Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 24.4.2016, 13:20:24
Čítaná: 366×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Sára mi odpovedala až po chvíli, keď znovu nadobudla aspoň na malú chvíľu vnútornú rovnováhu.

„Jeden mládenec. Dlho sa mu páčila, no ona nemala záujem. Veď aj tak to bol chrapúň, povaľač. Nič nerobil, ponevieral sa po okolí s kadejakou zgerbou, dokonca sa o ňom vravelo, že obťažuje osamelé dámy. Žiadna ho nechcela. Rázne som mu povedala, že nemáme záujem a že si neželám, aby k nám ešte prišiel. Lenže on si nedal povedať,“ utrela si Sára oči. „V škole ju prenasledoval, cestou domov tiež. Keď šla vtedy do lesa na palinu, zrejme ju znovu sledoval. Neviem, čo sa udialo, možno sa aj posekali, veď moja Lesana bola vždy veľká bojovníčka. Keď sme tam prišli, tráva okolo bola... zakrvavená,“ šepla s vypúlenými očami. Očividne sa znovu ocitla na mieste, pred očami sa jej vynárala dávna scéna. „Z Lesaninej hrude trčal obrovský nôž a ona sa priam kúpala v kaluži krvi!“

Sáriným telom otriasali zúfalé vzlyky. Neschopná slova som na ňu zhrozene pozerala.

Po prvýkrát mi zišlo na um, že aj ja sa budem musieť pozhovárať s Ivom. A rozísť sa s ním. Netušila som, ako to vezme. Najmä, keď mu to poviem po tom, ako som na pár dní zmizla. A s učiteľom. Určite si domyslí, o čo ide.

Rýchlo som tú myšlienku odohnala. Trápiť sa budem potom, teraz musím zakročiť tu.

„Ja som sa psychicky zrútila, Ela ma musela odvliecť späť. Dala som jej veľa roboty, bola som ako šialená. Potom zavolala Vladimíra a vysvetlila mu, čo sa stalo. Takého nazúreného som ho ešte nevidela. Rozbehol sa von. Potom sa vrátil a oznámil nám, že vraha chytil a už viac nie je medzi živými.“

Na chvíľu sa odmlčala. Asi mi nechávala čas na spracovanie strašidelného zážitku. Veď my sa máme stretnúť s vrahom! Preboha!

„Použili na neho ten slávny trest s potkanom a rozžeraveným kutáčom. V Calaboose.“ Sárine oči sa fanaticky rozžiarili.

„To bolo jediné, čo ma na tom tešilo, že trpel tak ako ja, hoci to sa vôbec nedá porovnať.“

Sťažka si povzdychla a zhrbene pozerala do prázdna. Zhrýzali ma pochybnosti. Nespravila som chybu, že som jej dovolila vyrozprávať celý ten nešťastný príbeh? Neuškodí jej to ešte viac?

„Som unavená,“ zívla Sára. „A je mi o niečo ľahšie na duši, keď som sa mohla takto vyrozprávať. Celé roky som to dusila v sebe. Vie to minimum ľudí. Vtedy nastal vo mne skrat a odvtedy to už nie som celkom ja. Zlatá Ela. Vždy sa o mňa postará, je mi oddaná, nezradila by ma. Nemá nikoho, od narodenia je sirota, vzala som si ju k sebe, keď opustila detský domov. Varí mi čaj a utešuje ma, keď ma chytia tieto depresívne záchvaty. Nedopustím na ňu.“

„Aj ty si choď ľahnúť, Lívia. Budem v poriadku, neboj sa,“ pohladila ma po ruke.

„Nie, nie, to je fajn. Zostanem tu pri vás. Mne nerobí problém spať na stoličke. Spala som už aj na tvrdšom,“ pousmiala som sa pri spomienke na tvrdú zem v Campiégnanskom lese.

Dnes už asi aj tak veľa nenaspím, pozrela som do okna. Začínalo svitať. Pustila som sa do knihy, no spánok ma predsa len dostihol a na pár hodín som si zdriemla. Keď už bolo slnko dostatočne vysoko a Sára stále spala, tentoraz už pokojnejšie, po špičkách som vyšla z izby a zamierila do kuchyne za Elou.

