Poviedka:
Pridaná: 9.3.2016, 22:37:38
Čítaná: 2348×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: PI súťaže

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Ako dokašľať pohovor tak, aby vám určite dali miesto 2 » Peklo posiela ľudí do neba, prečo? 3 » Peklo posiela ľudí do neba, prečo? 4 » Zúbková víla vyhodená z práce

Už je to pár rokov, čo sme vás informovali o strate komunikačného spojenia s Peklom. Vchod sa z Grécka vytratil a od tohto momentu nebola nadviazaná komunikácia so žiadnym obyvateľom Pekla. Verejnou komunitou otriasla pred niekoľkými dňami správa a jeho opätovnom nájdení a po okamžitom zasadnutí Rady pre nadprirodzeno bola odborníkmi na posmrtný život vybraná jedna osoba, ktorá dostala za úlohu prešetriť celú situáciu. Našej redakcii sa ako prvej podarilo stretnúť sa s jedným z členov výpravy, Christopherom Beckettom - známym žurnalistom, cestovateľom a spisovateľom.

Na nasledujúcich stránkach sa dozviete, ako celá výprava prebiehala z pohľadu pána Becketta a zároveň sa dozviete odpovede na mnohé otázky, ktoré posledné roky ostávali nezodpovedané. Netešme sa však predčasne – vývoj situácie nedopadol presne tak, ako sme očakávali.

------------------------------------------------------------

V stredu vo večerných hodinách ma skontaktoval dekan Katedry démonológie z Vysokej školy pekelných vied v Moskve s návrhom, na ktorý som nedokázal povedať "nie". S profesorom Stepanom Levinom som sa stretol nasledujúci deň v malej kaviarni na rohu ulice The Strip hlavného mesta hriechu - Las Vegas. Prekvapilo ma, keď som ho tam nenašiel sedieť samého. Žena s krátkymi čiernymi vlasmi a hnedými očami sa mi predstavila ako Dr. Bianca Akulová, predsedníčka rumunského Spolku pre ochranu krv sajúcich tvorov. Keď sme si všetci traja potykali, Stepan nám v krátkosti vysvetlil nasledujúci program.

Keď sme všetci dopili, duchovia vetra po nás odpratali prázdne poháre s ambróziou a hmlovým teleportom umiestneným v rohu kaviarne sme sa dopravili na miesto určenia. Len čo naše telá opäť nadobudli pevnú formu, rozhliadol som sa po špinavom okolí - museli sme sa nachádzať na okraji mesta. Stáli sme pred budovou, ktorá sa od ostatných líšila nie len svojou výškou, ale aj náterom čiernej farby. Okná z dymového skla zasadené do fasády len veľmi slabo dorážali slnečné lúče a nad veľkou, bohato zdobenou železnou bránou sa vynímal červený neónový nápis "Hotel In Ferno".

Stepan sa zaprel o stenu a druhou rukou so škripotom otvoril vstupnú bránu, ktorá sa za nami s rachotom zabuchla v momente, čo sme prekročili prah hotela. Chvíľu trvalo, až si moje oči privykli na pološero vládnuce vo vstupnej hale. V jej strede stála masívna fontána z bieleho mramoru, z ktorej do nádrže lenivo stekala tmavosivá olejovitá voda. Pomaly sme kráčali po mäkkom oranžovom koberci s kosoštvorcovým vzorom, smerujúc k recepčnému pultu, za ktorým sedel chlapík oblečený v čierno-zelenej uniforme. Zatiaľ sa nezdalo, že by sme ho zaujali. Došli sme až k nemu a Stepan sa oprel o drevený povrch pultu.

"Charón?" spýtal sa, no muž sa ani nepohol. Bianca podišla k nemu a dlaňou udrela po zlatom zvončeku napravo od Stepanovej ruky. Chlapík zdvihol hlavu a usmial sa. Na očiach mal nasadené slnečné okuliare, čomu som trocha nerozumel, no potom mi napadlo, že by to mohlo byť kvôli nášmu psychickému zdraviu - oči prievozníka podľa legiend vraj človeku premietli každú jeho životnú chybu, ako na kinoplátne. Trocha ma pri tej predstave striaslo.

"Vitajte v hoteli In Ferno," privítal nás. "Vráťte sa prosím až po smrti," rozlúčil sa rovnako rýchlo a vrátil sa k pozorovaniu prázdneho stola pred sebou. Bianca vrhla na Stepana spýtavý pohľad, ten však vyzeral rovnako prekvapene.

