Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 6.2.2016, 22:44:35
Čítaná: 302×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Tentokrát mi dala zabrať, tak si to vážte :-D Isté pasáže som donekonečna prerábala a menila, až kým som si nebola istá, že mi to do ďalších kapitol nenarobí problémy. Nuž, písať poviedku "za pochodu" je fuška ;-)

Navyše sa postupne zamotávam do zmien, ktoré som oproti originálu urobila, a ak aj idem teraz podľa knihy, chcem aby to bolo iné. Ale najväčším problémom bola jedna scéna, ktorej sa neviem za ten svet vzdať (niekto by o tom vedel rozprávať :D) no nijakovsky som nevedela, kam ju zapasovať, aby som tým úplne nezmenila celý nasledujúci dej. Ale... Podarilo sa ;-) Ako, to uvidíte neskôr ;-)

......................................................................................................

Zvítanie po toľkých mesiacoch bolo radostné a plné emócií. Neville sa nemohol vynadívať na Harryho, Rona a Hermionu, akoby aj napriek svojim slovám pochyboval o tom, že ich ešte niekedy uvidí.

„Neville, čo sa ti stalo? Vyzeráš hrozne,“ úprimne vyzvedala Hermiona, pretože Nevillov zanedbaný a utrápený vzhľad bol do oči bijúci. Nezvyčajne dlhé vlasy, unavený výzor, opuchnuté a prepadnuté oči, škrabance i rôzne sečné rany po tvári i rukách, naznačovali, že asi niečo nie je celkom v poriadku.

„Ále, to nič... Zopár trestov, to je všetko,“ mykol plecami Neville, akoby o nič nešlo. „Tak čo, ideme? Och,“ otočil sa k Aberforthovi: „Ab, ešte asi príde zopár ľudí. Budú sa premiestňovať priamo do baru. Pošli ich potom, prosím, chodbou do hradu. Vďaka!“ adresoval barmanovi, zatiaľ čo pomáhal Hermione vyliezť na rímsu kozuba a stratiť sa v tuneli.

„Ďalší ľudia? Longbottom, mňa raz z teba porazí,“ počul hundrať Aberfortha, než úplne zmizli z jeho dosahu.

Kráčali tunelom nevediac kam – Harry dúfal, že smerom do hradu – a Harry sa nechápavo obzeral. Tá chodba vyzerala, akoby tam bola roky. Na popukaných a vyblednutých stenách viseli malé lampáše, ktoré ju osvetľovali dostatočne na to, aby sa tadiaľ dalo prejsť bez zranení, no Harry by bol odprisahal, že na Záškodníckej mape zakreslená nebola. No než dostal príležitosť sa na to opýtať, Neville ho predbehol.

„No... áno,“ priznal Harry a cítil problém. Ak to vie Neville, určite to už vie celá škola, a teda aj... Och, pre Merlina...

Neville iba potvrdil Harryho obavy. „Sú toho plné noviny. Aberforth nám jedny dal. A Terry Boot počul, ako sa o tom pred obedom háda Snape s Amycusom Carrowom. Najprv tomu nechcel veriť, ale odkedy sa začali zlietať sovy s mimoriadnym vydaním Denného proroka, hovorí o tom celá škola. Takmer všetci sú na tvojej strane, Harry. Čo ti budem hovoriť, Snape vraj strašne zúril. Pri večeri povedal, že ak ešte raz zaznie na tejto škole meno Harry Potter, dotyčný to trpko oľutuje. Osobne sa postará, aby na to nikdy nezabudol.“

„Idiot,“ zašomral Ron takmer nečujne, no Harry, ktorý kráčal ihneď za ním, ho počul a na jeho vlastné prekvapenie s ním súhlasil. Ešte mal v živej pamäti udalosti u Malfoyovov, ako sa k nim vtedy chladne správal a že to bol práve on, čo privolal Voldemorta. Nikdy si nemyslel, že ho len tak, šmahom ruky, bude chcieť zradiť vlastný otec. Načo im vlastne pomáhal? Kvôli čomu im poslal meč? Aby mu Harry dôveroval, zatiaľ čo on plánoval ako ho naservírovať svojmu pánovi? V tej chvíli ho zachvátil obrovský hnev na celý svet. Na otca, za to, že len kvôli nemu je teraz po krk v problémoch; na Griphooka, ktorý ich zradil, no zaplatil za to životom; na Voldemorta a jeho prekliate horcruxy. Na Dumbledora, že ho do toho vôbec zatiahol. Musel sa veľmi kontrolovať, aby nevybuchol.

