Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 21.4.2016, 09:13:04
Čítaná: 201×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Ocitli sme sa uprostred bieleho chodníka, posypaného zlatistým pieskom. Cestičku lemovali veľké košaté brezy, jemne sa kývajúce vo vánku. Pomedzi ne vykúkali kvietky. Včely prelietavali z jedného kalicha na druhý a pestrofarebné motýle poletovali sladkovoňajúcim vzduchom.

Mrkla som na Mareka. Vydesila ma jeho popolavá tvár. Kľačal na zemi a sťažka dýchal.

„Áno, áno, mal som ti to povedať už po tom prvom raze. Preto sme sa nemohli premiestňovať. Nezmohol by som sa ani na krok. Najmä ak ešte niekoho beriem so sebou. Preto to využívam len výnimočne.“

„Zvláštny dar,“ pokrútila som hlavou a krôčik po krôčiku sme zdolávali kľukatú cestičku. „Načo sú vám dary, keď vám ubližujú?“

„Všetko má predsa svoje pre aj proti. Bez ťažkostí by sme nevedeli, čo je to pokoj a slasť a bez bolesti a zla, by sme si nevážili dobro.“

„Neboj, onedlho ma tá slabosť prejde. Len keby mi ten žalúdok prestal štrajkovať.“

„Ale je to tu krásne,“ pousmial sa. „A možno ťa poteší, že teraz sme asi dve hodiny cesty od nášho mesta.“

„Normálne neverím. A môžem už dúfať, že sa konečne dostaneme domov?“

„Dosť, dosť,“ hundral, keď som ho príliš stisla. „Aj tie ruky ma ešte bolia.“

„Keď som počul tvoj krik, nemohol som ťa tam nechať len tak,“ vysvetlil mi, uhýbajúc pohľadom.

„Je tu nádherne! Konečne niečo iné ako čierna farba, ocitáme sa v civilizácii, sme najbližšie k domovu, ako sme kedykoľvek predtým boli... Nemôžem sa netešiť!“

„Veru, je to úžasné prostredie,“ pridal sa s úsmevom. „No nezabudni, že sme už zažili všeličo a hoci to zo začiatku vyzeralo pekne, skončilo to dosť zle,“ schladil ma pri spomienke na krásnu scenériu pri jazierku a následný prepad.

Domčúlik bol chutný. Biely s veľkými oknami a žltým rámom, sýtočervenou strechou i dverami. A o okolí ani nehovorím! Pod prednými oknami rástli pekne zastrihnuté kríky, popri múroch sa tiahli popínavé ruže: červené, žlté, ružové... Na priedomí lavička.

„Ako tu môže bývať jeho teta?“ spýtala som sa prekvapene. „Nikde nikoho. Sú to lazy?“

„Jeho teta má vraj rada pokoj a prírodu. Žije ďaleko od ľudí, ale občas vyjde aj do tvojej milovanej civilizácie,“ uškrnul sa Marek. „Svoj domček nazýva Dessireé Artemis.

„Netuším, doteraz som ju nikdy nevidel. Viem o nej len z rozprávania.“ Zaklopal.

„Ešte jedna otázka,“ fľofla som na neho, „čo ak je aj ona mierne naľavo? Bude nás tu chcieť zatvoriť, prenechať Alexovi...“

„Veď keď si sám Vladimír nevšimol, že jeho zástupcom je totálny magor?“ ohradila som sa.

Vtom sa otvorili dvere a v nich sa objavila sympatická starenka. Hnedé vlasy popretkávané striebrom mala vyčesané do drdola, oblečená bola v šialenej kombinácii farieb, na nohách huňaté papuče. V očiach sa jej zračil smútok. Keď nás zbadala, zmizol a so široko roztvorenou náručou zvolala: „Vitajte, čo vás k nám privádza? Len poďte ďalej!“

„Tá je riadne dôverčivá,“ šepla som Marekovi, keď sme vstúpili do chodby.

„Vyzeráte unaveno. Tu máte, obujte si niečo teplé,“ podávala nám dvojo huňatých papúč.

