Kapitola:
Pridaná: 2.3.2016, 19:56:13
Čítaná: 325×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nespravodlivý Snape 2 » Lilino tajomstvo 3 » V jame levovej 4 » Trest 5 » Po každom daždi vyjde slnko 6 » Metlobal 7 » Ticho pred búrkou 8 » Na pokraji síl 9 » U madam Pomfreyovej 10 » Prosba 11 » Medzi láskou a nenávisťou 12 » Konečne pravda 13 » Z Harryho denníka 14 » Zo Snapovho denníka 15 » Ach, tie plány! 16 » Opäť medzi svojimi 17 » Nervy na dranc 18 » Skúšky 19 » Skúšky II. 20 » Víťazstvá a prehry 21 » Víťazstvá a prehry, 2. časť 22 » Horcrux 23 » Severus Snape 24 » Harryho rozlúčky 25 » Narodeniny 26 » Grimauldovo námestie 27 » Šialený plán na záchranu sveta 28 » Riaditeľ 29 » Beznádej, sklamanie a vytriezvenie 30 » Strieborná laň 31 » O krôčik bližšie k pravde 32 » Kde je pravda? 33 » Zajatci 34 » Bazový prútik 35 » Akcia Gringottbanka 36 » Obavy Temného pána 37 » Hnev Severusa Snapa 38 » V Rokville 39 » Všade dobre, doma ... 40 » Dostanem ťa, Potter! 41 » Začiatok konca 42 » Pravda o diadéme 43 » Posledný kúsok skladačky 44 » Tvárou v tvár nepriateľovi 45 » Nočné mory ožívajú 46 » Zmarené nádeje 47 » Odpusť, Harry... 48 » Posledná výzva 49 » Tajomstvo mysľomisy I. (Život v pekle) 50 » Tajomstvo mysľomisy II. (V službách Voldemorta) 51 » Tajomstvo mysľomisy III. (Za chyby sa platí) 52 » Tajomstvo mysľomisy 4 (Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá) 53 » V ústrety smrti 54 » Dumbledorovo tajomstvo 55 » Posledný boj 56 » Láska lieči (epilóg)

Zakrádali sa po chodbách hradu ako zlodeji, pod rúškom tmy a ukrytí pod neviditeľným plášťom, hoci nikde na okolí nebolo ani živej duše. Nečudo, študenti boli dávno vo svojich spálňach a profesori už takisto oddychovali vo svojich komnatách. Nepríjemný pocit však Harryho neopúšťal ani po tom, čo tak nečakane znehybnil svojho otca.

Keď schádzali dolu schodmi k Veľkej sieni, na poslednom schode ich takmer zvalcoval Amycus Carrow. Rútil sa dolu ako zmyslov zbavený (Harry by sa bol stavil, že prišiel z Bystrohlavskej veže), na tvári pohľad vraha a zdalo sa, že niekoho hľadá. Prv, ako sa stihol Harry opýtať Luny kadiaľ ďalej pokračovať, na chodbe sa ako duch objavila profesorka McGonagallová.

„Profesor Carrow,“ Minerva McGonagallová vyzerala byť naozaj prekvapená tým, že tam niekoho vidí.“ „Čo tu robíte v takúto hodinu? Pokiaľ viem, nemáte tu dozor.“

Amycus jej otázku buď nepočul, alebo zámerne prepočul.

„Nevideli ste Snapa?“ oboril sa na ňu namiesto odpovede.

„Nie,“ pokrútila hlavou. „Nie je u seba?“

„Keby tam bol, tak by som sa vás asi nepýtal, vy hlupaňa,“ odvrkol Carrow.

„Prečo ho hľadáte? Nepočká to do rána?“

„Nie, nepočká,“ odvrkol Carrow, zjavne nervózny, že namiesto Snapa musel natrafiť práve na tú bosorku. „Zavolal Temného pána, že má Pottera,“ zrúkol. „Doparoma, kde len môže byť? Ten blázon si odíde bohviekam, nikto nevie kam a náhodou sa mu do cesty pripletie Potter?!“ mrmlal si popod nos.

„Pottera?“ krútila nechápavo hlavou profesorka McGonagallová. „Čo by tu ten robil?“

„Ja neviem,“ vyštekol Amycus. „Temný pán povedal, že sem môže prísť a poveril nás sledovaním hradu. Pred chvíľou som cítil pálenie znamenia, takže ho asi chytil.“

McGonagallová zalapala po dychu a chytila sa za srdce. Pomaly jej začal dochádzať význam Amycusových slov.