"Čo to má znamenať?" dožadoval sa vysvetlenia. "Do telefónu ste vraveli, že to nebude žiaden problém!" Po krátkej úvahe, či je telefónne číslo na recepciu Pekla "666" alebo "999" som si ako absolvent Fakulty mytológie v Aténach uvedomil, kde asi bude problém. Zvrtol som sa a rýchlo som prešiel k fontáne v strede haly. Z vrecka koženej bundy som vylovil peňaženku a vybral som z nej zopár bankoviek. Naklonil som sa nad okraj a pustil ich do mútnej vody, kde chvíľu plávali na hladine, no vzápätí sa roztiekli na rovnako špinavú vodu.

"Rieka Styx vám ďakuje," ozvalo sa spoza mňa. "Ak si želáte prehliadku Pekla s výkladom, pustite do rieky kvapku krvi. Ak si želáte rozhovor so zosnulým, pustite do rieky dve kvapky. Ak máte záujem o stretnutie s Luciferom, pustite tri kvapky. Ak..." bľabotal Charón. S povzdychom som vytiahol z vnútra bundy vreckový nôž a prešiel si ním po dlani. Zaťal som ruku v päsť a odrátal tri kvapky. "Vaša žiadosť bola zaevidovaná, prosím, počkajte," pokračoval prievozník a ja som sa vrátil ku zvyšku našej skupiny. Bianca sa na mňa usmiala a podala mi malý flakónik s čírou tekutinou. Otvoril som korkovú zátku a vylial si jeho obsah na reznú ranu. Slzy fénixa zaúčinkovali okamžite, kožné tkanivo sa v momente obnovilo a rana sa zavrela. S poďakovaním som jej ho vrátil.

"Lucifer sa nachádza na deviatom poschodí," spustil opäť Charón. "Z bezpečnostných dôvodov vám bol na cestu Peklom pridelený sprievodca." Rukou ukázal na pravú stranu a ja som si až teraz všimol výťah, ktorý sa tam nachádzal. Úplne rovnaký stál na ľavej strane. Dvere toho napravo sa otvorili a vyšla z nich postava muža v bielej košeli, dlhých čiernych nohaviciach a s bosými nohami.

Predstavil sa nám ako Jack Kerouack, čo nás mierne vyviedlo z rovnováhy. Vysvetlil som mu, že podľa Danteho opisu Pekla by nás mal sprevádzať Vergilius. Jack len prevrátil očami a ozrejmil nám, že Limbo je prázdne a sprevádzať nás bude on. Stepanovi a Biance som musel objasniť, že podľa Danteho sa v Limbe nachádzali tí, ktorí síce žili slušným životom, no keďže ich doba im nedovoľovala krst, nemohli sa dostať do Neba. Po Biancinom skonštatovaní, že to je teda riadna blbosť sme nasledovali Jacka k výťahu na ľavej strane. Stlačil gombík, na čo sa dvere otvorili s jemným cinknutím a všetci štyria sme vošli dnu.

Výťah bol dosť veľký na to, aby sme sa doň zmestili všetci štyria. Na pravej strane bol v stene zasadený panel s deviatimi tlačidlami. Každé z nich bolo podsvietené bielym svetlom - okrem prvého, druhého a šiesteho. Jack stlačil tlačidlo s číslom deväť a výťah sa pohol smerom hore. Z reproduktora na strope výťahu sa ozývala pesnička, v ktorej tónoch som po chvíli spoznal inštrumentálnu verziu Summer Nights z Pomády - vskutku zaujímavý výber, vzhľadom na miesto, kde sme sa nachádzali. Na malom displeji sa pomaly vymieňali čísla. Keď jednotku nahradila dvojka, výťah sa zatriasol a zastavil. Jack sa otočil a stlačil deviatku znova, no nič sa nestalo, rozhodli sme sa teda ísť po schodoch. A aby to nebolo také jednoduché, schody sa vždy nachádzali na opačnej strane každej chodby. Ak sme sa chceli dostať až na deviatku, museli sme prejsť celým Peklom.

