Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 20.4.2016, 12:16:11
Čítaná: 229×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Skoro som dostala infarkt. Ktosi na mňa vylial vedro s ľadovou vodou! Zalapala som po dychu a vystrela sa ako pravítko. Smiech, ktorý sprevádzal ďalšiu spŕšku vody, mi spôsoboval zimomriavky.

Prižmúrila som oči, zaostrovala na siluetu pred sebou... Hlava ma neskutočne bolela.

„Ty?“ zvolala som pri pohľade do Alexovej krásnej tváre, ešte stále zmaľovanej po bitke. Hneď na to som pohľad premiestnila na jeho bradu, aby som mu nehľadela do očí. Na jednej strane sa mi uľavilo, že žije, na druhej ma chytala panika.

„Kde sa tu berieš? Kde je Marek?“ obzrela som sa. Srdce mi zovrelo. Až teraz mi doplo, kde vlastne sme. Ten chumaj Alex nás zatvoril v cele a môjho učiteľa pripútal okovami ku stene!

„To je umenie, čo?“ Divila som sa, že ešte nevybuchol od spokojnosti. „Chvíľu si vás tu nechám, kým rozhodnem, čo s vami. Myslím, že už viem, čo máte v pláne, preto vám nemôžem dovoliť beztrestne sa pohybovať po svete.“

„Tiež mám kontakty,“ žmurkol na mňa. „Nie je problém si zisťovať informácie,“ vysvetľoval samoľúbo.

Vošla do mňa taká zlosť, že som sa rozbehla k nemu, rozhodnutá zmlátiť ho na smrť. Tesne pred ním však čosi zarinčalo, nohou mi preletela ostrá bolesť a ja som sa zrútila do prachu. So slzami v očiach som pozrela na členok. Ten netvor ma pripútal k reťaziam!

„Bolo mi povedané, že ste mali exkurziu po našej krásnej pevnosti,“ usmial sa úlisne. „Takže aspoň viete, čo máte čakať. Trest bude krutý.“

Skôr než sme stihli čokoľvek povedať, so smiechom odišiel aj spolu s bezzubým starcom.

„Pán profesor?“ pípla som a pozrela na neho. Chudák, v tvári bol sinavý a také veľké zúfalstvo a prehra sa mu zračila v očiach, až mi to trhalo srdce.

„Je po všetkom,“ mykol rukami v okovách, no ani sa nepohli. „Odtiaľto nie je šanca sa dostať.“

„Odkedy si takýto... zbabelec? Nemysli negatívne, odtiaľto sa dostaneme!“ zvolala som nahnevane.

„Lívia, ty o tomto nič nevieš. Nedá sa odtiaľto dostať. Sama si videla, ako to tu vyzerá. A Alex... zbaví sa nás.“

Pozviechala som sa zo zeme a podišla k nemu, koľko mi to reťaz povolila. „Nenechám sa tu zabiť, preboha. Uvedom si, čo hovoríš! Dostal si ma do tejto šlamastiky! Dobre, sama mám istý podiel viny na tom, ale tvoja je väčšia! Nechaj ma dohovoriť!“ zrúkla som, keď mi chcel čosi zamračene odvrknúť.

„Mňa čaká ešte celý život. Doma mama s otcom, priatelia, Ivan... Maturity! Možno som predtým nevedela, čo chcem od života, nudila som sa, ale teraz viem. Nechcem zomrieť, nevzdávam sa! Odtiaľto sa dostaneme, akože sa volám Lívia Pisarčíková!“

„Odkedy som musela stráviť niekoľko dní v tvojej prítomnosti a trpieť ťa,“ odvrkla som mu. Zasmial sa.

„Páči sa mi tvoja odvaha. I vytrvalosť, tvrdohlavosť,“ usmieval sa na mňa akosi smutne. „Škoda, že som si to nevšimol predtým.“

„Dúfam, že teraz nechceš robiť srdcové výlevy,“ prerušila som ho nervózne. Do uší mi doľahol smiech väzňov. „Čo nám môže hroziť? Hádam by nás skutočne nezabil?“

Marek sa unavene uškrnul. „Asi nie. Aspoň nie hneď. Načo, keď odtiaľto aj tak neujdeme. Podľa neho,“ dodal rýchlo, keď videl môj výraz.