„Aj tebe ránko, Ela, vieš čo, možno aj lievance,“ usmiala som sa na nízku žienku a usadila sa za stôl. O pár minút predo mňa predložila sladučké cestíčka, ktorých vôňa priláka aj Mareka.

„Pani máva takéto doobedňajšie spánky. Nemusíte sa báť, len pekne choďte von,“ núkala nás Ela.

Nemusela to robiť dvakrát. Veľmi radi sme vybehli na slnkom zaliatu lúku, len my dvaja a naša vznikajúca láska. Žiadne myšlienky na ponuré zážitky.

Predpoludnie sme strávili kúpaním sa pri vodopáde, vášnivými bozkami... Marek sa mi dostával čoraz viac pod kožu. Ak to teda ešte vôbec bolo možné. Keď bolo slnko najvyššie, s úsmevom na tvárach a držiac sa za ruky, sme sa vybrali späť k bielemu domčeku.

„Zabavili ste sa? Žiaria vám očká. Ach, tá mladosť,“ zatiahla nostalgicky. „Kde sú tie časy, keď som mala na každý prst desať nápadníkov. No,“ tleskla rukami, „poďte ku stolu a najedzte sa, čo vám hrdlo ráči.“

Popri veselom obede nám rozprávala o svojej mladosti, vyzvedala od nás, aké to je medzi nami a medzitým nám Ela nosila múčniky, pečené mäso i piškótové torty. Keď sme konečne dojedli, košele nám praskali vo švíkoch.

„Čože by si spala. Navrhujem spoločenskú hru,“ vytiahla Sára zo skríň sedmu, človeče nehnevaj sa i pexeso.

„Už si jej povedal všetko o daroch?“ pozrela zrazu Sára na Mareka. Prekvapene k nej vzhliadol. „Mala by byť oboznámená. Bude sa to týkať aj jej.“

„Nehnevajte sa,“ zatvárila sa zrazu previnilo, „no keď ste ráno dopili čaj, pozrela som sa do vašich šálok. A zbytky byliniek mi čo-to prezradili o vašej budúcnosti.“

Šibla som pohľadom na Mareka, či je tiež taký dychtivý po informáciách, no ten sa mračil čoraz väčšmi.

„Nechaj ho,“ zastavila ma Sára, keď som za ním chcela vybehnúť. „S niektorými vecami sa musíme vyrovnať sami. Nemôže nám pomôcť nikto. Ľuďom môžeš pomôcť niesť ich bremená, ale nesmieš siahať na to, čo je iba ich a s čím si majú poradiť sami. Na ich kríže.“

Aj tak som smutne hľadela z okna na Mareka, ktorý sa bezcieľne potuľoval po okolí. Odvrátila som zrak, až keď zmizol za domom.

„Nie, ja dokážem liečiť bylinkami. Viem, čo mám namiešať, aby som zbavila človeka neduhov. Dokážem vycítiť, ktorá zmes komu pomôže, pretože to, čo by pomohlo tebe pri istej chorobe, by neúčinkovalo napríklad pri tvojej kamarátke. Ale nemám dar veštiť. Naučila som sa to tvrdou drinou a študovaním. Bylinky toho vedia veľa prezradiť. Vieš, je mnoho typov darov. Sú také, ktoré dostaneš v konečnom stave a už ich len používaš. Avšak, vždy musíš niečo obetovať, nič nie je zadarmo. A sú také, ktoré dostaneš ako polotovar a ty sa musíš s nimi vytrápiť, aby si ich mohla používať tak ako treba. Treba ich v sebe objaviť, obrusovať, opilovať, venovať sa im. Niektorí tvrdia, že je to čistý dar, iní že prekliatie. Pretože väčšinou vraj môžeš dar vrátiť. Tento nie. Keď hviezdy pri tvojom narodení ukážu, že ti patrí, je ti zoslaný a nezbavíš sa ho.“

„Ja o žiadnom neviem,“ pokrútila som hlavou. „Vždy som bola obyčajná.“

„Nikto na svete nie je obyčajný. Ty si svoj dar možno ešte neobjavila. Zrejme to nie je ten prvý typ a tak neudiera do očí ako stĺp,“ zasmiala sa Sára. „Ale aspoň maličký isto máš. A je potrebné, aby sa využíval na konanie dobra. Inak príde veľká skaza.“

Tep sa mi začínal zrýchľovať. Marek mi to mohol povedať hneď a ušetril by mi stres.