Tam sa vznášala svieža vôňa byliniek. Izba bola prežiarená svetlom, natretá nažlto, steny zdobili obrovské okná, okolie mäkké kreslá i gauč. Poličky boli preplnené fotografiami muža, čo som usúdila, že bude Vladimír a dievčatka; starodávnymi svietnikmi, koreničkami s bylinkami a lístkami zo stromov. Príjemný pocit z miestnosti dotvárali čipkované záclony.

Nečakala, kým ju poslúchneme, svižne odišla do kuchyne a odtiaľ sa vrátila s misou zákuskov, bublaniny i bábovky, potom zasa slané priniesla a napokon minerálku a sladkú vodu! Tak sa mi zbiehali sliny!

„Nemôžeme si sadnúť,“ preglgla som sliny, „veď vám ten krásny gauč ušpiníme.“

Stará pani len mávla rukou: „Prosím ťa, to sa predsa dá vyčistiť. No tak, vyzeráte hrozne vyčerpane.“

„To aj sme,“ vehementne som prikyvovala a civela na koláče. Bola som taká hladná!

„Nemáte, prosím vás, tabletky na podráždený žalúdok?“ vyhŕkla som bez rozmyslu.

„Máte pravdu, budeme mať dosť času. Ale myslím, že čajík z dobrých byliniek vám pomôže viac,“ usmiala sa prívetivo a išla dať postaviť vodu na čaj.

„Nebudem sa na teba pozerať, ako trpíš, keď nemusíš,“ usadila som sa. Takmer hneď sa mi začali zatvárať viečka.

„Nechajte si ho chvíľku vylúhovať a potom vypite čo najhorúcejší,“ postavila pred Mareka pariacu sa šálku. „Výborne pôsobí na žalúdok, najmä pri načatých slizniciach a podobne. A potrite si tým i zápästia, má vynikajúce hojivé účinky,“ žmurkla na neho. „No,“ posadila sa do hojdacieho kresla a spľasla rukami. „Teraz mi povedzte, čo vás za mnou privádza?“

„Viete, ideme za vami celkom neplánovane, no... ste teta Vladimíra Bobuľu?“ zarazil sa zrazu Marek uprostred vety.

„Isteže!“ zvolala naradostene, vstala a doniesla nám albumy s fotografiami. „Krásne to dieťa, všakže? Pokračujte.“

„Takže... Správca väzenia Calaboose nás poslal za vami, lebo sa potrebujeme súrne zhovárať s vaším synovcom. Vraj sem má prísť. Ak by vám to neprekážalo, chceli by sme ho tu počkať,“ vysvetlil Marek. Znovu sa tváril rozhodne. Dokonca i farba sa mu vracala späť do tváre. Obdivne som pozrela na starenku.

„Ale samozrejme, že môžete. No Vladko príde asi až o dva alebo tri dni, takže tu aj prespíte. Nebojte sa, nezjem vás,“ dodala so smiechom, keď si všimla naše pohľady.

„Nie, nie, my len, že vás nechceme obťažovať,“ vysvetlila som jej, „hrôzy máme za posledné dni akurát tak dosť.“

„Tu ste v bezpečí! Takže dohodnuté. Ela! Poď sem! Budeme mať nocľažníkov,“ zavolala stará pani a o malú chvíľu pribehla z vonku nízka a bucľatá žena. Tiež bola samý úsmev.

„Ja som Marek Bezák a toto je Lívia Pisarčíková,“ predstavil nás môj profesor.

„Takže, Lívia s Marekom majú za sebou dlhú cestu. Hore im, prosím, priprav tie dve voľné izby a takisto im napusti horúci kúpeľ.“

„Moja spoločníčka. Pomáha mi tu so záhradkou a aspoň mi nie je tak otupno. Nože, jedzte, isto ste veľmi hladní. Vyzeráte hrozne vyziabnuto. Ja si idem zatiaľ skontrolovať záhradku. Stále len sadím a sadím, chcem to mať pod kontrolou,“ usmievala sa.

„Myslíš, že je to bezpečné?“ položila som základnú otázku, ktorá mi nedala pokoj, keď naša hostiteľka odišla. „Je milá, veselá, nebezpečne nepôsobí. No má niečo v očiach. Smútok a veľkú bolesť, aj keď to nepovie. Ktovie, čo sa jej stalo?!“ zamýšľala som sa.

