Poviedka:
Pridaná: 9.3.2016, 22:33:55
Čítaná: 1864×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: PI súťaže

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Ako dokašľať pohovor tak, aby vám určite dali miesto 2 » Peklo posiela ľudí do neba, prečo? 3 » Peklo posiela ľudí do neba, prečo? 4 » Zúbková víla vyhodená z práce

„Máš to tu veľmi pekné,“ prehovoril mladý muž v tmavomodrom obleku, obzerajúci si priestrannú kanceláriu so širokými oknami na pravej strane, ktoré odhaľovali dychvyrážajúcu panorámu mesta. Po jeho slovách k nemu naspäť dorazila ozvena, čo pôsobilo mierne znepokojujúco. Nútilo ho to cítiť sa absolútne malý.

„Ďakujem, Evan. Môžem ťa volať Evan? Alebo Teo?“ spýtal sa chlap sediaci za mahagónovým stolom oproti nemu, na ktorom nemal nič okrem papierov a starodávneho brka s kalamárom. Jeden by neveril, že sa také čosi ešte používa.

„Stačí jednoducho Evanteo.“ Opatrne si dovolil usmerniť ho, no Tartarus už hľadel do textu, ktorý mu priniesol na pohovor do jediných novín v pekle. Neprítomne odpovedal slovami „dobre, Evan“, na čo menovaný iba silnejšie stisol pery a horko-ťažko prehltol ďalšiu zbytočnú poznámku.

„Zaujímavý nadpis. ‚Peklo posiela ľudí do neba, prečo?‘. Ale teraz vážne, čo si o tom mohol napísať až na tri... Štyri... Päťšesť... Sed-... Deväť strán?“ Tartarus podvihol obočie až kdesi k okraju svojich čiernych upravených vlasov a podozrievavo si Evantea premeral rýchlym pohľadom. „Vieš, že to mala byť bulvárna reportáž, že? Písalo sa to na domovskej stránke pekla, hneď druhý článok pod oznámením o Bowieho koncerte.“

„Ja viem... Videl som to.“

„A to si napísal na deväť strán? To, že majú naši obyvatelia nekonečne veľa času ešte neznamená, že budú čítať deväťstranové reportáže.“

Evanteo nič nehovoril. Modré oči upieral na nervózne zopnuté ruky v lone.

Tarty sa zhlboka nadýchol a rozhodol sa, že mu teda dá šancu. Začal čítať.

Ako všetci ostatní, aj vy ste sa určite aspoň raz za svoj život spýtali otázky „Čo nás čaká po smrti? Existuje nebo a peklo? Musíme poslúchať, byť prehnane dobrí a každé ráno a večer sa modliť k neviditeľnému Bohu, ktorý vraj zabíja nevinné deti z nejakého vyššieho dôvodu?“ Dobre, dobre, tá posledná otázka pramenila z môjho čisto ateistického a skeptického pohľadu na celú tú hlúpu problematiku náboženstiev.

V prvom rade – to, že vám tesne pred smrťou prebehne celý život pred očami, je totálna sprostosť. V jednom momente sedíte na strane spolujazdca, s kolegom a kamarátom Rubenom falošne vyspevujete najnovší hit od Katy Perry a mierite domov z miesta, kde ste pozbierali posledné informácie pre váš aktuálny článok.

A v druhom momente sa snažíte obehnúť kamión, pred vami sa v protismere vyrúti auto, Ruben prudko stočí volant a keď narazíte do najbližšieho stromu, vyletíte cez čelné sklo. Nie, nemal som zapnutý ten zasraný bezpečnostný pás. Áno, som idiot. Keby bolo nejaké nabudúce, určite si to zapamätám.

Takže, ešte raz – nie. Žiadne obrazy pred očami. Iba čiernočierna tma.

To, ako som vlastne zomrel, mi prezradil až konár trčiaci zo stredu hrude. Na môj nemužný výkrik sa otočili viaceré hlavy. Obzrel som sa okolo seba a uvedomil si, že sa nenachádzam ani v aute, ani na mieste nehody – obrovskú halu som nespoznával a ľudí v rade okolo mňa takisto.