Harry Potter je v hrade a oni ho chytili? To nie...

„Takže ak viete, kde sa Severus alebo Potter nachádzajú, vo vašom vlastnom záujme...“ vrčal a mieril na McGonagallovú prútikom. No tá ho nenechala dohovoriť a skočila mu do reči.

„Neviem kde sú,“ povedala pevným a odhodlaným hlasom. „A verte tomu, že aj keby som to vedela, tak vy a vaša sestra budete tí poslední, komu by som to prezradila."

Harry pri týchto slovách pocítil neskutočný príval citov voči McGonagallovej. Zastala sa ho. Nezradila by ho... Zrazu si uvedomil ako ju má rád.

„Čo ste to povedali?“ Carrow celý očervenel a od zlosti namieril na ňu prútik. „Vy ste tu obyčajná nula. Teraz tu velíme my. A buď nás podporíte, alebo...“

Nestihol dokončiť, lebo odrazu sa do ticha chodby ozvalo hlasné „Expeliarmus!“ a súčasne „Ani hnúť!“ a Carrowovi, ktorého omráčilo a odhodilo dozadu k najbližšej stene, vyletel prútik z ruky a letel Harryho smerom. Profesorka McGonagallová nechápavo krútila hlavou. Keby niet toho letiaceho prútika, tak by netušila, odkiaľ tie zaklínadlá leteli, ale aj tak... Kto ich vyslovil? Prečo ho nevidno? Odrazu si Harry zložil plášť a ona zalapala po dychu a takmer omdlela.

„Potter... Tak je to.. pravda. Ste na hrade,“ snažila sa spamätať. No skôr než stihla pokračovať a vynadať mu, aká to bolo od neho nehorázna nezodpovednosť sa tu ukázať, Harry jej skočil do reči.

„Pani profesorka, Voldemort je na ceste sem.“

„Č-čože?“ Minerva sa pri vyslovení Voldemortovho mena strhla, ale nestratila duchaprítomnosť.

„Veď-Viete-Kto je na ceste sem. Vie, že som tu.“

„Ale ako?“

„Videl som to. Moja jazva,“ mykol Harry plecami.

Profesorka McGonagallová sa už síce netvárila tak vydesene, ale bola vystrašená. S Harryho podobnými vidinami už mala svoju skúsenosť, takže to rozhodne nemohla brať na ľahkú váhu. Ak Voldemort naozaj vie, že tu Harry je, rozhodne sa ho získať za každú cenu. A keď už nie je riaditeľom Dumbledore, ale jeho verný poskok Snape, tak zjavne nebude mať problém vniknúť do areálu.

„Musíte ujsť, pán Potter. Čo najrýchlejšie. Ak Ten-Koho-Netreba-Menovať naozaj vie, že ste tu, musíte odísť.“

„Nemôžem. Musím.. Ja... Mám tu úlohu.“

„Musíte odísť,“ trvala na svojom McGonagallová.

„Nemôžem. Konám na Dumbledorov príkaz. Musím tu niečo nájsť.. Niečo je tu skryté... Pomôže to zničiť Voldemorta. Ale... potrebujem vašu pomoc. Dostaňte odtiaľto študentov. Voldemort chce mňa, ale bude mu jedno, koľko ľudí pritom zomrie,“ vyhŕkol Harry rýchlo. Čo nechápu, že situácia je vážna?

„Vy naozaj konáte na Dumbledorov príkaz?“ McGonagallová sa tvárila úprimne šokovane a užasnuto.

„Áno. A nemáme už veľa času.“

„Tak dobre. Pokúsime sa zabezpečiť ochranu školy, kým budete hľadať to, čo potrebujete. A dostať odtiaľto čo najviac študentov. Keďže letaxovú sieť stále sledujú a premiestniť sa v areáli školy nedá...“

„Je jedna cesta, ako to urobiť,“ skočil jej Harry do reči a povedal jej o tuneli do hostinca U kančej hlavy.

