Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 19.4.2016, 23:09:17
Čítaná: 230×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

„Kto to má vlastne na starosti? Celé to väzenie?“ vypytovala som sa, aby som si skrátila cestu. Tento hájik našťastie pôsobil prívetivo, všade štebotali škovránky, kde-tu vykúkali sedmokrásky či orgovány.

„Bobuľa?“ vyprskla som do smiechu. „Chudák, s takým menom. A kto to je?! Aj on má nejaký dar?“

„A čo je najhorším darom?“ nechápala som. „Nie je úžasné vedieť niečo, o čom iní nemajú ani páru?“

„Nesúhlasím,“ zavrtela som hlavou a preskočila včelu, sediacu na kvete, „od dávnych časov ľudia túžia po tom, aby žili naveky.“

„Jeho dar spočíva v tom, že keď príde do istého veku, odvtedy sa ani o trochu nepohne vzhľadom. Ak bude príležitosť, isto sa o tom s vami rád pozhovára,“ šibol po mne Bezák pohľadom. „Ale budem rád, ak to vybavíme čo najskôr. Nie je to príjemné miesto, ani bezpečené. Je tam množstvo ľudí. Jedni sú menej, iní viac nebezpečení. Každý z nich nejakým spôsobom zneužíval svoj dar a nie práve v prospech druhých. Môže sa stať, že vás niekto z nich očaruje. Ako napríklad Alex.“

„Pravdepodobne má dar zvádzať až manipulovať. Videl som, aká ste z neho boli mimo, hoci ste ho poznali len chvíľu. Nemali ste pri ňom zvláštny pocit? Takýto ľudia často vysávajú city k iným luďom, nechajú len tie k nim, aby k nim boli navždy pripútaní. Potom je pre nich ľahko druhými manipulovať. Viete, koľko takýchto chlapov behá po svete? A prečo narastá počet týraných a nešťastných žien? Zapletú sa s takýmito, ktorí svoj dar využívajú na potvrdzovanie si vlastného ega a moci a robia zo žien trosky. Preto sa im nikdy nepozerajte hlboko do očí, má to veľký účinok.“

„Niečo na tom bude,“ povedala som zamyslene, „vždy keď sa na mňa zahľadel a pobozkal ma, cítila som sa ako rozplynutá. Zabudla som na všetkých naokolo.“

„Áno, ano,“ prerušil ma podráždene. „Takže už viete, že sa tam nikomu nebudete pozerať do očí, aby ste zasa nerobili somariny. Môžete jedine Vladimírovi, pretože ten je bezpečný. Nemá síce ženu ani deti, žije sám v Calaboose, občas príde za tetou a občas sa vyhrabe na svetlo Božie, ale vám od neho nič nehrozí.“

Zastali sme na okraji brehu. V diaľke sa týčila gigantická stavba z čierneho mramoru.

„Dobrý, dobrý,“ podišiel k nám ufúľaný starec. Starý, zhrbený a zvráskavený. Tvár mu pokrývalo špinavé neoholené strnisko, ústach chýbali dva predné zuby. Cez ľavé oko sa mu tiahla hlboká jazva, druhé mal sklenené. Oblečený bol v moľami prežratom kabáte. Keď mu pohľad spočinul na mne, na tvári sa mu rozlial strašidelný úsmev.

„Áno, je to moja manželka,“ povedal bez mihnutia oka a objal ma okolo pása.

„Hm,“ sklamane zatiahol starec. „Tak poďte. Som zvedavý, či sa dostanete naspák,“ škrekľavo sa zasmial a viedol nás k loďke.

„Mrzí ma to. No majú tu zvláštny a dosť nepekný zvyk. Ak je nejaká žena pekná a slobodná, chcú si ju tu nechať. Na obveseľovanie väzňov,“ vysvetlil mi. Asi zbadal môj vyplašený výraz, lebo dodal: „Vy sa nemusíte báť, ste tu so mnou ako moja manželka, čiže ste v bezpečí. Takže pokoj.“ Objal ma silnejšie.

„To sa vám povie,“ zamrmlala som a za jeho pomoci nastúpila do povážlivo sa kolísajúceho člnu.

„Držte sa!“ skríkol starec a znovu sa šialene rozosmial. Ďalšia divoká plavba pred nami. Nadhadzovalo nás to raz na jednu, potom na druhú stranu... Fascinovane som civela na starca. Vyzeral, akoby na niečom fičal. Napriek kolísaniu sa zdvíhal ruky k nebu, čosi si mrmlal popod nos, potom znovu zabral. Ktovie, či neuznáva nejaké náboženstvo a nevyvoláva teraz bohov dažďa alebo čoho.

Netrvalo dlho a dostali sme sa na tmavý ostrov. Konečne! Žalúdok som mala taký vynatriasaný, že som sa bála, že každú chvíľu hodím tyčku.

