Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 23.4.2016, 13:14:44
Čítaná: 279×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

„Opováž sa pohnúť,“ prikázal Marek Ele takým dominantným tónom, že aj ja som sa prikrčila.

„Čo si jej urobila?“ odvážila som sa ho nasledovať. Chytila som ju za ruku. Bola studená ako cencúľ! Hruď sa jej, na prvý pohľad, nezdvíhala, viečka mala zatvorené. Ani sa len nezachveli!

„Ty si ju zabila!“ skríkla som. „Čo si jej spravila? Priznaj sa. Otrávila si ju?“ Vošiel do mňa taký hnev! Ako si dovolila zabiť takú úžasnú ženu?!

„Tak to nebolo, jasné?! Musela som to urobiť, pani sa nemala dobre,“ zahlásila Ela pokojne. Ani len brvou nepohla! Len bucľaté líca sa sfarbovali do sýtejšia.

„Nemala sa dobre a ty si ju preto zabila? Ako ti také niečo mohlo zísť na um?!“ otvorila som ústa v nemom úžase.

Ela si začala bľabotať popod nos čosi ako nezabila... elixír... pravidelne... drzosť, keď tu ju prerušil Marek.

„Vidíte, vravela som vám,“ urazene sa ozvala Ela, prekrížila si ruky na hrudi a nos vystrčila dohora. „Je to nápoj na upokojenie. Z byliniek.“

„Ona akože spí?“ znovu som pozrela na ležiacu, nehybnú postavu. „A čo tento neporiadok?“ rozhodila som rukami. „Veď to tu vyzerá ako po boji!“

„Áno, to by zaujímalo aj mňa,“ odložil Marek hrniec a pozrel na Elu. „Čo sa tu dialo?“

„No tak, Ela, prepáč, že sme ťa neprávom obvinili, no uvedom si, že nás to hrozne vyľakalo, keď sme ju tu zbadali ležať ako mŕtvolu a ty si stála nad ňou s pariacou sa tekutinou, akoby si ju chcela ešte aj obariť! Mrzí nás to,“ ospravedlňovala som sa.

„No,“ začala neochotne, „moja pani máva takéto stavy pravidelne. Je nervózna, výbušná, plače, všetko rozhadzuje a pomôže jej jedine táto zmes byliniek, ktoré si sama nazbierala a nakombinovala. Sama si urobila túto zmes a keď na ňu prídu tieto stavy, ja jej už len uvarím čaj. Dnes ju to znovu pochytilo a nedalo sa mi ju inak upokojiť.“

„Ale prečo je takáto?“ nechápala som, no žena odmietavo pokrútila hlavou.

Pochybovačne som zdvihla obočie, no nepovedala som nič. Všimla som si, že Marek si Elu stále podozrievavo prezerá. Otočila som sa k Sáre.

„Pomôž mi, Marek, odnesieme ju do jej izby. Ela, priprav jej, prosím ťa, posteľ, daj jej tam termofor, čo som videla v kuchyni, nech sa trochu zohreje, “ prikázala som a sklonila sa k Sáre.

Ešteže aj dejepisári chodia do posilňovní. Vďaka jeho pevným svalom a sile, sme Sáru raz-dva dostali na poschodie. Aj jej izba bola tónovaná do žlta. Uložili sme ju do postele, vyzuli a poriadne poprikrývali až po bradu.

„Chcela by som pri nej zostať. Ak ti to neprekáža,“ pozrela som prosebne na Elu. Mala som stále nepríjemný pocit a nevedela som sa ho zbaviť. Asi som ju chcela ochrániť pred ďalším nebezpečenstvom. Alebo ututlať vlastné svedomie, že ja som si celý deň užívala a ona tu bojovala so svojimi démonmi. Určite to súviselo so smútkom v jej očiach. Lenže čo sa tu mohlo udiať? Obe sa tvária, akoby bol svet gombička, domček ničím nenaznačuje, že by bol obeťou niečoho temného...