„Hej, pane,“ oslovil som vysokého muža pred sebou, z ktorého som doposiaľ videl iba široký chrbát.

„Ty si normálne vyštudoval odbor žurnalistiky?“ Tartyho čierne oči sa na krátky moment odtrhli od vytlačených písmen a zabodli sa do Evanteovej tváre, ktorý sa snažil navodiť dojem, že je superhrdina a jeho schopnosťou je neviditeľnosť.

„Uh-um. Áno.“

„A tam ste sa učili písať aj reportáže, nie?“

„Áno.“

„Dobre, len sa uisťujem, lebo...“ Tartyho plné pery sa skrivili smiechom a prstami sa poškrabal po brade. „No nič, čítam ďalej.“

V momente, ako sa otočil ku mne, som svoju prekliatu zvedavosť trpko oľutoval. Jeho tvár vyzerala ako... No, ako čerstvo pomletá fašírka. Možno na mňa podvihol obočie. Možno otvoril ústa. Ja fakt neviem, moju pozornosť pútalo len oko s hnedou dúhovkou, ktoré ma pozorovalo kdesi z jeho líca, ak by ho teda mal. A okrem toho som statočne a z celých síl prehĺtal zvratky, ktorých pachuť som náhle zacítil na jazyku.

„Pardon, nechcel som,“ zareagoval som okamžite a ustúpil pred ním pár krokov dozadu, až dokým môj chrbát do niečoho nenarazil. Neisto som sa obrátil k žene, ktorá vyzerala pomerne normálne, ak nerátam jej chorobne bielu pleť, tmavé kruhy pod očami a bledomodrú šatku uviazanú okolo hlavy.

„Prepáčte,“ prehovoril som rýchlo a postavil sa tak, aby som nikomu viac nenarúšal osobný priestor. Venovala mi jeden slabý, vyčerpaný úsmev.

Dobre, poviem to takto – cítil som sa ako na poondiatej freak show. Alebo v zombielande.

„Do pekla, kde to som?“ spýtal som sa nahlas, keď ma začínala chytať mierna panika. Kdesi vpredu sa niekto pobavene zasmial.

Dlhý rad postupoval takmer bleskovou rýchlosťou a ani som sa poriadne nenazdal, zastavil som sa pred lesklým pultom bordovej farby, za ktorým sedela bytosť pravdepodobne ženského pohlavia. Mohol som iba hádať.

Pomedzi pramene krátkych čiernych vlasov jej vytŕčali hrubé tmavohnedé rohy a pozorovala ma cez dve hlboké temné diery, v ktorých sa občas mihlo červené svetlo, akoby ma skenovala. Roztiahla pery v úsmeve, ktorý odhalil rady krivých, ostrých zubov, ktoré boli natlačené jeden vedľa druhého v jej širokých ústach.

Pár centimetrov od nej sa o pult ležérne opieral muž v obleku a cylindri, s ktorým očividne pomedzi svoju prácu viedla debatu.

Tartarus znova nechal ruku s papiermi poklesnúť, aby svoju pozornosť zameral na muža sediaceho pred sebou. „A ty si tú školu aj doštudoval? Normálne máš titul a tak?“ Nadväzoval na predchádzajúcu debatu, z jeho slov zaznievala uštipačnosť držaná na uzde. Ten chalan si z neho robil srandu alebo čo.

„Áno. Síce až na tretí raz, ale doštudoval.“

„No... to by isté veci vysvetľovalo.“ Nebral si servítku pred ústa a vráska medzi obočím sa mu prehĺbila, keď sa znova začítal do papierov. Ignoroval Evanteov dotknutý výraz.

„Tvoje meno, zlatko?“

Bolo zvláštne počuť také oslovenie od osoby, ktorá vyzerala na to, že každý deň na večeru požiera malé deti. Až sa mi z toho ježili chlpy na rukách.