„Kde sa podel ten Marek Bezák, ktorého poznám? Toho odporného, vytrvalého, odhodlaného ale aj starostlivého muža?“

„Vravel som, že keď si začneme tykať, budeš prekračovať hranice,“ povedal. Tvár sa mu bolestivo stiahla. „Mám bolesti,“ priznal napokon neochotne. „Asi mi vpichli nejaký jed, bolí ma ruka a žalúdok.“ Znovu zovrel pery. „Chápeš? Nemám sily teraz čosi podnikať. Spokojná, že som ti to priznal?“

„Ty kokso,“ chytila som sa za čelo, „ty si taká trúba. Ja si zaslúžim metál za to, že som túto cestu s tebou prežila. To budeš radšej hovoriť, aké je všetko bezútešné, len aby si nepriznal, že nevládzeš? Ja viem, že nie si superman, hoci máš dar premiestniť sa v priestore. Rozumiem tomu, že aj teba dokáže čosi položiť.“ Znechutene som mávla rukou. „Ak mám zomrieť, tak nie tak, že budem čakať tu.“

Jediným šťastím bolo, že moje nohy sú riadne štíhle. Okovy boli pravdepodobne uspôsobené na mohutné laby chlapov. Podarilo sa mi, s menšími odreninami, nohu odtiaľ dostať. Konečne sloboda!

„Tebe preskočilo!“ mykol rukou. „Predstierame, že sme manželia len preto, aby som ťa uchránil pred znásilnením! To ti už nič nie je sväté? Nič si nevážiš?! Vytiahneš odtiaľto päty a si nahratá!“

„Jediné šťastie, že po maturite odchádzam a už ťa v živote neuvidím,“ hlesla som len a prudko som ho pobozkala. Cítila som, že je v šoku, celý zmeravel, ale ja som už nemohla odolať! Trochu som zneužila situáciu, možno za iných okolností by som si to nedovolila. Ale ktovie, či to nie je naposledy! Ten šok však netrval dlho, po pár sekundách prejavil takú vášeň, až ma zaskočil.

„Musím ísť,“ oprela som si čelo o to jeho. „Sľubujem, že odtiaľto ujdeme. A ak zomrieme, tak bude fajn, že... práve s tebou.“

„Ja som vravel, že si nebezpečná. Zneužívaš situáciu. Ale...“ nadýchol sa.

Jediným šťastím bolo, že Alex zabudol docvaknúť zámku. Rýchlo som pootvorila mreže, zamávala Marekovi a vybehla na zapáchajúcu chodbičku.

Dobre, priznávam, pred Marekom som sa hrala na silnú a odvážnu, ale vôbec to nebola pravda! Len som dúfala, že tým, že ja budem takto pôsobiť, v ňom vyvolám podobné pocity. Isto som nečakala, že bude zoslabnutý s bolesťami v bruchu. Čo tu mám sama robiť? Nemám žiadny plán, netuším, kam mám ísť, ako sa odtialto dostať, keď to nie je možné. Desila som sa už aj toho, že v tomto labyrinte zablúdim a nebudem schopná vrátiť sa späť za Marekom. V ústach som ešte stále cítila horkú pachuť. Pri každej odbočke mi srdce prudko tĺklo od strachu, že tam narazím na niekoho nevítaného.

Do uší mi doľahol zúfalý nárek. Vedela som, že niekoho mučia. A vedela som i to, že takto isto skončiť nechcem.

„Hej!“ zašepkal na mňa niekto z najbližšej cely. Vystrašene som podišla bližšie. „Dávno tu nebehala žiadna ženská,“ oblizol sa. „Čo tu hľadáš?“

„Do toho ťa nič,“ odvrkla som odvážnejšie, ako som sa cítila. „Rozprávaš našou rečou?“

„Dokážem rozprávať všetkými jazykmi. Ako vidíš, som pripútaný, neublížim ti. Potrebuješ pomoc?“

„Videl som tu pred pár týždňami ženu. Von sa nedostala. Po svojej poslednej „úlohe“ bola totálne zničená. Chceš tak dopadnúť?“

„O tom s tebou nebudem debatovať. Vidíš tamtú truhlicu?“ pokynul hlavou pri roh miestnosti, kde sa kopili kosti. „Neodtisneš ju, ale pod nou je poklop, ktorým sa môžeš dostať do podzemia a tadiaľ von, na dvor.“

„Prečo to robíte?“ pozrela som na neho. Naozaj nepôsobil ako nebezpečený človek, mal mäkké hnedé oči.

