Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 26.4.2016, 10:33:21
Čítaná: 388×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Na perách ma pošteklil jemný dotyk. Pootvorila som viečka. Marek sa na mňa milo usmieval.

„To bolo milé prebudenie,“ spokojne som sa zaškerila. „Mohlo by ich byť viac a častejšie.“

„S radosťou. Keď už si tu, mohol by som sa zahrať na džentlmena a nachystať raňajky do postele, však?“ prehrabol si beztak strapaté vlasy.

Vyzeral ako chlapček! Najradšej by som ho vystískala a chránila pred všetkým zlom na svete.

„Žeby som si mohla užiť až taký luxus?“ prešla som mu prstom po hrudi.

„Vybehnem do obchodu. Stačí, keď na mňa počkáš v posteli,“ vyskočil, navliekol si nohavice aj tričko, zamával mi a už ho nebolo.

Slastne som sa preťahovala v posteli. Ešte stále voňala nami. Pohľadom som prechádzala po stenách. Viseli mu tu dva obrazy, stvárňujúce prírodu.

Na poličke mal fotku so sestrou a jej malým synčekom. Inak žiadne drobnosti, ako napríklad v mojej izbe, ktorá bola preplnená soškami od výmyslu sveta.

Kým sa Marek vrátil, stihla som sa osprchovať a prehľadať mu skrinky v kuchyni, aby som nachystala kávu alebo čaj. Cítila som sa trochu blbo, že sa mu tu hrabem, ale pripomínala som si, že teraz tvoríme pár a aj tak nerobím nič zlé.

„Fíha, ty si už stihla uvariť čaj?“ zastal v kuchyni, keď sa vrátil. „Bolo tam veľa ľudí, nestihol som ti spraviť raňajky do postele,“ zatváril sa ľútostivo a na stôl vykladal nákup.

„Nevadí, ešte na to bude čas inokedy,“ mávla som rukou. „Osprchovala som sa, kým si bol preč. Dúfam, že nevadí,“ povedala som váhavo.

„Jasne, že nie. I keď, radšej by som ti pri tom asistoval,“ zaškeril sa, objímajúc ma okolo pása.

„Teda, pán profesor, netušila som, že ste taký neukojiteľný,“ naoko som ho odstrčila, na čo vybuchol do hurónskeho smiechu.

Keď sa vrátil, žalúdok sa mi chvel odušu. V tmavom tričku a rifliach vyzeral perfektne. Z vlasov mu ešte kvapkala voda, bol čerstvo oholený a voňavý! Aspoň na chvíľu mi vyhnal chmáry z hlavy, ktoré sa mi tam začínali usádzať.

„Vidím, že z teba bude šikovná gazdinka,“ pochválil ma, keď si sadol ku krajcu chleba natretého maslom. Na stôl som mu nachystala rajčiny i papriku. „Asi si ťa tu nechám, nech mi každé ráno chystáš jedlo,“ žmurkol na mňa a zahryzol do chleba. „Čo je? Ty nebudeš?“ prizrel sa mi lepšie, keď mojou reakciou bol len slabý úsmev.

„Akosi mi nechutí,“ priznala som. „Začínam byť nervózna z toho, čo poviem doma. Uvažovala som nad tým, že... Jednoducho, že na plese som sa priplietla do cesty nejakým magorom, pašujúcim drogy a že ma vzali ako rukojemníčku. A že ty si videl, ako ma strkajú do auta, tak sa ma chcel zachrániť. Ovalili po hlave aj teba, oboch nás uniesli kdesi do hôr, odkiaľ sa nám podarilo ujsť. To by vysvetľovalo tie moje zničené šaty,“ uškrnula som sa. „A zvyšok by som porozprávala ako bol, samozrejme za vynechania niektorých prvkov.“

„Hmm,“ zamyslel sa Marek. „Ako chceš, nechám to na teba. Môže byť.“

„Bojím sa. Pravdepodobne po nás pátrali policajti. Budú nás vypočúvať.“

„Zvládneme to. Spolu zvládneme všetko. Mám nejaké kontakty, zabezpečím, aby sa v tom už nerýpali,“ pohladil ma palcom po ruke. „A teraz si trochu zajedz. Odveziem ťa domov.“

Horko-ťažko som do seba natlačila kúsok rožka a zapila teplým čajom. Potom ma zaviezol k môjmu domu na druhej strane mesta.

„Keby niečo, zavolaj,“ načarbal mi číslo mobilu na zdrap papiera. „Ja idem do školy. Musím to dať do poriadku s riaditeľom.“

Rýchlo som ho pobozkala. Chvíľu som postávala pred domom a sledovala, ako mi auto mizne z dohľadu. Potom som sa zhlboka nadýchla a stisla kľučku. Doma nikto nebol. Privítala ma naša typická vôňa a chlad podlahy.

