Kapitola:
Pridaná: 23.2.2016, 15:17:13
Čítaná: 225×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nespravodlivý Snape 2 » Lilino tajomstvo 3 » V jame levovej 4 » Trest 5 » Po každom daždi vyjde slnko 6 » Metlobal 7 » Ticho pred búrkou 8 » Na pokraji síl 9 » U madam Pomfreyovej 10 » Prosba 11 » Medzi láskou a nenávisťou 12 » Konečne pravda 13 » Z Harryho denníka 14 » Zo Snapovho denníka 15 » Ach, tie plány! 16 » Opäť medzi svojimi 17 » Nervy na dranc 18 » Skúšky 19 » Skúšky II. 20 » Víťazstvá a prehry 21 » Víťazstvá a prehry, 2. časť 22 » Horcrux 23 » Severus Snape 24 » Harryho rozlúčky 25 » Narodeniny 26 » Grimauldovo námestie 27 » Šialený plán na záchranu sveta 28 » Riaditeľ 29 » Beznádej, sklamanie a vytriezvenie 30 » Strieborná laň 31 » O krôčik bližšie k pravde 32 » Kde je pravda? 33 » Zajatci 34 » Bazový prútik 35 » Akcia Gringottbanka 36 » Obavy Temného pána 37 » Hnev Severusa Snapa 38 » V Rokville 39 » Všade dobre, doma ... 40 » Dostanem ťa, Potter! 41 » Začiatok konca 42 » Pravda o diadéme 43 » Posledný kúsok skladačky 44 » Tvárou v tvár nepriateľovi 45 » Nočné mory ožívajú 46 » Zmarené nádeje 47 » Odpusť, Harry... 48 » Posledná výzva 49 » Tajomstvo mysľomisy I. (Život v pekle) 50 » Tajomstvo mysľomisy II. (V službách Voldemorta) 51 » Tajomstvo mysľomisy III. (Za chyby sa platí) 52 » Tajomstvo mysľomisy 4 (Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá) 53 » V ústrety smrti 54 » Dumbledorovo tajomstvo 55 » Posledný boj 56 » Láska lieči (epilóg)

Hlboko sa ospravedlňujem, že mi to zase trvalo tak dlho, ale kapitola bola takmer hotová už dlho, len som nebola v stave ju dokončiť, resp. rozšíriť. Nuž, antitvorivá nálada sa zase raz prihlásila o slovo...

Ale už ma to tu pekných pár dní doslova mátalo, takže... máte to tu ;)

Je kratšia ako obvykle, ale je to zámer :)

Prajem príjemné čítanie!

.....................................................................................................

Len čo Harry a Luna opustili núdzovú miestnosť, zahalení neviditeľným plášťom, a ocitli sa pred gobelínom s výjavom trollov odetých v baletných sukničkách, palicujúcich Barnabáša Bláznivého, zmocnil sa Harryho čudný, nepríjemný pocit. Hoci bolo dávno po večierke a chodby v tejto časti hradu bývali aj uprostred dňa takmer ľudoprázdne – po večierke tu už naozaj nemal kto čo hľadať – predsa mal zvláštne tušenie, že tam nie sú sami. Pocit, že ich niekto sleduje, narastal každým krokom a Harryho sa začínala zmocňovať panika. Upokoj sa, Harry, si pod plášťom, nik ťa nemôže vidieť, opakoval si dookola ako nejakú mantru, a vedomie, že si pred odchodom z núdzovej miestnosti dali záležať na tom, aby ich plášť zahaľoval úplne celých, ho trošku upokojilo. Navyše, ak by tu niekto bol, musel by ho predsa vidieť, nie?

Keď opustili prázdnu chodbu a zabočili za roh, mieriac ku schodom, ukázalo sa, že Harryho inštinkt opäť raz neklamal. Po tmavej chodbe, slabo osvetlenej iba niekoľkými svietnikmi na stenách, sa prechádzal Severus Snape.

„Čo tu ten robí?“ zašepkala mu Luna do ucha. „Tu nikdy nikto nehliadkoval.“

Čaká na mňa, zablikala kontrolka v Harryho hlave. Vie, že som tu.