„Je ešte niečo, čo by som mala vedieť? Prečo tak prudko zareagoval?“ chcela som vedieť. Dychtivá po informáciách.

„Dieťa moje, chceš to naozaj vedieť? Ľudia by sa nemali starať do budúcnosti...“

„Samozrejme, že to chcem vidieť. Už keď ste začali, tak mi to, prosím, povedzte.“

„Dobre teda. Čaká ťa ešte veľa trápenia aj sĺz, aj strachu. Ale čaká ťa aj nádej a krásne chvíle.“

„Konkrétnejšiu ti ani nemôžem dať,“ usmiala sa. „Vravím, že nie som veštica, som bylinkárka.“

„A čo bolo v Marekovej šálke? Keď tak prudko zareagoval, musí vedieť niečo o svojej budúcnosti, čo neviem ja.“

„Nemôžem ti prezrádzať, čo bolo v jeho šálke. Smiem to povedať len jemu. Vzhľadom na jeho reakciu, už o tom vie.“

Sedel na lavičke a sledoval plachtiace vtáky. Prisadla som si k nemu a on si preplietol moje prsty s jeho.

„V podstate nič. Keďže nie je jasnovidka, vie len všeobecné veci. A to viem aj bez nej, že budem ešte veľa trpieť. Musím sa rozísť s Ivom, povedať mame o nás dvoch...“

„Neboj sa, nebudem robiť problémy,“ pousmiala som sa, i keď ma pichlo pri srdci, že nechce náš vzťah zverejniť. Našťastie, do maturít už nebolo veľa času. Možno mesiac.

Chcela som namietať, ale keď na mňa upieral svoj psí pohľad, vzdala som to. Povzdychla som si.

„No čo, vtáčatká moje,“ zatlieskala Sára nadšene, keď sme sa vrátili. „Čo budeme robiť?“

Vtom k nám z vonku doľahol zvuk motoru. Auto! Až ma zaboleli uši! Nádherný zvuk! Civilizácia!

„Zlatíčko, to sú Marek Bezák a Lívia Pisarčíková,“ predstavila nás Sára. Váhavo som odzdravila. Marek pôsobil sebavedomejšie.

Očividne ho všetci poznajú. To len ja som nikdy o žiadnom Blažejovi nepočula?

Sára aj Ela vyšli z izby. Vladimír si sadol do kresla oproti. Naznačil Marekovi, nech rozpráva. Išiel z neho strach. Pôsobil na štyridsať rokov. Ktovie, koľko mal v skutočnosti. Musí to byť hrozné, keď musí žiť večne. To si stále hľadá novú ženu? Vždy mu každá zomrie... Ale inak bol sympaťák, len keby sa toľko nemračil. Svetlé vlasy, zelenomodré oči, husté fúzy.

„Ak chceš, odídem,“ navrhla som. Predpokladala som, že stále nechce rozprávať predo mnou.

„Nie, zostaň,“ stisol mi ruku. „Videl, a nielen videl, čoraz viac viditeľných dôkazov, že Anton Naňa začína plánovať zoskupenie armády a chce ovládnuť svet. Vyvraždiť ľudí bez darov, tých, ktorí odmietnu poslušnosť...“

Znelo to desivo a vôbec som nerozumela, prečo by nám práve tento strašidelný chlapík mal pomôcť. A zdalo sa, že on netuší tiež.