Chodba pred nami zívala prázdnotou. Dvere izieb boli označené krstným menom a prvým písmenom priezviska, na niektorých bolo viac mien, na iných zas len jedno – videl som nadpisy ako „Bill C.“, „Ashton K.“, „Kirsten S.“ a veľa iných. Väčšina z nich bola otvorená, no aj tie vyzerali prázdno rovnako, ako chodba. Po ceste som kolegom vysvetľoval princíp Pekla. Každé poschodie predstavuje iný hriech - na tomto sa mali nachádzať tí, ktorí podľahli smilstvu.

Biance sa nestále vypytovala, prečo je poschodie prázdne, no náš sprievodca jej nedokázal odpovedať ani na jednu z otázok. Táto nevedomosť nám potvrdila, že jediná osoba s týmito odpoveďami na nás čakala na poslednom poschodí. Bianca nahliadla do jednej z izieb. Zjavne sa jej nepáčilo, čo videla, pretože dvere hneď zabuchla a s doširoka otvorenými očami kráčala za nami. Bolo mi jasné, že si z nej nemám brať príklad a pridal som do kroku.

Schody boli z betónu, rýchlo sme po nich vybehli a za dverami sa nám naskytol pohľad na priestor vyplnený stolmi a stoličkami. Za každým z nich sedeli štyri osoby s taniermi pred sebou. Na stene oproti nám stál dlhý rad ďalších ľudí s táckami v rukách. Rad sa rýchlo posúval smerom k malému okienku, v ktorom stála postava v čiernej kapucni a vydávala taniere s jedlom. Obžerstvo, uvedomil som si a nasledoval som kolegov na druhú stranu. Po ceste som si všimol, že napriek plným tanierom nikto nejedol - väčšina z nich sa len vidličkou vŕtala v niečom, čo som nevedel identifikovať. Po chvíli sme konečne dorazili na opačný koniec a dvere školskej jedálne sa za nami zavreli.

Štvrté poschodie vyzeralo opäť inak. Na mäkkom modrom koberci boli rozostavené čalúnené kreslá, steny boli zapratané knihami a videl som dokonca niekoľko domácich kín. Duše sedeli v kreslách, niektorí čítali, iní mali na kolenách notebooky alebo tablety. Medzi nimi sa prechádzali postavy v čiernych plášťoch, občas sa k jednej z duší naklonili a zašepkali im niečo do ucha. Pár metrov od dverí ma zaujala jedna z osôb sediaca k kresle kúsok odo mňa. Muž bol nízky, na sebe mal modrú vojenskú uniformu a v ruke držal siedmy diel Harryho Pottera. Tmavá postava prechádzajúca okolo sa sklonila a niečo mu povedala. Muž vyskočil, hodil knihu o zem a chytil si tvár do dlaní.

"Merci beaucoup!" vykríkol a nahnevane odpochodoval k polici s knihami, jednu si vybral a vrátil sa späť na miesto. "Poutain des spoilers..." zašomral si popod nos. Chamtivosť, ako povedal Jack, si vybrala vlastnú cenu. Chceli mať všetko, vládnuť všetkému, poznať všetko... Teraz poznajú vždy viac, ako sa im páči. Zohol som sa a zodvihol knihu zo zeme - sedmičku som ešte ani ja nečítal. Keď som si všimol postavu v plášti blížiacu sa ku mne, rýchlo som knihu položil na malý stolík a pobral sa za ostatnými, nechávajúc chamtivcov a ich spojlery za sebou.

Piate poschodie určené pre kacírov bolo prázdne rovnako ako to druhé a šieste bolo zase veľmi podobné tomu štvrtému. Prechádzali sme pomedzi kreslá, na ktorých sedeli osoby s telefónmi, tabletami, alebo počítačmi v rukách. Všetci sledovali obrazovky s utrpením zračiacim sa na tvári. Oprel som sa o operadlo kresla, v ktorom sedel tučný muž s riedkymi blond vlasmi a s tabletom na kolenách. Mal otvorený you-tube a napäto sledoval točiaci sa krúžok v strede videa. Nadpis pod ním vravel „Ten Reasons Why America Is For White People“, no nezdalo sa, že by sa video chcelo načítať. Pozrel som sa do ľavého horného rohu a obrazovky a hneď som pochopil – signál wi-fi skákal medzi jednou paličkou a žiadnou. Rovnaký problém sa vyskytoval na každej jednej konzole, ktorú som skontroloval. Niektorí čakali na načítanie videa alebo stránky, ďalší zas na odoslanie správy.