Odrazu v ňom vzkypel nevysvetliteľný hnev a siahol po prútiku.

Nie, toto nie je dobré, uvedomoval si. Hoci donedávna by dal čokoľvek za to, aby sa s otcom mohol stretnúť a porozprávať, teraz bol tým posledným človekom, ktorého potreboval stretnúť.

„Pokúsme sa ho obísť,“ šepol Lune. Snažili sa popri ňom prekĺznuť tak nenápadne, ako to len išlo, ale Snape križoval celú šírku chodby svojimi dlhými krokmi, pričom plášť za ním vial a plieskal o steny, takže bolo prakticky nemožné prejsť popri ňom tak, aby doňho nevrazili.

Harryho myseľ začali nahlodávať pochybnosti. Kontrolka v jeho hlave sa ozvala opäť, jasnejšie než predtým.

Čo robí takto neskoro na školskej chodbe, normálne opustenej a inak nevyužívanej? To nemôže byť len tak.. Čo ak tam otec naozaj čaká na neho a bráni mu takto prejsť? Hoci sa neustále upokojoval tým, že pod neviditeľným plášťom ho nemôže byť vidno, zrniečko pochybností už bolo zasiate.

Rozmýšľal, čo robiť. Odhaliť sa mu nemôže, keďže po udalostiach, ktoré sa odohrali u Malfoyovcov mu už nedôveroval. Už naozaj pochyboval o jeho úmysloch a nevedel, na čej strane v skutočnosti stojí.

Mali dve možnosti. Počkať, kým to riaditeľa prestane baviť a nenápadne popri ňom prekĺznuť, alebo sa vrátiť. Prvú možnosť zavrhol rýchlo. Snape nevyzeral na to, žeby plánoval opustiť svoje stanovisko. Práve chcel Lune navrhnúť druhú možnosť, keď sa stalo niečo neočakávané. Niečo, čo potvrdilo jeho obavy a zvýraznilo nepríjemný pocit.

„Harry Potter,“ ozval sa do ticha chodby chladný hlas. Harry stuhol a jeho pochybnosti čoraz viac ukazovali ako opodstatnené. Semienko klíčilo. Kontrolka blikala ako maják muklovskej sanitky.

Vie, že som v hrade, zdesene si uvedomil. Voldemort ho varoval, že prídem. Ale ako môže vedieť, že sa nachádzam práve tu?

Snape akoby čítal jeho myšlienky.

„Potter, viem že si tu. Darmo sa ukrývaš,“ pokračoval tichým, no mrazivým hlasom a so zdvihnutým prútikom kráčal priamo k Harrymu. Harryho pri zvuku toho hlasu striaslo. Už aj zabudol, aký vie byť Snape krutý a nepríjemný.

„Nemáš šancu ujsť, si v mojich rukách a mojej moci.“

Otcove slová pálili a zabodávali sa Harrymu do srdca. Spôsobovali mu bolesť podobnú miliónu malých ihiel. Za posledný rok si prešli všeličím, ale toto už bolo naozaj príliš. Ak nechce urobiť niečo, čo bude neskôr ľutovať, musí odtiaľ ihneď odísť.

„Musíme zmiznúť,“ šepol Lune a pomaly cúvali opačným smerom, než prišli. No Snapa tým nezmiatli. Nezaváhal ani sekundu a nasledoval ich. Neodpustil si pri tom posmešné odfrknutie. „Mne neujdeš, Potter.“

Harry si s hrôzou uvedomil, že on naozaj presne vie, kde je a neoklame ho ani zmenou smeru. Ale ako je to možné? Nešlo mu to do hlavy.

Horúčkovito rozmýšľal, ako sa z tejto kaše dostať, zatiaľ čo Snape sa hrozivo približoval. Vtom si uvedomil, že Snape niečo drží v ruke. Pri pohľade na malý, ošúchaný a napoly zložený pergamen mu srdce vynechalo úder a podlomili sa mu kolená. Nevládal sa pohnúť ani o milimeter a otec bol čoraz bližšie. Srdce mu bilo ako splašené a on vôbec netušil, čo má robiť. Luna ukrytá za ním trpezlivo čakala.

