Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 19.4.2016, 16:37:00
Čítaná: 219×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Len tak som si prezerala staré veci a našla som toto. Možno občas pridám kapču, ak to bude mať význam. Nechcem to moc miešať. :P

„Čo to bolo?“ sliepňala som do tmy a vydesene chytila Mareka za ruku. Malý dvorček osvetľovalo len matné svetlo prenikajúce spoza zatiahnutých závesov na oknách. Ozvalo sa zavrčanie.

„Kto ste?“ Oči mu nepriateľsky zasvietili. „Prečo ste mi vtrhli na pozemok?“

„Ospravedlňujeme sa,“ začal Marek a postavil sa predo mňa. Znervózňovalo ma, že na muža stále nevidíme. Čo ak má v ruke sekeru a len čaká na správny okamih, kedy nám ju vrazí do lebky?!

„Blúdime už dlho lesom. Chceli sme vás poprosiť, či by ste nás nemohli prichýliť na noc. Sme celí premočení.“

Muž podišiel bližšie. Konečne ho zalialo svetlo. Bol nízky a vráskavý, v ústach bafkal fajku. Na hlave mal baretku, oblečený bol v starých handrách a podozrievavo si nás prezeral.

„Igor, s kým sa tu rozprávaš? Poslala som ťa po to drevo už pred polhodinou!“

„Tak prečo ju nepozveš dovnútra? Poďte, poďte,“ zavolala na nás vľúdne. Hoci som z tohto pána mala veľmi zmiešané pocity, nebolo mi treba dvakrát hovoriť.

„Kriste na nebi!“ spľasla rukami. „Vy ste ale doriadený!“ prizerala sa Marekovi s hrôzou v očiach. Naozaj vyzeral trochu strašidelne taký zakrvavený. „A ste celí premočení!“ Priniesla nám moľami prežratú deku. Páchla čímsi neidentifikovateľným, ale i za ten malý kúsok tepla som bola vďačná. „Zostala mi polievka ešte z obeda. Zohrejem vám. Inak, som Ester. A toto je môj manžel Igor. Je trochu zamračený, ale neuhryzne vás, nebojte sa,“ švitorila.

„Veď sa nejeduj. A bež po to drevo! Kde si ho nechal? Vychladne nám kozub.“

„Ale, bodaj to porantalo, potkol som sa tam o tie dláty a všetko drevo popadalo,“ rozčuľoval sa popri bafkaní. Ešte raz si nás zamračene prezrel a znovu vyšiel do tmy.

„Nate, jedzte. Je toho dosť,“ položila pred nás pariace sa polievky. Udivovalo ma, že žijú ako v stredoveku. Žiadna elektrina, mikrovlnka či telka alebo radiátor. Polievku ohrievala nad ohňom vo veľkom hrnci. Nachystala nám ju do drevených tanierov spolu s drevenými lyžicami.

„Samozrejme, že tu môžete zostať na noc. Máme však len jednu komôrku navyše. Budete sa musieť potlačiť.“

Otvorila som ústa, no Marek ma predbehol. „To je v poriadku, Ester. Naozaj vám veľmi ďakujeme. V ústach sme už dávno nemali niečo takto dobré,“ mrkol na hrachovú polievku s domácimi slížami. „Ani v teple sme neboli dlho. To, že sa budeme tlačiť, nám vôbec nevadí.“

„Vari vás prepadli? Tadiaľto veľa ľudí nechodí. Väčšinou len vtedy, keď sa niekto potrebuje dostať do väzenia. Do Calaboose.“

„Do väzenia?“ vyhŕkla som, no Marek ma pod stolom kopol do holene. Zazrela som na neho.

„Ach, to bude hrozný zážitok,“ zachvela sa Ester. Sivé oči sa jej zaplnili slzami. „Vždy keď odtiaľ môj muž príde, je s ním na nevydržanie. To miesto nepôsobí dobre na ľudí. Ale... zaslúžia si byť tam.“

Nechápala som, o čom sa zhovárajú. Cítila som sa strašne nepríjemne, že ja neviem, o aké väzenie ide. A my tam máme namierené!

Vtom sa vrátil Igor s náručou plnou veľkých polien. Zhodil ich pri krb a unavene si utrel čelo.

„Je neskoro. Mali by sme ísť spať. Ukázala si im, kde sa môžu zložiť?“

„Isteže,“ usmiala sa a zaviedla nás do malej izbičky. Pripomínala mi skôr špajzu. Bolo v nej dosť chladno a v rohu trónila len jedna posteľ a drevená skriňa. Na nočný stolík nám položila petrolejovú lampu.

