Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 16.12.2015, 15:26:23
Čítaná: 164×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Albus Dumbledore, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara. Ako sa zachovať, keď dvaja ľudia, ktorí sa z duše nenávidia, zistia, že majú toho spoločného viac ako si myslia? Odhalené tajomstvo minulosti, ktoré malo ostať skryté, im obráti život hore nohami a ich vzťahy prejdú tvrdými skúškami....

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

a je tu ďalšia kapitolka! Som zvedavá, dokedy mi takéto tempo vydrží ;) asi pokiaľ nenarazím na ďalší problém, ktorý ma zdrží :D

...........................................................................................................

Bellatrix držala Hermionu pod krkom, mierila na ňu prútikom a škriekala, odkiaľ majú ten meč. A ako je možné, že meč v jej trezore je falošný. Vydesená a bledá Hermiona iba habkala a darmo jej vysvetľovala, že meč našli a v jej trezore nikdy neboli. Harry a Ron boli pod drobnohľadom Draca, Narcissy a Snapa, ktorí striehli na každý ich pohyb. Vydesený rarášok sa krčil v kúte miestnosti a niečo si mrmlal. Malfoyovcom sa v očiach zračilo víťazné odhodlanie a nádej, že im Temný Pán odpustí všetky ich chyby z minulosti práve preto, že to budú oni, čo mu odovzdajú Harryho Pottera.

Harry však ten cirkus okolo seba sotva vnímal. Jazva ho prudko pálila a hlavu mal ako v ohni. Cítil ho. Cítil tú radosť, čo sa Voldemorta zmocnila, keď ho zavolali.

„.... počuješ ma? Boli ste v mojom trezore? Čo ste odtiaľ ešte ukradli?“

Útržky Bellatrixinho kriku k nemu doliehali iba vzdialene a viac než okolité dianie vnímal Voldemortove pocity, no aj tak mu na tom všetkom niečo nesedelo. Bellatrix vyvádzala ako zmyslov zbavená. Je možné, že by ten meč bol pre ňu taký vzácny? Alebo...? No ledva stihol tú myšlienku rozvinúť, mal pred očami úplne inú scénu.

Letel ponad more. Bol nahnevaný, že ho vyrušili a zmarili jeho plány. Už bol tak blízko k uskutočneniu svojho cieľa. Ale zároveň cítil radosť a vzrušenie. Ak sa im konečne podarilo chytiť Harryho Pottera, štedro ich odmení. No ak ho privolali zbytočne, trpko to oľutujú Jasne im povedal, že ho majú zavolať iba v prípade, že ho chytia. Nastala chvíľa zúčtovania...

Harry sa s vypätím síl odtrhol od Voldemortovej mysle. Hoci ho jazva mimoriadne pálila a hlavou mu pulzovala ostrá bolesť a vábenie opäť sa ponoriť do Voldemortovej mysle bolo príliš lákavé a silné, vedel, že teraz na to nie je čas. Nikdy nebolo dôležitejšie udržať si čistú myseľ ako v tejto chvíli. Ide predsa o ich záchranu.

Odrazu sa v miestnosti ozvalo hlasné puknutie. Vo svetle dopadajúcom z chodby Harry uvidel Kreachera, ako sa primiestnil priamo k nim. Narcissa vykríkla, Bella sklopila prútik a zmätene sa obzerala okolo seba. Draco sa na to zjavenie díval s výrazom absolútneho zhnusenia. Okamžite vypukol zmätok. Jedine Snape si zachoval chladnú hlavu a nestratil duchaprítomnosť. Jeho prútik aj naďalej mieril na Harryho.

„Kreacher, vezmi raráška, odveď ho do bezpečia a potom sa vráť!“ zakričal Harry a pocítil, ako sa jeho jazva prudko napla, až sa bál, že mu praskne a roztrhne hlavu. Už je blízko, neostáva im veľa času.