Zaregistrovala som, že Ela na mňa skúmavo pozerá. Spýtavo som nadvihla obočie, no ona sa len usmiala a odišla.

„Slečna Lívia tu zostane na noc,“ oznámila Marekovi, ktorý sa zjavil do dverách a utekala dolu. „Donesiem vám teplé kakao!“ zakričala ešte.

Podišla som k nemu: „Zostanem tu. Nechcem, aby bola v noci sama. Bojím sa o ňu, takéto stavy, to nie je sranda. A mám ju celkom rada, je mi sympatická. Mám pocit, akoby som ju poznala celý život.“

„Samozrejme. Keby si niečo potrebovala, zobuď ma. Dobrú noc,“ pobozkal ma a zatvoril za sebou dvere.

Podišla som k preplneným regálom. Police plné kníh. Sára je zrejme vášnivá čitateľka. Ako ja, pousmiala som sa pri spomienke na vlastnú izbu, ktorá bola prepchatá románmi o láske v každom veku i storočí.

Náhodne som po jednej siahla. Zamilovaný román. Ďalší tiež. Celá jedna polica bola určená len boju o lásku. Ďalšia zasa dobrodružným románom, cestopisom. V tretej zasa kraľovali kuchárske knihy, v ďalšej encyklopédie o bylinkách. A poézia.

Vytiahla som si zväzok veršov a usadila sa na stoličke pri okne. Mrkla som na Sáru. Už dýchala pravidelnejšie, aj hruď sa viditeľne nadvihovala. Uľavilo sa mi.

Otvorila som zbierku. Je zvláštne a krásne ako niektorí ľudia dokážu vyjadriť svoje myšlienky cez básne. Obrátila som o pár stránok ďalej.

Toto je ako šité na nás s Marekom, pousmiala som sa po prečítaní. Je aj nežný aj jemný a najradšej by som to, že sa ľúbime, vykričala celému svetu. Čítala som ďalej, v duchu vzdychala nad krásou niektorých slov.

Vymenila som verše za fantastický román, keď vtom dnu vošla Ela. Na stôl položila horúce kakao, skontrolovala Sáru a mrkla na to, čo čítam.

„Zaujímavá kniha, aj pani ju rada čítava. Tak, želám dobrú noc. A keby niečo, zavolajte ma.“

„Iste,“ pousmiala som sa a znovu som sa zahĺbila do príbehu o chlapcovi-čarodejníkovi, prekonávajúcom tie najrôznejšie prekážky vo svojom živote. Prenasleduje ho temný čarodej. Sem-tam som zdvihla hlavu, aby som sa uistila, že Sára ešte spí, no po chvíli ma dej úplne pohltil. Príbeh sa až nápadne ponášal na ten náš!

„Nie, nie, prosím, preber sa,“ zastonala Sára zo sna, prudko sa posadila a rozhliadla sa okolo seba. Jej vydesený pohľad sa stretol s mojím rozospatým.

„Och, kde som?“ chytila sa za čelo, prižmúrila oči, akoby sa snažila rozpamätať na posledné udalosti. Chystala som sa ju so všetkým podrobne oboznámiť, no Sára ma predbehla. „No jasné. Mala som menší záchvat. Pomohla si mi do postele?“

„Áno, ona. Lesana. Bola taká krásna. Tmavé vlasy sa jej vždy vlnili okolo hlávky, už keď bola maličká a ja som ju kúpala vo vaničke. Líčka jej zružoveli, narážala prstíkmi do bubliniek.“ Sárine oči sa zastreli oparom spomienok.

„Pestovala som ju na rukách, spievala jej uspávanky. Bola úžasná. A čo všetko dokázala! Na čo všetko mala hlavu! Dotiahla by to ďaleko. A ty si ako ona.“

„Eh, čože?“ narovnala som sa na stoličke už celkom čulá. Zaujalo ma to. Kto je Lesana? A prečo jej ju tak pripomínam? A hlavne, prečo vraví v minulom čase?

„Áno. A vôbec si nezaslúžila zomrieť! Nie takou smrťou! Takou nie!“ prepukla v zúfalý plač.