„Celý život nimi triasol hnev, teraz môžu stráviť večnosť frustráciou,“ vysvetlil náš sprievodca a chytil tučného muža za rameno. „Tu Donald čaká na svoje video už zopár desaťročí.“ Nechali sme ho čakať a pokračovali v ceste za pánom Pekla.

Pomedzi Stepanových poznámkach o eskalátoroch a neschopných démonoch sme už na schodisku začuli bolestné vzdychy nesúce sa zo siedmeho poschodia. Jack potlačil dvere a ozval sa zvuk, akoby ste po podlahe posunuli veľké množstvo malých predmetov. So zvedavosťou sme vybehli po posledných schodoch a prešli cez dvere.

Ocitli sme sa v obrovskej miestnosti, v ktorej nebolo nič, okrem množstva prechádzajúcich sa osôb. Spravil som prvý krok a stúpil na niečo malé a celkom ostré, čo som cítil aj cez tenkú podrážku conversov. Pri bližšom pohľade som si uvedomil, že celá podlaha miestnosti bola pokrytá kúskami lega, po ktorých všetci okolo nás kráčali celkom bosí, utrpenie na ich tvárach bolo celkom pochopiteľné. Teraz som konečne rozumel, prečo je Jack bosý - bolo to jeho poschodie. S bolestným výrazom sa snažil s nami držať krok. Opýtal som sa ho, či je táto časť určená pre násilie. Prikývol. Prečo je tu teda on?

Samozrejme, na to existuje jednoduchá odpoveď a nerozumiem, prečo mi to vtedy nenapadlo. Samovražda sa tiež ráta medzi násilné činy. Nezabil sa priamo, ale mohol si za to sám, doslova sa prepil k smrti. Niekto tam hore to zobral ako samovraždu a BUM – tu bol. Počas chôdze sa zdravil s ostatnými odsúdenými, za tie roky sa tu museli poznať celkom dobre. Ukázal nám Henricha VIII – vládol Anglicku ešte v šestnástom storočí. Jack Rozparovač a Amy Winehouse si nás nevraživo premeriavali, zatiaľ čo Jack ukazoval na jednotlivé duše a vždy im zakýval. Videli sme Vincenta van Gogha, vedľa neho zas stála Merilyn Monroe s Aileen Wournos... Zodiac... Bolo ich tu skutočne mnoho, niektorých mená som ani nepoznal. Nezáležalo, či páchali násilie na iných, alebo na sebe – všetci končili tu. Keď sme konečne prekročili prah schodiska, Jack si s úľavou vydýchol.

Ôsme poschodie sa podobalo druhému – tiež ho tvorila jedna dlhá chodba s dverami a s menami na nich. Toto poschodie bolo určené všetkým klamárom a podvodníkom, ktorí využívali a zneužívali iných. Chodba bola prázdna, no všetky dvere pozatvárané. Jedny, na ktorých stálo „Robert F.“ som sa rozhodol otvoriť. Jack sa ma pokúsil zastaviť, ale už bolo neskoro. Chodbou sa rozľahol uši drásajúci zvuk, ktorý by ste mohli považovať za pesničku. Rýchlo som dvere zatvoril a opäť nastalo na chodbe ticho. Všetci si pomaly zložili dlane z uší. Keď sme sa dali opäť do kroku, Stepan sa opýtal to, čo nás všetkých zaujímalo – čo to bolo za zvuk? Tento štýl, ktorému sa hovorilo „rap“ bol populárny začiatkom dvadsiateho prvého storočia, no prechod do dvadsiateho druhého už, našťastie, neprežil. Žiadne z dverí už nikto neotvoril, kým sme nedošli k tým, čo viedli ku schodom na posledné podlažie. Tie sme prebehli čo najrýchlejšie – chceli sme to už mať celé za sebou.

