Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 22.4.2016, 08:16:03
Čítaná: 258×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Pre moju jedinú, aj po roku vytrvalú, čitateľku tejto poviedky - Mariku. Rýchlo sa uzdrav. :)

Nechcelo sa mi ani len otvoriť oči a vstať. Nepamätám si, kedy som sa mohla takto vyvaľovať bez strachu, že po mne bude liezť kadejaká háveď, bez strachu, že ma ktosi odkrágľuje uprostred spánku.

Čakal ma deň s Marekom. A potom ďalší a ďalší. Dúfala som, že už budem môcť byť navždy s ním.

Prezliekla som sa, prečesala si vlasy, nech vyzerám ako človek a vpustila dnu čerstvý vzduch. Otvorila som dvere a na prahu ma privítala červená ruža. Natešene som ju zodvihla a privoňala si.

„Dobré,“ usmial sa i Marek ponad šálku horúcej kávy. Pohľad, ktorý na mňa vrhol, mi spôsobil salto v žalúdku.

„Pekné ránko, holubička moja, len si poď sadnúť, čo budeš raňajkovať?“ usádzala ma Sára a Ela predo mňa predložila horúcu čokoládu.

„Mne budú stačiť aj tie croissanty. Vždy robíte takéto královské raňajky?“ načiahla som sa ponad stôl.

„Len keď máme takúto roztomilú návštevu!“ spľasla Sára rukami. „Čo máte dnes v pláne?“

Skôr než som stihla niečo povedať, ozval sa Marek: „Chceli by sme sa ísť prejsť do lesa.“

„Ale, samozrejme, deti, len choďte,“ zaiskrilo starenke v očiach. „Dám vám aj košík s jedlom na celý deň. Ak nájdete jedno miesto v lese, oplatí sa tam zostať celý deň. Taká romantika,“ žmurkla a popísala nám svoje obľúbené miestečko.

A tak sme sa vybrali lesnou cestičkou, výskajúc, pozerali na obrovské mraveniská, z diaľky obdivovali divé svine, mrviace sa v zemi. Predbiehali sme sa, kto skôr nájde lesné čučoriedky. Sojky škriekali a oznamovali prítomnosť nezvaných hostí v lese.

Po príchode na malú lúčku nám obom vyrazilo dych prekrásne prostredie. Pred nami sa zjavilo obrovské priezračné jazero s trblietavým vodopádom. Dolu, po dopade na hladinu, voda penila a tesne nad hladinou sa vytvárala farebná dúha. Obrovitánska stará vŕba sa nahýňala nad striebristé sklo.

Obaja sme mlčali. Marek mi vložil svoju dlaň do mojej. Podišli sme k vŕbe a posadili sa do jej tieňa na deku.

„Áno.“ Pozrel na mňa. „Povedal som ti, že sa porozprávame,“ zhlboka sa nadýchol. „Ten včerajšok...“

Nevravel nič, len sa mi naďalej vpíjal do očí. Zbierala som odvahu. Musím teraz, inak to zo mňa nevylezie nikdy.

„Za posledné dni som narobila hrozne veľa hlúpostí. Možno som ani nechcela a možno aj áno, no teraz viem, že to nebolo správne. Ako som povedala včera, ani sama neviem, prečo som bola Alexom taká... uchvátená. Vlastne, teraz už viem, ale... Zdal sa mi krásny, úspešný, taký podmanivý a... Pri tom jazere, akoby som si zložila ružové okuliare. Videla som aj to, čo som dovtedy nechcela.

A tiež už viem jednu vec. A to, že nie je dôležitá vonkajšia krása, ale vnútro človeka. Vonkajšia krása časom pominie a zostane iba vyprahnutá, vyschnutá schránka, ale keď je človek krásny zvnútra, zostane taký navždy. Bude ho to rozžiarovať, budú pri ňom pekní všetci naokolo.“

„Aj ty si taký. Každý na teba pozeral ako na náladového a mrzutého chlapa, ktorý je zároveň neskutočne sexi...“

S očakávaním som na neho pozrela. Tak toto by ma zaujímalo. Prečo bol tento úžasný muž na mňa odporný takmer celú strednú školu?

„Keď som prišiel do vašej školy, tak všetky tie žubrienky na mne viseli pohľadom. A ty nie,“ zamračil sa.

„Lenže mňa zaujalo práve to. Že si ticho sedela, neotravovala ma, nebehala za mnou do kabinetu kvôli kadejakým hlúpostiam ako tvoje spolužiačky. Verila by si tomu, že mi posielali zamilované lístočky?“

„Áno, veď som bola pri tom a sledovala, ako robia tie koláže,“ vyplazila som mu jazyk.