„No... áno. Harry jednoducho odviazal draka, čo strážil trezor a pri úteku sme zdemolovali polovicu banky,“ smial sa Ron. „Harry má tuším záľubu v krotení magických tvorov.“

Neville obdivne zahvízdal. „Páni, ty máš guráž! Ja by som asi umrel od strachu,“ obrátil sa s úsmevom k Harrymu, no pri pohľade na úplne bledého kamaráta, ktorý ledva stojí na nohách, jeho úsmev vystriedal šok a obavy.

„N-nie,“ zastonal, lebo hlavu mu preťala ostrá bolesť. Nohy mu vypovedali službu a zviezol sa popri stene na zem.

Chodba mu mizla pred očami. Stál v zničenej chatrči, v podlahe pred ním sa vynímala obrovská diera a v rukách držal prázdnu škatuľku. Zlostne vykríkol. Tak predsa! Ten prekliaty Potter odhalil jeho tajomstvo a chce ho zničiť za každú cenu. Už je iba krôčik od toho, aby sa mu to podarilo. Musí konať, inak bude neskoro...

S vypätím síl sa odpútal od Voldemortovej mysle a snažil sa ostať pri vedomí a sústrediť sa na to, čo ich čaká. Hermiona už kľačala pri ňom a hľadela naňho s obavami vpísanými v tvári, pretože Harry vôbec nevyzeral dobre.

„Her... Hermiona,“ dychčal a stonal od bolesti a zvieral hlavu v dlaniach. „On... už vie, že prsteň zmizol... že je zničený... Vie, že sme blízko k jeho... porážke. Nemáme čas...“

Pokiaľ Harry predýchaval Voldemortov hnev zo straty horcruxu, Hermiona sa obrátila k Nevillovi.

„Ale ty rozprávaj... Čo je tu nové? Takmer nič nevieme. Ako funguje škola za Snapovho režimu? A tie tresty, ako si to myslel?“ chrlila zo seba otázku za otázkou.

„Ach, ani radšej nechci vedieť. Ide to dolu vodou. Snapa takmer nevidno, každú chvíľu je mimo školy, a keď sa náhodou objaví, málokto ho berie vážne. Jeho zástupcovia sú súrodenci Carrowovci, smrťožrúti, a okrem toho, že učia, majú na starosti disciplínu. Ich metódy sú teda dosť tvrdé. Každú chybu či neuposlúchnutie rozkazu s obľubou trestajú telesnými trestami, hraničiacimi s mučením. Na hodinách čiernej mágie, čo je vlastne bývalá obrana proti čiernej mágii sme mali cvičiť Cruciatus na poškolákoch. A tí, čo odmietli, dopadli podobne, ak nie horšie ako ja... “

„Ale môžu, Hermiona. Bohužiaľ. Škola, ako i celý čarodejnícky svet je pod nadvládou Veď-Vieš-Koho, nič už nie je fér.“

„Ťažko,“ pripustil Neville úprimne. „Ale dá sa to zvládnuť. Vlastne, dalo sa. Hnalo nás vpred odhodlanie, snaha znepríjemniť Carrowowcom život a podkopať Snapovi autoritu. Robili sme čo sme mohli, aby sme im dali pocítiť našu nenávisť a pohŕdanie. Aby pochopili, že ich nikdy neprijmeme ako učiteľov a Snapa ako riaditeľa.“

Harrymu pri tých slovách prišlo odrazu otca ľúto. Sám nevedel prečo. Na vlastnej koži zažil, aký dokáže byť otec zákerný a nepríjemný, ale je riaditeľ, mali by ho rešpektovať, už nech by ho akokoľvek nenávidia.

Na druhej strane ho hrialo uvedomenie si, čo vyrástlo z toho malého, nesmelého a zakríknutého chlapca, ktorým Neville ešte donedávna bezpochyby bol. Teraz ho nespoznával.