„Prikrývky tu máte, dúfam, že sa zohrejete. Viete, odkedy od nás odišiel syn, veľmi ju nevyužívame, preto nebol dôvod ju vykurovať a...“

„A vonku za domom je latrína. To je všetko, dobre sa vyspite,“ usmiala sa a odišla späť do kuchynky.

„A čo ste čakali?“ pozrel na mňa, sadol si a začal sa vyzúvať. Ozvalo sa zaklopanie na dvere.

„Priniesla som vám ešte suché oblečenie. Vaše dáme vyschnúť pri oheň, aby ste nenachladli ešte viac,“ zjavila sa vo dverách Esterina guľatá hlava.

„Otočte sa,“ prikázala som Marekovi, keď zatvorila. „Chcem sa prezliecť.“

„Nebodaj vám to vadí?“ uškrnul sa, prezerajúc si ma. „Kedysi ste s tým nemali problém.“

„Teraz mám,“ odvetila som pokojne, hoci to vo mne vrelo. Prečo nespolupracuje?!

Urobil, čo som od neho chcela. Rýchlo som zo seba zhodila mokré oblečenie a navliekla som sa do čistej košele. Prišla mi do pol stehien, čo bola výhoda, vzhľadom na absenciu nohavíc.

S úškrnom sa obrátil a s pohľadom upretým na mňa sa začal vyzliekať. Očervenela som ako paprika.

Zvrtla som sa mu chrbtom. „Niekedy ste taký hnusný, že by som vám okamžite vrazila.“

„Hádam si nemyslíte, že sa budem džentlmensky naťahovať na zemi. Na to zabudnite. Spím na posteli.“

Bola to nezvyčajná situácia. Mala som v živej pamäti, ako ma zo svojej postele vyhnal, hoci som sa tam ocitla náhodou. A teraz som do nej musela ísť znovu. Avšak, s jeho láskavým povolením.

Opatrne som sa uložila, čo najďalej od neho. Pokúšala som sa zaspať, tuho som stískala viečka, ale napriek obrovskej únave to nešlo.

„V tom väzení sú zatvorení všetci, ktorí svoje dary využívali na zlo. Na veľmi, veľmi zlé veci.“

Pretočil sa na druhý bok a zahľadel sa mi do očí. „Ideme za jej riaditeľom.“

„Nemohli ste mu poslať správu? Alebo poštového holuba?“ nechápala som. „Aký má zmysel riskovať svoj život, kým sa tam dostaneme? Keby nás cestou niečo roztrhalo, alebo nás ktosi odkrágľoval, bolo by po celej tajnej misii.“

„Možno,“ pretrel si oči. „Ale verte či nie, takto je to bezpečnejšie. Správa by sa mohla dostať do nepovolaných rúk a bolo by celej misii. A teraz už spite. Nie je bezpečné sa rozprávať o našich plánoch v cudzom príbytku. Nevieme, kto sú zač. A možno vás poteší, že to je už naša posledná zastávka. Odtiaľ pôjdeme domov.“

Hanbila som sa ako pes, ale inak sa nedalo. „Išli by ste so mnou... na latrínu?“

„Ja sa strašne bojím!“ vyhŕkla som nervózne. „Je to vonku! Ktovie, čo tam všetko je! A... latríny bývajú plné hmyzu.“

„Prekvapujete ma. Vážne...“ krútil neveriaco hlavou. „Som zvedavý, ako mi toto všetko raz odplatíte,“ spustil nohy z postele. „Švihajte.“

„Ďakujem,“ rýchlo som sa zviechala z postele a spoločne sme vyšli z izbietky. V kuchyni bol poriadok, majitelia už odišli spať. Vyšli sme von a zamierili za roh, ako nám spomínala Ester. V Marekových rukách sa pohojdával lampáš. Osvietil nechutne vyzerajúcu búdku.

„Ale...“ váhala som. Otvorila som dvere a zvnútra vyletel netopier. Zvreskla som.

„Dočerta, Lívia, musíte mať zo všetkého plné gate?“ vyštekol Marek, vopchal mi lampáš do rúk, vstúpil dnu a rukami mi odstránil všetky pavučiny a zlikvidoval všetky osemnohé potvory. „Tak, teraz to je dokonalo uspôsobené na vašu ctenú riťku,“ vyšiel von.