„Evanteo Cyrion. Kde to som?“

„Uh-um. Zlatko, všetko sa dozvieš o chvíľu.“ Nedôverčivo som sledoval jej mechanické vyplňovanie formulárov, ktoré v čiernom dyme mizli v momente, ako ich dala stranou.

„Ale-... Ja potrebujem vedieť, čo sa stalo, či... Nechápem, kde som, s kamarátom sme nakrútili dokument a... Pamätám si, že sa stala nehoda a-...“ Ani som si neuvedomil, že sa hruďou opieram o pult a nakláňam sa dopredu, bližšie k nej. Konár som zatlačil hlbšie do svojho tela a jeho vystrčenie na druhej strane sprevádzal nechutne lepkavý zvuk.

„Zlatko, vyletel si cez čelné sklo a nabodol sa na konár stromu. To sa stáva. Nie si prvý ani posledný.“

„Tie bezpečnostné pásy majú svoj dôvod,“ ozval sa chlap vedľa nás, ktorý sa zo svojho postoja ani nepohol. Premeriaval si ma čiernym, arogantným pohľadom.

„Ale čo sa... Čo Ruben? Je tu tiež? On-...“ Než mi stihla tá až na druhý pohľad milá pani odpovedať, predbehol ju zase ten muž: „Ruben Cawley tu nie je. A pokiaľ viem, ani tak skoro nedorazí.“

Zazrel som po ňom a jeho výraze – tváril sa, akoby pojedol všetku múdrosť sveta. Ohrnul plnú hornú peru, jemne nakrčil nos znechutením a odvrátil sa naspäť na ženu za pultom.

„Idem teda, Lilith. Prídem zase cez prestávku, okej?“

Vrhol na mňa ešte jeden neidentifikovateľný pohľad a potom odkráčal preč.

„Tu je tvoja karta, zlatko.“

Chytil som do ruky plastovú kartičku s mojou fotkou, ktorú stihli odfotiť ani netuším kedy, a vedľa ktorej stálo Evanteo Cyrion, Dôvod smrti: konár prebodol srdce, Pozemská profesia: novinár, Pekelná profesia: ?, Bydlisko: Diabolská 22.

Pekelná profesia? Pozemská? Čo to do-...

„Nezabudni to nosiť stále na krku, zlatko, nech ťa vedia ostatní identifikovať. Môžeš sa pripojiť ku svojej skupine.“

Na posledný papier narazila tri pečiatky a môj pohľad smeroval ku skupine pozostávajúcej z asi sto ľudí, ktorí stáli pred vysokou a mohutnou bránou. Jej vrch som nevidel, pretože bol príliš ďaleko, strácal sa z dohľadu.

Povesil som si kartu na krk a vybral sa smerom k ostatným. Cítil som sa ako v zasranom Disneylande – super, dostanem sa k mučeniu bez zbytočného čakania

Muž v cylindri, ktorý mi bol už od prvého pohľadu nesympatický, stál tvárou ku skupine a nezaujato ťukal do smartfónu.

Evanteov neprítomný pohľad bol upretý smerom k oknu, za ktorým sledoval imitáciu slnka, ako pomaly klesá dole. Tarty pri zmienke o nesympatiách zazrel po tom neschopnom idiotovi, ktorý si očividne reportáž zmýlil s obyčajným rozprávaním.

Nebol zvyknutý na to, že by ho ľudia nemali radi.

Len čo som sa pripojil ku zvyšku, muž odložil telefón do zadného vrecka a odkašľal si, aby tak prerušil zmätenú vravu, ktorá sa niesla ponad hlavy osôb s rôznymi dôvodmi úmrtia.