„Neplačte, upokojte sa, prosím,“ priskočila som k nej. „Nechcela som vás znovu rozrušiť.“

„Neplačte, všetko bude dobré, teraz sme tu len my dve, nikto iný a, ach, prosím... ja,“ zrazu ma osvietila spásonosná myšlienka, keď plač naberal na obrátkach, „ja som Lesana. Som tu s vami.“

Sára sa pomaly upokojila a uslzene na mňa pozrela. „Lesana, ty si sa vrátila? Ja som to vedela. Určite by si ma tu nenechala samu. Si dobrá dcérka. Jediná, ktorú mám. Moja Lesanka. Ako je tam? Prijali ťa? Je tam aj on? Pustili ho?“ vyšľahli jej zrazu z očí blesky.

„Som rada. Ach, Lesanka, vždy si bola úžasná,“ zopakovala, pohojdávajúc sa vpred a vzad. V rukách žmolila vreckovku a pôsobila ako veľké dieťa. „Prečo si išla do toho lesa? Joj, prečo? Keby si tam nešla, keby si ma poslúchla... mohla si tu byť so mnou.“

Zarazene som na ňu hľadela. To, čo sa udialo, ma vykoľajilo. Lesana bola jej dcéra? Je to to dievča, ktoré bolo dolu na fotke? Do akého lesa išla? A koho nemali pustiť za ňou? Znelo to, akoby si neželala, aby aj ten niekto šiel do neba.

Netušila som, o čo ide a strašne ma to rozčuľovalo. Zvedavosť ma zmáhala čoraz väčšmi, ale nemala som to srdce budiť Sáru a znovu jej privodzovať podobné šoky.

Po chvíli som zaspala i ja. Nie nadlho. Sára nespala pokojným spánkom a práve, keď som konečne zadriemala, sa zobudila. Čulá. Usmievavá.

Prekvapene som na ňu civela. Už som ničomu nerozumela. To si naozaj nič nepamätala? Toľko otázok som mala na jazyku! Normálne som sa začínala báť!

Sára sa znovu posadila, v tvári unavená a staršia o pár rokov, no úplne v poriadku.

„Kedysi dávno som mala dcéru. Lesanu. Úžasné dievča. Všetko, čoho sa chytila, pod jej rukami rozkvitlo. Napĺňala tento dom smiechom a radosťou. Na každý prst mala niekoľko nápadníkov, každý deň bol u nás ktosi, len aby ju vypýtal na zábavu či na prechádzku. Nebolo im zaťažko ani merať takú cestu sem, na odľahlé miesto. Vždy som si ich preklepla, či ten šuhaj stojí za to. Jedného dňa mi povedala: „Mami, idem nazbierať trochu paliny pravej, potom ti pomôžem s obedom.“ Pobozkala ma na líce a odišla. Mala práve osemnásť rokov. Ako aj ty.“ Na okamih sa odmlčala a ja som napäto čakala na pokračovanie.

„Dlho sa nevracala. Vyzerala som ju, už bolo pred polnocou a jej nikde. Vzala som teda Elu, lampáš do ruky a vybrali sme sa do lesa. Vyvolávali sme jej meno, no nik sa neozýval,“ zlyhával starej panej hlas.

„Zrazu sa vo svetle lampáša zjavilo niečo natiahnuté na zemi. Keď sme sa prizreli, želala som si zomrieť.“ Sáre po lícach stekali horúce slzy.

„Bola to moja Lesana! Moja milovaná Lesana! Ležala na zemi, ruky roztiahnuté a v očiach sa jej odrážali hviezdy. Bola mŕtva! Rozumieš, Lívia? Bola mŕtva!“

Srdce mi zvieralo, bála som sa i pohnúť, nadýchnuť. V hrdle mi rástla guča, pretože pohľad na nešťastnú starú pani mi trhal vnútro na kúsky. Chytila som ju za ľadovú ruku, stisla a trasľavým hlasom som sa spýtala.

Elixír lásky