Harry využil túto chvíľu, keď Malfoyovci poľavili v ostražitosti, priskočil k otcovi, ktorý iba šokovane zalapal po dychu keď mu Harry vytrhol prútik a jediným rýchlym pohybom ozbrojil Draca, jeho prútik hodil Ronovi, ktorý len vyjavene sledoval, čo sa okolo neho deje. Hermiona urobila to isté a vo chvíli, keď Harry vytrhol prútik Snapovi, ona zobrala prútik šokovanej Bellatrix a vzápätí všetci traja odzbrojili Narcissu. Trojnásobne zosilnené zaklínadlo spôsobilo, že Narcissu odhodilo niekoľko metrov dozadu a hlavou narazila o schody vedúce z pivnice do domu. Jej prútik zachytili v poslednej chvíli, skôr než sa ho stihla zmocniť Bellatrix. Draco zreval a vrhol sa na Harryho, pričom ho takmer zvalil na zem, ale bez prútika nemal proti nemu šancu. Harry ho poľahky znehybnil a nechal tak.

Karta sa obrátila. Zajatci sa stali pánmi situácie. Nádeje Malfoyovcov z odmeny a odpustenia spľasli ako bublina. Prvá sa spamätala Bellatrix.

„Čo si to dovoľuješ, ty špinavá humusáčka?“ oborila sa na Hermionu a snažila sa získať späť svoj prútik, pričom jedným očkom neustále kontrolovala svoju sestru. „Ak ste ju zabili...“

„Nezabili, akurát ju bude po prebudení trochu bolieť hlava,“ uškrnula sa Hermiona.

Odrazu miestnosť preťal výkrik. Harry kľačal a zvieral hlavu v dlaniach. Tento moment využil Snape, zobral mu svoj prútik a chytil ho pod krk.

„Inak čo?“ drzo ho prerušil Harry, aj keď v momentálnej situácii mohol byť rád, že ešte žije. „Neublížiš mi,“ zasyčal. „Temný Pán ma chce živého.“

Keď si Snape uvedomil svoju chybu, bolo neskoro. Harry sa mu vyšmykol, vytrhol Ronovi prútik („Hermiona má dva!“, zhučal) a miestnosťou lietali zaklínadlá od výmyslu sveta. Aké ironické, syn proti otcovi, uvedomil si Harry, no pre narastajúcu bolesť v jazve už sotva vnímal, čo sa deje.

„Vol... On už je tu... Veľmi blízko.. Nemáme čas...“dychčal a jeho hlavu zvierala neviditeľná obruč.

Sídlo Malfoyovcov opustili práve vo chvíli, keď mal Harry pocit, že jeho hlava exploduje na milión čiastočiek. Voldemort bol tam.

Dopadli na pevnú zem a Harry si uvedomil, že kľačí na mäkkom studenom piesku a neďaleko od nich more naráža do skál. Bola už hlboká noc, ale jasne žiariace hviezdy a mesiac v splne dostatočne osvetľovali okolie a neďaleko od nich uvideli črtať sa dom. Vo svetle prútikov sa zdalo, že je celý obložený morskými lastúrami. V oknách na spodnom poschodí sa svietilo a Harrymu sa dokonca zazdalo, že na okamih zazrel v okne Billovu tvár.

Vydýchol si. Zvládli sme to, sme v bezpečí. No vzápätí ho zachvátil nový príval bolesti, oveľa silnejší a intenzívnejší než ten predchádzajúci. Zúri, uvedomil si.

Zatiaľ čo ostatní sa pomaly približovali k domu, kde už na nich čakali Bill a Fleur, pripravení poskytnúť im útočisko, Harry ležal doluznak na chladnom piesku, ktorý upokojoval jeho rozpálenú jazvu a ťažko dýchal. Cítil jeho obrovský hnev, vedel že Malfoyovcov trest neminie. Hoci to nechcel vidieť a snažil sa odpútať od Voldemortovej mysle, únava a prežitý stres spôsobili, že si nedokázal uzavrieť myseľ a brániť sa.

„Povedal som vám, aby ste ma volali iba v prípade, že chytíte Pottera!“ hrmel a mávaním prútika vrhal jednu kliatbu za druhou. Previnilci sa im nedokázali brániť, hoci bol sám, jasne mal nad nimi prevahu.