„Prajem pekný deň, dámy a páni, naši noví obyvatelia pekla.“ Zdvihla sa vlna výkrikov a protestov, ktoré umlčal jediným zdvihnutím ruky. „Verte mi, peklo je tá najlepšia vec, ktorá sa vám mohla prihodiť. Iste, polovica z vás chce ísť určite do neba, ale vravím vám, nebo je fakt dosť preceňované. Je tam nuda a navyše nemajú bary.“ Zasmial sa na svojom vtipe, no bol aj jediný. Sto párov očí na neho hľadelo ako na blázna.

„Ten vtip bol dobrý! To len vy nemáte zmysel pre humor! Vážne, asi najnudnejšia skupina za posledné štyri storočia,“ rozhorčil sa Tarty za stolom ešte aj po útoku na svoju najlepšiu vlastnosť. Evanteo v jeho rebríčku pomaly ale určite klesal stále nižšie a nižšie.

„Dovoľte mi predstaviť sa. Moje meno je Tartarus, Boh podsvetia, syn Satana. Ale pokojne ma volajte Tarty. Budem vaším sprievodcom. Nebojte sa, postupne sa aklimatizujete, každý si tu skôr či neskôr nájde svoje miesto. Tak teda, ráčte vstúpiť.“

Obrátil sa nám chrbtom a všetky oči sa upreli na bránu, ktorá sa so škrípavým zvukom začala otvárať.

Pomaly na mňa všetko doliehalo. Vykročil som smerom dopredu a bojoval s nutkaním obzrieť sa za seba, na ďalší dlhý rad, ktorý sa formoval pred prijímacím pultom.

Okolo konára v hrudi mi začala pulzovať vzdialená bolesť, keď som si uvedomil, že som definitívne mŕtvy a dostal sa do pekla. V našom svete to znamenalo byť kompletne v sračkách – čo to znamenalo tu? Mohol som niečo zmeniť? Čo som ešte nestihol? Koho som tam hore zanechal? Ďalší bolestivý impulz, na míle ďaleko, mi prešiel hruďou. Nebolo to skutočné, boli to len vyblednuté spomienky, ktoré ma donútili cítiť niečo, čo už cítiť nedokážem.

Nepovedal som mame, že ju ľúbim. Nepovedal som bratovi, že ma mrzí tá posledná hádka. Nepovedal som Veronice, čo pre mňa znam-

„Pre Satana, tieto tvoje opúšťačky fakt nikto nepotrebuje čítať.“ V Tartym začínal narastať hnev a frustrácia – ten text bol... No, rozhodne nebol tým, čím mal byť. Mal niečo do seba, to musel uznať – Evanteo ovládal pútavý štýl písania, nútil ho pokračovať v čítaní, dostať sa k pointe, pri ktorej sa obával, že tam ani nebude. Ale nebol to bulvár, neboli to plytké články o celebritách, to typické ‚kto s kým kde ako kedy‘. Presne toto v novinách potrebovali, aby si udržali svojich čitateľov.

Prebehol očami nasledujúcu stranu s bezvýznamnými, citovými výlevmi a čítal ďalej.

Prekročili sme prah a do uší nám doľahli agonické výkriky plné utrpenia a zúfalstva, až mi z toho tŕpli zuby a zdvíhali sa mi všetky chĺpky na tele. Bál som sa obzrieť okolo seba, pretože mnohí v našej skupine si už zakrývali dlaňami oči, ale zvedavosť napokon vyhrala.

Všade okolo nás boli bytosti, ktoré kedysi boli ľuďmi, no to, čo z nich zostalo, nemalo s ľudskosťou takmer nič spoločné. Mučení a na pokraji svojich síl, naťahovali k nám ruky, bojovali medzi sebou, bojovali s vlastným telom, ktoré konalo proti nim.

Tarty nepohol ani brvou, kráčal stále rovnakým tempom smerom k vysokému, obdĺžnikovému závesu vody, ktorý tiekol odnikiaľ a padal do nikam.