„Ale... Neville... To je nebezpečné. Môžu vás zabiť,“ ozval sa Harry a znepokojene sa zahľadel na kamaráta. Už mu bolo lepšie, prudká bolesť pominula – hoci mal obavy, že tento stav je len to povestné ticho pred búrkou, zatiaľ čo Voldemort kuje ďalšie plány – a pomaly sa postavil. Zhlboka sa nadýchol a chabo sa usmial. „Môžeme pokračovať.“

„Nemaj strach, Harry. Čistokrvných čarodejníkov si vážia a nechcú zbytočne prelievať čarodejnícku krv,“ usmial sa Neville a pokračoval v načatom rozhovore. „Telesné tresty a mučenie, to áno, aby nás zastrašili. Ale inak nám neublížia, nedovolia si. Myslia si, že keď ťa Veď-Vieš-Kto porazí, že sa pridáme na ich stranu.“

„Už strácajú nervy. Pochopili, že niektorých z nás nezlomia a tak radikálne zmenili prístup a uchýlili sa k iným praktikám. Najprv išli po mne, lebo tušili, že za tými všetkými problémami a výtržnosťami stojím ja. A tak som musel zmiznúť a niekde sa ukryť. Postupne sa ku mne priali ďalší. Pred chvíľkou prišiel aj Terry Boot, ktorý si nedal povedať a Snapove vyhrážky bral na ľahkú váhu. Carrowovi ušiel len tak-tak.“

„V núdzovej miestnosti. Keď ma pred časom Carrowovci naháňali a ja som si chcel zachrániť kožu, vedel som, že je jediné miesto, kde ma nenájdu. No a postupne sa ku mne pridali ďalší študenti, ktorí sa ocitli v ohrození života. A tak tam už nejaký čas žijeme. Máme tam všetko čo potrebujeme, okrem jedla. Tým nás zásobuje Aberforth. “

„Aha...Takže táto chodba vedie do núdzovej miestnosti,“ dovtípil sa Harry a už chápal, prečo Aberforth poslal Arianu so slovami, že vie, čo má robiť. „Ale predtým tu nebola, však?“ Už kráčali dosť dlho a chodba začínala stúpať nahor.

Neville prikývol. „Máš pravdu, nebola. Objavila sa sama na druhý deň, ako som ušiel do núdzovej miestnosti. Bol už večer a ja som bol strašne hladný, lebo som od prechádzajúceho rána nejedol. Nemohol som riskovať, že ma na chodbe niekto uvidí a bonzne ma Carrowovcom, keďže v ten deň pohár ich trpezlivosti voči mne zjavne pretiekol. A tak som tam trčal a umieral od hladu. Keď som nahlas vyslovil myšlienku ako by som sa rád najedol, odrazu sa tu objavili tie dvere. Vydal som sa tou chodbou a prišiel až k Abovi. Takmer dostal infarkt.“

„No to verím,“ zasmial sa Harry a mimovoľne mu prišla na um spomienka, ako sa pred pár rokmi u Dursleyovcov objavil pán Weasley a svojim príchodom zdemoloval polovicu obývačky strýka Vernona. Ach, to bolo dávno...

Harry, ponorený do spomienok nepostrehol, že chodba sa postupne rozširuje a končí. Len keď Neville odrazu zastal a jemne doňho vrazil, dvihol hlavu a všimol si dvere po jeho pravici.

Harry nestihol ani odpovedať, keď Neville bez varovania otvoril dvere a oni sa ocitli uprostred obrovskej miestnosti.

„Vitaj doma, Harry,“ šepla Hermiona a jemne mu stisla ruku. Bol jej za toto obyčajné, jednoduché priateľské gesto veľmi povďačný.

„Decká, pozrite sa, kto prišiel!“ zvolal Neville a oči všetkých prítomných sa upreli na nich. Na moment zavládlo v miestnosti hrobové ticho, prerušené iba nechápavými zhíknutiami, ktoré však veľmi rýchlo vystriedali obrovský jasot a ovácie.