Všimla som si Marekov upretý pohľad a zarazila som sa. On tiež zrozpačitel a uhol pohľadom. Napätú atmosféru prerušil veselý hlas Ely.

„Táto bude pre slečnu,“ ukázala Ela na poslednú izbu na poschodí. „A táto bude pre pána,“ ukázala vedľa. „Na konci chodby je kúpeľňa. Takže zatiaľ dovi,“ šmykla sa dolu po zábradlí.

„No, tak ja idem. Do civilizácie,“ zasmiala som sa a zatvorila za sebou dvere.

V mojej izbe som mala dokonalý výhľad na západ. A izba bola tiež natretá na žlto, pani domu túto farbu očividne obľubuje. Biela staromódna posteľ trónila v rohu. Pohľad mi priťahovali páperové periny. Joj, môcť sa tak do nich zvaliť! Ale muselo to ešte počkať. Najskôr sprcha, jedlo a potom spááánok!

Prešla som po mäkkom koberci k oknu. Na stole rozvoniavali lúčne kvety. Zhlboka som sa nadýchla. Túto izbu som si zamilovala! A keď si predstavím, že som už takmer doma! Pri svojich! Pri rodičoch!

Zbalila som osušku, ktorá bola pripravená na posteli a vykĺzla som z izby. Po špičkách som prebehla do kúpeľne, zavrela za sebou a asi desať minút som s bázňou hľadela na tú úžasnú vec, akou je vaňa. Človek si neuvedomí, aká je to vzácnosť, kým o to nepríde!

Voda už bola nachystaná, Ela sa činila. Vaňa bola plná peny, vzduchom sa niesla kvetinová vôňa. Zhodila som zo seba špinavé veci a slastne som sa natiahla do teplej vody.

Von som vyliezla až po polhodine, keď voda vychladla a mne zvráskavela koža. Práve, keď som zberala špinavé veci zo zeme, začula som šťuknutie kľučky. Zvrtla som sa a pohľad sa mi stretol s Marekovým.

„Alebo si sem proste chcel prísť, aby sme si boli fifty-fifty,“ zdvihla som provokačne bradu.

„Uhni,“ ušla som. V ušiach mi znel jeho smiech, až kým som sa nestratila v izbe. Tam som sa oprela o dvere. Cítila som, ako mi blčia líca, v ušiach hučí krv... Miatla ma atmosféra, ktorá zrazu vznikla medzi mnou a Marekom. Spomenula som si na ten bozk vo väznici. Taký krásny a omamný. Spolupracoval! Nebránil sa! A teraz ten výraz v jeho očiach. Pripadala som si ako bohyňa.

„Lívia, upokoj sa, je to stále tvoj učiteľ,“ pripomínala som si, ale zbytočne. Priťahoval ma k sebe tak silno, ako kedysi, keď prišiel do školy.

O polhodinu sme sa stretli pri stole, obaja čistí ako už dávno nie, v teplých a suchých šatách. Prekvapene som hľadela na prehýbajúci sa stôl. Pečené kura, zemiaky, kompót, šlahačka s pudingom, misa ovocia...

„Nemuseli ste si robiť také starosti, slečna Sára,“ namietala som, keď nám nakladala na taniere. Obom nám hlasno škvŕkalo v bruchu. „Aj tak to všetko nepojeme.“

„Len sa ty neboj, moja drahá, zjedz, koľko ti bude chutiť. To nám s Elou zostalo ešte z obeda a pudingy milujeme, každý deň si vyvárame s inou príchuťou. A hovor mi teta,“ poprosila ma mäkko. „Babi nie, až taká stará sa necítim, i keď roky nepustia,“ zasmiala sa. „Páčilo by sa mi mať takú dcéru alebo neter ako si ty. Slušná, dobrá, zodpovedná...“

Začervenala som sa. Koľká chvála, dávno som ju nepočula na moju adresu. Marekovou tvárou sa tiež mihol úsmev. Lačne sa pustil do jedla. Keď sme dojedli, Ela poodpratávala zo stola.