„Páčili sa vám naše dekorácie a zvukové kulisy? To bol otcov nápad,“ prehovoril s nadšeným úsmevom, čo pôsobilo priam až psychopaticky. „Ešte pred tým, ako vstúpite do normálneho pekla, prejdete cez Vodopád znovuzrodenia – nie, ja som ten názov nevymýšľal –, ktorý vás vráti do podoby, ktorú ste mali pred smrťou. Ako tak pozerám, niektorí to vážne potrebujete.“

Pomyslel som na muža s fašírkovou tvárou.

Na druhej strane som sa ocitol úplne suchý bez otravného konára, ktorý mi celý čas trčal z hrude. Ešte aj rezné rany na rukách mi zmizli. Nahmatal som si dieru, no už neexistovala, rovnako ani môj tlkot srdca.

„Už nikdy nebude biť,“ ozval sa vedľa mňa tichý hlas. Tartarus si ma zblízka prezeral a jeho namyslenosť na moment nahradili hlboký záujem a zvedavosť.

Tarty vnútorne prevrátil očami, pretože toto bolo také... no, exkrement. Nebol tam ani záujem, ani zvedavosť a teda rozhodne nič z toho nebolo hlboké. Dokonca ani plytké. Prosto sa na Evantea pozeral, nič viac, nič menej – presne ako na každého iného, kto bol v tej skupine. Teda, až na Sharon, tú peknú ryšavku na konci s podrezanými žilami. Na ňu sa pozeral o pár sekúnd dlhšie, ako by to bolo vhodné.

„Dobre, dobre, všetci ste zase krásni, teším sa s vami, ale musíme pokračovať!“

Peklo vôbec nevyzeralo tak, ako ho na zemi vykresľovali. Bolo čisté, usporiadané a nikde som nezahliadol ani jeden jediný maličký plamienok. Bolo to veľmi moderné mesto s mrakodrapmi, domami, parkmi bez prírody, plné normálnych ľudí, ktorí nevyzerali, že tragicky trpia. Dokonca pôsobili až... Šťastne. Centrum tvorila široká, starodávna budova, ktorá ako jediná nepodľahla modernizácii doby.

Na každom rohu bol bar. Bordel. Bar. Bar. Bordel. Na moment som mal pocit, že som sa vrátil do Amsterdamu.

„Každý z vás má určené miesto bydliska, ktoré nájdete podľa týchto máp.“ Tarty nám postupne všetkým rozdal rozkladacie papiere, kde sa z úvodnej strany na nás usmievala jeho fotka so zdvihnutými palcami pod nadpisom ‚Vitajte v pekle, v raji pre hriešnikov‘. „Akékoľvek problémy ohľadne bývania a zamestnania sa riešia v hlavnom sídle.“ Jeho ruka ukazovala na starú budovu. „Tam býva Lucifer, ja a všetkých 666 démonov. Momentálne sú tam z nich len dvaja, zvyšok sa nachádza na zemi.“

Pri prehliadke mesta sme zistili, že peklo nemá absolútne nič spoločné s tým, čo sme počúvali celé tie roky od kresťanov. Nikto netrpel. Nikto nepykal. Bol to len obyčajný posmrtný život, o ktorom existovali iba nepravé domnienky.

Videli sme štvrť celebrít, navštívili sme múzeum plné historických osobností – bolo čudné vidieť Máriu Antoinettu vo svojich pompéznych šatách, ako sedí na diváne v spálni a na kolenách má položený laptop.

„V pekle je internet?“ spýtal som sa prekvapene. To tu normálne fungujú sociálne siete? Dokázal by som napísať aj mame?

„Isteže máme internet, ideme predsa s dobou. Ale signál pokrýva iba peklo, na zem a do neba sa nič neodošle.“ Všimol som si Tartyho skúmavý pohľad a keď mi po jeho odpovedi mierne sklamaním poklesli plecia, na perách sa mu roztiahol samoľúby úsmev. Očividne ma prečítal dobre.

„Tarty, čaká ťa tu ďalší na pohovor.“ Melodický hlas jeho asistentky Cally sa ozval zrazu zo všetkých štyroch stien pracovne, na čo sa obaja muži v miestnosti strhli.