„Ďakujem,“ zajachtala som zahanbene. „Ale obráťte sa, dvere za sebou zatvárať nebudem.“

Marek si čosi zafrflal o fajnových slečinkách, ale urobil, čo som od neho žiadala a o chvíľu sme už znovu ležali v posteli.

„Už spite. Zajtra nás čaká ťažký deň. Basa bude na vás vplývať zle.“

Stíchli sme asi na päť minút, keď tu som začula, ako po zemi cupitajú akési nožičky. Bleskurýchle som sa posadila a natlačila sa k Marekovi.

Znovu cupot. Marek schytil topánku a jediným presným švihom ju ovalil po hlave, keď bežala späť k dverám.

Na jazyk sa mi tislo mnoho otázok, ale zdalo sa, že začína byť čoraz podráždenejší. Zrejme sa potreboval vyspať.

Znovu som civela do začmudeného stropu. Neviem, či som zaspala a snívalo sa mi, ale naraz som len začula ďalší cupot a inštinktívne som sa natisla Marekovi do náručia.

„No tak, nevymýšľajte stále,“ zašepkal, no napriek tomu ma pevnejšie objal. Ľudské teplo bolo omnoho lepšie ako teplo, ktoré poskytovala deravá prikrývka! Stuhla som, keď som sa holou nohou dotkla jeho stehna.

„Prepáčte,“ chcela som sa stiahnuť, no nepustil ma. Chvíľu sa len vpíjal do mojich očí, láskal ma pohľadom a potom povedal: „Zostaňte pri mne. Bude nám teplejšie.“

Hodnú chvíľu som len strnulo ležala, snažila sa nepohnúť, aby som sa ho zasa nedotkla, no keď som videla, že privrel oči, trochu som sa uvoľnila. Onedlho som sa už pohodlne stúlila na jeho hrudi, s pocitom bezpečia, a zaspala. Takto by som dokázala zaspávať každý večer!

Ráno som sa zobudila v posteli sama. Chvíľu som šmátrala okolo seba. Z kuchyne ku mne doliehali hlasy. Pri posteli som mala naukladané oblečenie. Síce stále špinavé, ale bolo suché a teplé. Rýchlo som sa poobliekala, postlala posteľ a vyšla von.

„Á, dáma sa ráčila prebrať,“ privítal ma Marek uštipačne, ale oči sa mu usmievali. „Už som sa bál, že vás budem musieť ísť skontrolovať, či ešte žijete.“

„Tu máš čaj. Kávu nemáme. A zajedz si kukuričných koláčikov, isto si hladná,“ posunula ku mne tanierik.

Hladná som bola, to áno, ale koláčiky mi ani náhodou nechutili. Nechcela som ju však uraziť, tak som zo slušnosti do seba horko-ťažko natlačila dva a zvyšné vložila do vrecka.

Ester bola samý úsmev. Dokonca nám podarovala vlastnú fľašku, ktorú naplnila vodou. O jej čistote som mala mierne pochybnosti, ale Marek bol spokojný, tak som mlčala.

„Môžeme vyraziť?“ vstúpil dnu Igor. Dnes sa mi zdal ešte hrozivejší ako v noci.

„Áno. Ďakujeme za vašu pohostinnosť,“ žmurkol Marek na Ester, ktorá sa zachichotala ako pubertiačka. Potlačila som chuť prevrátiť očami, poďakovala som i ja a vyšli sme za Igorom. Vonku fúkal vietor a obloha bola znovu zatiahnutá. Voda bola rozbúrená.

Nastúpili sme do plťky. Táto cesta bola jedna z najšialenejších, akú som kedy zažila! Rozbúrené vlny neustále vrážali do loďky. Plavilo sa ťažko, ale Igor bol zručný a dokázal nás dostať na druhú stranu bez ujmy na zdraví. Do nosa mi udieral vlhký a čerstvý vzduch. Pľúca mi nestačili nasávať vzduch, tak sa tešili.

„Odtiaľto to máte už len polhodinu po tomto chodníčku. Tam vás bude čakať prievozník, ktorý vás prevedie cez druhú riečku,“ vysvetlil nám starec. „Veľa šťastia.“

Nepoctil nás už ani jediným pohľadom, nečakal na odpoveď, rýchlo sa zvrtol a odišiel.

„Ak sa všetko podarí, tadiaľto sa už vracať nebudeme musieť,“ odvetil Bezák, chytil ma za ruku a vykročili sme po chodníku.

Elixír lásky