„Môj pane,“ odvážila sa prehovoriť Bellatrix. „Mali sme ho, ale ušiel.“

„Nie, pane. Potter si privolal škriatka z Grimauldovho námestia, spoznal som ho.“

„To ma nezaujíma! Nemali sme mu dovoliť ujsť! Mali ste ho strážiť! Ste banda neschopných idiotov!“

„Môj pane... Severus ich strážil celý čas, no potom musel na chvíľu...“

„V tom prípade máš veľký problém, Severus. Sklamal si ma. Tebe jedinému som dôveroval."

Snape, biely ako stena sa snažil na svoju obhajobu ešte niečo povedať, ale bolo to márne. Voldemortova kliatba ho zrazila na kolená a jeho vystrašený pohľad svedčil o tom, že veľmi dobre vie, čo bude nasledovať.

„Je mi to ľúto. Severus,“ prehovoril chladný hlasom k vydesenému Snapovi. „Musím ti dať príučku. Lord Voldemort nie je milosrdný,“ poznamenal, bez slova švihol prútikom a iba rozšírené zreničky a bolestný výraz tváre svedčili o tom, ako veľmi Severus trpí.

„Harry? Si v poriadku?“ Ronov hlas prichádzajúci akoby z iného sveta znel pre Harryho ako rajská hudba. Pomaly sa posadil a zatiaľ čo sa postupne spamätával, Ron si ho spýtavo obzeral.

„Áno. Strašne zúri.. Mučí ich... Bolo to hrozné...“ Viac povedať nedokázal, jazva ho stále pálila, čo znamenalo, že Voldemort ešte neskončil. Stále cítil jeho obrovský, intenzívny hnev. A naozaj sa netúžil pozerať na to, ako mučí jeho otca. To, čo videl, mu stačilo a bol Ronovi veľmi povďačný, že ho od ďalšieho zážitku ušetril.

„Poď, zamrzneš tu,“ pomohol mu Ron na nohy. „Všetci sú už dnu a robia si o teba starosti.“

„Dosť zle, ale Bill povedal, že sa z toho dostane. Fleur sa oňho stará ako najlepšie vie.“

V tú noc Harry zaspával so strachom. Prvýkrát sa o otca bál a ten zvláštny pocit, že sa bojí o niekoho, koho celé roky nenávidel, ho celkom vyviedol z miery. Ale musel si to konečne sám pre seba priznať – bál sa oňho. Aj keď stále nevedel, čo k nemu vlastne cíti (jeho pocity voči nemu sa striedali ako na hojdačke), bol to jeho otec a mal oňho strach.

Na druhý deň skoro ráno, po pár hodinách spánku sa Harry vybral za Billom.

„Už lepšie, ale stále je veľmi slabý. Potrebuje pokoj. Zázrak, že to vôbec prežil. Zachránil si ho v hodine dvanástej, Harry.“

Harry naňho hľadel s vytreštenými očami. Sám videl v akom hroznom stave bol Ollivander, ale ani vo sne by mu nenapadlo, že je to až také zlé.

„Ale neboj sa, bude v poriadku,“ upokojil ho Bill. „Len potrebuje ešte niekoľko dní pokoj.“

„Môžem sa s ním pozhovárať? Zvládne to?“ ticho sa opýtal Harry s nádejou v hlase. „Je to dôležité.“

„Pozri Harry, neviem o čo tu ide, čo sa deje, ale je to sakramentsky podozrivé. Je na teba vypísaná odmena dvadsaťtisíc galeónov a jedného dňa sa mi znenazdajky objavíš s polomŕtvym Ollivanderom, raráškom na úteku a jedným nepríjemným domácim škriatkom ako bonus. Tak o čo tu, do pekla, ide?“

„Prepáč Bill, ale toto ti nemôžem povedať. Len toľko, že Dumbledore ma ešte pred smrťou poveril jednou úlohou, o ktorej nesmieme nikomu povedať. Boli sme chytení lapačmi a skončili sme v zajatí u Malfoyovcov, kde už dlhodobo väznili aj Ollivandera. Už si mal po mňa prísť Veď-Vieš-Kto. Nebyť Kreachera, tak sa odtiaľ živý nedostanem. Potrebujeme len na nejaký čas miesto, kde budeme v bezpečí a premyslíme ďalší plán.“

„No keď myslíš,“ zamrmlal Bill. „Ale mal by si vedieť, že kým si tu, budeš rešpektovať naše pravidlá, jasné? A ešte niečo... Kvôli vám sme boli nútení urobiť v noci špeciálne bezpečnostné opatrenia, tak sa pokús udržať nažive, jasné?“ uškrnul sa Bill.