Náprotivnú stenu deviateho poschodia tvorila sklenená stena, za ktorou sa nachádzalo v rade vedľa seba niekoľko drevených stolov s okienkami v skle. Za každým zo stolov sedela tá istá postaršia pani s drdolom a s nepríjemným výrazom na tvári. Pred jednotlivými stolmi sa tvorili obrovské rady, ktoré sa posúvali slimačím tempom. Zakaždým, keď sa jedna z duší dostala na rad, takmer okamžite sa vrátila na koniec toho istého, alebo vedľajšieho radu. Takýto bol údel zradcov – čakať naveky v rade na úradoch? Jack sa predieral pomedzi ľudí, ignorujúc ich šomranie a nemiestne poznámky. Držali sme sa mu tesne v pätách, no aj tak sme museli odtláčať duše, ktoré sa nám postavili do cesty. Po chvíli sme došli k ďalšej sklenenej stene – teda ku štyrom. Uprostred celého tohto miesta stála menšia sklenená miestnosť, v ktorej sa nachádzal okrúhly stôl plný jedla. Okolo neho boli rovnomerne umiestnené tri stoličky, na dvoch z nich sedeli muži v bielych tógach, na tretej sedela žena v obtiahnutých čiernych šatoch a s ryšavými vlasmi. Uprostred okrúhleho stola stál kovový rebrík, ktorý sa strácal v diere v strope, cez ktorú dovnútra prúdil vzduch. Stena pred nami sa na chvíľu stratila, Jack nás potlačil o krok vpred a keď sa stena opäť zhmotnila, zakýval nám a stratil sa v dave.

Otočili sme sa smerom k trojici sediacej za stolom – ani jeden z nich sa nepohol, všetci sedeli strnulo s prázdnymi pohľadmi upretými pred seba. Prešli sme sa okolo stola a poriadne si všetkých prezreli. Jeden z mužov v bielom mal mladícku tvár, kučeravé krátke vlasy a na oboch rukách hrubé strieborné náramky – Brutus. Muž vedľa neho bol o niečo starší, mal bradu a hnedé vlasy po plecia – nepochybne Judáš. Takže Lucifer musel byť...

„Hovorte mi Lucy,“ prehovorila zrazu žena a pohla hlavu mojím smerom. Usmiala sa na mňa a zabodla mi svoj tmavý pohľad až do duše. Preglgol som. Lucifer bolo ženské meno? Samozrejme, že nie, ale snáď ste nečakali, že bude milióny rokov vyzerať stále rovnako? Každá z Luciferových návštev na Zemi si vyžaduje novú podobu, teda aspoň tak nám to vysvetlila. Stepan stál ako zhypnotizovaný medzi Judášom a Brutom, hľadiac na Lucy počas celého nášho rozhovoru. Bianca zas žiadostivo pozerala na misy jedla a čaše s vínom na stole. Natiahla ruku, vzala si jablko a lačne sa doň zahryzla. Ja som si z vrecka bundy vytiahol pero a notes na poznámky – vládkyni Pekla bolo jasné, prečo sme sem prišli a veľmi ochotne (čo som absolútne nečakal) nám vysvetlila, o čo presne išlo.

„Predpokladám, že poznáte dôvody, za ktoré sa ide do Pekla. Myslíte, že niekto sa im snaží vyhýbať? Už len vy traja by ste každý určite skončili na druhom poschodí,“ povedala a prešla si prstami cez vlasy. „Do Neba sa nedostal nikto už pár storočí. Aj Peklo má svoje limity. Tak som sa dohodla s ockom. Sľúbila som mu, že pri najbližšej návšteve Zeme nespôsobím apokalypsu, len niečo menšie, ako v tisíc-šesťsto-šesťdesiatom-šiestom v Londýne.“ Vravela to akoby nič, ale po chrbte mi prebehli zimomriavky – koľko zo všetkých svetových katastrof mala na svedomí?

„On mal na oplátku znížiť svoje nároky,“ pokračovala. „Takto som poslala do neba celé druhé a šieste poschodie. A Limbo takisto – koho trápi, či sú alebo nie sú pokrstení?“ Dávalo to zmysel. Spýtal som sa, čo plánuje spraviť s prázdnymi poschodiami.