To nie... Toto je zlý sen. To nie je možné..

Zhlboka dýchal a snažil sa myslieť racionálne. Odkiaľ by mal tú mapu? Tá je predsa... Ach, pre Merlina, tá ostala v Brlohu! Keď odtiaľ v lete tak narýchlo ušli, mapu so sebou nezobrali. Úplne na ňu zabudol. Prišlo mu zle pri predstave, že smrťožrúti pri prehliadke Brlohu tú mapu našli a to, čo bolo kedysi preňho cennou pomôckou, sa teraz stalo zbraňou proti nemu. Navyše v rukách vlastného otca.

Už dvíhal prútik, aby po otcovi vrhol omračujúcu kliatbu, keď pocítil, ako z neho skĺzol plášť.

„Tak tu ťa máme, Potter. Už neujdeš. Temný pán je na ceste sem,“ drsne sa zasmial Severus a jeho oči prepaľovali Harryho. Keby pohľady vraždili, už je zo mňa iba hŕba kostí, napadlo Harrymu tvárou v tvár Snapovi. Stál ako prikovaný a nemohol sa pohnúť. Takto si stretnutie s otcom nepredstavoval. Zdvihol prútik, keď vtom...

„Expeliarmus!“ Snape bol rýchlejší a prútik z Harryho ruky vyskočil a elegantným oblúkom pristál v otcovej ruke.

Do šľaka! zahrešil Harry. A som v peknej kaši. Bez prútika, v otcových rukách. Z tohto sa tak ľahko nedostanem.

„Lovegoodová,“ posmešne sa prihovoril Snape Lune, o ktorej akoby doteraz nevedel.

„Pomáhate Potterovi? Tomu už nepomôže nič,“ uškrnul sa a pred očami vydeseného Harryho stlačil ukazovákom pravej ruky znamenie smrťožrútov – lebku s hadom miesto jazyka – vytetované na predlaktí ľavej ruky.

„Ty zradca!“ zreval Harry, plný hnevu a nenávistí, pripravený sa na otca vrhnúť holými rukami, no Snape ho jediným pohybom prútika odhodil a Harry narazil o stenu. Sykol od bolesti, a v tom okamihu ho prudko začala páliť jazva. Hlavu mal ako v ohni, nohy ho ledva udržali a bol rád, že sa môže oprieť o stenu. V ušiach mu znel Snapov výsmešný tón, bolesť mu zvierala hlavu a chodba mu mizla pred očami.

Stál na skale pod útesom a jeho radosť bola obrovská. Ovládol ho pocit víťazstva – majú Pottera. Severus to dokázal. Nesklamal ho. O chvíľu bude ten prekliaty fagan jeho. Takmer sa od radosti rozbehol na Rokfort. Ale to musí počkať. Aj tak sa z hradu Potter živý nedostane. Teraz je prvoradé skontrolovať horcrux.

Hlasné buchnutie vrátilo Harryho do reality hradu. Luna práve šokovane hľadela na omráčeného riaditeľa.

„Ja... Ešte nikdy som nikoho neomráčila tak naozaj,“ povedala, keď sa spamätala z toho, čo práve vykonala. „Bolo to poriadne hlučné, čo?“ opýtala sa s neprítomným pohľadom.

„To áno,“ uškrnul sa Harry. Podišiel k ležiacemu otcovi a zobral si späť svoj prútik. Mal silné nutkanie vziať si aj ten jeho, ale ovládol sa.

„Prečo si ho vlastne omráčila?“

„Chcel na teba použiť Imperius.“

Harryho zaplavila vďačnosť voči Lune a zároveň sa hanbil za to, ako o nej občas zmýšľal. Je síce iná ako ostatní, značne svojská a často pôsobí ako duchom neprítomná, ale je skvelá kamarátka a má dobré srdce.

„Ďakujem,“ zašepkal a vďačne sa na ňu usmial.

Jazva ho opäť začala silno páliť a od bolesti vykríkol. Mal pocit, že vybuchne. Silná bolesť ho zrazila na kolená a hlavu si zovrel v dlaniach.

Cítil ten hnev, prudký výbuch zlosti, ktorý mu spaľoval vnútornosti ako žeravá láva.