„Bill? A čo Ginny a ostatná rodina? Zrejme už smrťožrúti vedia, že Ron je so mnou.“ opýtal sa s malou dušičkou a veľmi dobre si uvedomoval, že ak sa niekomu z Weasleyovcov niečo stane, bude to iba jeho vina.

„To áno, vedia to,“ vzdychol Bill. „Práve preto sme museli aj s otcom urobiť narýchlo nejaké bezpečnostné opatrenia. Očakáva, že teraz pôjdu po nás. Ginny je v poriadku, našťastie je doma na prázdninách. Nechcem ani len myslieť na to, čo by sa stalo, keby bola na Rokforte... A čo sa týka rodiny, presťahovali sa k našej tete Muriel, tam budú v bezpečí.“

„Ďakujem... Mrzí ma, že vašej rodine neustále spôsobujem nejaké problémy,“ klopil Harry zrak a neodvážil sa pozrieť Billovi do očí.

„No to by si nebol ty, nie?“ usmial sa Bill. „Netráp sa, Harry, nie je to tvoja vina. Aj tak bolo len otázkou času, kedy po nás pôjdu. Sme predsa najväčšia rodina zradcov krvi, nie? A tí sú predsa na zozname hneď za čarodejníkmi muklovského pôvodu.

Harry sa chabo usmial. Aj keď to, čo povedal Bill, bola pravda, stále sa nemohol zbaviť pocitu, že za všetko môže on. Keby sa nevybral hľadať horcruxy, Ron by nikdy nešiel s ním... Ale keby išiel sám, neprežije ani týždeň. Bez Rona a Hermiony by bol stratený.

Bill rezignovane pokrčil plecami. „No keď musíš... Dobre. Ale pokús sa ho veľmi nerozrušiť, inak nám Fleur utrhne obom hlavy.“

Prútikár ležal na posteli a oddychoval. Vyzeral lepšie než včera v noci, ale stále bol mŕtvolne bledý a bol kosť a koža. Keď Harry vošiel, pohol sa na posteli a slabo sa naňho usmial. Pokúsil sa posadiť, ale Harry mu pokynul, aby sa netrápil a pokojne ostal ležať.

„Pán Ollivander, prepáčte mi, že vás vyrušujem,“ začal Harry trochu nesmelo, pretože netušil, či s ním Ollivander bude vôbec chcieť hovoriť na tému, kvôli ktorej bol niekoľko mesiacov väznený a mučený v pivnici u Malfoyovcov a takmer tam umrel.

„Chlapče...zachránili ste ma. Myslel som si, že tam umriem,“ povedal Ollivander slabým, unaveným hlasom. „Som vám zaviazaný...“

Ako tam tak sedel pri Ollivanderovom lôžku, opäť ho začala páliť jazva. Bol si istý, že Voldemort sa svojho plánu nevzdá a už takmer dosiahol svoj cieľ. Nevedel, o čo konkrétne mu ide, ale bolo mu jasné, že to súvisí s prútikom a dúfal, že mu to starý prútikár bude vedieť objasniť. Vedel, že tým Voldemorta nezastaví, ale aspoň bude pripravený na všetko. Aspoň v tom dúfal.

„Chcel, aby ste mu prezradili ako prerušiť spojenie medzi jeho a mojim prútikom,“ pokračoval Harry, nevšímajúc si vystrašený Ollivanderov výraz.

„Mučil ma... Ak som chcel prežiť, nemal som na výber. Musel som mu povedať čo viem. Pravdou však je, že ani sám som netušil, prečo váš prútik v tú noc reagoval tak zvláštne.“

„Chápem,“ povedal Harry. „A naozaj ma veľmi mrzí, čo všetko ste museli kvôli mne vytrpieť.“

Na chvíľu sa odmlčal, aby si premyslel ďalšie smerovanie otázok. Nemohol ísť na Ollivandera zhurta, už aj tak ho dosť vydesil.