„Zaujala si ma ešte viac pred prázdninami, keď si mi spôsobila túto nehodu,“ pošúchal si nos. Začervenala som sa. To bol iný trapas.

Posledné dni pred prázdninami. Vonku bolo neskutočné dusno, všetci sme sa ovievali v triedach a modlili sa, nech konečne zazvoní. Posledná hodina - fyzika - bola hotovým utrpením. Našťastie, nebesá sa zmilovali, zvonec ožil a všetci sa vyrútili von. Spolu so mnou, prirodzene. Nikdy som nezostávala v škole dlhšie, ako bolo treba.

„Kde máš kabelku?“ zastala Laura po pár krokoch. Mali sme namierené na zmrzlinu, aby sme sa aspoň trochu ovlažili. Boris prevrátil očami, zrejme dúfal, že ich nechám samých. Lenže Laura s ním nikam nechcela ísť bezo mňa. Vtedy.

„Ako môžeš nechať kabelku v škole? Bez dozoru?“ divila sa Laura, ktorá si tú svoju vždy pritískala tesne k telu, ako by to bol mimoriadne dôležitý orgán. No čo, mne kabelku nikdy nebolo až tak treba, mala som predsa vrecká.

Vletela som späť dnu, rozbehnutá, lebo v ušiach mi ešte stále znel Borisov výkrik, nech si láskavo švihnem. Vbehla som do prázdnej triedy. Týždenníci zabudli zavrieť okná, preto prievan riadne tresol dverami.

„Pán profesor!“ zhíkla som pri pohľade na Bezáka, ako si oboma rukami drží nos. Netrvalo dlho a vyvalila sa mu z neho krv. Až sa mi zahmlilo pred očami.

„Prepáčte, prepáčte!“ roztrasene som sa mu prihovárala. „Vezmeme vás do nemocnice!“

„Profím váf, dajte mi radfej pokoj,“ krútil hlavou, ale tvár sa mu naďalej bolestivo zmršťovala. „Dám si na to nejaký fad...“

„Nie, mňa to vážne mrzí, nechcela som. Hlúpa nehoda. Máte to zlomené, veď to nie je normálne toľko krvi!“

„No, tak ideme. Boris vás vezme autom,“ potiahla som ho za rukáv a rozbehla sa po chodbe. Len dúfam, že Borisov brat bude mať čas ho voziť. Ale však ten vždy miloval, keď sa mohol predviesť na aute. A ešte keď to bude učiteľ...

„Kde toľko trčíš,“ začala Laura, no pri zaregistrovaní nášho profáka, zhíkla. „Čo si ho chcela znásilniť?“ zasmiala sa.

„Rozbila som mu nos. Boris,“ pozrela som na neho. „Vzal by nás tvoj brat do nemocnice?“

„No isto a odpadnete cestou. Ja sa vám potrebujem ospravedlniť aspoň takto.“

„Mohol by mať čas,“ váhavo povedal Boris, vytiahol mobil a s úškrnom na tvári mu zatelefonoval.

Mrkla som na Mareka. Stále si držal pod nosom vreckovku. A v tvári sa mi zdal byť bledší.

„To je Števo! Sadajte!“ zavelil Boris a my sme rýchlo nastúpili. Števo bol už štvrták, čerstvý vodič, rád ukazoval svoje schopnosti. Za pár minút sme boli v nemocnici. Opatrne som cupitala za Marekom, ktorý sa tváril hrozivo, asi ho to riadne bolelo. Boris s Laurou sa uškŕňali a ja som sedela ako na ihlách, kým sme čakali, ako ho ošetria.

Strávili sme tam asi dve hodiny. Poslali ho na röntgen, potom zasa nazad a keď vyšiel, vyzeral ako Michael Jackson. Tamtí dvaja sa nezdržali a rehotali sa ako diví. Radšej zdrhli pred nemocnicu.

„Nif si f toho nerobte,“ dotkol sa môjho chrbta a vykročil. „Efte ma vefmite domov...“

Cítila som sa hrozne, že som mu pokazila fasádu, ale našťastie sa príliš nehneval. Odviezli sme ho domov a až do konca školského roka chodil s bandážou. Všetky baby si vzrušene šepotali, čo sa stalo, predstavovali si, ako sa s niekým pobil kvôli žene, ochkali, aký je to rytier... Len traja sme vedeli, ako to bolo naozaj a mne neskutočne liezli na nervy ich podpichovačné pohľady.