„Ak chcete, môžem tu počkať, ak by ste sa chceli vrátiť, aj keď neviem, neviem,“ zaškriekal prievozník a odišiel.

Marek ma jemne posotil vpred. „Dúfam, že to konečne vybavíme. Chýba mi môj byt a vlastná posteľ. A pamätajte, že ste moja manželka.“

Marek na mňa pozrel. „Hm, máte pravdu. Takže si tykáme. Ale žiadne zneužívanie situácie!“

Svorne sme vykročili, ruka v ruke, aby sme pôsobili vierohodne, k obrovitánskym dverám s mosadzným klopadlom. Budova bola vysoká a tmavá. Vtom sa brána roztvorila, spustil sa padací most a my sme vošli na temné nádvorie posypané šedým štrkom, ktorý nám chrupčal pod nohami.

Napravo sa vynímali dvere, pri nich na stenu pribité reťaze, ešte stále zvierajúce ohyzdnú kostru. Výraz lebky naznačoval, že osoba zomrela v smrteľných mukách. Zachvela som sa. Celé to tu smrdelo smrťou. Pevnejšie som stisla Marekovu ruku, aby som z neho načerpala pocit bezpečia.

„Niečo ste, teda - si mi zamlčal?“ pritisla som sa k nemu tuhšie, keď sme prechádzali okolo dverí, spoza ktorých vychádzal kvílivý nárek. Do niektorých akoby ktosi zúrivo kopal a snažil sa dostať von. Uprostred nádvoria sa rozprestierala košatá koruna vŕby, ktorá tiež pôsobila smutne a lístky klopila k zemi. Vzlietali od nej kŕdle vrán a strašidelne krákali. Všetko dýchalo smrťou a trápením.

Poďme preč, prosím, prosím, opakovala som si vydesene a zvierala Marekovu ruku, div som mu ju neodkrvila.

„No...“ zaváhal Marek. „Je to niekdajší zámok jednej legendárnej rodiny, ešte z obdobia renesancie. Má pevné múry, preto sa využíva práve na toto. Nikto odtiaľto len tak neujde. A sú tu tie najhoršie prípady, hlavne chladnokrvní vrahovia, tyrani a podobne.“

Uprostred dvora, pri vŕbe, čakal muž. Oko mal prelepené čiernou páskou, pery zjazvené a popraskané, vlasy na vrchu hlavy pochlpené a zavšivavené. Dlhý tmavý plášť skrýval vykrivené telo. Pri pohľade na mňa mu v očiach zasvietila žiadostivosť. Lačne si oblizol pery.

Najskôr niečo zamrmlal v inom jazyku, na čo mu Marek podobne odvetil. Chlap prikývol a začal po slovensky.

„Vítam vás,“ prehovoril chrapľavo a zložito sa uklonil. „Čo vás k nám privádza?“

„Prichádzam spolu so svojou manželkou za vaším riaditeľom, Vladimírom Bobuľom.“

„Tak teda poďte so mnou. Pozrieme sa, či tu náš riaditeľ je,“ otočil sa a zamieril k ďalším železným dverám.

„Ničoho sa nemusíš báť, kým si so mnou, určite sa ti nič nestane. Ani sa nenazdáme a sme doma,“ utešoval ma Marek, keď videl, ako vystrašene vypliešťam oči na okolie.

Vstúpili sme do tmavej pevnosti. Ovanul nás pach potu, krvi, zhnitého mäsa a špiny. Zo všetkých strán sa ozývali výkriky bolesti a strachu, hnevu a zúfalstva.

„Len poďte, poďte, tadiaľto,“ ukázal jednooký chlap na točité schodisko, ktoré osvetľovali len chladné modré svetielka sviec. Snažila som sa nevšímať si ušitrhajúce zvuky, no bolo to náročnejšie, ako by som si myslela. Pred očami sa mi vynárali obrazy umierajúcich ľudí.

Na prvom poschodí sme prechádzali okolo viacerých ciel, kde ležli takmer mŕtvi muži. Plazili sa po dlážke, ťažko dýchali a ruky im obhrýzali tučné hnedé potkany s červenými očkami. Keď som toto videla, kŕčovito som zovrela Marekovu ruku, zaborila mu nechty hlboko pod kožu... Naplo ma. Jediné šťastie, že som v poslednej dobe toho veľa nejedla.

Tam to bolo ešte horšie. Zhrozene som Mareka prebodávala pohľadom, že sa vôbec odvážil vziať ma na takéto miesto. Ten však ostražito sledoval nášho sprievodcu, ktorý zrazu zastal pri drevenom stole pod oknom, vzal do rúk zvláštny predmet pripomínajúci prak, len s tým rozdielom, že bol železný a rozvetvený na oboch stranách. Hrdelne sa zasmial a uprel na nás svoje vodnaté oko.