Stál v jaskyni, pri veľkej nádobe, kde by mal byť ten jed. Mal. Nádoba bola prázdna a medailón bol preč. Vykríkol, hlasom presýteným zúfalstvom a hnevom. V mysli sa mu premietal obraz Rokfortu, Carrowovcov, Snapa. Horcrux je zatiaľ v bezpečí.

„Toto oľutuješ, ty smrad! Ešte dnes budeš mŕtvy!“ vykríkol do ticha jaskyne. „Dostanem ťa, Potter!“

S vypätím síl sa vymanil z Voldemortovej mysle späť k Lune, ktorá naňho znepokojene hľadela.

„Si v poriadku, Harry? Kričal si.“

„Nemáme čas, Luna. Voldemort je na ceste sem. Musím... Musíme nájsť ten diadém.“

Prudko dýchal a mozog mal stále otupený doznievajúcou bolesťou. Ale ako ho nájsť?

Luna naňho vydesene hľadela, ale neodvažovala sa nič opýtať.

Horúčkovito premýšľal, v snahe byť rýchlejší ako Voldemort, ktorý je teraz rozhodnutý zabrániť mu v získaniu horcruxu za každú cenu. Do bystrohlavskej veže ísť nemôže, tam naňho striehnu Carrowovci. Voldemort sa naňho dobre pripravil. Čo ale teraz urobiť? Ako ten diadém získať skôr ako mu v tom Voldemort zabráni? Jeho otupenú myseľ odrazu zaujala jedna myšlienka. Objavila sa náhle, klíčila ako semienko, a čoraz viac sa predierala na povrch.

Nikto zo žijúcich čarodejníkov ho nevidel. Nikto zo žijúcich... To znamená... Čo ak...?

„Luna, kto je duchom bystrohlavskej veže?“ vyhŕkol.

„Sivá dáma,“ odpovedala Luna zmätene. „Prečo sa pýtaš?“

„Do veže ísť nemôžem, Voldemort vedel, že tam prídem. Musím sa s porozprávať so Sivou dámou. Zavedieš ma ku nej?“

„Dobre, ale... Harry, pozor!“ nečakane zvolala Luna a znepokojene hľadela za jeho chrbát. Snape sa pomaly preberal, v tvári vražedný výraz plný hnevu a pohŕdania, a v ruke zvieral prútik. Harry sa otočil vo chvíli, keď Snape vstával na nohy, a mieril na nich prútikom v snahe zabrániť im odísť. Nerozmýšľal, konal inštinktívne. Teraz nebol čas rozmýšľať nad tým, či otcovi ublíži alebo nie. Nemohol riskovať, že ho otec opäť predbehne a uvrhne na nich nejakú kliatbu, a tak vyhŕkol prvé útočné zaklínadlo, čo mu prišlo na rozum.

„Petrificus totalus!“ zvolal, a kým jeho mozog spracovával, čo jeho ústa vyriekli, šokovane sa prizeral, ako jeho otec znehybnel a bezmocne padá na zem. V tvári sa mu zračilo absolútne zdesenie. Akoby neveril, že Harry proti nemu dokáže zdvihnúť prútik. Po druhý raz v priebehu niekoľkých minút sa ocitol s hlasným buchnutím na zemi.

„Nechcela by som byť na jeho mieste,“ vzdychla si Luna. „Ktovie, kedy ho nájdu.“

Pozorujúc otca, ktorý ležal bezmocne na studenej dlážke s očami rozšírenými od šoku, ho Harrymu na sekundu prišlo ľúto. Ešte mal v živej pamäti, ako on sám ležal v rokfortskom exprese, zmierený s tým, že ho nikto nenájde, lebo bol na dôvažok ešte prikrytý neviditeľným plášťom. Ale keď si uvedomil, že jeho mohlo postihnúť niečo horšie, rýchlo tie pocity vypudil z hlavy. Koledoval si o to...

„Veľa šťastia, riaditeľ, uvidíme, či budete niekomu chýbať,“ uškrnul sa Harry, zvádzajúc boj sám so sebou, a prekročiac nehybné otcovo telo sa s Lunou pobrali preč.

[ » na začiatok « ]