„Nie je to síce ideálne, ale je to jediná možnosť. Ak sa budú smrťožrúti sústrediť na Rokfort a na vaše lapenie, snáď ich nebudú trápiť stovky študentov, čo sa budú odmiestňovať z Rokvillu.“

Harry sa chabo usmial. Nebolo to bohviečo, ale veril, že to vyjde, a že sa čo najviac nevinných ľudí dostane do bezpečia.

„Ale čo s profesorom Snapom? A kde vlastne je?“ nahlas rozmýšľala profesorka.

„Profesor Snape je v poriadku, nejaký čas ešte nikomu neublíži,“ uškrnul sa Harry. „Ale čo s týmto tu?“ obrátil sa ku Carrowovi, ktorý sa začínal preberať.

Profesorka McGonnagalovej namierila na Carrowa prútikom a povedala: „Imperio!“

Amycus vstal, a niekam odišiel.

„Kam ste ho poslali?“ zvedavo sa opýtal Harry.

„Za jeho sestrou. Ale čo ste urobili s profesorom Snapom, Potter?“

„Oddychuje na siedmom poschodí. Uvidíme, ako dlho potrvá, kým si ho jeho verní prívrženci nájdu,“ precedil Harry pomedzi zuby a vôbec pri tom necítil výčitky svedomia.

„Tak ho tam ešte chvíľu necháme,“ s plnou vážnosťou preniesla McGonagallová a Harry iba nechápavo zíral. Čo sa už svet načisto zbláznil?

„Pán Potter, vezmite si plášť a poďte so mnou, musíme upozorniť vedúcich fakúlt,“ povedala, zatiaľ čo prútikom vyčarovala troch patronusov – mačky a niekam ich poslala.

„A vy, slečna Lovegoodová sa vráťte ku svojim priateľom a priveďte ich do Veľkej siene.“

„Ale... Pani profesorka, Luna...“ začal Harry a vydesene sa díval za odchádzajúcou kamarátkou. Som v háji, prebleslo mu hlavou. Zúfalo sa potreboval dostať k Sivej dáme, a bez Luny to nezvládne. Čo teraz? Mal pocit, akoby si to McGonagallová neuvedomovala, že tým, že ho zdržuje, znižuje jeho šancu na získanie toho, po čo sem prišiel. No nemal čas to profesorke vysvetliť. Prerušil ho totiž príchod profesorov Flitwicka, Slughorna a profesorky Sproutovej.

„Minerva,“ dychčal Flitwick. „Čo sa stalo? Prečo ste nás vytiahli z postelí? A prečo.... Pre Merlina, veď to je Harry Potter!“ zhíkol, keď si všimol Harryho, ktorý zvieral v ruke neviditeľný plášť a bol úplne bledý.

„Pán Potter hovorí, že Ten-Koho-Netreba-Menovať už vie o jeho prítomnosti v hrade a je na ceste sem.“

Šokované zhíknutia Flitwicka, Sproutovej a Slughorna zanikli v Harryho hlasnom stone.

„Pani profesorka!“ vykríkol a rukami si držal hlavu. Jeho jazva opäť horela. Zatackal sa a nebyť pohotovej reakcie profesora Slughorna, tak isto skončí na zemi.

Videl tmavú ulicu v Rokville, slabo osvetlenú a v diaľke obrysy hradu. Cítil Voldemortov hnev a vražedné úmysly. Nepotrvá dlho a chlapec bude jeho... Na malý moment, zlomok sekundy, uvidel tvár ženy, krásnej, s dlhými vlasmi a hrdým výrazom tváre.

„Potter, je vám dobre?“ McGonagallová sa tvárila dosť ustarane.

„Pani... profesorka.. Nemáme čas... Musíte... evakuovať študentov. Ihneď. Voldemort sa blíži. Je... v Rokville.“

Profesorka McGonagallová, odrazu biela ako krieda, sa zatackala, ale pevným hlasom povedala. „Tak dobre. Potter má prácu v hrade na Dumbledorov príkaz. Musíme zabarikádovať školu. Musíme evakuovať študentov a zabezpečiť všetku ochranu, akej sme schopní, pokiaľ sa Potter bude venovať svojej úlohe.

„Minerva, uvedomujete si, že nič nezadrží Veď-Viete-Koho navždy?“ zapišťal profesor Flitwick.

„Pravdaže.“

„Ale môžeme ho aspoň istý čas zdržať,“ odvetila profesorka Sproutová. Minerva na ňu vďačne pozrela a pokračovala.