A keď sa vrátil po letných prázdninách do školy, už navždy mu zostal na nose hrbolček. A vždy mu pri pohľade na mňa zaiskrilo v očiach. Akoby vravel: máme spoločné tajomstvo!

„Akože ako? Bežne na mňa študentky neútočili,“ zasmial sa Marek a pobozkal ma na líce. „Vieš, aké to boli muky, keď som ťa náhodou stretol? Celé leto si sa mi zjavovala pred očami. Desilo ma to. Jedna obyčajná slečna a nedala mi spávať.“

„Naozaj,“ prikývol vážne. „Vraví sa, že každý na svete má pre seba pripravenú svoju druhú polovičku. Niekoho, kto ho bude perfektne dopĺňať, zapadne do jeho prázdnych miest ako výčnelky z puzzle. A že ho stretne v tú najnečakanejšiu a najzvláštnejšiu chvíľu. A ja som si vtedy uvedomil, že ten pocit mám pri tebe. No a aký by to bol škandál, profesor a študentka! A ešte taká mladá! Veď som si mohol vyberať z viacerých a starších! No boli to hotové muky! Nechápal som, čo sa deje, prečo ma zaujala obyčajná mladučká dievčina! Priamo pred mojimi očami si rozkvitala v krásnu ženu.“

„Veď sa mi nevideli tvoje reakcie,“ zatvárila som sa prísne. „Najmä tá na lyžiarskom.“

„Veď si prestav, že niekto, kto ťa vzrušuje a vieš, že s ním nesmieš nič mať, sa ocitne v tvojej posteli. Ona je takmer nahá, ty na sebe nemáš nič, nikde na okolí nie je nikoho. Prirodzene, že prvotná túžba je skočiť na teba a užiť si to, čo sa mi ponúka. Našťastie som nestratil duchaprítomnosť. Lenže potom to bolo ešte horšie. Jediné riešenie bolo byť nepríjemným. Myslel som, že sa mi celkom darí znechucovať teba i seba. Chránil som nás oboch. Jediný spôsob, aký som dokázal vymyslieť. Len tak som ťa dokázal od seba držať v bezpečnej vzdialenosti. Lenže toto naše dobrodružstvo mi narušilo všetky plány. Pôsobilo ako elixír lásky, nedalo sa tomu vyhnúť.“

„Mňa nie. Už som ti tuším povedal, že to bol parádny pohľad,“ zasvietili mu oči a prevalil ma chrbát. Tvár mi pohládzal horúcim dychom. „A rád by som si ho ešte zopakoval.“

Nevedela som čo povedať. Od prvého ročníka som po tomto túžila. Predstavy bývali pestrofarebné, snívala som s otvorenými očami, túžila po ňom, pretože ma priťahoval jeho zmysel pre humor, inteligencia a rozhľad. O všetkom. A vedel byť nežný. Videla som, ako sa hráva so synom svojej sestry vonku v parku. Rada som ich pozorovávala. Lenže potom sa začal správať ako korunovaný magor a ja som to musela všetko utlačiť. Nikto o tom nevedel. Nikto ani len netušil, čo prežívam, ani Laura. Bolo to moje tajomstvo. Niekedy som sa cítila strašne preto, že som s Ivanom a nie naplno, že len akoby vypĺňal dieru v mojom živote. Snažila som sa, aby to necítil, ale...

„Na čo myslíš?“ prihovoril sa mi Marek. Pri pohľade na neho sa mi všetky myšlienky rozprŕchli. Zaliala ma radosť. Konečne mám to, čo som chcela mať. Nebudem myslieť na minulosť, ani na budúcnosť.

Joj, tak krásne sa na mňa usmial a potom sa už venoval len mojim perám. A nie len im. Zrazu som ho cítila všade. Užívala som si túto magickú chvíľku, i keď spočiatku som sa trochu hanbila. Našťastie jeho nežné dlane i horúce bozky mi to nedovolili dlho, šikovne ma zbavovali oblečenia a ja som mu všetku tú vášeň i lásku, nehu s radosťou odplácala.

Po tom sme už len ticho ležali vedľa seba, držali sa za ruky a hľadeli si do očí.

„Nie,“ usmiala som sa. „Nečakala som síce, že prvý raz to bude... takéto... uprostred prírody, ale bolo to...“

Nevedela som čo povedať, lebo všetko sa mi zdalo málo na to, aby som opísala svoje pocity. V duchu som sa musela smiať, ako by sa tvárili moje spolužiačky, keby sa dozvedeli, že som skončila s naším profesorom a ešte keby vedeli, čo sa stalo teraz, aké bolo to milovanie krásne...