„Pravdepodobne rozšírime niektoré oddelenia. Samovrahov by sme mohli zo sedmičky presunúť na šestku... Ešte sme sa nad tým s chlapcami nezamýšľali.“

Ale prečo bolo Peklo presunuté? „Ocko nemá rád, keď nedodržím svoju časť sľubu. Druhá svetová vojna vraj nepatrila medzi „maličkosti“, ako to nazval a skôr, ako sa dostal k môjmu trestu, spravila som potrebné opatrenia. Viete, aká je tu odvtedy nuda? Už niekoľko storočí som nebola na povrchu, väčšina mojich démonov ostala vymknutá vonku a poriadnu debatu som nemala ani nepamätám.“

Skôr, ako som chcel pokračovať s otázkami, začala sa vypytovať ona. Ako ste našli vchod? Charón vás len tak vpustil? Vie niekto o tom, že ste tu? Stepan potriasol hlavou a konečne sa vytrhol s tranzu. Nasledoval opis komplikovaných rituálov, zahŕňajúci vysvätenie telefónu, obetu panny z Craigslistu a zložité enochiánske zaklínadlá, ktorým som nerozumel. Lucy sa medzi očami vytvorila vráska – vraj netušila, že ľudské znalosti sa od jej poslednej návštevy až tak posunuli.

Milo nás upozornila, že slnko vychádza o desať minút a ak sme tu nechceli čakať až do jeho zípadu, mali by sme sa pobrať na povrch. Stepan vyliezol na stôl, medzerami medzi taniermi sa dostal až do prázdneho priestoru v strede a začal šplhať po rebríku – o chvíľu sa stratil v otvore. Pozrel som sa na Biancu, ktorá stále prežúvala a vyzval som ju, aby nasledovala Stepana. Než stihla vyliezť na stôl, Lucy ju chytila za ruku.

„Miláčik, vy tu so mnou, bohužiaľ, ostávate.“ Biance sa rozšírili oči. Nechápal som, prečo. Pohľad mi padol na ohryzok z jablka v jej ruke a uvedomil som si, o čo išlo. „Poznáte príbeh o Persefone?“ opýtala sa Lucy. Prikývol som, no pokračovala ďalej. „Kde bolo tam bolo, Persefona prišla do Pekla a Hádes, ja, ju presvedčil, aby zjedla zrniečko z granátového jablka. Dievča neodolalo a tým spečatila svoj osud – nikdy nemohla opustiť Peklo. Vieš, Bianca, ak čokoľvek zješ v Pekle, už sa nemôžeš vrátiť medzi živých,“ povedala s predstieranou ľútosťou. Bianca pozrela na mňa a sklonila hlavu. Zdalo sa, že sa nedalo nič robiť.

S pohľadom upretým na ňu som vyšiel na stôl a vyliezol po rebríku. Vtedy som si myslel, že ma klame zrak, ale zdalo sa mi, že Bianca sa nebadane usmiala.

Nevyšiel som v Las Vegas, ale na streche budovy, v ktorej bývam. Stepan ma čakal pri požiarnom schodisku a vôbec nevyzeral prekvapený, že Bianca sa z Pekla nedostala. Po ceste dolu mi vysvetlil, ako ho povolal Úrad pre nebeské záležitosti, ako ho požiadali, aby do Pekla prepašoval jedného z nefilimov, napol ľudí, napol anjelov, ktorý bude pracovať ako ich spojenie s podsvetím. Vchod sa opäť presunul a Lucy určite posilnila ochranu, takže nebyť Biancy, znova by sa stratil všetok kontakt – to jablko zjedla úmyselne. Na moment som sa cítil využitý, ale limuzína na dračí pohon čakajúca pred vchodom ma presvedčila, že cesta Peklom mi otvorila možnosti, o akých som nikdy nesníval.

------------------------------------------------------------

Ak vás tento príbeh zaujal, s radosťou vám oznamujeme, že pán Beckett chystá vydať knihu s názvom „Poschodie mojej smrti“, v ktorej sa plánuje bližšie pozrieť na jednotlivé úseky Pekla. O hláseniach Dr. Akulovej vás budeme pravidelne informovať a ostáva nám len dúfať, že táto záležitosť sa čo najskôr vyrieši.

HODNOTENIE

cuca

Téma – 7

Jazyk – 8

Dojem – 7

SPOLU: 22

Welcome back, pán Viktor... Hurá. Wow... Konečne! Dočkala som sa! Nehovorím, že to bolo úplne bezchybné a dokonalé, ale bolo to tvoje. Také diela z tvojho pera, aké sa mne páčia. :) Z tvojich poviedok iste najlepšia v tomto MP. No... mala svoje chyby, samozrejme. :D

Ako som vytkla prvej poviedke, musím to vytknúť aj tu. Toto mi už veľmi reportážne neprišlo. A ani bulvárne. :D Na začiatku si sa o tú reportáž ešte snažil, ale potom si plynule prešiel do rozprávania, ktoré si sa na konci celkom bezúspešne snažil zachrániť. :D V každom prípade, toto veľmi reportáž teda nebola... :D