„Pretože aj ja mám doma dcéru v tvojom veku,“ šepol smutne. „A za jednu hlúposť, ktorú som urobil, s ňou nemôžem tráviť dni. A viem, že je ťažko chorá. Bojím sa, že kým ma pustia, zomrie.“ V očiach sa mu perlili slzy. „Poďme! Švihaj!“

„Neviem, či sa ti podarí ho dostať odtiaľto,“ zatváril sa pochybovačne. „Ak je pripútaný... Choď bez neho, inak neujdeš.“

„Nemôžem!“ zhrozene som na neho pozrela. Ako mu len také čosi môže napadnúť?

Kým sme sa tam my dvaja doťahovali, poza môj chrbát sa ku mne plížil ďalší väzeň, ktorého som si nevšimla. Pravdepodobne sa skrýval v tieni. Zaregistrovala som ho až vtedy, keď ma pevne objal a špinavými rukami mi začal odvážne blúdiť po tele.

„Dikes, kolega,“ zachechtal sa mi chlap do ucha. Na nohách mu zarinčala reťaz. „Máš to u mňa.“

„Pusti ma!“ skríkla som a sklamane zazrela na pribitého muža. „Oklamal si ma.“

Ten len mykol plecami. Ako som si mohla myslieť, že by mi naozaj chcel pomôcť? Tu?!

Ale nebol čas na meditovanie. Keď ma tento smradľavý muž zvrtol k sebe a v očiach som mu čítala jediný plán, musela som rýchlo konať. Nanešťastie ma zvieral ako vo zveráku.

Stihla som vykríknuť Marekovo meno a už sa mi prisal na pery. Žalúdok sa mi vzpieral, v duchu som vysielala k Marekovi myšlienky plné zúfalých prosieb o pomoc, snažila som sa brániť, no bola som oproti tomuto obrovi slabá ako mucha.

Chlap prestal útočiť, zvrtol sa a civel na Mareka. Z rúk mu tiekla krv, ťahal za sebou kúsky odtrhnutej reťaze.

„Marek! Čo sa ti stalo?“ habkala som. Vtom som si uvedomila, že muž povolil zovretie. Trhla som rukami, vyšmykla sa mu a dobehla k Marekovi.

„Čože?“ zastala som. Z vedľajšej chodbičky k nám doliehali približujúce sa rozrušené mužské hlasy.

„Musíme to aspoň skúsiť, Liv,“ zastal Marek pri veľkom okne, poobzeral sa, schytil ťažkú ruhlicu a hodil ju doň. Sklo zarinčalo a dnu vprúdil chladný vzduch mora.

„Bože, toto keď prežijeme, zabijem ťa,“ vyhrážala som mu, keď sme už stáli na rímse. Vietor mi vháňal vlasy do tváre. Na tvári sa mi začínal perliť smrteľný pot. Bolo to tak neskutočne vysoko! A pod nami rozbúrené more! Vlny plieskali jedna o druhú... Ako si Marek môže myslieť, že toto prežijeme? Sám mi povedal, že odtiaľto sa nikto nedostane! Ale radšej zomrieť takto ako rukou Alexa!

Prudko ma potiahol za ruku a tesne predtým, ako nás dolapili ruky kastelána, sme skočili do vody.

Mala som pocit, že pod hladinou som celú večnosť, pľúca sa mi túžili nadýchnuť, chlad sa do mňa zarezával ako ostrie dýky, no napokon sme sa obaja vynorili. Lapali sme po dychu a rýchlo plávali k brehu. Kým sme naň vyliezli, bola som totálne vyčerpaná.

„Nevládzem...“ dychčala som, srdce mi ešte stále z toľkého adrenalínu prudko tĺklo. Pokúšala som sa vyžmýchať si košeľu.

„Rýchlo, ten starec nás musí previezť na druhú stranu, aby sme boli v bezpečí,“ rozkazoval zasa Marek a ja som už ledva prepletala nohami.

Starec so šomraním poslúchol a zaprel sa do vesiel. Ani jeden z nás neprehovoril.

Vystúpili sme v lesíku, náhlivo poďakovali a hoci sa zdalo, že Marek melie z posledného, rozbehol sa, ťahajúc ma za sebou.

Elixír lásky