Prešla som sa po izbách. Prekvapil ma chaos, ktorý všade vládol. Moja mama si vždy nesmierne zakladala na poriadku, všetko muselo byť vyupratované, ba priam sterilné. Asi ju moja strata dosť vzala.

Postele v spálni boli nedotknuté, akoby tam už niekoľko dní nikto nespal. Moja izba bola v pôvodnom stave, ako som ju nechala. Rozhádzané šminky po stole, roztvorená skriňa a na posteli niekoľko šiat, po zemi porozhadzované učebnice, ktoré som vyhadzovala z tašky pred plesom. Opatrne som prechádzala prstami po nábytku a užívala si, že som doma.

Hoci to bolo zaujímavé dobrodružstvo a privialo mi do náručia Mareka, i tak som bola rada, že som doma, vo svojom. Predsa len, všade dobre, ale doma najlepšie.

Mám mame zatelefonovať alebo ísť priamo za ňou? Bála som sa, že sa zloží. Ale asi by bolo lepšie ísť za ňou. Objať ju, zašepkať, že som v poriadku.

Mama robila v banke, otec v záhradkárstve. Nemala by som to ďaleko. Prezliekla som sa do letnej sukne, veď vonku bol znovu hic, a vybrala som sa za ňou. Predtým som však nakukla, pre istotu, dozadu na dvor, kde sme zvykli sedávať.

„Ježišikriste!“ zbledla, keď ma zbadala a ruku si priložila na srdce. Z druhej jej vypadol hrnček a tmavú tekutinu vpila zem.

„Livinka, dieťa moje,“ šepkala slabým hlasom a ruky sa jej neskutočne triasli. „Kde si bola? Moja... Poď sem,“ vstala a silno ma objala, až mi dych vyrazila.

„Mami...“ Tiež som sa stala továrňou na slzy. Chýbala mi. Teraz som si naplno uvedomila, že bez nej to nie je ono.

„Skoro som zošalela! Kde si bola? Čo sa stalo? Prečo si sa neozvala? Vieš, ako sme sa o teba báli?“ rapotala a aj naďalej ma odstavovala od kyslíka. „Policajti ťa hľadali všade možne. Ja som odvtedy nespala! Oco tiež nie, dnes šiel do roboty, lebo musel. Ja som nemohla. Všade som ťa hľadala. Po okolí! U kamarátov! No tak, vrav!“

Nevedela som, čo jej povedať. Mám ju klamať? Ale pravdu som tiež nemohla. A tak som sa uchýlila k tomu, čo som spomínala aj Marekovi. Mame div oči nevyliezali z jamôk, híkala a ochkala, zastrájala sa na tých „niktošov“, že im „zmaľuje tie sprosté debne“ a potom sa rozhodla, že pôjde na políciu. Vraj aby vedeli, že už som späť. A aby chytili tých bastardov.

„No...“ zaváhala som. „Keď my sme sa akosi...“ hľadala som správne slová. „Zblížili.“

„Čože? Zblížili? Lívia, o čom to hovoríš? Chceš mi tvrdiť, že si si niečo začala so svojím učiteľom?“ klesla späť do kresielka.

Neurčito som prikývla. Priložila si ruku na čelo, zaševelila nejakú modlitbu a potom vzhliadla ku mne.

„Liv, ja viem, že si prežila strašné veci a že jediný, kto v tom bol s tebou namočený bol on, ale uvedom si, že je to tvoj profesor. Je od teba o... O koľko je starší?“

„No!“ zhíkla mama vydesene. „Chodíš predsa s Ivkom! Vieš, ako sa o teba strašne bál! Každý deň tu bol zisťovať, či sa nevie niečo nové, taký je zničený! To mu nemôžeš urobiť! Liv,“ chytila ma za ruku a prinútila sadnúť si na stoličku vedľa, ,,ty potrebuješ chlapca v tvojom veku. A nie starého muža. A ešte aj vlastného učiteľa!“

„Ale, mami!“ zaúpela som. Tohto som sa obávala, ale nemyslela som si, že k tomu dôjde tak skoro a že bude až tak veľmi proti. V kútiku duše som verila, že mi to odobrí. „O chvíľu zmaturujem, už nebude mojím učiteľom a...“

„Nevadí, starým zostane. Prečo si nenájde seberovnú? Možno ťa chce len využiť.“

Bolo mi zle. Potrebovala som sa vyrevať. Mama ho neprávom obviňovala, pritom ho ani nepoznala. Chápala som, že je vynervovaná z toho, že som sa stratila a teraz vrátila. Možno, keď ju prejde počiatočný šok toľkých zvestí, uzná, že môžem byť šťastná aj s Marekom. Dúfam. Inak neviem, čo spravím.

Elixír lásky