„Dúfam, že sa ti hlavičkou preháňajú len a len pozitívne slová,“ pobozkal ma na konček nosa a znovu na pery.

Plesol ma po zadku, vyskočil a vliezol do vody. Skočila som za ním. Jašili sme sa ako malé deti, špliechali všade navôkol, potom ma strhol k sebe a vybozkával od hlavy po päty. Cítila som, že je zo mňa vo vytržení a užívala som si to. Tento deň bol najkrajším v mojom živote!

Potom sme už len lenivo ležali na brehu. Rozložili sme jedlo, ktoré nám nachystala Sára. Tá nezbednica nám dokonca priložila šampanské!

„Zostať tu navždy. Postaviť si tu pri tejto vŕbe, pri tomto nádhernom vodopáde, domček a žiť tu so svojou krásnou, milovanou ženou. S tebou,“ žmurkol na mňa. „Každý deň by sme sedeli na brehu, počúvali škovránky, kúpali sa vo vodopáde, jedli naše jahody a milovali sa...“

Zmohol ma. Predsa len, bol to výkon. Spokojne som sa mu schúlila do lona a privrela oči. Ani neviem ako, zaspala som. Prebudila som sa na to, ako sa na mňa usmieva a pohráva sa mi s pramienkami vlasov.

„Nič. Len som chcel, aby si vedela, že tu budem vždy pre teba, kým ma budeš potrebovať, Nech by sa dialo čokoľvek.“

„Len to, čo som povedal,“ zvlnil ešte raz kútiky do strán. „Nejdeme sa ešte prejsť? Potom sa môžeme vrátiť.“

„Dobre,“ vstala som, pomohla mu zbaliť veci, no zvláštny pocit z jeho slov ma neopúšťal. Čo tým myslel? Slová samy o sebe neboli zlé, ale mal nezvyčajný pohľad.

Rýpanie sa v tom mi však vyfučalo z hlavy, keď sme sa túlali po lese, po lúke, keď som neustále cítila Marekove dotyky i pery. Keď slnko zapadlo, znovu sme zakotvili pri vodopáde. Sledovali sme padajúce hviezdy.

„Aha,“ zasmial sa zlomyseľne a vrhol sa na mňa. Až keď som prosila o milosť, prestal.

„Dosť už, dosť, prosím!!! Vyhral si. Poviem ti to. No, tak priala som si, aby... aby sme sa nemuseli nikdy rozlúčiť,“ začervenala som sa.

Nemusím pripomínať, že jeho bozky sú tými najsladšími, aké som kedy zažila! Potom sme vstali, pobalili sa a ruka v ruke odišli, sprevádzaní mesačným svitom, späť k bielemu domčeku.

Pri lavičke ma ešte raz objal okolo pása, pritisol k sebe a zľahka pobozkal.

Marek na mňa pozrel: „Ty máš dnes narodeniny?! A prečo si mi to nepovedala?!“

„Veď nebolo prečo a vravím ti to teraz. A chcem sa ti poďakovať za nádherný deň.“

„Tak všetko len to najlepšie, moja drahá. Ja ti ďakujem, že si ma spravila najšťastnejším mužom na svete,“ zaiskrilo mu v očiach.

Pousmiala som sa, no spomenula som si na mamu. Na otca. Na ich hrôzu, čo musia prežívať, keď ich dcéra, v deň svojich narodenín, nie je doma. Isto sú šediví... Tak rada by som im poslala aspoň malú správičku, že žijem! Že už som neďaleko a onedlho sa vrátim domov!

Potichu sme vošli do predsiene, aby sme nepobudili domácich. Keď sme však prechádzali okolo obývačky, nedalo sa nevšimnúť si, že je všade neskutočný neporiadok. Všetko prevrátené naruby. Vo vzduchu smrad ako po skysnutej kapuste, vyváranej so špinavými, zapáchajúcimi ponožkami.

V rohu izby sa niečo pohlo a zastonalo. Vo svetle mesiaca bolo vidno siluetu. Marek si stal predo mňa.

Marek konečne nahmatal vypínač a svetlo ožiarilo celú miestnosť. Chvíľu sme žmúrili, oslepení, no keď sme si privykli na toľkú žiaru, skoro som spadla z nôh. Zachvátila ma hrôza. Sára ležala na zemi, nehybne ako mŕtva, a nad ňou stála Ela s rozhodným výrazom v tvári. V rukách držala hrniec s pariacou sa tekutinou.

Elixír lásky