„Navrhujem, aby sme vytvorili základnú ochranu okolo budovy, potom zhromaždíme študentov do Veľkej siene a odtiaľ ich premiestnime do bezpečia. Samozrejme, ak by niekto z plnoletých študentov chcel ostať a zapojiť sa do boja, nemôžeme mu v tom brániť.“

Zvyšní traja profesori súhlasili, a tak bolo rozhodnuté.

„Výborne, tak o dvadsať minút vo Veľkej sieni,“ zavelila profesorka McGonagallová a po odchode Slughorna, Flitwicka a Sproutovej sa postavila uprostred chodby, dvihla prútik a zvolala: „Piertotum locomotor!“ To, čo nasledovalo, vyrazilo Harrymu dych. Sochy zostupovali z podstavcov, ožívali a spôsobovali neskutočný rachot po celom hrade.

„Rokfort je ohrozený!“ kričala profesorka McGonagallová, zatiaľ čo sochy pomaly vychádzali von z hradu. „Obsaďte hranice areálu. Ochraňujte nás, splňte si svoju povinnosť!“

Harry sa na to díval ako na zjavenie. Aj po tých rokoch čo vedel, že je čarodejník, ho mnoho vecí stále dokázalo prekvapiť. Vonku vrhal svoje zaklínadlá profesor Flitwick.

„Protego horribilis! Fianto duri! Salvio hexia! ozývalo sa areálom a hrad sa pomaly ponáral do akejsi hmly, neviditeľnej kupoly, ktorá mala aspoň na chvíľu zdržať Voldemorta a jeho smrťožrútov.

„A vy, Potter,“ obrátila sa McGonagallová k Harrymu, čím ho vyrušila z jeho myšlienok. „Robte, čo musíte. Skúsime vám dať toľko času, koľko to bude možné. Ja sa postarám o zvyšok Chrabromilčanov.“

„Ďakujem,“ zvolal Harry a už utekal preč.

Hlavou mu vírilo množstvo otázok. Čo teraz? Kam má ísť? Ako nájde Sivú dámu? Nakoniec sa rozhodol, že menšie zdržanie ho už nezabije a vráti sa do núdzovej miestnosti. Možno bude mať šťastie a Luna tam ešte bude. A zároveň veril, že sa mu v tej trme-vrme, čo o chvíľu vypukne, podarí Sivú dámu nájsť. Teraz si bol už úplne istý, že ten horcrux, čo hľadajú, súvisí s ňou.

Cestou narážal na davy študentov, ktorých učitelia a prefekti odvádzali do Veľkej siene.

„To bol Potter!“ „Harry Potter!“ ozývalo sa zo všetkých strán ako ozvena. Harry nič z toho nevnímal, nevšímal si udivené či vydesené pohľady študentov, len utekal. Neviditeľný plášť zvieral v ruke. Usúdil, že pod ním by sa mu bežalo ťažko.

Konečne bol na siedmom poschodí. Pred vchodom do núdzovej miestnosti pocítil slabý záchvev v jazve, no nevenoval tomu pozornosť.

Keď vstúpil do miestnosti, iba zalapal po dychu.

„Čo to...?“

Miestnosť bola preplnená. Keď odtiaľ odchádzal, bolo tam možno dvadsať ľudí, teraz ich tam postávalo niekoľkonásobne viac. Zatočila sa mu z toho hlava. Okrem bývalých členov Dumbledorovej armády prišiel i takmer celý Fénixov rád. Hľadeli naňho Kigsley, Lupin, Bill s Fleur, pán a pani Weasleyovci. No Lunu medzi nimi nikde nevidel.

„Harry!“ zvolal Lupin a priskočil k nemu. „Čo sa deje? Hovorí sa, že Voldemort je na ceste sem.“

„Áno, už je blízko... Barikádujú školu a začína sa evakuácia. Ale... ako ste vedeli?“

„Fred poslal správu členom Dumbledorovej armády a tí dali vedieť nám,“ vysvetľoval Lupin, no George ho prerušil.

„Aký je plán, Harry? Čo najprv?“

„Evakuujú žiakov. Všetci sa majú stretnúť vo Veľkej sien. Bude sa bojovať.“

Vypukol rev. Všetci sa tisli von a pripravený na boj, s vytiahnutými prútikmi sa valili do Veľkej siene.