Než sa Harry stihol nazdať, nastal obrovský zmätok. Spolu s Ronom a Hermionou uviazli v jednom veľkom objatí. Každý sa s nimi chcel zvítať, podať im ruku či potľapkať ich po chrbte, presvedčiť sa, že sú v poriadku a že sú skutoční. Ich priatelia, bývalí spolužiaci, medzi ktorými nechýbali Luna Lovegoodová, Seamus Finnigan, Lavender Brownová, dvojičky Patillové, Terry Boot, či Ernie Mamillan, sa jeden cez druhého prekrikovali, a Harryho už z toho množstva hlasov začínala bolieť hlava.

Zo všetkých strán sa ozývalo jeho meno a už sa začínal cítiť nepríjemne. Nikdy nemal rád prehnanú pozornosť, nebyť stredobodom pozornosti bolo skôr jeho zbožné želanie. Dlho mu trvalo, kým sa po nástupe na Rokfort vyrovnal s tým, že ho každý pozná, že všetci vedia o každom jeho kroku.

Keď sa ruch okolo neho utíšil, konečne si mohol obzrieť miestnosť, kde sa nachádzali. Keby im Neville nepovedal, kam idú, neveril by, že sa nachádza v núdzovej miestnosti. Takto zariadenú ju ešte nevidel. Po stranách miestnosti sa nachádzali jednoduché (no ako neskôr zistil, i veľmi pohodlné) lôžka, zo stropu viseli farebné hojdacie siete a steny boli obložené fakultnými symbolmi. Vôbec ho neprekvapilo, že popri chrabromilskom levovi, bifľomorskom jazvecovi a bystrohlavskom orlovi nikde nevidel hada, symbol slizolinskej fakulty. Celkovo naňho miestnosť pôsobila takým útulným dojmom, hoci bola zariadená úplne minimalisticky a rozhodne sa tam nedalo hovoriť o nejakom súkromí a pripomínala skôr nejakú veľkú turistickú ubytovňu.

„Super, čo? A to si ešte nevidel kúpeľňu,“ usmial sa Seamus Finnigan. „Tak tu si teraz žijeme a máme od všetkého svätý pokoj. Carrowovi môžu byť spokojní, že im už nikto nerobí bordel.“

„Ale... A oni sa sem nemôžu dostať?“ opýtala sa Hermiona a pohľadom zablúdila ku dverám.

„Nie. Miestnosť je začarovaná tak, že pokiaľ tu ostane minimálne jeden z nás, nikto cudzí sa sem nemôže dostať. Ale načo by sme ju opúšťali, keď tu sme v bezpečí?“ hrdo im oznámil Neville a zároveň sa k nim obrátil s nedočkavosťou a odhodlaním vpísanými v tvári.

„Povedzte nám, čo chystáte,“ dožadoval sa Ernie. „Snažili sme sa o vás niečo zachytiť na Potterovej hliadke...“

„Ach jasné, vy to neviete, veď nemáte odkiaľ,“ usmial sa Ernie. „To je taký program v rádiu, ktorý ako jediný informuje pravdivo o tom, čo sa deje naozaj. Vysielajú tajne, a vždy v inom čase z iného miesta. Ani by si neveril, koľko prívržencov máš a koľko ľudí ťa stále podporuje, I napriek tomu, čo sa o tebe popísalo v Prorokovi. Dúfali sme, že žiješ, pretože tvoju smrť by Veď-Vieš-Kto a jeho prívrženci určite oznámili ako veľkú udalosť,“ dokončil Ernie svoje vysvetľovanie.

„Harry? A čo je pravdy na tom, že ste sa vlámali do Gringottbanky?“ ozval sa Seamus.

„Je to pravda,“ vzdychol Harry a pripravoval sa na sériu zvedavých a nepríjemných otázok, keď ho predbehol Neville.

„Aj to s tým drakom je pravda. Prorok výnimočne informoval pravdivo a bez prikrášlení.“

„No bodaj by nie... Keď môže Harryho očierniť, napíše aj pravdu,“ odvrkol Seamus.