Párkrát som si všimla nejaké gramatické veci a dokonca ma občas vyrušilo opakovanie slov, na čo si treba dávať pozor. No musím naozaj vychváliť ten popis jednotlivých poschodí. Osobne by som o tom chcel čítať viac! :D To bolo vážne podarené! :) Úplne ma to vtiahlo do čítania. Aj keď... aj tu mám dve otázky! Prečo zradcovia mali čakať v radoch v úradoch? A čo mal spoločné Robert F a rap...? :D

Inak dobré. Tiež ti asi ostáva len čakať na to, čo užívatelia budú toto brať ako reportáž, alebo nie. :D Ale ja som spokojná. Teším sa, že som po tvojej poviedke ostala mierne... s takým... „wow efektom“. :)

Jin

Téma – 6

Jazyk – 5

Dojem – 6

SPOLU: 17

Musíš uznať, že to tak celkom nebola reportáž. Bolo to skôr také rozprávanie. V reportáži nie sú opisy, ak len nie sú pre tú reportáž kľúčové. A myslím, že opis budovy dôležitý nebol. Alebo že sa výťah zavrel s jemným cinknutím. No a tie opisy častí pekla... trošku to bola nuda. Ani som niektoré časti nečítala, lebo mi nepripadali pre príbeh dôležité. To, že peklo posiela ľudí do neba kvôli nedostatku miesta, bolo také trošku prvoplánové. Veď prečo iné by ho tam mohlo posielať? Za dobré správanie asi nie.

Na druhej strane sa mi páčil ten mix mytológie, literatúry, náboženstva... pretože si myslím, že všetci hovoria o tej istej veci, iba ju nazývajú trošku inak.

Tiež som sa pobavila na tých menách. To bolo fajn, také oživenie.

Túto poviedku by som si skôr vedela predstaviť ako začiatok nejakého dlhšieho príbehu. Možno ako úvod k ďalším deviatim poviedkam – zo všetkých okruhov pekla. :)

Gorath

Téma: 7

Jazyk: 7

Dojem: 9

Mentor: 10

SPOLU: 33

V tejto poviedke je zvolený postup netradične. Je to hybrid, ktorý si berie prvky z reportáže a klasickej poviedky a spája ich do príbehu, ktorý je správne dávkovaný opisom a končiaci nečakaným odhalením.

Je škoda, že celá vec nie je prepracovaná viac. Opisné časti sú dobré a nápadité a dávajú utrpenie iný prístup. Moderné poňatie a poukazovanie na tresty dnešných hriešnikov sú príjemným spestrením. Na pozadí funguje príbeh, ktorý je vlastne tým hlavným cieľom celého tohto ťaženia a je škoda, že nie je viac previazaný s celou poviedkou.

Je celkom logické, že nebo chce mať nad peklom kontrolu a poslať tam skrytého agenta je dobrý nápad. Motív je síce jasný, ale neuškodilo by mu keby mal viac priestoru. I keď je pozadie jasné, je natoľko zaujímavé, že si zaslúžilo viac.

To tomu celému uberá na kráse. Niekedy nie je ani šťastným výberom veľa postáv, pretože sa môže stať, že nevynikne ani jedna. Tu to do tohto problému skĺzalo.

Aj v tejto poviedke by sa dalo polemizovať nad splnením zadania. Je pravda, že si celý príbeh ide sem tam po svojom, ale ucelený začiatok a koniec to drží na uzde.

Kreativita je výborne prepojená so znalosťami mytológie a literatúry a to je ďalšia vec, ktorá pridáva kredit v prospech splnenia zadania. Fakty si predsa v novinách dôležité, nech už ich pravdivosť skáče od nuly po sto ako len chce.

Mrzí ma to, že autor prichádza každé kolo s naozaj výborným dôvtipom a nadhľadom, ale nie je na sto percent schopný využiť potenciál.

Ako mentor nemám námietky. Času je málo a zladiť sa je náročné. Si ochotný počúvať a vieš argumentovať a stáť si za tým o čom si presvedčený. Je to vždy dobrá diskusia a s tvojim otvoreným prístup sa podarí vniesť do súťaže vždy niečo iné, ako majú ostatní.

[ » na začiatok « ]