Tartarus definitívne zdvihol hlavu od textu – stihol sa dostať asi na piatu stranu –, a s jemným náznakom ľútosti pozrel do Evanteovej tváre.

„Ešte mi povedz, kde sa venuješ tej téme v nadpise, lebo zatiaľ mi to príde totálne odveci.“

„Na poslednej strane.“

Šušťanie papierov bolo pre Evana skoro ako šušťanie jeho snov, ktoré postupne odlietavali čoraz ďalej a ďalej, až mizli v nedohľadne. Alebo tak nejak.

„Ah, tu to je. ‚V nebi to vyzerá ako v škôlke. Idú tam len deti, u nás nikoho pod osemnásť nenájdeš. Občas sa síce stane, že do pekla zablúdia niektoré zlé decká, ktoré pod váhou hriechov pošlú sem, ale kvôli striktným pravidlám ich posielame zase naspäť, nech si ich Boh s Ježišom pekne prevychovajú.‘ To si robíš zo mňa srandu.“ Tarty prudko vydýchol a odložil všetkých deväť strán na kraj stola. Lakťami sa oprel o drevený povrch a oprel sa o zopäté ruky, skúmajúci Evanteov výraz plný očakávania s nádychom sklamania.

„Dobre, poviem ti pravdu, okej? Tá vec... No... Nebola to reportáž. Nebol to bulvár. A teda absolútne to nesúviselo s tým nadpisom, ktorý si odbavil pár riadkami. Pri tých citových výlevoch som mal pocit, že si odtrhnem hlavu, také boli zlé, ale... Píšeš dobre, jasné? Teraz nerozoberajme to, že píšeš úplne odveci. Bolo to čitateľné. Bolo to zaujímavé. Bolo to fakt uveriteľné. Akože... Je ti jasné, že na túto pozíciu si sa nedostal, že?“ uistil sa Tarty a sledoval Evanteove pomalé prikývnutie. Všimol si, že začína častejšie a rýchlejšie žmurkať a úprimne dúfal, že to zostane len pri tom.

„Doteraz nechápem, ako ti mohol dať niekto diplom a zamestnať ťa ako novinára, ale... Napadá mi jedna práca, ktorú by som pre teba mohol v novinách mať, pretože to potrebujeme trochu oživiť, zmodernizovať. Sybila to robí už celé storočia a poviem ti, tá ženská to berie až moc vážne.“

Tartarus sa naklonil dopredu. „Čo keby si písal horoskopy? Fantáziu a schopnosť písať žvásty na to očividne máš.“

HODNOTENIE

cuca

Téma – 5

Jazyk – 10

Dojem – 7

Mentor – 6

SPOLU: 28

No, takto... povedala by som, že na záver si sa zhodnotil sám. :D Ale dobre... no... skvelý nápad, to opäť treba nechať. Aj keď ja viem, že ten nápad bol pôvodne úplne iný a toto bola v podstate posledná záchrana, keďže si trochu odbočil od pravidiel. Ale musím povedať, že mne sa to páčilo. Teraz len treba čakať, ako to vezmú ostatní... :D

Domovská stránka pekla ma strašne pobavila. :D A vo všeobecnosti, ten rozhovor s Tartym a Teom bol super. :D (Evanteo – Teo... to ma baví stále!!! :D ) Škoda toho vtipu s tým menom, pretože podľa mňa prišiel moc skoro, keď sme ešte mená nepoznali. Dala by som ho neskôr. Ja som tam popravde tých rozhovorov čakala viac. Ako som ti povedala, trebalo sa tam ešte obuť do priamej reči a podobne... Ale ok, akože vážne to bolo vtipné. :)

Ten samotný článok bol... neviem. Ak by si tam mal len ten, tak by to bola dosť nuda. Aj keď tvoja predstava pekla je vážne dobrá. A ak je to tam tak super, tak sa aj celkom teším. Mňa mrzí, že tie popisy, ktoré si hovoril mne, nie sú aj v tom článku. Aj keď... ok, celé je to zachránené, že si sa vlastne na záver zvozil sám. :D Aj za štýl písania aj za pointu aj za všetko... :D

Mne sa to páči, za týmto dielkom si stojím, ale nedá mi nepovedať, že z tvojej ruky šlo o najslabšie dielo v tomto MP. Tak verím, že ak prelezieš ďalej, vrátiš sa ku svojmu štandardu!!!