„Čo? A-aký plán? A kto my?“ Harry bol zmätený a absolútne nerozumel Nevillovej otázke. Jazva ho opäť začínala páliť a on musel vynaložiť veľkú námahu na to, aby sa nepoddal bolesti v túžbe zistiť, či Voldemort už vie aj o jaskyni. „Ja... Vlastne my... Musíme niečo urobiť a potom odtiaľto odídeme.“

„Odídete?“ Neville sa tváril ešte zmätenejšie ako Harry. „Ako to myslíš?“

„Tak ako som povedal. Musíme niečo urobiť. Niečo nájsť. Je to dôležité.“

„Harry!“ ozval sa známy hlas a jeho srdce urobilo obrovské salto. Keď sa obrátil, zalapal po dychu, lebo hľadel na žiarivo usmievajúcu sa Ginny, ešte krajšiu ako naposledy. Mal čo robiť, aby sa jej nevrhol okolo krku. Nie, na to teraz nie je vhodná chvíľa, nahováral si. Ginny totiž prišla spolu s bratmi Fredom a Georgom. Ale Ginny si z toho zjavne ťažkú hlavu nerobila, pretože sa okamžite vrhla Harrymu okolo krku a vtisla mu na ústa vášnivý bozk.

Za Weasleovcami prichádzali ďalší. Čcho Čchangová, Michael Corner, Dean Thomas a Lee Jordan a mnohí ďalší.

„Ale Ako..Ako ste vedeli, že som tu?“ Harry sa cítil nepríjemne. Dav ľudí teraz rozhodne nepotreboval. Neprítomne sa obzeral a snažil sa nemyslieť na bolesť v jazve, ktorá nie a nie poľaviť.

„Neville nám poslal správu. Falošný galeón, vieš?“ usmiala sa Ginny. Harry sa neubránil akejsi nostalgii pri spomienke na Dumbledorovu armádu, spolok, ktorý kedysi založil na Hermionino naliehanie, a trénovali práve v tejto miestnosti. A teraz sa tu po rokoch schádzajú opäť. Ale tentoraz je hrozba oveľa väčšia, ako šialená, pomstychtivá Dolores Umbridgeová.

„Tak aký máme plán?“ veselo zvolal Fred. „Ideme zvrhnúť toho umasteného bastarda a jeho poskokov?“

„Ale my sme neprišli zvrhnúť Snapa!“ zvolal Harry pobúrene, no keď zbadal Hermionin spýtavý pohľad, pochopil, že to povedal ráznejšie ako by sa od neho v tej chvíli očakávalo.

„Ako som už povedal predtým, musíme tu niečo vykonať, nájsť niečo, čo nám pomôže skoncovať s Veď-Viete-Kým. Je to dôležité a už nemáme veľa času.“

„No... My... Totiž,“ habkal Harry, nevediac ako sa z toho vykrútiť, aby nemusel povedať celú pravdu. „Dumbledore nám zanechal jednu úlohu.“

„Tak potom to nie je problém, Harry. Sme Dumbledorova armáda. Sme v tom spolu,“ vyjadril svoj nesúhlas Neville. Ostatní členovia DA mu mlčky prikyvovali.

„Žiadne ale, Harry. Máme taký istý záujem na porážke Veď-Vieš-Koho, ako vy traja. Kým vy traja ste riskovali svoje životy vonku, ani my sme sa tu nemali ako v bavlnke. My sme riskovali tu. Podkopávali sme Snapov režim, znepríjemňovali Carrrowovcom život, a bojkotovali všetky príkazy či zákazy. Museli sme sa tu ukryť, pretože nás chceli zabiť. Harry, dokázali sme, že sme verní. Prosím, dovoľ nám pomôcť ti. Nie sme o nič horší od vás.“

Harry nevedel čo má robiť. Dumbledore zveril úlohu jemu, a varoval ho, aby o tom okrem Rona a Hermiony nikomu nehovoril. Ale ak to vie Snape...

Nevillov argument však znel rozumne. Harry si uvedomil, že má vlastne pravdu. Aj oni boli hrdinami, prečo by mali prísť o možnosť podieľať sa na Voldemortovej porážke?

Horúčkovito rozmýšľal, jazva ho stále pichala a mal pocit, že o chvíľu mu hlava praskne. Voldemort je už určite blízko. A oni ani nevedia čo majú hľadať, nehovoriac o tom, kde to môže byť. Potrebujú pomoc...

