fáma, že ste spolu zdrhli na tajnú svadbu.“

„Joj, neboj sa, ja ti s ním pomôžem. Len mi povedz ešte jednu vec,“ nahla sa ku mne a sprisahanecky žmurkla. „Aký je Bezák v posteli?“

„Si myslíš, že si to nevšimnem? Veď pri zmienke jeho mena žiariš ako vianočný stromček. Chceš mi tvrdiť, že k tomu nedošlo?“

„Tak nechcem sa o tom ešte veľmi baviť, je to čerstvé, sama som si nezvykla. Ale cítim sa pri ňom úplne inak ako pri Ivovi. Taká... jednoducho iná. Milovaná, dôležitá, vážená.“

„Teda, kto by to bol povedal, že ten sexoš je až taký sexoš,“ zatiahla Laura dobromyseľne. „Ja ti to prajem. Zaslúžiš si,“ objala ma. „Z toho mi vyplýva, že ho asi neosvietilo len počas tých piatich dní. Či?“

„Vraj to cítil už dávnejšie, len sa snažil voči tomu bojovať. Chápeš, študentka a učiteľ. Je to proti pravidlám. Nesmie sa to nikto dozvedieť, kým nezmaturujeme. Tak, prosím, drž jazyk za zubami.“

„Neboj, niečo vymyslíme,“ prisľúbila mi Laura a ďalšiu hodinu sme strávili vymieňaním si zážitkov. Oboznámila ma s tým, že už je zabeštelované tablo i fotograf. Ale to ma až tak netrápilo. Túžila som len po tom, aby som už skončila školu a mohla byť s Marekom bezstrestne!

„Pôjdem, nech sa naši zasa nestresujú, kde som,“ vstávala som, keď sa zvečerilo. „A chcem ešte telefonovať Marekovi.“

„Júúj, zaľúúúbeníííí, tíííí súúúú chráááneníííí,“ zapievala mi na rozlúčku, keď za mnou zatvárala bránu.

So smiechom na perách som vykročila osvetlenou ulicou. Zabočila som za roh, keď tu som zbadala tmavú siluetu, ako beží smerom ku mne. Uhla som sa napravo a pokračovala v ceste zabratá do úvah.

„Lívia?“ zastal bežec predo mnou a ja som až teraz zaregistrovala, že je to Ivo. Zabudla som, že o tomto čase chodieva pravidelne behať.

„Lívia? Panebože,“ roztiahol pery do širokánskeho úsmevu a nacapil si ma na spotené tričko. „Moja,“ odtiahol sa, prešacoval ma pohľadom a skôr než som sa stihla spamätať, bozkával ma, kde sa dalo.

„Aj ja ťa rada vidím,“ zahabkala som, udržiavajúc si bezpečnú vzdialenosť.

Hľadela som na neho, premeriavala si jeho telo, ktoré so mnou absolútne nič nerobilo, pozerala do jeho orieškových očí a hľadala aspoň náznak niekdajších pocitov.

„Kedy si sa vrátila? Prečo si sa mi neozvala? Vieš, že som sa o teba bál?! Ani len mobil si nezdvíhala!“ zvyšoval hlas.

„Ivo, nekrič po mne. Prišla som len dnes a všetko ti poviem, len som strašne unavená.“

„Dobre, dobre,“ prikývol kajúcne, schytil ma za ruku, „odprevadím ťa.“

„Fajn,“ usmiala som sa nervózne a nie dvakrát nadšene som sa podrobila ďalšiemu výsluchu. Začínalo ma to unavovať. Asi by som o tom mala napísať do novín a dať to do rozhlasu, nech si nemusím stále drať jazyk.

„Zajtra ideš do školy?“ chcel vedieť, keď sme už stáli pri nás. „Či sa ešte budeš aklimatizovať?“

„Neviem. Vlastne nie, pôjdem do školy,“ povedala som pri predstave, že by som sa mala dobrovoľne vzdať stretnutia s Marekom.

„Tak sa teším. Ráno ťa počkám, pôjdeme spolu,“ rozhodol Ivo aj za mňa. „Dobrú noc, kráska,“ schytil ma do náručia a jazyk mi strčil hlboko do krku.