Jin

Téma – 2

Jazyk – 5

Dojem - 5

SPOLU: 12

No je mi to ľúto, zadanie si nesplnila. Mali ste napísať bulvárnu reportáž a ty si písala o niekom, kto píše reportáž, ktorá ani nie je bulvárna. Okolo reportáže to vlastne ani nešlo. Ani len názov poviedky si nemala správny. A téma nekorešpondovala s obsahom. A to, že si to aj napísala do poviedky, mi pripadá ešte horšie. Ako keby si ju písala na poslednú chvíľu, asi tak dve hodiny po uzávierke a dúfala, že hádam nejaké tie body za svojské poňatie dostaneš :D

Čo sa týka jazyka, pripadalo mi to, že si použila príliš veľa „zasraných“ vecí a „sračiek“ a podobných výrazových prostriedkov. Zas typ poviedky akože „píšem tak, ako rozmýšľam a som vulgárny, lebo je to cool.“ Nie každý to vie urobiť prirodzene a pri tvojej poviedke mi to strašne prekážalo. Asi preto, lebo ma sklamalo to nedodržanie zadania a už mi vlastne na tom vadilo všetko.

Ach, je mi to veľmi ľúto, lebo z mien postáv je jasné, kto túto poviedku písal. Ale fakt sa mi nepáčila už len tým, že som čakala aspoň náznak bulvárnej reportáže a nič také som nedostala. Prečo? Prečo si toto spravila? Dala by som ti body za originalitu, ale nedám! Lebo si nesplnila zadanie. Tak!

Gorath

Téma: 3

Jazyk: 10

Dojem: 3

SPOLU: 16

Je to od začiatku do konca pokus o experiment. V jednom smere nápaditý prístup, ktorý balansuje na hrane zadania, ale podľa mňa padá do nesprávnej strany. V smere opačnom, to zaváňa absenciou akéhokoľvek nápadu, ktorý by stál za viac, ako len ten nepodarený experiment. Spojiť príbeh a zadanie nie je ľahké a chce to viac ako len pekný vypísaný štýl a rozmanitý slovník.

Táto téma presne ukázala to, ako niekto dokáže pracovať s fantáziou. Príbeh v tejto poviedke je tuctový a nemá žiadne posolstvo. Azda len to, že nech akokoľvek stojíme za nič, v pekle pre nás miesto vždy nájdu. To je chabé a netreba si navrávať nič iné.

Ten pokus o vykorčuľovanie z toho celého je až príliš obnažený a neukazuje nič iné len zúfalstvo autora nad celým zadaním. Pretože nápad sám o sebe je OK. Ale prevedenie je totálne odbité a nedáva čitateľovi do rúk nič s čím by mohol pracovať. O pekle sa dozvedáme len málo a pôsobí plocho a nezaujímavo. Postavy sú vybraté vhodne a ich kontrast funguje dobre, ale chúdence nemajú s čím pracovať a tak vyznievajú nezaujímavo a čitateľovi nedávajú nič, prečo by ich mal mať rád, alebo aspoň nenávidieť. V podstate ich ľahostajný prístup v poviedke sa zrkadlí naspäť a ľahostajný ostáva aj čitateľ.

Pre mňa je málo písať bez chýb a učesane. Vlastne je to úplne ne konci. Príbeh nech je už akýkoľvek musí byť poriadne uchopený a vniesť do sveta viac než len precíznosť a vycibrenosť slova, ktoré je v tomto prípade bez duše.

[ » na začiatok « ]