Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 25.4.2016, 08:35:26
Čítaná: 397×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Vystúpila som a zhlboka som sa nadýchla. Do nosa mi udrel smog veľkého mesta, ruch ulíc, trúbenie áut. Až ma z toho boleli uši, celkom som si odvykla. Ach, kde si ticho lesa a lúk? Vône kvetov, medu...

„Tak, držte sa,“ kývol nám Vladimír. „Keď budete potrebovať, dajte mi vedieť. Prídem.“

„Ďakujeme ešte raz. Aj za odvoz,“ zabuchol Marek dvere, Vladimír vyštartoval a stratil sa v tmavých uličkách.

Zvedavo som sa obzerala okolo seba. Tu býva? Také obyčajné sídlisko. Človek by si myslel, že žije v atómovom kryte.

„No... nemôžem im spôsobiť infarkt. Zjavím sa zrazu vo dverách, teraz večer, mama by sa isto zložila. Okrem toho, nemám premyslené, čo im poviem. Kde som bola? Ak by som im zahlásila všetko toto, mysleli by si, že mi preskočilo a hneď by ma ťahali za doktormi. Bude lepšie, keď sa zjavím ráno.“

„Môžeš. Poď,“ potiahol ma za ruku, otvoril mi dvere na jeho aute a o chvíľu sme sa už viezli tmavými uličkami von z mesta. Táto cesta však netrvalo dlho. Zamierili sme len do vedlajšej dediny.

Bola som nesmierne zvedavá, kto to je, ako vyzerá, ako sa zatvári, keď mu Marek povie, čo všetko sme zažili a ako sme dopadli.

„Pekný domček,“ zhodnotila som, keď sme otvorili maličkú bráničku, patriacu k domu obrasteného brečtanom. V oknách sa svietilo.

Marek zaklopal. Spoza dverí sa takmer hneď ozvali šuchtavé kroky. Otvoril nám starček v rokoch, s dlhočiznou bradou zapletenou v tri vrkoče v obyčajných nohaviciach a košeli.

„Vitajte!“ roztiahol pery i náruč. „Poďte ďalej. Čakal som vás.“ Poodstúpil, aby sme mohli vojsť.

„Čakal nás? Ako vedel, že budeme viacerí?“ šepotala som Marekovi do ucha. Podobne ako u Sáry, aj tu sa vzduchom vznášala vôňa byliniek.

Očividne pracoval, na stole mal hŕbu papierov, ktoré doteraz študoval. Odsunul ich nabok, sadol si do kresla a nám to nakázal tiež.

Vtom mu zrak spočinul na našich prepletených prstoch. Zapýrila som sa. Celkom som zabudla, že by som sa mala tváriť, že spolu nič nemáme. Marek aj otvoril ústa, že niečo povie, no Blažej s potmehútskym úsmevom na perách mávol rukou.

„To je teraz vedľajšie. Isteže ma to teší,“ žmurkol na mňa, „ale teraz potrebujem vedieť, ako si dopadol, čo si vyriešil. Sadnite si, slečna Pisarčíková. No netvárte sa tak vyjavene, poznám vaše meno. I váš osud.“

„Takže,“ pozrel na oboch ponad okuliare, „ako ste dopadli? Boli ste tam spolu?“

Marek sa nadýchol: „Keď ste ma vtedy vyslali za Bobuľom, podarilo sa mi odmiestniť spolu s Líviou.“

„Lebo som sa skrývala v kríkoch, aby som počula, o čom sa Marek s niekým zhovára. Lenže sa mi podvrtol členok a práve, keď prechádzal okolo, zachytila som sa jeho plášťa a odmiestnila sa spolu s ním,“ poslušne som rozprávala.

Rozpovedal mu všetko, ako sme sa ocitli v lese, ako nás prenasledoval Alex, že sme na neho naďabili ešte aj v Calaboose a odtiaľ sme museli ísť k Sáre, kde sme chvíľu pobudli.

„Vravíš, že Alex, zástupca Vladimíra, je zradca?“ uisťoval sa Blažej.