„Hmmm, drahý prasynovec,“ preletel Vladimírovi tvárou ironický úškrn. „Zase to decko vymýšľa. Chce ovládnuť svet. Ale čo s tým mám ja? Prečo by som ho mal zastaviť ja? Nie som všemocný.“

„Naňa už začal. Keď sa pozriete do novín, vidíte samé zmienky o vojnách, o prenasledovaní ľudí a je jedno, čo sú to kresťania alebo moslimovia. Blažej verí, že ho dokážete zastaviť len vy. On to vie, videl to v osude, vo hviezdach. Ste jeho prastrýko, rodina... Len rodina, posledný žijúci príbuzný ho môže zastaviť. Zabiť.“

O Naňovi som počula. Šušľavý a tichý muž v politike, z ktorého si prevažne všetci robili posmech. Nebolo týždňa, kedy by sa neobjavil v novinách, kde by nepopisovali jeho husársky kúsok. Sotva by niekto veril tomu, že sa rodí nový Hitler. Celé sa mi to zdalo strašne neuveriteľné.

„Nie je rodina ako rodina,“ skočil mu Vladimír do reči. „Ja žijem prevažne v Taliansku, mám kopu inej roboty, nesledujem všetky správy. Samozrejme, dostalo sa mi do uší, že sú nejaké nepokoje, ale nenapadlo mi, že by to mohlo mať až také katastrofické následky. Prečo by som to mal byť práve ja?“

„Zasa tie hviezdy,“ vzdychol si Vladimír. „Linajkujú nám celý život, nemôžeme sa slobodne rozhodnúť. Teda, môžeme,“ opravil sa, „ale s následkami.“

Ten sa i naďalej mračil, ale po krátkom tichu vyhlásil: „Dobre, pomôžem vám.“

„Vari si myslíte, že som padol z jahody?“ zahučal na nás Vladimír. „Nie som včerajší. Isto by ste nemerali cestu za takých podmienok, keby som to mohol vytrúbiť do rozhlasu. Ale overím si to ešte u Blažeja.“

„Mimochodom,“ spomenul si, „ten váš skvelý zástupca, Alex, je proti nám. Celý čas nás prenasledoval a keď sme dorazili do Calaboose, tak sme mali menšiu... potýčku. Myslím, že by ste s ním mali,“ zaváhal, „hodiť reč.“

„Takže Alex je tá sviňa?“ zahrmel Vladimír. „Vedel som, že tam mám hada, no netušil som, o koho ide. Nebojte sa, vyriešim to. No, idem ja ešte za Sárou,“ zdvihol sa a vyšiel z obývačky.

„Vau, to teda bolo,“ vzrušene som sa ozvala. „Myslím, že mi máš ešte čo vysvetľovať.“

„No joo,“ povzdychol si Marek. „Každopádne, týmto sa naša cesta končí. Môžeme sa vrátiť domov,“ chytil ma za ruku. „Všetko sa vyrieši.“

„Mám tu auto. Nachodili ste sa už dosť a nemíňaj si energiu na toto, keď ju môžeš minúť inde,“ fľofol na mňa. Začervenala som sa.

„Škoda, že nemôžete zostať,“ smrkla Sára. „Bolo mi tu s vami tak úžasne. Vladko, pozri, však je to celá Lesanka?“

„Aj nás to veľmi mrzí, bolo tu parádne. Sľubujem vám, že sa sem vrátim. Prídem vás pozrieť. Prostredie je úchvatné a vy s Elou mi budete chýbať.“

V Sáriných očiach sa zaleskli slzy. Vyskočila zo stoličky a silno ma vyobjímala.

Vybehla som do izby vziať si svoj skromný majetok, znovu som sa navlieka do, už čistých, Marekových nohavíc a košele a zišla som dolu. Obaja muži ma už čakali.

„Tak dovidenia,“ zamávala som obom smutným ženám, keď som nasadla do džípu. Slnko sa skláňalo k vrcholkom neďalekých hôr a nás čakala asi dvojhodinová cesta. Pohodlne som sa usadila a o chvíľu ma už monotónna jazda uspala.

Elixír lásky