„Povedali ste Vol... Veď-Viete-Komu, aby si požičal prútik iného čarodejníka?“

Ak by mohol Ollivander zblednúť ešte viac, určite by to teraz urobil. Jeho vydesený výraz na popolavej tvári hovoril za všetko.

„Viete, mávam akési spojenia s jeho mysľou. Často vidím čo robí, vnímam jeho pocity, keď je šťastný, nahnevaný... Poviem vám, nič príjemné. Videl som tak mnoho vecí, ktoré by som rád oželel...Aj... aj vaše mučenie, pán Ollivander,“ šepol Harry a nedokázal sa mu pozrieť do tváre. Ale aj tak počul šokované zhíknutie starého prútikára a jeho zamrmlanie „To všetko vysvetľuje.“

Harryho jazva sa rozpaľovala čoraz viac. Cítil to nadšenie, tú radosť z blížiaceho sa víťazstva. Voldemort je už veľmi blízko naplneniu svojho plánu.

„Pán Ollivander... Veď-Viete-Kto sa potom rozhodol získať nejaký iný prútik. Videl som, ako kvôli nemu zabíja nevinných ľudí a neustále niečo hľadá. Dlho som nevedel, čo to niečo je. Ale nedávno som pochopil, že by to mal byť nejaký prútik. Viete o aký prútik ide a prečo ho tak veľmi túži vlastniť?“

„Bazový prútik, prútik osudu, smrtonosná palička. Hovorí vám to niečo, pán Potter?“

„Ide o prútik, ktorý sa vynára pod rôznymi názvami celé stáročia. Hovorí sa, že je to všemocný prútik a kto ho vlastní, nemusí sa obávať žiadneho útoku.“

„A Veď-Viete-Kto ho chce získať, aby ma porazil,“ sucho skonštatoval Harry a musel vynaložiť veľké úsilie nepoddať sa vynárajúcim obrazom v jeho mysli. Rokville.

Ollivander prikývol. „Ale nielen to. Chce sa stať skutočne nezraniteľným.“

„Ak sa niekto chce stať skutočným pánom prútika, musí ho ukoristiť od predchádzajúceho majiteľa. Či je ale naozaj potrebné na jeho získanie vraždiť, neviem. Pravdou však je, že jeho história je krvavá. Ale to môže byť aj tým, že je to veľmi žiaduci prútik a nikto sa ho len tak ľahko nevzdá. Všeobecne platí, že prútik si vyberá svojho čarodejníka. Vydobytý prútik sa zvyčajne poddá svojmu novému pánovi.“

„Aha.. Takže ak by som niekomu zobral prútik násilím, alebo ho odzbrojil, ten prútik je už vlastne môj a môžem ho používať?“

„Pán Ollivander... Posledná otázka. Povedali ste Veď-Viete-Komu, že Gregorovič mal bazový prútik?“

„Ja viem,“ smutne naňho pozrel Harry, a od bolesti sa mu chcelo až plakať. „A som vám povďačný, že ste mi to i napriek tomu porozprávali. Teraz odpočívajte...“

Harry opustil Ollivanderovu izbu a už nevládal vzdorovať obrazom v jeho mysli. Pravdou je, že teraz už ani veľmi nechcel. Ledva stál na nohách a do izby mal ďaleko. Zošuchol sa popri stene na zem a vstúpil do Voldemortovej hlavy.

Stál pri bráne do Rokfortu. Potichu prešiel bránou a kráčal smerom k jazeru. Tu bol vždy doma a opäť sa sem vrátil, tentoraz naposledy. Kráčal popri jazere až k bielej mramorovej hrobke. Pocítil príval nadšenia, pocit víťazstva. Už je tu, už mu ho nikto neukradne... Zdvihol svoj prútik, otvoril hrobku a vstúpil dnu. S odporom pozrel na postavu, odetú v rubáši, takú pokojnú a neznesiteľne prívetivú ako za živa. Tenkými prstami odhrnul prikrývky a tomu naivnému starcovi vytiahol spomedzi prstov, zložených na hrudi, prútik, tú všemocnú zbraň, ktorá už konečne patrí jemu. On, Lord Voldemort je odteraz definitívne a právoplatne neporaziteľný a najmocnejší čarodejník sveta. Harry Potter bude o chvíľu iba minulosťou.

Keď láska bolí...