„Harry?“ vyrušil ho Lupinov hlas. „Máš chvíľku čas?“

„No... snáď áno...“

„Neviem či je na to teraz vhodná chvíľa, ale... Ide vojna. Možno... možno neskôr... nebude príležitosť,“ Lupin len ťažko hľadal správne slová. „Nechcel by si ísť za krstného otca Teddymu, môjmu synovi?“

Harry vyvalil oči a civel na Lupina ako na zjavenie.

„Č-čože? Ty... máš... syna? Ty a Tonksová?“ Teraz to bol Harry, kto nevedel nájsť vhodné slová.

„Jáj, ty to nevieš!“ plesol sa po hlave Lupin. „Zabudol som, prepáč. V lete sme sa s Tonksovou zobrali a nedávno sa jej narodilo bábätko. Teddy. Teddy Lupin,“ usmial sa hrdý otecko a z vrecka habitu vytiahol fotografiu. „To je on.“

„Ale... To je úžasné! Je krásny. Blahoželám.“ vydýchol Harry a Lupina silno objal. „Áno, rád budem krstným otcom, ale najprv musím premôcť ten hadí ksicht,“ potľapkal Lupina po pleci.“

Očami hľadal Rona s Hermionou. Potreboval sa s nimi poradiť o ďalšom postupe. Ale akoby sa tí dvaja prepadli pod zem. Ľudí ubúdalo, miestnosť už bola takmer prázdna, no po nich dvoch nebolo ani stopy.

Odrazu okolo neho prechádzala Ginny. Chytil ju za ruku a pritiahol k sebe.

„Ginny, nevidela si Rona a Hermionu?“

„Odišli hneď po tebe. Spomínali akýsi záchod,“ pokrčila plecami.

„Záchod? Aký záchod?“ Ak im bolo treba na záchod, už by tu predsa boli nie? Tak kde, dopekla trčia?

„Netuším, Harry. Prepáč,“ smutne sa na neho usmiala. „Musím ísť do Veľkej siene, inak mamka s tatkom budú od strachu celí bez seba.“

„Och, áno, jasné... Len choď,“ mrmlal Harry. V tom okamihu sa ho zmocnila divoká túžba. Túžba Ginny zovrieť v náručí a bozkávať. Tak, ako by sa nič nedialo, akoby Rokfort o malú chvíľu nemusel čeliť Voldemortovmu útoku. Tak, ako to bolo kedysi, keď boli bezstarostní a jediné problémy, ktoré ich trápili, boli skúšky a domáce úlohy.

Nerozmýšľal dlho, Zovrel Ginny v náručí prilepil sa na jej ústa. Uštedril jej taký vášnivý bozk akého len bol schopný po roku odriekania. Jeho vnútro plesalo. V tej chvíli neexistovalo nič iné len oni dvaja. Žiadny Voldemort či prekliate horcruxy. Cítil sa úžasne, ako už dávno nie. A vôbec, cítil sa niekedy takto skvelo? Harryho pocity ho celého prevalcovali a tú chvíľu si užíval plnými dúškami.

Bola to Ginny, čo to kúzlo okamihu zlomila a od jeho úst sa odtrhla.

„Prepáč, Harry, naozaj musím ísť, ešte sa uvidíme,“ povedala so slzami v očiach. Ach, ako by takto vydržala celú večnosť...

„Dávaj na seba pozor,“ zašepkal jej Harry do vlasov a uvoľnil svoje zovretie. Ginny sa naňho ešte raz usmiala a už jej nebolo.

Po jej odchode Harry rozmýšľal ako ďalej, keď ho bez varovania, celou svojou silou zasiahla ďalšia vlna bolesti. Jeho jazva horela a núdzová miestnosť sa mu strácala pred očami.

Stál za vysokou bránou, hľadel na tmavý areál s vysvieteným hradom a na perách mu pohrával zlomyseľný úškrn. Blázni, myslia si, že sa pred ním obránia? Nagini mu visela na pleciach. Cítil tú chladnokrvnosť, túžbu po pomste, po jeho smrti.

A/N tá letaxová sieť je tam schválne. Letax sa mi páči oveľa viac ako hop-šup prášok ;) (a tých českých výrazov, čo sa mi páčia viac ako slovenské, je zjavne čoraz viac...)

[ » na začiatok « ]