„Ták, toto sa ešte pred niekoľkými rokmi používalo. Dočasne je to pozastavené, ale čo nie je, môže byť. Predmet sa nazýva „hruška úzkosti“. Týmto jedným koncom sa to strčí do nejakej diery na ľudskom tele a touto druhou stranou sa stláča a roztláča vnútro diery.“

Mužovi fanaticky svietili oči, na železný predmet hľadel priam s úctou a láskyplne ju hladkal. Podľa mňa by tu mal byť zatvorený i on a rozhodne nie ako vedúci!

„No u niektorých prísne strážených väzňoch to ešte využívame aj teraz, ale máme určené, akú dieru použiť,“ šialene sa zasmial. „A oni kričia a prosia a...“

„Myslím, že by ste nás mohli ušetriť tých prednášok, moja manželka to nemusí počúvať,“ upozornil Marek chlapa a pevnejšie ma objal. V jeho náručí som sa cítila jednoznačne istejšie. Pomkla som sa tesnejšie k nemu a nasávala jeho teplo a rozhodnosť.

Chlapovi však bolo ukradnuté Marekove upozornenie a aj naďalej nás obohacoval svojimi myšlienkami.

„Alebo toto, to je úplne perfektné,“ ukázal po pár krokoch na akýsi kutáč. „Jój, to bolo pred pár rokmi slávne. Na túto stoličku si sadnú obžalovaní,“ ukázal na stolicu v rohu miestnosti, „pripútame ich, trup im uzamkneme do tohto železného sudu a sem, aha,“ namieril prstom na dieru uprostred železného plechu, „sem do tejto diery, sme im vpustili živého potkana. A dieru sme zaplnili rozhorúčeným kutáčom a naháňali sme ho. Potkan splašene behal a behal a behal...“

Muž stíchol, zahľadel sa do prázdna, v mysli si oživoval tie nechutné spomienky.

„Až nakoniec, aby mohol ujsť, sa prehrýzol na druhú stranu brucha cez chrbát a bolelo ich to a...“

„Tak už dosť!!! Nevidíte, že je mojej žene zle?!“ skríkol Marek nahnevane a zachytil ma, keď sa mi podlomili kolená. V tvári som bola ako krieda, pred očami sa mi zatmievalo.

„To je nechutné, hnusné, odporné,“ šepkala som zničene, „nemôžem to počúvať.“

Chlap sa zatváril prekvapene: „Prekáža vám to? Mali ste povedať. Ale mne sa to celkom páči.“

„Ale samozrejme,“ zašomral dotknutý chlap a znovu nás zaviedol do chodby plnej ciel. Sedeli v nej hnisajúci a trpiaci muži na tvrdých železných posteliach. Podaktorí boli slepí, bez očí, s vypálenými znameniami na lícach rôznych tvarov, bez rúk či bez nôh, krvaví i zodratí z kože.

Konečne sme vystúpili na najvyššie poschodie, prešli poslednými dverami, kde nás muž zanechal a zhrbene sa stratil v jedných z dvier.

„Áno, som... som v pohode. Myslím, že som prežila už aj horšie veci,“ zhlboka som sa nadýchla, „len čerstvý vzduch mi tu chýba.“

Bezák ma ešte chvíľu znepokojene pozoroval a potom sa obrátil za zvukmi chôdze oného zhrbeného muža.

„Je mi ľúto, ale vznešený pán tu nie je. Jeho zástupca mi práve oznámil, že odišiel. Ale vraj sa má zastaviť u svojej tety, tak ak sa s ním súrne potrebujete zhovárať, môžem vám dať adresu.“

„Samozrejme, takisto mám odkázať, že jeho zástupca vás láskavo pozýva na obed. Isto ste hladní a máte pred sebou náročnú cestu,“ zaškriekal chlap.

„Neopováž sa súhlasiť,“ zasyčala som. „Nič z tohto tu nezjem! Ktovie, čím je to napustené, kto to pripravoval. A čo taká hygiena! Nie, nikdy!“

„Nezdržíme sa dlho,“ prehovoril môj profesor s pohľadom stále zabodnutým do mňa. „Hneď pôjdeme ďalej. Ďakujeme za pozvanie.“

„Ako myslíte,“ vyhlásil starec mrazivo. Nestačili sme sa ani len obrátiť. Zazrela som, ako ktosi udrel Mareka po hlave a ten sa zviezol na zem.

Výkrik mi zamrel v hrdle, keď mi špinavá ruka prikryla nos i ústa páchnucou handrou. Pred očami sa mi zahmlilo a zvuky ustali.

Elixír lásky