„Chcela by som sa ísť ešte na chvíľu prejsť von. Máte tu nádherné prostredie,“ oslovila som slečnu Sáru, sediacu na stoličke so smutným pohľadom. Ktovie, či budem mať zajtra takú možnosť!

„Ale samozrejme, holubička moja, len choď,“ vyskočila znovu s úsmevom na perách. „Ale asi je už dosť chladno. Pozri, dám ti tento červený sveter,“ otvorila skriňu. „Je teplý a mäkký. Ja som ho nosila, keď som mala asi toľko rokov čo ty. Nosil mi šťastie,“ žmurkla na mňa sprisahanecky.

Vyšla som von, prešla sa pomalým krokom okolo domčeka a potom som sa usadila na priedomí na lavičku. Vetrík mi rozfúkaval kučierky okolo hlavy. Privrela som oči. Zostala by som tu naveky!

Znervóznela som. Naplno som si uvedomila, čo všetko sme prežili, čo som spravila ja i on, na bozk, na Alexa, boj o holý život...

„Chcela by som sa...“ začala som zrazu roztraseným hlasom. Aj Marek začal svoju vetu. Uškrnuli sme sa.

„Ja... chcela by som sa ospravedlniť. Za všetko, čo som ti vykričala v tom lese i za všetky hlúposti, čo som vykonala. Bolo som hlúpa a... neviem, čo som na ňom, na Alexovi, videla. Teda viem, ale nechápem, že som sa ním nechala takto opantať. Viem, že je to obyčajný idiot a nechcem, aby si si o mne myslel, že...“

„Pst. Nič sa nedeje. Nič také si nepamätám a nebudeš si to pamätať ani ty, dobre?! V podstate,“ vzdychol si, „ja by som sa ti chcel poďakovať a zároveň sa ospravedlniť. Bola si neskutočne odvážna, prejavila si duchaprítomnosť vo chvíli, keď som sa ja poddal. Prejavila si ľudskosť a vieru v dobro, ochotu pomôcť druhému, hoci bol neznámy. Si strašne tvrdohlavá,“ pokrútil hlavou. „Ale nie je pravda, že si pre mňa bremeno. V skutočnosti... si to... najlepšie a najkrajšie, čo ma kedy mohlo stretnúť,“ zašepkal.

Od údivu som pootvorila pery. A Marek to ihneď využil. Nečakal na povolenie, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma.

Objala som ho okolo krku. Odtiahol sa, stihla som sa len nadýchnuť a už ma zasa bozkával, kam len odčiahol. Čas sa zastavil. Prestal, až keď som nevládala lapiť dych, keď som mala pery celé spuchnuté!

Oči mu horeli túžbou, presne som vedela, čo by si teraz prial, no videla som, že mi dáva čas rozhodnúť sa. Zmieriť sa s tým.

„Prepáč...“ odsadol sa ďalej. „Ale už som to nemohol vydržať. Privádzaš ma do šialenstva!“

Šťastne som sa zasmiala a usadila sa mu v lone. Na ďalších desať minút som mu znovu zamestnala pery.

„Si ten najúžasnejší bozkávač, aké ho poznám,“ zasmiala som sa pomedzi nádychy.

„V podstate ani nie,“ dýchla som mu na krk a konečne si dovolila spraviť to, po čom som túžila už dávno.

Keď som chcela ešte niečo povedať, zastavil ma: „Zajtra sa porozprávame. Nekazme si túto chvíľu ničím. A mali by sme skončiť, inak sa neovládnem a...“

„Ale mne áno. Nechcem to dnes. Sme vyšťavení po ceste, musíme načerpať síl. Nechcem, aby si pri mne ihneď zaspala.“

„Tak poďme spať,“ pohladila som ho po zarastenom líci, „ale každý sám.“

„Ten sveter, tuším, skutočne prináša šťastie,“ premýšľala som už príjemne unavená v posteli.

Na viac som sa nezmohla. Privolávala som si úžasné pocity z Marekovho bozku a tešila sa na druhý deň.

Elixír lásky