„Výborne. Iné ani nebmohol povedať, hviezdy nepustia. No,“ spojil si končeky prstov a na tvári mu kraľoval spokojný úsmev, „myslím, že toto je vyriešené. No mám pocit, že vy dvaja budete musieť okoliu zopár vecí vysvetliť.“

„Máte moje požehnanie, ste krásny pár,“ usmial sa na nás starec. „Len sa veľmi neukazujte na verejnosti, kým máte aj profesionány vzťah, aby nevznikli komplikácie. Ktoré istotne nastanú,“ dodal takým vážnym tónom, až ma zamrazilo. Zrazu na mňa hľadel uprene, bez žmurknutia, akoby ma röntgenoval a videl mi až do žalúdka.

„Však... ešte sa tu zastavíte. Potom bude čas riešiť ďalšie záležitosti. Myslím, že už túžite len po posteliach, tak vám prajem dobrú noc,“ žmurkol a vstal.

„Tak a teraz kam?“ mrkol na mňa Marek. „Keď nechceš ísť domov. Prespíš u mňa?“

Cestou som zatelefonovala do pizzérie, nech nám prinesú čosi pod zub, lebo podľa Marekových slov mal v chladničke len skysnuté mlieko a v chlebníku kôrku tvrdého chleba. Našťastie, takto neskoro v noci neboli zaneprázdnení a tak pizza prišla už do polhodiny.

Marekov byt bol maličký, dvojizbový, ale útulný. Mal vlastnú knižnicu plnú historických kníh, očividne je bláznom do dejín, čo sa o mne povedať nedá. Kuchyňa nebola veľká, veď podľa jeho slov ju aj tak nepoužíval, lebo nevie veľmi variť.

Zložili sme sa v obývačke a zapli telku. Civela na mňa vymachlená tvár moderátorky v najnovšej reality show. Znechutene som to vypla. Zrazu mi to nič nehovorilo.

„Mám tu ešte kofolu,“ vystrčil Marek hlavu z kredenca. „Som hladný ako vlk,“ podišiel ku mne aj s pohármi v rukách. „Čo si tak zosmutnela?“

Objala som si kolená. „Neviem. Chápeš, po dlhšom čase sme sa vrátili. Potrebujeme sa zaradiť do pôvodného života. Ja musím vysvetliť našim, kde som bola, nemôžem im povedať toto, neverili by mi.“

„Veď to. Trochu sa bojím maminej reakcie. Aj otca, ten je dosť prísny. A tiež kamošiek. A Ivan... Čo mu poviem? A aj všetko to, čo som sa dozvedela. Je toho na mňa trochu priveľa,“ pripustila som. „Ale na druhej strane neľutujem,“ chytila som ho za ruku a preplietla si s ním prsty. „Mám teba a to pre mňa znamená viac ako to ostatné.“

„Aj ja som rád, že to takto vypálilo,“ pobozkal ma. Na pizzu sme zabudli, chvíľu sme existovali len my dvaja. Až potom sme sa pustili do jedla.

„Ďakujem,“ odišiel po deku a vankúše. „Ukáž, rozložím gauč. U mňa v spálni by sme sa príliš tlačili.“

„To vážne?“ vypleštila som oči. „Budeš mi musieť o všetkom konečne povedať, Marek. Chcem vedieť všetko. Od teba. Žiadne polovičaté odpovede. Chcem vedieť, prečo si to musel spraviť ty a čo znamená, že si svoju misiu splnil.“

„Poviem. Ale nie dnes,“ stiahol ma na gauč. „Čo keby sme sa trochu zahrali?“ zasvietilo mu v očiach.

„Nuž, na toto nie, to je fakt,“ zasmiala som sa a pustila sa do rozopínania gombíkov na jeho košeli. „Kto by to bol povedal, že si taký fešák,“ zasmiala som sa, keď sa mi zahľadel do očí. „Taký mňam, chrumkavý kúsok. A celý môj.“

Nemyslela som si, že druhé milovanie s ním môže byť ešte krajšie ako to prvé, no opak bol pravdou. Marek presne vedel, kde sa ma dotknúť, kde pobozkať, kde pohladiť. Keď sme už vyčerpane ležali vedľa seba a on mi ešte stále bozkával nahé plecia, ďakovala som Bohu, že mi povolil užívať si toto šťastie. Veľké šťastie.

Spokojne som sa schúlila na jeho mocnej hrudi pokrytej drobnými chĺpkami a privrela oči. Realitu budem riešiť zajtra. Dnes ešte nie.

Elixír lásky