„Tak dobre,“ ozval sa po chvíli premýšľania a miestnosťou zaburácal krik a jasot, ale stačilo jediné Harryho zdvihnutie ruky a v miestnosti nastalo hrobové ticho. Všetky oči sa upreli na Harryho v očakávaní toho, čo sa v nasledujúcich hodinách zomelie.

„Urobíme to takto,“ začal Harry. „Potrebujeme niečo nájsť. Niečo, čo nám pomôže skoncovať s Veď-Viete-Kým. Je to tu v Rokforte, ale problém je, že nevieme kde, ani čo to je. Viem len, že by to malo byť niečo, čo kedysi patrilo Bystrohlavovej. Neviete o niečom takom? O nejakom predmete, kde by bol jej orol?“

Harry sa s nádejou pozrel na skupinku bystrohlavčanov, ale tí pokrútili hlavami.

„A nemohol by to byť stratený diadém Bystrohlavovej?“ opýtala sa Luna, ktorá sa sčista-jasna objavila pri Harrym.

„Je to taká korunka, ktorá má údajne čarovné vlastnosti a ten, čo ju nosí, získa múdrosť a inteligenciu. Ale je dávno stratený,“ vysvetlila Čcho.

„Profesor Flitwick tvrdí, že pred stáročiami. Ale aj napriek tomu, že ho ľudia po celé tie stáročia hľadajú, nie je po ňom ani stopy. Akoby sa prepadol pod zem.“

Harryho nádej zhasla. Ak sa stratil tak dávno, a nie je po ňom žiadna stopa, asi to nebude vhodný predmet na horcrux. No ale človek nikdy nevie, a topiaci sa aj slamky chytá, ako hovoria muklovia. Rozhodol sa, pohľadajú diadém. Momentálne je to jediný predmet, ktorý je spojený s bystrohlavskou fakultou.

„To nevieme, Harry. Nikto z nás ho nikdy nevidel. Vlastne nikto zo žijúcich čarodejníkov ho nevidel. Zmizol spolu s Bystrohlavovou.“

„Tak to sme v háji,“ vzdychol si Harry a a cítil, ako sa ho zmocňuje panika a zúfalstvo.

V hlave mu trešťalo, jazva ho opäť pálila. Cítil Voldemortov hnev, že jeho plány nevychádzajú tak, ako by si predstavoval. Hoci nevidel nič konkrétne, cítil zlosť, spaľujúcu a ubližujúcu. Snažil sa sústrediť na núdzovú miestnosť a dianie v nej. Hoci Voldemort ešte nezistil stratu medailónu, bolo to len otázkou času, kedy na to príde. Nemali čas. Nemohol si byť istý, že teraz jeho cesta nepovedie na Rokfort.

„Musím ho nájsť,“ neprítomne si mrmlal. Ak ten posledný horcrux nenájdu, všetka ich ročná snaha bola márna a on dnes v noci umrie zbytočne.

„Harry? Ale ak by si chcel vidieť, ako ten diadém údajne vyzeral, v našej klubovni ho má na hlave socha Bystrohlavovej,“ ozvala sa Luna svojím zasneným hlasom „Možno ti to pomôže.“

V Harrym opäť začala klíčiť nádej. V tej chvíli mal chuť vrhnúť sa Lune okolo krku a vybozkávať ju. Na to, že často vyzerá byť mimo a duchom neprítomná, má dobré nápady. No neodvažoval sa tešiť dopredu, pretože ako Luna povedala, nemusí to byť verná kópia diadému, ale v momentálnej situácii to bolo určite lepšie ako nič. Vďačne pozrel na Lunu.

„Neviem, či je to dobrý nápad, Harry,“ zatvárila sa Hermiona pochybovačne. „Na chodbách sú hliadky, a... ak ťa tu očakávajú,“ stíšila hlas a významne pozrela na Harryho.

„Neboj sa, pôjdeme pod plášťom. Nikto nás neuvidí,“ snažil sa upokojiť nielen Hermionu, ale aj seba. Po dôkladnej kontrole, že im z plášťa nevytŕča žiadna končatina, ani kus odevu, sa opäť obrátil na Hermionu.

„Vy dvaja sa zatiaľ pokúste vymyslieť ako zničiť šálku,“ povedal, než s Lunou definitívne nezmizli pod plášťom a nevydali sa po nočných chodbách.

Keď láska bolí...