„Dobrú, Ivo,“ prudko som sa nadýchla, keď sa mi podarilo dostať z jeho zovretia. „Musím už ísť.“

„Si nejaká zvláštna,“ prižmúril oči. „Dúfam, že sa ti nič nestalo.“

„Nie, čoby sa mi malo. Veď... Bezák ma zachránil,“ vypadlo zo mňa skôr, kým som si to stihla rozmyslieť.

„A čo? Vtedy vari nie je chlap? No, v každom prípade ťa už nespustím z očí,“ znovu sa na mňa prisal a ja som sa to snažila pretrpieť. Nebozkával sa zle, ale vyslovene sa mi to bridilo, keď som už patrila celá celučičká Marekovi.

„Dobrú,“ zanôtil, ešte raz ma počastoval roztúženým pohľadom a napokon s ťažkým srdcom odišiel.

Skôr než som stihla pokračovať, oprel ma bránu a obdaril ma nádherným a sladučkým bozkom.

„Ešte raz sa budeš bozkávať s tým chocholúšikom, tak vám to zrátam,“ pošteklil ma horúcim dychom na krku.

„Veď ja viem. Ale sľúb mi, že to skončíš čo najskôr. Nechcem sa o teba deliť.“

„Pokiaľ ide o teba, vo všetkom strácam zdravý rozum,“ pobozkal ma na čelo a odviedol na koniec ulice.

„Nemohol som to bez teba vydržať. Nedala si mi ani len telefónne číslo.“

„To nie,“ pokrútila som hlavou. „Aj tak by som si ho od teba nevzala. To poriešim s rodičmi.“

„Ako chceš. Bol som dnes v škole s riaditeľom, oboznámil som ho s našou verziou. Bol celý natešený, že som zachránil jeho žiačku,“ uchechtol sa, opierajúc sa o mohutnú čerešňu. Stále sa pohrával s mojimi prstami. „Behol som aj za kamošom, ktorý robí na polícii. Vyriešené. Takže všetko by malo byť v poriadku.“

„To áno. Niekedy až príliš. Ale chápem, že sa o mňa báli.“ Zazívala som.

„Ja ťa tu zdržiavam a ty ledva stojíš na nohách,“ zhrozil sa Marek, vzal ma do náručia a odniesol až ku dverám.

„Ty si číslo,“ chichotala som sa. „Daj mi ešte božtek,“ poprosila som.

„Už by aj stačilo, nie?“ smial sa Marek, keď som ho znovu a znovu bozkávala.

„Nikdy nebude stačiť. Vieš, čo som sa na toto načakala? Plní sa mi celoživotný sen, tak mi to nekaz.“

Ešte raz ma pohladil perami, až v palcoch som cítila to úžasné teplo a konečne som sa odtrhla od jeho pier i jeho celého a zamkla za sebou bráničku.

„Už si doma?“ pozreli na mňa mama s otcom. Mala som pocit, že až doteraz sedeli ako na ihlách. Akoby neverili, že sa vrátim.

„A nič. Zajtra ideme spolu do školy,“ povedala som mierne podráždene. Pri spomienke na jeho bozky a to, čo mu budem musieť v najbližšej dobe oznámiť, mi naskakovala husia koža.

„Nie, ďakujem, ešte mám v žalúdku tvoj skvelý obed,“ usmiala som sa, podišla k nim a oboch pobozkala na líce. „Idem sa vyspať. Mám za sebou náročný deň. A zajtra ma čaká škola.“

„Vraj je už všetko vyriešené, pátranie uzavreli a ani teba už nepotrebujú. Vraj mám poďakovať Bezákovi,“ pozrel na mňa spoza hustého obočia.

„Vravela som, že tam má kontakty a vybaví to. Všetko je v poriadku,“ pousmiala som sa.

„Ja som taká rada, že si späť,“ mama ma znovu uslzene objímala. „To je najdôležitejšie. Dobre sa vyspi,“ dala mi krížik na čelo.

Keď som sa zatvorila v izbe, sadla som si na posteľ a hlavu vložila do dlaní. Dúfam, že nájdem odvahu na rozhovor s Ivanom. Asi si predtým budem musieť hrknúť.

Elixír lásky